znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 55/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   spol.   s   r.   o.,   P.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods.   1,   3   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k. 10 C 215/2007-54   zo 17. februára   2009   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 10 Co 198/2009 z 29. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   spol.   s   r.   o.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 215/2007-54 zo

17. februára 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 198/2009 z 29. októbra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Návrhom zo dňa 28. 04. 1998, ktorý bol doručený Krajskému súdu v Trenčíne dňa 07. 05. 1998... si navrhovateľ S. E. C., spol. s r. o… uplatnil voči sťažovateľovi pohľadávku Sk 505.225,21 s prísl. za nezaplatenú faktúru…

návrh   bol   podaný   na   vecne   a   miestne   nepríslušnom   súde,   čo   sme   opakovane namietali...   avšak   Krajský   súd   v   Trenčíne   napriek   tejto   skutočnosti   vo   veci   konal a rozhodoval   a   vec   bola   odstúpená   vecne   a   miestne   príslušnému   Okresnému   súdu v Prievidzi až po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 6 Obo 170/02 zo dňa 31. 03. 2003…

Okresný súd v   Prievidzi rozsudkom sp.   zn.   14   Cb 169/2003-337   zo dňa   05.   12. 2005...   návrhu   vyhovel…   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   8   Cob/5/2006-   385 zo dňa 07. 06. 2006... bol prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdený.

Na základe uvedených nezákonných rozsudkov sme museli spoločnosti V. G. s. r. o... zaplatiť Sk 1,283.606,50…

Po zvážení skutkového stavu sme dospeli k názoru, že nám nesprávnym úradným postupov   Krajského   súdu   v   Trenčíne   bola   spôsobená   škoda,   za   ktorú   zodpovedá   štát v našom prípade podľa   § 18   zák.   č.   58/1969 Zb.   o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Listom   č.   144/152   zo   dňa   05.   02.   2007...   sme   podali   podnet   k   predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody podľa § 9 a nasl. zák. č. 58/1969 Zb...

Ministerstvo spravodlivosti nám listom č. 3229/07- 532/30 zo dňa 03. 12. 2007... potvrdilo   prijatie   žiadosti   o   náhradu   škody   a   oznámilo,   že   pokiaľ   nebude   vybavená v zákonnej lehote, môžeme sa domáhať náhrady škody súdnou cestou.

Náš podnet v zákonnej lehote vybavený nebol, preto sme dňa 02. 11. 2007… podali návrh na začatie… konania, ktorým sme sa domáhali od Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR náhrady škody Sk 464.429,10 s prísl., ktorá nám bola spôsobená nesprávnym úradným postupom...

Okresný súd v Prievidzi rozsudkom zo dňa 17. 02. 2009 sp. zn. 10 C/215/2007-54... náš návrh zamietol.

Proti uvedenému rozsudku sme podali odvolanie… Po   nami   vznesenej   námietke   zaujatosti   sudcov   odvolacieho   Krajského   súdu v Trenčíne, ktorej Najvyšší súd SR vyhovel, vo veci rozhodoval Krajský súd v Žiline, ktorý bez   pojednávania   -   hoci   sme   na   pojednávaní   trvali,   prvostupňový   rozsudok   potvrdil rozsudkom zo dňa 29. 10. 2009 sp. zn. 10 Co/198/2009...

Prvostupňový súd i odvolací súd nesporne správne a presne definuje predpoklady zodpovednosti   štátu   za   škodu   v   danom   prípade,   tu   musíme   konštatovať,   že   sme   na pojednávaní poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.   4   Cdo   60/2003.   ktorého   závery   vlastne   prvostupňový   súd   cituje,   avšak   celkom v rozpore so zisteným skutkovým a právnym stavom i v rozpore s uvedeným rozsudkom prvostupňový i odvolací súd rozhodli, keď náš návrh zamietli.

Súdy návrh zamietli, lebo podľa ich názoru nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním sudkyne a vznikom škody.

Konštatujeme,   že   zo   strany   prvostupňového   i   odvolacieho   súdu   ide   o   zásadne nesprávne a zákonu a právu sa vymykajúce posúdenie skutkového stavu a nesprávne právne hodnotenie,   keď   v   predchádzajúcom   súdnom   spore   Krajský   súd   v   Trenčíne   nesporne postupoval v rozpore s § 103 a 104a ods. 1, 2 O. s. p. konal nezákonne, medzi jeho konaním a vznikom škody navrhovateľovi je nesporne daná a preukázaná príčinná súvislosť, keď spor bol vedený a prejednávaný na vecne nepríslušnom súde a vecne príslušnému súdu bol odstúpený až po zásahu Najvyššieho súdu SR, pričom za toto obdobie zaplatil navrhovateľ vinou súdu úroky z omeškania vo výške Sk 464.429,10, ktoré sú škodou, ktorá mu vznikla zavinením Krajského súdu v Trenčíne a nebyť tohto konania súdu, vec by bola o uvedené obdobie rozhodnutá skôr a úroky by teda za toto obdobie nevznikli.

Tu   je   bez   akýchkoľvek   pochybností   vzťah   príčiny   a   následku…   pretože   nebyť nesprávneho posúdenia otázky vecnej príslušnosti zo strany Krajského súdu v Trenčíne, nebol by spis odo dňa 07. 05. 1998 do 07. 07. 2003, teda po dobu viac ako päť rokov na vecne nepríslušnom súde, o túto dobu by sa skrátilo súdne konanie, z čoho vyplýva logický záver, že za túto dobu by sme nezaplatili úroky z omeškania v celkovej výške Sk 464.429,10. Konanie prvostupňového i odvolacieho súdu treba podľa nášho názoru hodnotiť ako zásadným spôsobom sa vymykajúce zákonnej právnej úprave i preukázanému a nesporne zistenému skutkovému stavu.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„1. Právo sťažovateľa V., spol. s r. o... na spravodlivé rozhodnutie veci podľa čl. 46 ods. 1, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi pod č. 10 C/215/2007 a na Krajskom sude v Žiline pod č. 10 Co/198/2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. 10 C/215/2007-54 zo dňa 17. 02. 2009 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/198/2009 zo dňa 29. 10. 2009 sa zrušujú a Okresnému súdu v Prievidzi sa prikazuje vo veci ďalej konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3. Krajský súd v Žiline, Orolská 3, 010 01 Žilina je povinný nahradiť V., spol. s r. o. P. trovy právneho zastúpenia v sume 841,74 EUR k rukám advokáta JUDr. J. V...

4. Sťažovateľovi sa priznáva suma 20 000,00 EUR z titulu primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú je mu povinný zaplatiť Krajský súd v Žiline...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   sťažovateľka sa   návrhom   na začatie konania doručeným okresnému súdu 2. novembra 2007 domáhala od odporcu – Slovenská republika   –   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   nároku   na   náhradu   škody v sume   464 429,10   Sk   s   príslušenstvom   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom Krajského súdu v Trenčíne. Konanie o návrhu sťažovateľky bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 C 215/2007.

Nesprávny úradný postup Krajského súdu v Trenčíne videla sťažovateľka v tom, že konal vo veci (o návrhu spoločnosti „S. E. C., spol. s r. o.“ (ďalej len „navrhovateľka“) smerujúcom   proti   sťažovateľke   ako   odporkyni   na   zaplatenie   sumy   505 225,21   Sk   s príslušenstvom „za nezaplatenú faktúru“), o ktorej nebol vecne a miestne príslušný konať, a „vec   bola   odstúpená   vecne   a   miestne   príslušnému   Okresnému   súdu   v Prievidzi   až   po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 6 Obo 170/02 zo dňa 31. 03. 2003“.

Po postúpení veci vecne a miestne príslušnému okresnému súdu tento rozsudkom č. k.   14   Cb   169/2003-337   z   5.   decembra   2005   v   spojení   s   potvrdzujúcim   rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob/5/2006-385 zo 7. júna 2006 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľke dlžnú pohľadávku z neuhradenej faktúry s úrokmi z omeškania.

Škoda, ktorá mala vzniknúť sťažovateľke v dôsledku nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Trenčíne, spočívala podľa sťažovateľky v zaplatení úrokov z omeškania. Príčinnú   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   vznikom   škody   vymedzila sťažovateľka takto: „nebyť   nesprávneho   posúdenia   otázky vecnej príslušnosti   zo   strany Krajského súdu v Trenčíne, nebol by spis odo dňa 07. 05. 1998 do 07. 07. 2003, teda po dobu viac ako päť rokov na vecne nepríslušnom súde, o túto dobu by sa skrátilo súdne konanie, z čoho vyplýva logický záver, že za túto dobu by sme nezaplatili úroky z omeškania v celkovej výške Sk 464.429,10.“

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 215/2007-54 zo 17. februára 2009 (ďalej len „rozsudok zo 17. februára 2009“) zamietol návrh sťažovateľky a po podaní jej odvolania krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 198/2009 z 29. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 29. októbra 2009“) potvrdil rozsudok okresného súdu zo 17. februára 2009.

Okresný súd a krajský súd vo svojich rozsudkoch konštatovali, že sťažovateľkou nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi ňou tvrdeným nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trenčíne a škodou, náhrady ktorej sa v konaní domáhala.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   zo   17.   februára   2009   a   rozsudkom   krajského   súdu z 29. októbra 2009 a ich porušenie vidí v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov označených rozsudkov.

Rozsudok   okresného   súdu   zo   17.   februára   2009   a   rozsudok   krajského   súdu z 29. októbra 2009 sa stali právoplatnými 25. novembra 2009.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   rozsudkom   okresného   súdu zo 17. februára 2009

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože tento bol v dôsledku odvolania sťažovateľky preskúmaný krajským súdom. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu ku okresnému súdu) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu z 29. októbra 2009

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti jeho právnych   záverov   alebo   ktoré   by   spočívali   v   nedostatočnom   odôvodnení   jeho   záverov, a sťažovateľka neuviedla vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu z 29.   októbra   2009   je   dôsledné   a   vyčerpávajúce   a   krajský   súd   sa   v   ňom   vysporiadal so všetkými aspektmi daného prípadu, keď uviedol: „Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že v danom prípade nie sú splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Krajský súd však odlišne od okresného súdu dospel k záveru, že postup Krajského súdu v Trenčíne vo veci č. k. 9Cb/208/98, keď vo veci konal,   hoci   krajský   súd   nebol   vecne   príslušným   súdom   (ktorá   skutočnosť   vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. 6Obo/170/02-92 z 31. 3. 2003), možno považovať za nesprávny úradný postup.

Zákon   bližšiu   definíciu   pojmu   nesprávneho   úradného   postupu   neobanuje. Vychádzajúc však z ustálenej judikatúry môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu, alebo k   porušeniu   poriadku,   ktorý   vyplýva   z   povahy,   funkcie,   alebo   cieľov   tejto   činnosti. Správnosť úradného postupu treba posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Vychádzajúc z uvedenej definície, Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/208/08 porušil pravidlá ustanovené právnymi normami, upravujúce vecnú príslušnosť súdov, keď dlhé časové obdobie od januára 1998 do júla 2003 konal vo veci, ktorá nepatrila do príslušnosti Krajského súdu v Trenčíne, ale miestne a funkčne príslušným súdom bol Okresný súd v Prievidzi. Takéto určenie príslušnosti, hoci i vyplývajúce   z   odôvodnenia   Najvyššieho   súdu   SR   v   rozhodnutí   vydanom   pod   č.   k. 6Obo/170/02-92 z 31. 3. 2003, je pre nižšie súdy záväzné. Potom postup súdu, a to konanie na nepríslušnom súde v Časovom období od 30. 1. 1998 do júla 2003, možno považovať za nesprávny úradný postup.

V danom prípade nie je však daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom Krajského súdu Trenčín a povinnosťou odporcu zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 498.832,05 Sk za obdobie od 7. 5. 1998 do 7. 7. 2003, t. j. sumy 464.429,12 Sk (15.416,22 eur), ktorého plnenia sa navrhovateľ v tomto konaní domáha. Príčinná   súvislosť   ako   jedna   zo   zákonných   požiadaviek   vzniku   zodpovednosti   za škodu znamená, že medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byt' preukázaná, nemožno ju len predpokladať. Vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzí príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti za nesprávny úradný postup, tento musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Úrok z omeškania je zákonným nárokom veriteľa, vyplývajúcim v prípade obchodno- právnych   vzťahov   z   ustanovenia   §   369   Obchodného   zákonníka,   v   prípade občianskoprávnych vzťahov z ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka, je sankciou za nesplnenie záväzku dlžníka v lehote splatnosti. Povinnosť navrhovateľa (v pôvodnom konaní odporcu)   zaplatiť   úrok   z   omeškania,   na   ktorého   zaplatenie   bol   zaviazaný   rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 14Cb/169/2003-337 z 5. 12. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského sudu Trenčín č. k. 8Cob/5/2006-385 zo dňa 7. 6. 2006 je dôsledkom porušenia jeho zmluvnej povinnosti zaplatiť istinu v lehote splatnosti. Táto povinnosť zaplatiť istinu riadne   a   včas   mu   vznikla   pred   začatím   konania   prebiehajúceho   pred   Krajským   súdom v Trenčíne pod sp. zn. 9Cb/208/98 a následne pred Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 14Cb/169/2003.   Súd   v rozsudku   túto povinnosť   iba deklaroval,   povinnosť   navrhovateľa (v pôvodnom   konaní   odporcu)   plniť   tu   existovala   bez   ohľadu   na   rozhodnutie   súdu a povinnosť zaplatiť spolu s istinou úrok z omeškania je sankciou za nezaplatenie istiny v lehote splatnosti, t. j. riadne a včas.“

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010