znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 550/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   V. K.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ing.   M. Š.,   B., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 1448/2012-420 z 30. marca 2012 v spojení s rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 3193/2011-430 z 26.   júla   2011,   rozhodnutím   Krajského   pozemkového   úradu   v Nitre   č.   2010/00285-Ga zo 14. septembra 2010, rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch č. ObPÚ-10-10/6451/LV   z 12.   júla   2010, rozhodnutím   Krajského   pozemkového   úradu v Nitre č. 2010/00095-Pe zo 14. apríla 2010, rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch č. ObPÚ-10-10/4489/LV z 12. januára 2010, rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Nitre č. 2004/00283 z 21. októbra 2004 a rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch č. OPÚ-130-04/3992/LM z 28. júna 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 3. augusta 2012   doručená   sťažnosť   V.   K.   (ďalej   len  ,,sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len  ,,ústava“)   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozhodnutím   Ministerstva pôdohospodárstva   a rozvoja   vidieka   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ministerstvo“)   č. 1448/2012-420 z 30. marca 2012 v spojení s rozhodnutím ministerstva č. 3193/2011-430 z 26. júla 2011, rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Nitre (ďalej len,,krajský pozemkový   úrad“)   č.   2010/00285-Ga   zo   14.   septembra   2010,   rozhodnutím   Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch (ďalej len,,obvodný pozemkový úrad“) č. ObPÚ-10-10/6451/LV z 12. júla 2010, rozhodnutím krajského pozemkového úradu č. 2010/00095-Pe   zo   14.   apríla   2010,   rozhodnutím   obvodného   pozemkového   úradu   č. ObPÚ-10-10/4489/LV z 12. januára 2010, rozhodnutím krajského pozemkového úradu č. 2004/00283 z 21. októbra 2004 a rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. OPÚ-130-04/3992/LM z 28. júna 2004.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   v podstatnom   uviedla,   že   ako   predávajúca   kúpnou zmluvou   z 10.   decembra   2009   previedla   vlastnícke   právo   k viacerým   pozemkom v katastrálnom území Ú. na kupujúcu J. K. Tieto pozemky boli podľa jej tvrdení vyvlastnené v prospech,,záhradkárov“ a podľa jej názoru neboli splnené podmienky podľa § 2 zákona č. 64/1997   Z.   z.   o užívaní   pozemkov   v zriadených   záhradkových   osadách   a o vyporiadaní vlastníctva   k nim   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   64/1997   Z.   z.“). Sťažovateľka poukazuje na zásahy do jej vlastníckeho práva a práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   označenými   rozhodnutiami   a   zákon   č. 64/1997   Z.   z.   považuje   za nesúladný   s ústavou.   Ďalej   sťažovateľka   podrobne   rozoberá   zásahy   označených porušovateľov do jej vlastníckych práv, vytýka im porušenie ústavných a zákonných noriem a v konečnom   dôsledku   poukazuje   aj   na podnikateľské   plány   kupujúcej,   ktoré   mali   byť označenými rozhodnutiami zmarené.  

3. V petite svojej sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že jej označené   práva   boli   porušené,   a aby ,,zrušil   a prikázal   na   ďalšie   konanie   všetky rozhodnutia“ označené   v záhlaví   tohto   uznesenia.   Súčasne   žiada   priznať „majetkovú a nemajetkovú ujmu vo výške 48 000 €, primerané finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní vo výške 5 000 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 262,20 €“.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o jeho prijatí na   ďalšie   konanie   alebo   o jeho   odmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Prvotnou otázkou, ktorou sa ústavný súd zaoberal pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, bola otázka včasnosti jej podania. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   o inom   zásahu   dozvedieť. Z obsahu sťažnosti, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný,   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   viacerými rozhodnutiami   označenými   v záhlaví   tohto   uznesenia   a   sama   uvádza,   že   posledné rozhodnutie ministerstva z 30. marca 2012 nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2012. Týmto dňom   jej   teda   začala   plynúť   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Vo   vzťahu k ďalším   rozhodnutiam   označeným   v záhlaví   tohto   uznesenia   začala   plynúť   lehota   ešte podstatne skôr. Sťažnosť sťažovateľky bola podaná na poštovú prepravu 1. augusta 2012.  

7.   Skutočnosť,   že   si   sťažovateľka   bola   vedomá   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie sťažnosti, vyplýva aj z jej podania z 18. júna 2012 označeného ako sťažnosť, ktoré doručila ústavnému súdu mailom 18. júna 2012 a predložením originálu 20. júna 2012. Z obsahu tohto   podania   vyplýva,   že   smerovalo   proti   ministerstvu   a týkalo   sa   jeho   rozhodnutí z 30. marca 2012 a 26. júla 2011, ktoré boli napadnuté aj touto sťažnosťou. Keďže však toto podanie   sťažovateľky   z 18.   júna 2012   pre   absenciu   viacerých   náležitostí   nebolo možné považovať za návrh na začatie konania pred ústavným súdom, 4. októbra 2012 ho ústavný súd podľa § 23a zákona o ústavnom súde odložil (č. k. Rvp 5591/2012-3).  

8. Ústavný súd nemožno považovať za ničím neobmedzeného strážcu ústavnosti, keďže aj ústavný súd pri plnení svojej základnej úlohy, ktorou je ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), postupuje na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Ako   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), a rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   jej   odmietnutie   ako   oneskorene   podanej (IV. ÚS 28/02),   a zároveň   uviedol,   že   ide   o takú   lehotu,   ktorú   nemožno   predĺžiť   ani nemožno odpustiť   jej zmeškanie (I.   ÚS 84/02,   IV.   ÚS   36/03).   Ak   potom   sťažovateľka podala sťažnosť na ústavnom súde po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty vo vzťahu ku všetkým označeným rozhodnutiam, táto ako oneskorená musela byť odmietnutá už pri jej   predbežnom   prerokovaní.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   jednu zo základných zásad práva, ktorou je,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo alebo nech   si   každý   stráži   svoje   práva   vrátane   zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti pred ústavným súdom.  

9. Bez ohľadu na to, že sťažnosť bola podaná oneskorene, nemožno neuviesť, že aj v prípade jej včasného podania by ústavný súd nemal právomoc na jej prerokovanie. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Ústavný súd sa štandardne, a to pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, zaoberá otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý je   oprávnený   poskytnúť   ochranu   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa.   Pri   tomto skúmaní ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka bola povinná ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu obrátiť sa na všeobecný súd, ktorý je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) oprávnený rozhodovať o ochrane jej práv tak v prípade nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v prípade jeho nečinnosti.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

11. S účinnosťou od 1. januára 2003 došlo novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.   99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov k významnej zmene piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a zavedeniu nových druhov konaní pred správnymi súdmi. Okrem iného sa zaviedlo aj konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 244 ods. 4, § 250t a § 250u   OSP) a konanie o ochrane pred   nezákonným zásahom   orgánu   verejnej správy (§ 244 ods. 5 a § 250v OSP).

Podľa   §   244   ods.   4   OSP   súdy   v   správnom   súdnictve   rozhodujú   o   návrhoch na uloženie povinnosti orgánom verejnej správy konať o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy a o opatreniach na vynútenie plnenia svojich rozhodnutí postupom uvedeným v § 250b a 250u.

12.   Podstata   námietok   sťažovateľky   v sťažnosti   spočíva   v tom,   že   označenými rozhodnutiami   malo   dôjsť   k zásahu   do   jej   vlastníckeho   práva   a práva   pokojne   užívať majetok,   ako   aj   zásahu   do   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Nielen z označených ustanovení ústavy a Občianskeho súdneho poriadku, ale aj z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ochrana ústavou prípadne dohovorom   garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07, I. ÚS 393/08). Ústava nezakotvuje ústavný súd   ako   jediný   a výlučný   orgán   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb a právnických osôb. Princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd)   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať o namietanom porušení základných práv a slobôd vtedy, ak existuje iný súd v sústave všeobecného súdnictva, ktorý pri rešpektovaní procesných pravidiel toho-ktorého typu súdneho konania má právomoc rozhodnúť o ochrane týchto práv a slobôd. Ak ústavný súd   v konkrétnom   prípade   zistí,   že   o namietanom   porušení   základných   práv   a slobôd (alt. ľudských práv a základných slobôd) má právomoc konať a rozhodnúť iný súd, sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci pri jej predbežnom prerokovaní odmietne.

13.   Z obsahu   sťažnosti   je   nesporné,   že   označenými   rozhodnutiami   správnych orgánov malo podľa tvrdení sťažovateľky dôjsť k zásahu do jej základných práv a slobôd a preto ich preskúmanie patrilo do ústavnej a zákonnej právomoci príslušných správnych súdov,   ktoré   boli   oprávnené   a zároveň   povinné   poskytnúť   ochranu   v prípade   zistenia porušenia jej práv. Napokon, o možnosti súdneho prieskumu týchto rozhodnutí správnych orgánov   bola   sťažovateľka   poučená   aj   v ich   písomnom   vyhotovení.   Pokiaľ   za   týchto okolností   sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nepristúpila   k ochrane svojich práv cestou návrhu adresovaného všeobecnému (správnemu) súdu, nie je s ohľadom na už uvedený princíp subsidiarity daná právomoc ústavného súdu (obdobne III. ÚS 152/03, II. ÚS 130/02, II. ÚS 61/02, III. ÚS 72/02). Táto skutočnosť by teda viedla k odmietnutiu sťažnosti aj v prípade jej včasného podania.

14. Vychádzajúc z príloh pripojených k sťažnosti, pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sťažovateľka   previedla   vlastnícke   právo   k pozemkom   uvedeným   v sťažnosti   na   J.   K.   a rozhodnutie   o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   v prospech   kupujúcej   nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2010.   Iba do tohto momentu, keď nastali právne účinky vkladu, bola preto sťažovateľka aktívne legitimovaná na uplatňovanie ochrany svojich práv tak v správnom súdnictve, ako aj v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať,   že   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie  ,,svojich“   práv   aj rozhodnutiami vydanými v čase, keď už nebola vlastníčkou nehnuteľností, je v tejto časti podaná zjavne neoprávnenou osobou, čo taktiež zakladá dôvod jej odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

15.   Keďže   došlo   k odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa   meritom   veci,   teda namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľky,   bližšie   zaoberať   nemohol a neprichádzalo   do   úvahy   ani   rozhodovať   o ďalších   jej   návrhoch   (zrušenie   označených rozhodnutí správnych orgánov, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže   takéto   výroky   ústavného   súdu   sú   viazané na to,   že   sťažnosti   sťažovateľky   bolo vyhovené.  

16.   V súvislosti   s návrhom   sťažovateľky   na   priznanie   náhrady   majetkovej   ujmy, ktorú   sťažovateľka   stotožňuje   so   škodou,   ktorá   jej   mala   byť   spôsobená   rozhodnutiami a postupom správnych orgánov, jej ústavný súd dáva do pozornosti, že primerané finančné zadosťučinenie nemožno zamieňať s jej právom na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a/alebo nečinnosťou správnych orgánov (napr. III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03). Toto právo má totiž iný ústavný základ (čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 4 ústavy) a rozhodujú o ňom príslušné všeobecné súdy v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012