znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 55/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2003 sp. zn. Ndob 512/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovenský   plynárenský   priemysel,   a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2003   doručená   sťažnosť   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a. s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 22. októbra 2003 sp. zn. Ndob 512/03 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka sa domáhala,   aby   ústavný   súd   po predbežnom   prerokovaní   veci   vydal   nález nasledovného znenia: „Najvyšší súd uznesením zo dňa 22. októbra 2003, č. k. Ndob 512/03 o nevylúčení sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. S. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 37 Zm 415/99 porušil ústavné právo sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 37 Zm 415/99 na základe mimoriadneho dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd zrušil   rozsudkom   rozsudok   najvyššieho   súdu   (ako   odvolacieho   súdu),   ako   aj   rozsudok krajského súdu (ako súdu prvého stupňa) a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vec bola vrátená na konanie a rozhodnutie sudkyni krajského súdu JUDr. K. S., ktorá mala ako zákonný sudca vec prejednať a rozhodnúť.

Z dôvodu   pochybností   o   nezaujatosti   uvedenej   sudkyne   podala   sťažovateľka 9. októbra 2003 návrh na jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 a nasl. zákona č.   99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov (ďalej   len   „OSP“).   Najvyšší   súd   uznesením   z   22.   októbra   2003   sp.   zn.   Ndob   512/03 rozhodol,   že   konajúca   sudkyňa   krajského   súdu   nie   je   vylúčená   z   prejednávania a rozhodovania vyššie uvedenej veci sťažovateľky.

Pretože proti uzneseniu najvyššieho súdu z 22. októbra 2003 sp. zn. Ndob 512/03 nie je prípustný opravný prostriedok, sťažovateľka podala predmetnú sťažnosť podľa čl. 127   ústavy.   Sťažovateľka   sa   nestotožnila   so   záverom   najvyššieho súdu,   že   nie je daná pochybnosť o nezaujatosti konajúcej sudkyne, a tvrdila, že zo správania zákonnej sudkyne je zrejmá vážna pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti. Jej nevylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci má preto za následok porušenie práva sťažovateľky garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Z rovnakých dôvodov (i keď nie v návrhu na rozhodnutie) namietala aj porušenie čl. 36 ods. 1 listiny, ktorý tiež deklaruje právo jednotlivca domáhať sa súdnej ochrany   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   ako   aj   čl.   6   Dohovoru,   pričom   v sťažnosti podrobne   opísala   skutočnosti,   z ktorých   vyvodzuje   svoju   pochybnosť   o nezaujatosti konajúcej sudkyne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V danom   prípade   sťažovateľka   podala   sťažnosť   proti   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu (z 22. októbra 2003 sp. zn. Ndob 512/03), ktorým bolo rozhodnuté, že zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci   sp.   zn. 37 Zm 415/99   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   teda   uvedeným   uznesením   rozhodoval o procesnej námietke zaujatosti, a to na základe sťažovateľkou vznesenej námietky voči konajúcej   sudkyni.   Sťažovateľka   teda   využila   procesné   právo   na   uplatnenie   námietky zaujatosti, o ktorej rozhodol príslušný nadriadený súd v rámci svojich kompetencií podľa § 16 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že námietka zaujatosti vznesená sťažovateľkou nie je dôvodná.

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo rozhodnuté o procesnej námietke zaujatosti voči konajúcej sudkyni, došlo k porušeniu jej práv garantovaných v čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že v odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľka   argumentuje   aj   porušením   základných   práv   podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, avšak v návrhu na rozhodnutie (tzv. petite) výslovne žiada rozhodnúť len o porušení základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   je   kvalifikovane zastúpená   advokátom   a že   výslovne žiadala rozhodnúť len o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd by   mohol   rozhodovať   o prijatí   jej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   len   v zmysle   návrhu   na rozhodnutie,   teda   len   vo   vzťahu   k tomuto   článku   ústavy   (mutatis   mutandis   uznesenie o prijatí č. k. I. ÚS 36/02-17 z 10. apríla 2002). Pre účely odôvodnenia tohto rozhodnutia však ústavný súd vzal do úvahy všetky články, ktoré uvádzala sťažovateľka, t. j. aj články podľa   listiny   a Dohovoru,   pretože   kritériá,   podľa   ktorých   bolo   potrebné   namietané skutočnosti   posúdiť,   sa   pri   ňou   uvádzaných   článkoch   ústavy,   listiny   a Dohovoru neodlišovali,   a preto   žiaden   z týchto   článkov   nemohol   podstatne   ovplyvniť   výsledok posúdenia sťažnosti sťažovateľky ústavným súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Z judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   79/03,   I.   ÚS   236/03)   obdobne   ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok   zo   4.   júna   2002)   vyplýva,   že   ústavný   súd   a Európsky   súd   pre   ľudské   práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase,   keď   došlo   k vydaniu   napadnutého   uznesenia, sa konanie vo veci sťažovateľky nachádzalo v štádiu dokazovania vykonávaného krajským súdom v rámci výkonu jeho právomoci konať o veci, ktorej sa žaloba týka, teda v štádiu konania, keď ešte po zrušení rozsudku na základe mimoriadneho dovolania nebolo vydané žiadne   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Táto   skutočnosť   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy zásadne bráni ingerencii ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov a neumožňuje mu v súčasnosti posúdiť, či toto občianske súdne konanie ako celok zodpovedá garanciám spravodlivého konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý podľa judikatúry ústavného súdu je primárnou   ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných   orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50) (napr. I. ÚS 56/01). V tomto smere bola   predmetná   sťažnosť   podaná   predčasne.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu právomoci všeobecných súdov konať o veci, ktorej sa žaloba podaná proti sťažovateľke týka, by bola opodstatnená len vtedy, ak samotné napadnuté uznesenie by bolo nezlučiteľné s ústavou alebo Dohovorom.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľka uvádzala v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť   právne   závery   najvyššieho   súdu   o zákonnosti   postupu   pri   rozhodovaní o námietke zaujatosti alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené, svojvoľné či inak ústavne   neudržateľné.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na odmietnutie   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 225/03). Pretože ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom uznesení a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a Dohovoru, posúdil jej sťažnosť aj ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sa   sťažovateľka   dovolávala   toho,   že   „Ústavou   deklarované   právo   na prejednanie veci pred nestranným súdom tak zahŕňa nielen formálne rozhodovanie o návrhu na   vylúčenie   sudcu   z dôvodu   jeho   nezaujatosti,   ale   aj   posúdenie   návrhu   z hľadiska všeobecných   princípov   spravodlivosti“,   ústavný   súd   opätovne   poukazuje   na   to,   že o námietke zaujatosti rozhoduje všeobecný súd v rámci jeho kompetencií a ústavnému súdu neprislúcha posudzovať jeho závery v danom štádiu súdneho konania. A fortiori to platí, ak obsah   námietok,   v ktorých   sťažovateľka   vidí   zaujatosť   konajúcej   sudkyne,   je   takého charakteru, že ich v prevažnej väčšine môže namietať v prípadnom odvolaní proti rozsudku krajského súdu vo veci samej (mutatis mutandis I. ÚS 39/04).

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2004