znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 55/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Advokátska   kancelária,   Perličková 26,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/174/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/239/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. septembra   2013   doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/174/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/239/2011.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   listín   vyplýva,   že „...   Sťažovateľ   podal   na Okresný súd Bratislava V dňa 05. 08. 2008 žalobu o neplatnosť výpovede nájmu bytu. Na Okresnom súde Bratislava V bola žalobe priradená sp. zn. 11 C 1742008...

Okresný súd Bratislava V rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 11 C 174/08-163 zo dňa l6. marca 2011 doručeného sťažovateľovi 14. 04. 2011.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd Bratislava bol vo veci odvolania dva roky nečinný. Pojednávanie vo veci odvolania nariadil až na deň 26. 03. 2013 a to až po sťažnosti sťažovateľa na nečinnosť súdu.   Rozsudkom zo   dňa   26.   03.   2013   spisovej značky   14   Co/239/2011   rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil.   Rozsudok   odvolacieho   súdu   nebol   do   podania   tejto   ústavnej sťažnosti sťažovateľovi doručený...

Rozsudok krajského súdu, ktorý súd vyhlásil na pojednávaní sp. zn. 14 Co/239/2011 dňa 26. 03. 2013 nebol do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti doručený sťažovateľovi...“.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné   práva   P.   K...   na   spravodlivý   súdny   proces   a   prejednanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   právo   na   verejné   prerokovanie   jeho   veci   v   jeho   prítomnosti   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Bratislava V vo veci spisovej značky 11 C/174/2008 a Krajského súdu Bratislava v konaní 14 Co/239/2011 boli porušené.

Okresnému súdu Bratislava V sa prikazuje konať vo veci plynule bez porušovania základných práv sťažovateľa.

P. K. priznáva primerané zadosťučinenie v sume 2000 €... ktoré mu je Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. P. K. priznáva primerané zadosťučinenie v sume 1000 €... ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Kancelárii Ústavného súdu ukladá zaplatiť P. K. trovy právneho zastúpenia konania o ústavnej sťažnosti.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   zistil,   že   predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „... súdy boli v rozhodovaní vo veci samej nečinné viac ako štyri roky. Za viac ako štyri roky (viac ako dva roky okresný súd a dva roky krajský súd) nevykonali súdy žiadny procesný a rozhodovací úkon vo veci samej, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, domáhajúceho sa ochrany svojich práv a právom chránených záujmov návrhom na konanie zo dňa 05. 08. 2008.“.

7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

8.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo   (napr.   II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   II.   ÚS   55/02, IV. ÚS 102/05).

9. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj dopytom na okresnom súde zistil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/174/2008 rozhodol vo veci 16. marca 2011, proti   ktorému   sťažovateľ   podal   odvolanie,   a   spis   bol   predložený   krajskému   súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní. Rozhodnutím okresného súdu o návrhu sťažovateľa a odstúpením veci odvolaciemu súdu už nemohlo dochádzať k prieťahom v konaní, pretože na konanie bol príslušným už len krajský súd.

10. Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co/239/2011 z 26. marca 2013 rozhodol vo veci tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ   krajskému   súdu   vytýka,   že   sťažovateľovi   nedoručil   rozsudok   sp.   zn. 14 Co/239/2011   z   26.   marca   2013m   a tým „...   neodôvodnene   odďaľuje   ďalší   procesný postup pri ochrane práv a oprávnených záujmov sťažovateľa...“.

11. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím o odvolaní krajský súd vykonal všetky zákonom predpísané úkony a v jeho postupe už nemôže dochádzať k žiadnym prieťahom v konaní,   pretože   predmetný   spis   aj   s rozhodnutím   o odvolaní   postúpil   okresnému   súdu 22. mája 2013.

12. Podľa § 225 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) súd prvého stupňa doručí rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ ho nedoručil odvolací súd priamo. Podľa § 45 ods. 1 a 4 OSP súd doručuje písomnosť sám alebo poštou. Súd môže   doručiť   písomnosť   aj   prostredníctvom   súdneho   exekútora,   orgánu   obce   alebo príslušného útvaru Policajného zboru a v prípadoch ustanovených osobitným predpisom aj prostredníctvom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Písomnosti   možno doručovať aj elektronickými prostriedkami, ak o to účastník konania alebo jeho zástupca požiada.

13. Sťažovateľ 22. apríla 2013 mailom z adresy odosielateľa... požiadal krajský súd, aby doručenie rozsudku sp. zn. 14 Co/239/2011 z 26. marca 2013 bolo realizované buď osobne   v kancelárii   krajského   súdu,   alebo   prostredníctvom   Obvodného   oddelenia Policajného   zboru,   Bratislava-Petržalka,   Námestie   Hraničiarov   1/b,   na korešpondenčnú adresu..., na ktorej preberal v priebehu súdneho konania súdne písomnosti. Okresný súd 23. mája 2013 požiadal policajný orgán o doručenie zásielky, rozsudku odvolacieho súdu, ktorý žiadosť odstúpil na vybavenie príslušnému policajnému orgánu. Okresnému súdu bola 14. júna 2013 doručená správa príslušného policajného orgánu, že navrhovateľ sa na adrese... nezdržiava. Okresný súd 3. júla 2013 cez register obyvateľov Slovenskej republiky zistil, že sťažovateľ je vedený od 8. apríla 2013 bez adresy ako bezdomovec. Okresný súd ďalej v Sociálnej poisťovni, ústredí Bratislava, zistil, že sťažovateľ je zamestnaný v spoločnosti T.,   kde   opakovane   doručoval   rozsudok   odvolacieho   súdu   prostredníctvom   policajného orgánu. Tento 5. augusta 2013 vrátil okresnému súdu zásielku ako nedoručenú, pretože sťažovateľ v spoločnosti T., už nepracoval.

14. Okresný súd následne z obsahu spisu zistil sťažovateľovu mailovú adresu, na ktorú mu 28. augusta 2013 zaslal výzvu, aby sa osobne dostavil na okresný súd pre účely prevzatia   rozsudku   odvolacieho   súdu,   a túto   výzvu   sťažovateľovi   zopakoval   ešte 11. októbra 2013. Podľa stanoviska okresného súdu mailová adresa sťažovateľa je aktuálna, pretože sám sťažovateľ ju uviedol vo svojej sťažnosti doručenej krajskému súdu 22. júla 2013, v ktorej zároveň uviedol, aby upovedomenie o vybavení sťažnosti mu bolo doručené na mailovú adresu...

15. Ústavný súd konštatuje, že mailová adresa, ktorú uviedol sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu 16. septembra 2013 a podaní zo 17. októbra 2013, je totožná s jeho mailovou   adresou,   ktorú   uviedol   sťažovateľ   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   (napr. krajskému súdu 20. júna 2013). Pozornosti ústavného súdu napokon neušla okolnosť, že sťažovateľ   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   12.   septembra   2013   uviedol   novú adresu   na   doručovanie   písomností   (...),   ktorú   už   v tej   dobe   mohol/mal   oznámiť   aj okresnému súdu.

16. Ústavný súd je v súčasnosti toho názoru, že sťažovateľ (v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.) svojím konaním podstatnou mierou prispel k tomu, že rozsudok odvolacieho súdu mu nebol doteraz doručený, pretože mailové   výzvy   okresného   súdu   zo   strany   sťažovateľa   zostali   neúčinné   a novú   adresu na doručenie písomností... okresnému súdu neoznámil. Napokon sťažovateľ sám vo svojej žiadosti všeobecným súdom oznámil, že je ochotný súdne rozhodnutie si prevziať osobne na všeobecnom súde, ak na to bude upozornený (pozri bod 13).

15.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd aj krajský súd meritórne rozhodli pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   (II. ÚS   184/06)   a samotný   účastník   konania sťažuje   doručenie   konečného rozhodnutia.

16. Na   základe   uvedeného ústavný   súd   v súlade so   svojou   judikatúrou   (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto o ďalších uplatnených nárokoch sťažovateľa už nerozhodoval.

17.   Okrem   uvedeného   nebolo   zistené/preukázané,   že   sťažovateľ   vo   vzťahu ku krajskému súdu podal sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedovi tohto súdu. Sťažnosť na nedoručenie rozsudku, ktorú podal sťažovateľ 20. júna 2013 krajskému súdu, nespĺňa zákonné požiadavky, pretože nebola adresovaná predsedovi krajského súdu.

18.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

19.   Ústavný   súd   v tomto   type   konania inter   alia vyžaduje   preukázanie   využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa podanie   sťažnosti   na prieťahy   v   konaní v   zmysle citovaného zákona   zásadne   považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03,   IV.   ÚS   278/04).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky   voči   zodpovedným   osobám   dôsledky.“.   V súvislosti   s   tým   ústavný   súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

20. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

21. Keďže ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ podal predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť by bolo potrebné odmietnuť (v časti, ktorá sa dotýka postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/239/2011) tiež podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

22.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia.   Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014