znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 55/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. P., B., vo veci   namietaného porušenia   základných   práv na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2   Co   159/09   zo 6. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2011 doručená sťažnosť JUDr. Z. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Co   159/09   zo   6.   októbra   2010   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka 30. novembra 2007 podala na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na určenie bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorým sa domáhala, aby súd určil, že sťažovateľka a jej manžel sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bližšie označenej nehnuteľnosti.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   26   C/80/2007   zo   14.   mája   2009   návrh sťažovateľky   zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie. Krajský   súd napadnutým rozhodnutím potvrdil   rozsudok   okresného súdu.   Podľa   názoru sťažovateľky „Okresný   súd,   ani   krajský   súd...   nerozhodli   o   merite   veci,   ale   návrh sťažovateľky   zamietli   s   totožným   zdôvodnením   údajnej   absencie   naliehavého   právneho záujmu, podľa § 80 písm. c) zákona číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok“.

3.   Sťažovateľka   ďalej uviedla   (v   rozpore   s uvedeným   ďalej   v bode   6, pozn.),   že v predmetnej veci „vyčerpala všetky dostupné a účinné prostriedky nápravy a v predmetnej veci   (i)   nekoná   iný   súd   a   (ii)   nie   sú   sťažovateľke   dostupné   žiadne   ďalšie   opravné prostriedky či iné právne prostriedky“.

4.   V ďalšom   sťažovateľka   uviedla   v posudzovanej   veci   podrobnú   právnu proti/argumentáciu,   na   základe   ktorej   uzavrela,   že   krajský   súd   odmietol   meritórne preskúmať jej   návrh   na   určenie   jej   spoluvlastníckeho   práva   z dôvodu   údajnej   absencie naliehavého právneho záujmu. Jeho „závery sú svojvoľné a predstavujú odopretie súdnej ochrany,   pretože   jej   poskytnutie   podmieňujú   zjavne   neodôvodnenými   a   ústavne neudržateľnými právnymi okolnosťami. Po prvé, právoplatné rozhodnutie súdu o určení spoluvlastníctva sťažovateľky by v plnom rozsahu viazalo všetky osoby súkromného práva aj štátne orgány a teda je v plnom rozsahu spôsobilé splniť svoju zákonnú funkciu. Po druhé, začatie konania o rozvod manželstva v žiadnom rozsahu nespôsobuje zánik potreby ochrany   vlastníckych   práv   sťažovateľky,   na   ktorú   má   podľa   ústavy   a   dohovoru   nárok. Popretie   tohto   nároku   úplne   svojvoľnými   dôvodmi,   pre   ktoré   krajský   súd   nenašiel   a nemohol   nájsť   oporu   ani   v   znení   zákona   ani   v   súvisiacej   judikatúre   a   doktríne,   tak predstavuje zásah do označených základných práv sťažovateľky; o ich účinnú ochranu touto sťažnosťou preto žiada ústavný súd.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „I. Základné právo JUDr. Z. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s jej právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy..., a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 6. októbra 2010, sp. zn. 2Co 159/09 porušené bolo.

II.   Rozsudok   Krajského   súdu...   zo   dňa   6.   októbra   2010,   sp.   zn.   2Co   159/09,   sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

III. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu náhradu   trov   konania,   vrátane   DPH,   a   to   do   desiatich   dní   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

6. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 26 C 80/2007, z obsahu ktorého v rozsahu relevantných procesných okolností   posudzovanej   veci   zistil,   že   24.   novembra   2010   sťažovateľka   podala   proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie podľa § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Po opakovanom podrobnom odôvodnení právnej argumentácie   sťažovateľka   v rámci   podaného   dovolania   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) navrhla, aby zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a taktiež jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia krajského súdu v jej právnej veci najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie práva (bod 1), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala, ako v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu,   zrušenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu (bod 5 a 6).

11. Ak   sa   za   tejto   situácie   domáhala   svojho   práva   jednak   na   najvyššom   súde a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku (odvolanie, či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04   a jeho   body   47   a   48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

13.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2011