znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 550/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.,   Česká   republika,   zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   26   Cb   92/1998-826   z   12.   januára   2011, rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č.   k.   3 Cob   243/2011-962 z 25.   apríla   2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 39/2012 z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb   92/1998-826   z   12.   januára   2011   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“   alebo „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   č. k. 3 Cob   243/2011-962   z   25.   apríla   2012   (ďalej   len   „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 39/2012 z 28. februára 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ sa návrhom podaným   okresnému   súdu   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   voči odporcom v 1. až vo 4. rade.

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh sťažovateľa v celom rozsahu.

Okresný súd samostatnými uzneseniami rozhodol o trovách konania, o trovách štátu a   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov   (uznesenie   zo   4.   mája   2011,   z   5.   mája 2011 a z 30. mája 2011).

Na   odvolanie   sťažovateľa   a   odporcov   v   1.   a   2.   rade   krajský   súd   napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu (prvý výrok).

Ďalšími   výrokmi   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   rozhodol   o   odvolaniach podaných proti trom samostatným uzneseniam okresného súdu [uznesenie okresného súdu zo 4. mája 2011 potvrdil v časti týkajúcej sa náhrady trov konania odporcu v 1. a 2. rade a zmenil v časti týkajúcej sa náhrady trov konania odporcov v 3. a vo 4. rade tak, že im právo na náhradu trov nepriznal (druhý výrok), uznesenie okresného súdu z 5. mája 2011 zmenil tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 99,50 € (tretí výrok) a uznesenie okresného súdu z 30. mája 2011 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľovi potvrdil (štvrtý výrok)].

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa smerujúce proti prvému výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo veci samej, odmietol ako neprípustné, keďže dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku v zmysle §   238   ods.   1   až   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   nie   je   prípustné a nezistil prípustnosť dovolania ani danosťou niektorej z vád konania podľa § 237 OSP.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   ako   neprípustné   dovolanie sťažovateľa aj v časti smerujúcej proti druhému a štvrtému výroku rozsudku krajského súdu, ktoré majú v zmysle § 167 OSP charakter uznesenia, keďže v zmysle § 239 OSP dovolanie proti nim nie je prípustné a nezistil prípustnosť dovolania ani danosťou niektorej z vád konania podľa § 237 OSP.

Pokiaľ ide o tretí zmeňujúci výrok rozsudku krajského súdu (o povinnosti platiť súdny   poplatok),   v   tejto   časti   bolo   dovolanie   prípustné,   a   preto   ho   najvyšší   súd po meritórnom posúdení jeho dôvodnosti zamietol ako nedôvodné.

Sťažovateľ   v   rozsiahlej   ale   logicky   nekonzistentnej   argumentácii   opakovane poukazuje na nesprávne zaradenie jeho návrhu do registra vecí obchodnoprávnych, a nie občianskoprávnych. Ďalej sťažovateľ namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci všeobecnými   súdmi   všetkých   stupňov,   nevykonanie   ním   navrhovaných   dôkazov a nesprávne právne hodnotenie veci. Zároveň z obsahu sťažnostnej argumentácie je možné ustáliť aj namietanie nedostatočného odôvodnenia všetkých troch namietaných rozsudkov.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, nekonzistentnosť   odôvodnenia   jeho   sťažnosti   sa   prejavila   aj   vo   formulácii   samotného návrhu na rozhodnutie ústavného   súdu,   keď   sťažovateľ   navrhol, aby ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Základné   právo JUDr.   Ing.   D.   Ď...   na prerokovanie jeho   veci spravodlivými rozsudkami podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I,   vo veci vedenej pod sp. zn.   26 Cb 92/1998..., Rozsudkom Krajského súdu Bratislava vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cob 243/2011-962 zo dňa 25. 4. 2012 a Uznesením Najvyššieho súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Obdo 39/2012 zo dňa 28. 02. 2013 porušené bolo.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Uznesenie   Najvyššie   ho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 39/2012 zo dňa 28. 02. 2013, a jeho výroky 1., 2. a 3 v zmysle § 56 ods. 2 zák. č. 38/1991 Z. z. zrušuje a vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zák. č. 38/1991 Z. z. vec vracia NS SR na nové konanie a rozhodnutie.

3. Ak   Ústavný   súd   SR,   po   preskúmaní   tejto   sťažnosti   dôjde   k   záveru,   že základné právo   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   porušené   bolo   aj   Rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislave   v   konaní sp. zn. 3Co 243/2011-962 zo dňa 25. 04. 2012, zruší aj tento rozsudok podľa § 56 ods. 2 zák. č. 38/1991 Z. z. a v takom prípade vec v zmysle § 56 ods. 3 zák. č. 38/1991 Z. z. vráti Krajskému súdu Bratislava na nové konanie a rozhodnutie.

4. Pre   prípad,   že   ÚS   SR   nezruší   porušujúce   rozhodnutie   NS   SR   sp.   zn.   4   Obdo 39/2012 zo dňa 28. 02. 2013 v bode 2 a 3. sťažovateľovi: JUDr. Ing. D. Ď... za porušenie jeho základných ľudských práv v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru s poukazom na porušenie čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru a stratu majetku v zmysle čl. 20 ods. 1 a 3. Ústavy Slovenskej   republiky   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3.950.076   Eur, ktoré porušovatelia: Okresný súd Bratislava I., Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej   republiky...   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   na   účet...   právneho zástupcu JUDr. J. H...

5. Sťažovateľovi prizná náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,86 Eur... ktoré sú   porušovatelia   1.,   2.   a   v   3.   rade   povinní,   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   na   účet... právneho zástupcu JUDr. J. H...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu,   rozsudkom   krajského   súdu,   ako   aj   uznesením najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súd   v   časti   odmietol   a   v   časti   zamietol   dovolanie sťažovateľa podané proti rozsudku krajského súdu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľa   je   namietanie   nesprávnych skutkových   a   právnych   záverov   v   rozsudku   okresného   súdu,   rozsudku   krajského   súdu a uznesení najvyššieho súdu, ako aj namietanie ich nedostatočného odôvodnenia, pričom sťažnostná argumentácia sa obmedzuje na namietanie meritórnych záverov okresného súdu aj krajského súdu   týkajúcich   sa   zamietnutia návrhu sťažovateľa v celom   rozsahu, resp. potvrdenia   zamietavého   výroku   rozsudkom   krajského   súdu.   Sťažovateľ   aj   vo   vzťahu k uzneseniu   najvyššieho   súdu   dôvodí   len   nesprávnym   vyhodnotením   dôvodnosti   jeho návrhu vo veci samej.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktorý sťažovateľ aj využil a na základe ktorého bol tento rozsudok preskúmaný odvolacím krajským súdom.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmieta   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

Po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní   proti rozsudku   okresného   súdu   (aj   uzneseniam   okresného   súdu)   a   svoj   rozsudok   náležite odôvodnil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu,   uvedenú   sťažnostnú   námietku   vyčerpávajúcim   spôsobom   preskúmal   najvyšší   súd v rámci dovolacieho konania [pri skúmaní prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP], so závermi ktorého sa ústavný súd v celom rozsahu stotožnil.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení aplikáciou zákonnej úpravy prípustnosti dovolania (§ 238 a § 239 OSP) v spojení s posúdením existencie vád konania podľa § 238 OSP dospel k správnemu a ústavne konformnému záveru v časti jeho výroku o neprípustnosti dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   ani v   časti   meritórneho   prieskumu   rozsudku krajského súdu (v časti jeho zmeňujúceho výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť súdny poplatok) ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené.

Najvyšší súd postupoval ústavne súladne, keď sa zaoberal námietkou nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu v rámci posúdenia existencie vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, a dospel k náležite odôvodnenému a ústavne konformnému záveru o neexistencii   takejto   vady   konania,   čím   nebola   daná   prípustnosť   dovolania   ani   podľa citovaného zákonného ustanovenia.

Pokiaľ sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii vytýka najvyššiemu súdu, že akceptoval podľa sťažovateľa nesprávne skutkové a právne závery krajského súdu (pokiaľ ide o potvrdenie rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa), ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na to, že v prípade neprípustného dovolania nie je daná prieskumná právomoc dovolacieho súdu na posudzovanie skutkových a právnych záverov dovolaním   napadnutého   rozhodnutia.   Najvyšší   súd   preto   tieto   sťažovateľom   namietané závery krajského súdu nepreskúmaval.

Za   stavu,   keď   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   sťažovateľa   nie   je prípustné, posudzovanie ďalších sťažovateľom uvádzaných námietok, t. j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP] a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení   veci   [dovolací   dôvod   podľa   §   241   ods.   2   písm.   c)   OSP],   bolo   vylúčené z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. námietku inej vady   konania,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   ako   dovolacích dôvodov   podľa   §   241   ods.   2   písm.   b)   a   c)   OSP   vznesených   sťažovateľom,   tieto   síce dovolanie odôvodňujú, ale samy osebe jeho prípustnosť nezakladajú.

Najvyšší súd v posudzovanom prípade preto postupoval ústavne konformne, keď sa nezaoberal   označenými   dovolacími   námietkami   sťažovateľa,   ktorých   prieskum   ako dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP je možný, len ak je dovolanie prípustné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil ani možnosť porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľa aj   v   tejto   časti   odmieta   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013