SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 55/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Andrejom Opetom, Československej armády 80/18, Nové Mesto nadVáhom, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súduTrnava v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C/56/2007, Okresného súdu Pezinok v konanívedenom pod sp. zn. 6 C/302/2008 a Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom podsp. zn. 23 Co/40/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresnéhosúdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C/56/2007, Okresného súdu Pezinok (ďalej aj„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/302/2008 a Krajského súdu v Trnave(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/40/2014.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 10. mája 2007 podala na Okresnom súdeTrnava návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým, ktorý bolpo novele „zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky“účinnej od 1. januára 2008 postúpený okresnému súdu. Okresný súd v jej veci rozhodolrozsudkom z 19. novembra 2013 (v časti nadobudol právoplatnosť 17. decembra 2013)okrem výroku o určení výživného, ktorý odporca odvolaním napadol. V súčasnosti sa vecvedie na krajskom súde, ktorý do dnešného dňa nevykonal žiadny úkon a nenariadil žiadnepojednávanie.
3. V jej právnej veci teda nie je „viac ako sedem rokov vydané rozhodnutie v časti týkajúcej sa výživného pre maloleté deti, ktoré by nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť“.
4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že„základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo, a to tým, že Okresný súd Trnava, Okresný súd Piešťany a Krajský súd v Trnave nerozhodli v primeranej lehote, Krajský súd v Trnave je povinný vo veci sp. zn. 23 Co/40/2014 konať, a že sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 EUR, ktoré sú Okresný súd Trnava, Okresný súd Pezinok a Krajský súd v Trnave povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky... a to do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnejpríčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,III. ÚS 170/06).
9. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia jej základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru postupmi Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 37C/56/2007 a okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/302/2008.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bezzbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestrannýmsúdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenostiakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označených právvychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou viackrát vyslovil, žeochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatneniatejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej moci ešte mohlo trvať.Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný, súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenúpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilototo porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07, III. ÚS 333/2013).
12. Ústavný súd konštatuje, že Okresný súd Trnava vo veci sťažovateľky konal len do31. decembra 2007, keď vec v súvislosti s reorganizáciou súdnictva bola postúpenáokresnému súdu a tiež okresný súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom vo vecisamej 19. novembra 2013, ktorý v časti nadobudol aj právoplatnosť 17. decembra 2013, tedaešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (23. decembra 2014). Okresný súd teda v jejveci žiadnym ústavne relevantným spôsobom nemohol ovplyvniť priebeh ďalšieho konaniana odvolacom súde, na ktorom sa vec nachádzala v dôsledku odporcom podaného odvolaniaproti výroku o určení výživného. Okresný súd v merite veci už nevykonával žiadne úkonya ani k prieťahom vo veci samej nemohlo dochádzať.
13. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti navyšeneuviedla žiadne obdobia nečinnosti alebo neefektívnej práce označených okresných súdov,teda ju riadne a predpísaným spôsobom neodôvodnila (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnomsúde). Okrem toho jej navrhovaný petit v sťažnosti nie je určitý, presný a vykonateľný,pretože vôbec neuviedla, v akých konaniach pred okresnými súdmi (resp. aj pred krajskýmsúdom) mali byť jej označené práva porušené (ústavný súd je pri svojom rozhodovanípetitom viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka napokon anivo vzťahu ku namietanému konaniu krajského súdu nepredložila ústavnému súdu žiadnydôkaz o tom, či podala sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu (§50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
14. Z uvedených dôvodov ústavný súd jej sťažnosť proti postupu Okresného súduTrnava a okresnému súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde (podobne III. ÚS 447/2010 a III. ÚS 333/2011), hoci ju mohol odmietnuťi pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí [(obdobne ústavný súd rozhodol vo veciinej sťažovateľky, ktorú zastupoval ten istý právny zástupca, pozri I. ÚS 777/2014, kde bolpoučený o tom, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostípodaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010)].
15. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj údajnou nečinnosťou krajského súdu v konaní vedenom sp.zn. 23 Co/40/2014.
16. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť naprieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stavzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľpreukáže, že využil možnosť podať sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní podľa § 62 a nasl.zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ tútopodmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).
17. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmyslezákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právomna konanie bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 558/2014). Účinnosť takého právnehoprostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj zneniezákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcukonať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť[§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti jezistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhéhoodseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný naúčel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odsekupredmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, žesťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, akje to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“. Vsúvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov aleboiných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv aslobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, jejedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkoukonania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
18. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a vlastným šetrením vo veci zistil, že sťažovateľkaprostredníctvom iného právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛ v sťažnosti na krajskom súde 9.decembra 2014 (adresovanej predsedovi) namietala prieťahový postup krajského súduv napadnutom konaní, na ktorú sťažnosť reagoval krajský súd podaním z 29. decembra 2014,v ktorom existenciu prieťahov pripustil, ospravedlnil sa jej a zároveň informovalsťažovateľku o vykonaných opatreniach smerujúcich k zabezpečeniu riadneho postupu súduv predmetnej veci. Odpoveď na jej sťažnosť bola doručená jej právnemu zástupcovi 12.januára 2015. Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 23 Co/40/2014 z 19. januára 2015potvrdil rozsudok okresného súdu z 19. novembra 2013. Zo zistení ústavného súdu je tedazrejmé, že sťažovateľka nepočkala na vybavenie ňou podanej sťažnosti na prieťahypredsedom krajského súdu, ale v podstate súbežne (o dva týždne podala aj sťažnosť naústavnom súde). Keďže jej sťažnosť na krajskom súde nezostala bez odozvy, čím došlok naplneniu podstaty a zmyslu tohto inštitútu (sťažnosti na prieťahy podľa § 62 zákonao súdoch, pozn.), z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol vo vzťahu ku krajskému súdu pre jejneprípustnosť (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 107/04, I. ÚS 182/2012).
19. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že samotné konanie na krajskom súdenetrvalo neprimerane dlho (necelý rok) a uvedená skutočnosť, ak by neplatilo už uvedené,by bola ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnúneopodstatnenosť.
20. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavnýsúd zaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2015