znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 550/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. N., M. N., M. S. a E. O. zastúpených advokátom JUDr.   Dušanom   Krivským,   Advokátska   kancelária,   Sasinkova   24,   Skalica,   vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej   republiky   a základného   práva   na súdnu   a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 10 C 56/2012-636 z 3. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 278/2013-684 z 5. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N., M. N., M. S. a E. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2014   doručená   sťažnosť   V.   N.,   M.   N.,   M.   S.   a E.   O.   (spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“) zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Krivským, Advokátska kancelária, Sasinkova 24, Skalica, vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 56/2012-636 z 3. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 278/2013-684 z 5. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   (resp.   ich   právny predchodcovia) ako navrhovatelia sa návrhom podaným okresnému súdu domáhali proti Tatracheme,   výrobné   družstvo   Trnava   (ďalej   len   „odporca“),   určenia,   že   do   dedičstva po nebohom   Ľ.   N.   patrí   podiel   15/40   a   do   dedičstva   po   nebohom   L.   N.   podiel   15/40 nehnuteľností (pozemkov v k. ú. Š.).

Okresný   súd   svojím   rozsudkom   návrh   sťažovateľov   zamietol   a   krajský   súd odvolaním sťažovateľov napadnutý rozsudok okresného súdu svojím rozsudkom potvrdil.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietajú   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, ktorých skutkové a právne závery považujú za arbitrárne. Sťažovatelia v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietajú, že okresný súd a krajský   súd   nesprávne   posúdili   nadobudnutie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam   tvoriacim predmet sporu odporcom z titulu vydržania, a opomenutie právneho názoru vysloveného Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   jeho   rozhodnutí o dovolaní   sťažovateľov   proti   skoršiemu   rozhodnutiu   krajského   súdu   v predmetnej   veci a ďalej uvádzajú:

«Skutkové zistenia spočívajú v tom, že pôvodná vlastníčka parc. č... les vo výmere 140489 m2 zapísaná vo vložke... k. ú. Š. A. N. r. T. zomrela... a dedičstvo po nej bolo riadne prejednané   býv.   Štátnym   notárstvom   v Senici   pod   č.   D   991/62.   Nehnuteľnosť   parc.   č... zdedil pôvodný žalobca Ľ. N. Keďže dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa bol Ľ. N. od 6. 9. 1962 spoluvlastníkom parc. č... k. ú. Š. v podiele 30/40.

Je teda zrejmé že v čase, keď Obvodný úrad MNV Š. vydal rozhodnutie 206/70 o vyvlastnení časti parc. č... už nebola A. N. r. T. /naviac v rozhodnutí je aj zlé priezvisko N. a úplné zlé rodné meno F./ vlastníčkou, pretože bola už 8 rokov po smrti. Nemohla mať preto nijaké   práva   ani   povinnosti.   Vlastníkom   podielu   30/40   bol   na   základe   dedičského rozhodnutia D 991/62 Ľ. N., s ktorým nikto nejednal a ktorý o vyvlastňovacom konaní vôbec nevedel. Dokonca ani toto rozhodnutie ho ako vlastníka resp. účastníka konania neuvádza. Vyvlastňovacie   rozhodnutie   bolo   vydané   v   rozpore   so   zákonom.   Poukazujeme   aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke pod č. 5 z r. 2001. Jedná sa o Uznesenie   1   Cdo   73/99   z   12. 4. 2000.   Tu   sa   konštatuje:   „navrhovateľ,   ktorý   sporné nehnuteľnosti   nadobudol   dedením   nebol   účastníkom   vyvlastňovacieho   konania. Vyvlastňovacie   rozhodnutie   tak   voči   nemu   nie   je   účinné“.   Nikto   zo   žalobcov,   či   už pôvodných alebo súčasných nezavinil to, že vlastník nebol účastníkom vyvlastňovacieho konania. Orgán, ktorý rozhodol o vyvlastnení, aj žalovaný, mali možnosti na zistenie okruhu vlastníkov. V tom období boli dedičské rozhodnutia zasielané na národné výbory, MNV ako aj žalovaný mali možnosť zistiť dediča.

Z tohto vyplýva, že dobromyseľnosť žalovaného je vylúčená už vzhľadom k tomu, že žalovaný v žiadosti o vyvlastnenie uviedol, že vlastníci parc. č... sú na neznámom mieste alebo nežijú. Musel vedieť, že toho, kto nežije nemožno vyvlastniť. Zopakujem právny názor Najvyššieho   súdu   na   str.   13   uznesenia,   posledný   odsek:   „...   pri   posudzovaní dobromyseľnosti treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej /normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať/ nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Ospravedlniteľný je ten omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou   mierou   opatrnosti.“   Je   zrejmé,   že   mýliaci   sa   žalovaný   s   obvyklou   mierou opatrnosti nepostupoval, keď navrhol vyvlastniť osoby, o ktorých vedel, že nežijú. Musel si byť vedomý, že postupuje protiprávne.

Okrem   toho   máme   za   to,   že   sporné   pozemky   nie   sú   predmetom   spôsobilým   na vydržanie. Tu poukazujem na právny názor Najvyššieho súdu, ktorý /ako inak/ napadnuté rozsudky   ani   zrušujúce   uznesenie   Kraj.   súdu   Trnava   nerešpektovali   a   nijako   sa   s   ním nevyporiadali. Tento právny názor je uvedený na str. 12 odseky 2 a 3 uznesenia: „... inštitút vydržania   bol   znovuzavedený   do   nášho   pr.   poriadku   až   novelou   vykonanou   zákonom 131/1982   Zb.   od   1. 4. 1983.   Bol   však   obmedzený   jednak   rozsah   subjektov,   ktorí   mohli vydržať a jednak rozsah predmetov vydržania. Hlavne nebolo možné vydržať vlastníctvo k pozemkom. Tieto obmedzené rozsahy subjektov aj predmetov boli odstránené až novelou č. 509/1991 Zb. účinnou 1. 1. 1992. Čas sa mohol započítať aj pred účinnosťou novely, avšak to sa týkalo iba pozemkov, ktoré boli predmetom spôsobilým na vydržanie aj pred 1. 1. 1992.“ Máme za to, že sporné pozemky neboli pred 1. 1. 1992 predmetom spôsobilým na vydržanie....»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol: „Rozsudkom Okresného súdu Senica 10 C 56/2012 zo dňa 3. 4. 2013 a rozsudkom Krajského   súdu   Trnava   9   Co   278/2013   zo   dňa   5. 6. 2014   bolo   porušené   právo sťažovateľov... na súdnu ochranu zakotvené v čl. 4 6 Ústavy SR a právo vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 Ústavy SR.

Rozsudok Krajského súdu Trnava 9 Co 278/2013 zo dňa 5. 6. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd Trnava   povinný   vyplatiť   na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   Dušana   Krivského do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   (ktorým   bol   zamietnutý   ich   návrh   na   určenie nehnuteľností do dedičstva) a rozsudkom krajského súdu (ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu).

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania jeho preskúmanie patrilo do právomoci krajského súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľov nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľov a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

„Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré zistil z vykonaného dokazovania – prednesov účastníkov, listinných dôkazov. Žiadne skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými   dôkazmi   preukázané   alebo   vyšli   za   konania   najavo,   neopomenul,   a   vec   je i správne právne posúdená.

V   preskúmavanej   veci   sa   súd   prvého   stupňa   predovšetkým   musel   vysporiadať s otázkou naliehavého právneho záujmu na tomto návrhu. Navrhovatelia nesporne majú záujem   na   určovacej   žalobe,   teda   naliehavý   právny   záujem   na   strane   navrhovateľov existuje, keďže odporca je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, ku ktorej sa domáhajú, že patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch.

Podľa zisteného skutkového stavu odporca sa začal k predmetným nehnuteľnostiam správať   ako   vlastník   po   rozhodnutí   Obvodného   úradu   MNV   Š.   zo   dňa   02. 07. 1970   o vyvlastnení   týchto   nehnuteľností.   Skutočnosť,   že   toto   rozhodnutie   nebolo   doručené vtedajšiemu vlastníkovi – pôvodnému navrhovateľovi v 1. rade – spôsobila, že rozhodnutie nie je právoplatné. Všeobecný súd je oprávnený skúmať, či správny akt je správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V roku 1970 bol vlastníkom tejto nehnuteľnosti pôvodný navrhovateľ v 1. rade Ľ. N. ako dedič po pôvodnej vlastnícke   –   matke   pôvodných   navrhovateľov   A.   N.   Keďže   Ľ.   N.   nebol   účastníkom vyvlastňovacieho   konania,   predmetné   vyvlastňovacie   rozhodnutie   nenadobudlo právoplatnosť. Pôvodný navrhovateľ v 1. rade ako vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom.

Po   vyznačení   právoplatnosti   rozhodnutia   o   vyvlastnení   odporca   sa   chopil   držby predmetnej   nehnuteľnosti   –   časti   parc.   č...,   žiadal   o   vydanie   stavebného   rozhodnutia, po výstavbe   prevádzkových   budov   na   tejto   časti   pozemku   požiadal   o   kolaudačné rozhodnutie, ktoré mu bolo vydané. Od tohto času užíval predmetnú nehnuteľnosť, riadne platil dane, riadne platil všetky poplatky a správal sa k tejto nehnuteľnosti ako vlastník. V   súdenej   veci   ide   o   určenie   vlastníckeho   práva,   kde   súd   musí   prihliadať na vydržanie   predmetu konania,   nemôže   prihliadať   iba   na   vyššie   uvedené   okolnosti.   Je pravdou, že vlastníctvo dediča Ľ. N. k predmetnej parcele bolo zachované, avšak vzhľadom na skutočnosť, že si neuplatnil reštitučný nárok podľa príslušných ustanovení zákona, súd sa   musel   vysporiadať   s   otázkou   vydržania,   či   teda   došlo   k   vydržaniu   alebo   nedošlo   k vydržaniu na strane odporcu. Len táto otázka je podstatná pri riešení tohto konkrétneho sporu. Po právnej stránke treba posúdiť otázku vydržania podľa z. č. 40 /1964 Zb. v znení platnom od 01. 01.1992.

Pre   vydržanie   ako   osobitný   originálny   spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva zo zákona je potrebné splniť predpoklady: musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená a musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby.

V   preskúmavanom   prípade   ide   o   spôsobilý   predmet   vydržania,   keď   predmetom vydržania bola časť pozemku ako nehnuteľnosti.

Oprávnenosť   držby   a   skutočnosť,   že   odporca   bol   oprávneným   držiteľom,   bola jednoznačne v priebehu konania na súde prvého stupňa preukázaná. Žiadnymi dôkazmi nebola vyvrátená skutočnosť, že odporca sa od roku 1970 správal ako vlastníka Nemal vedomostný   o   tom,   že   vyvlastňovacie   rozhodnutie   nie   je   právoplatné,   prípadnú neprávoplatnosť nespôsobil. Odporca sa mohol dozvedieť o tom, že navrhovateľ, resp. jeho právni   predchodcovia,   sa   cítia   vlastníkmi   a   uplatňujú   si   vlastnícke   právo   k   tejto nehnuteľnosti   až   z   listu   pôvodného   navrhovateľa   v   1.   rade   zo   dňa   18.   10.   1992. Navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia sa do tohto času o pozemky nezaujímali, neplatili príslušné dane a iné poplatky, čo bolo jednoznačne v konaní preukázané. Odporca teda nemohol vedieť, že pôvodný navrhovateľ v 1. rade Ľ. N., resp. aj pôvodný navrhovateľ v 2. rade L. N., ako aj právni nástupcovia sa cítia byť vlastníkmi predmetný časti pozemku parc. č...

Ďalším predpokladom pre splnenie podmienok vydržania je skutočnosť,   že držba musí byť   nepretržitá   počas celej   zákonom   ustanovenej   doby.   Odporca vstúpil do   držby sporného   pozemku   dňom   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   o   vyvlastnení nehnuteľnosti   –   dňom   02. 09. 1970.   Vydržacia   doba   pre   vydržanie   vlastníctva k nehnuteľnosti je 10 rokov.

Podľa   ustanovenia   §   134   ods.   1   z.   č.   40/1964   Zb.   oprávnený   držiteľ   sa   stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ako ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Keďže odporca mal v držbe predmetný pozemok od septembra 1970 vydržacia doba by bola uplynula už v septembri 1980. V čase, keď pôvodný navrhovateľ v 1. rade Ľ. N. uplatňoval svoj nárok voči odporcovi, teda keď doručil list zo dňa 18. 10. 1992, vydržacia lehota uplynula, odporca mal v držbe ne hnuteľnosť 22 rokov..

Presvedčenie   odporcu   ako   nadobúdateľa   spornej   nehnuteľnosti   o   tom,   že   mu vlastnícke právo prináleží, že nejedná protiprávne, je podložené okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia a o jeho dobromyseľnosti. Odporca od vyznačenia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení riadne predmetnú časť pozemku parc. č... v k. ú. Š. užíval, riadne platil   dane   a   poplatky,   správal   sa   k   nemu   ako   vlastník.   Požiadal   o   vyňatie poľnohospodárskej   pôdy   z   poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu,   Tesnej   pôdy   z   lesného fondu,   jeho   žiadostiam   bolo   vyhovené,   zaplatil   príslušné   náhrady.   Žiadny   z   konajúcich orgánov nespochybnil právo odporcu s týmito nehnuteľnosťami nakladať.

S   poukazom   na   tieto   okolnosti   je   potrebné   uzatvoriť,   že   odporca   predmetné nehnuteľnosť nadobudol vydržaním.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci samej ako vecne správny potvrdil {§ 219 ods. 1 O. s. p.)....“

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľmi označeného základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu,   odmietol   ich sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   20   ústavy ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ústavy,   je   len   nevyhnutným   dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavnoprocesnými   princípmi   z   perspektívy   ich   možného   porušenia   (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho rozsudok je založený na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľov uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014