znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 55/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.   B.   F.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Námestovo   sp. zn. 1 Er 1798/2008   z 1.   februára   2012   a namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 CoE 47/2012 z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. novembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a uznesením Okresného súdu Námestovo sp. zn. 1 Er 1798/2008 z 1. februára 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“)   a porušenia   svojich   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 7 CoE   47/2012   z 22.   augusta   2012   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmluvy   o úvere   uzavretej   s dlžníkom   úver,   ktorý   bol   povinný   vrátiť   podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že dlžník svoje záväzky dobrovoľne   neuhradil   a tieto   sa   voči   sťažovateľke   stali   splatnými   a v nadväznosti na podmienky   dojednané   v úverovej   zmluve   obsahujúce   aj   rozhodcovskú   doložku   bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Rozhodcovský rozsudok súdu sa stal exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

3. Sťažovateľka   v sťažnosti   v obšírnej   argumentácii   namieta,   že   postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   ako   aj   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď v priebehu exekúcie túto zastavil a zároveň mal odňať sťažovateľke možnosť konať pred   súdom.   Okresný   súd   i krajský   súd   podľa   sťažovateľky   tiež   nedostatočne   zistili skutkový   stav   a nesprávne   právne   posúdili   veci,   keď   chybne   interpretovali   a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že tak okresný súd, ako aj krajský súd mali nariadiť v jej veci ústne pojednávanie a jeho nariadením jej bolo odňaté právo konať pred súdom.

Sťažovateľka   sa   domáha   toho,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   vyššie označených práv, zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie,   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie a určil náhradu trov konania. Zároveň žiada, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie,   ktorým   rozhodne   o odklade   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia   krajského súdu.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani s jeho rozhodnutiami a o jej predchádzajúcich typovo zhodných alebo obdobných sťažnostiach.

Keďže ide o sťažnosti v podstate identické, resp. obdobné vzhľadom na skutkové a právne   okolnosti   s tisíckami   sťažností   sťažovateľky,   ktoré   už   ústavný   súd   riešil, ústavný súd   odkazuje   sťažovateľku   v podrobnostiach   napríklad   na   rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 410/2012, II. ÚS 337/2012, I. ÚS 439/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011, III.   ÚS   242/2011,   III.   ÚS   488/2012   a   sp.   zn.   IV.   ÚS   446/2011,   keď   ústavný   súd sťažnosti sťažovateľky   odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci   a z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

8. Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia sťažovateľkou   označených   základných   práv   alebo   slobôd,   reálnosť   ktorého   by   mohol posúdiť po prijatí sťažností na ďalšie konanie, a dospel tak (opätovne) k záveru, že sťažnosť je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

9. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude ústavnému súdu podávať   takéto   typovo   zhodné   sťažnosti,   ktorých   nedostatky   sú   jej   známe   z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažnosti neodôvodniť.

10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013