znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 55/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. O., N. Z., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 233/2000 a jeho rozsudkom z 26. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2009 doručená sťažnosť J. O., N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 233/2000.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom na začatie konania doručeným okresnému súdu sa navrhovatelia (sťažovateľ spolu so svojím bratom) domáhali od svojich dvoch   ďalších   súrodencov   ako   odporcov   každý   zaplatenia   sumy   29   831,75   Sk s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že odporcovia „pobrali“ hnuteľný majetok nadobudnutý dedením po matke účastníkov a časť tohto majetku rozpredali.

Okresný   súd   prvýkrát   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   6   C   233/2000-61 z 20. novembra   2001,   ktorým   vyhovel   návrhu   navrhovateľov.   Na   základe odvolania odporcov Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením č. k. 5 Co 338/02-72 z 30. októbra 2002 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Druhýkrát rozhodol vo veci okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 233/2000-85 z 27. mája 2003 tak, že návrh navrhovateľov zamietol a zaviazal ich zaplatiť odporcom trovy konania. Krajský   súd   na   základe   odvolania   navrhovateľov   tento   rozsudok   okresného   súdu   zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie svojím rozsudkom č. k. 5 Co 222/03-104 z 29. septembra 2004.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd uznesením č. k. 6 C 233/2000-129 z 21. marca 2005 na základe späťvzatia návrhu bratom sťažovateľa (ako navrhovateľom v prvom   rade)   zastavil   konanie   o   jeho   návrhu.   Uznesením   č.   k.   6   C   233/2000-195 z 18. októbra 2006 okresný súd pripustil sťažovateľom navrhnutú zmenu návrhu. Vzhľadom na   uvedené   v ďalšom   konaní   okresný   súd   pokračoval   v   konaní   iba   so   sťažovateľom ako navrhovateľom,   a   predmetom   konania   bol   nárok   sťažovateľa   na   zaplatenie   sumy 58 763,50 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd svojím tretím rozsudkom č. k. 6 C 233/2000-241 z 26. júna 2007 (ďalej len „rozsudok z 26. júna 2007“) opätovne zamietol návrh sťažovateľa a zaviazal ho zaplatiť trovy   súdneho   konania   odporcom   v   sume   32   720,50   Sk.   Proti   tomuto   rozsudku   podal sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   svojím   rozsudkom   č.   k. 9 Co 200/2007-281 zo 17. januára 2008 (ďalej len „rozsudok zo 17. januára 2008“) potvrdil odvolaním   sťažovateľa   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a sťažovateľovi   uložil povinnosť nahradiť odporcom trovy odvolacieho konania v sume 7 912 Sk.

Odporcovia 24. júna 2008 podali návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhali voči   sťažovateľovi   ako   povinnému   vymoženia   trov   súdneho   konania   priznaných   im rozsudkom   okresného súdu   z 26. júna 2007.   Okresným súdom   bolo   súdnej   exekútorke JUDr. E. P. 14. júla 2008 udelené poverenie na vykonanie exekúcie na základe rozsudku okresného súdu z 26. júna 2007 ako právoplatného a vykonateľného exekučného titulu.

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   možno   ustáliť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov postupom a rozsudkom okresného súdu z 26. júna 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 233/2000.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv   postupom a rozsudkom okresného súdu z 26. júna 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 233/2000.

Z príloh k sťažnosti jednoznačne vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 6 C 233/2000 bolo skončené rozsudkom okresného súdu z 26. júna 2007, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu zo 17. januára 2008.

Dňa 14. júla 2008 bolo okresným súdom vydané poverenie na vykonanie exekúcie na základe rozsudku okresného súdu z 26. júna 2007 ako vykonateľného exekučného titulu.

Na základe uvedeného možno ustáliť, že rozsudok okresného súdu z 26. júna 2007 v spojení   s   potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   zo   17.   januára   2008   nadobudol právoplatnosť pred udelením poverenia súdnej exekútorke na vykonanie exekúcie (14. júla 2008), teda v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 2. februára 2009 zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a tým je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu pre oneskorenosť.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009