znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 55/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   S.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 277/2009 z 30. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 8. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 277/2009 z 30. marca 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2.   Z   obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva, že   sťažovateľ sa   žalobným návrhom podaným 4. septembra 2006 na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhal, aby žalovaná - spoločnosť O. a. s., bola zaviazaná povinnosťou ospravedlniť sa sťažovateľovi spôsobom špecifikovaným v žalobnom petite a aby jej bola určená povinnosť zaplatiť   sťažovateľovi   peňažnú   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   sume   199   163,51   € (6 000 000 Sk).

3. Sťažovateľ podaním z 22. septembra 2009 vzal žalobný návrh v celom rozsahu späť. Na základe tohto procesného   úkonu   sťažovateľa okresný súd uznesením č. k. 15 C 175/2006-302 z 26. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) konanie zastavil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania v sume 2 939,02 €. Sťažovateľ podal   proti   uzneseniu   okresného súdu   iba v   časti   výroku   o   trovách   konania odvolanie, ktorým požadoval, aby krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a protistrane nepriznal náhradu trov konania z dôvodov existencie okolností hodných osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   len „OSP“),   alternatívne aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa napadnutým uznesením tak,   že   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   zaviazal   sťažovateľa   na   náhradu   trov odvolacieho konania v sume 62,58 €.

4.   Sťažovateľ   sa   nestotožnil   so   závermi   krajského   súdu   a   v   ústavnej   sťažnosti uviedol, že krajský súd sa nedostatočne a nepresvedčivo vysporiadal s jeho argumentáciou až do takej miery, že napadnuté uznesenie je ústavne neakceptovateľné, vykazuje vysoký stupeň   arbitrárnosti,   čo   má   za   následok   porušenie   jeho   označených   základných   práv. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi a rovnako i v ústavnej sťažnosti preukazoval dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako ich má na mysli § 150 ods. 1 OSP, predovšetkým tým, že predmetné konanie o ochranu osobnostných práv a o zaplatenie nemajetkovej ujmy trvá takú dlhú dobu, že niektoré formy ochrany, najmä ospravedlnenie, strácajú s odstupom času na aktuálnosti, čo viedlo sťažovateľa k späťvzatiu žaloby a následnému zastaveniu konania.   V   daných   okolnostiach   prípadu   by   preto   podľa   názoru   sťažovateľa   bolo nespravodlivé, aby musel navyše znášať náhradu trov konania. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 281/03.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vec vrátil na nové konanie a priznal mu náhradu trov konania.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

12. Podstatu predloženej ústavnej sťažnosti tvorí posúdenie otázky, či krajský súd napadnutým uznesením v spojitosti s uznesením okresného súdu prijal ústavne konformný záver, keď sťažovateľa zaviazal k náhrade trov konania, pričom neakceptoval jeho námietku spočívajúcu v poukázaní na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP.

13. Krajský súd sa vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom takto: „Späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon navrhovateľa voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby sa ďalej nekonalo a o veci meritórne nerozhodlo. Vo vzťahu k   navrhovateľovi   nie   je   súd   oprávnený   skúmať,   aké   dôvody   ho   viedli   k   takémuto dispozitívnemu   úkonu,   keďže   v   prípade   späťvzatia   návrhu   na   začatie   konania   je povinnosťou súdu skúmať iba to, či odporca má vážne dôvody nesúhlasiť so späťvzatím. Ak zastavuje   súd   konanie   z   akéhokoľvek   dôvodu,   musí   sa   nevyhnutne   pri   rozhodovaní   o náhrade trov konania najprv zaoberať tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo   byť zastavené.   Zavinenie   zastavenia   konania sa pritom posudzuje   z procesného hľadiska, podľa procesného výsledku. Preto tam, kde zastavenie konania bolo účastníkom zavinené, súd prizná ostatným účastníkom (druhej strane sporu) náhradu trov konania, ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Ak žalobca vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., z procesného hľadiska   zásadne   platí,   že   zavinil   zastavenie   konania   a   preto   je   povinný   nahradiť žalovanému trovy tohto konania.

Ak   je   dôvodom   zastavenie   konania   späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania, navrhovateľ nezavinil zastavenie konania, ak vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne a   to   pre   správanie   odporcu.   Ide   napríklad   o   prípady,   keď   odporca   po   začatí   konania zaplatil vymáhanú pohľadávku, uzavrel navrhovanú dohodu, splnil v návrhu navrhovanú povinnosť   a   podobne,   pričom   dôvodnosť   podania   návrhu   je   treba   vždy   posudzovať   z procesného   hľadiska,   z   hľadiska   vzťahu   výsledku   správania   sa   odporcu   k   požiadavke navrhovateľa vyjadrenej v návrhu na začatie konania. V takom prípade má navrhovateľ právo na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na uplatnenie svojho práva. Vo všetkých prípadoch, ak navrhovateľ vezme späť návrh a nejedná sa zároveň o prípad, že takýto návrh bol vzatý späť pre správanie sa odporcu, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania.

V prejednávanej veci je jednoznačné, že z procesného hľadiska zastavenie konania zapríčinil navrhovateľ, ktorý zobral späť návrh na jeho začatie a nešlo o prípad uvedený v ustanovení § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.. Je preto povinný nahradiť odporcovi trovy konania. Správne súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov zastaveného konania pre späťvzatie návrhu aplikoval ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., keď dospel   k   záveru,   že   v   prejednávanej   veci   zastavenie   konania   zavinil   procesne   sám navrhovateľ....

Ustanovenie   §   150   O.s.p.   by   malo   slúžiť   k   odstráneniu   neprimeranej   tvrdosti   a k dosiahnutiu spravodlivosti pre účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí, ktoré bolo publikované pod číslom 82/206 uviedol, že pri skúmaní existencie podmienok   hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 O.s.p. treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery   oprávneného   účastníka.   Významnými   z   hľadiska   aplikácie   §   150   O.s.p.   sú   tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a podobne.

Dôvody   uvádzané   navrhovateľom   nemožno   považovať   za   dôvody   v   zmysle ustanovenia § 150 O.s.p.. Treba dať za pravdu odporcovi, že ak navrhovateľ priznal, že by nespĺňal predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, priznal, že jeho majetkové pomery nie sú dôvodom, pre ktoré by mal súd pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 150 O.s.p. a   iné   dôvody   na   použitie moderačného   práva súdu   ani   odvolací súd   v   prejednávanom prípade nenašiel, preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.“

14.   Z   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   požaduje   revíziu napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdená   jemu   uložená   povinnosť nahradiť trovy konania. Ústavný súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré   ich   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách   (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

15. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a   význam   zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

16. Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   zvolená   interpretácia   relevantných právnych   noriem   by   bola   arbitrárna   alebo   svojvoľná.   Krajský   súd   svojím   postupom aplikoval zákony podľa ich obsahu a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry. Sťažnosťou napadnuté   uznesenie   je   vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnému odvolaniu sťažovateľa. Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

17. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že rozhodovanie o trovách konania sa vo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu vo veci alebo zásadou zavinenia. Konajúci súd môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech alebo ktorý nezavinil zastavenie konania,   nepriznať   trovy   konania   v   súlade   s   §   150   ods.   1   OSP   len   vo   výnimočných prípadoch, ktoré musí po zvážení všetkých okolností identifikovať. Postup podľa § 150 ods. 1 OSP len dopĺňa už uvedené zásady pri rozhodovaní o trovách konania (t. j. zásadu úspechu   vo   veci   a   zásadu   zavinenia) a vychádzajúc najmä z gramatického výkladu („...   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať“) a   systematického   výkladu   právnych   noriem   nemožno   tento   postup   interpretovať   ako povinnosť   súdu,   čiže   v   takom   smere,   ako   to   požadoval   sťažovateľ.   Naopak,   pokiaľ všeobecné súdy v prejednávanej veci nenájdu také dôvody, ktoré by odôvodňovali postup podľa   § 150 ods.   1   OSP,   je ich   povinnosťou   rozhodnúť podľa   zásady   zavinenia,   resp. úspechu vo veci.

18.   Z   dôvodu   presvedčivosti   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   ďalej   dopĺňa,   že sťažovateľom uvádzané zdôvodnenie, že je nespravodlivé uložiť mu povinnosť náhrady trov konania z toho dôvodu, že k späťvzatiu žaloby pristúpil pretože ospravedlnenie po uplynutí určitého   času   stratilo   na   aktuálnosti,   nemôže   samo   o   sebe   spochybniť   rozhodnutia konajúcich súdov už len preto, že sťažovateľ okrem ospravedlnenia vzal žalobný návrh späť aj v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá na „aktuálnosti“ ani s odstupom času nestráca. Napokon ústavný súd uvádza, že je oboznámený aj s nálezom Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   281/03   z   18.   februára   2004,   ktorý sťažovateľ   označil   v   ústavnej   sťažnosti,   avšak   toto   rozhodnutie   vychádza   z   odlišného skutkového stavu, zaoberá sa v merite veci odlišnou právnou otázkou, a preto ani označené rozhodnutie ako súčasť argumentácie sťažovateľa nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť o ústavnej zlučiteľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.  

19. Ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,   čo   by   uznesenie   krajského   súdu   robilo   ústavne   neakceptovateľným.   O   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím a základným právom alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O   taký   prípad   išlo   aj   v   prerokúvanej   veci,   preto   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   z   už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. februára 2012