znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 55/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2002 v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. K. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 5/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 5/01 p o r u š i l právo MUDr. K. J., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   5/01 p r i k a z u j e   konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. MUDr. K. J. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,-- Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2002 doručená sťažnosť MUDr. K. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. J., B., vo veci porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 5/01 o zaplatenie peňažných nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 55/02-14 z 29. mája 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   predsedom   súdu,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr.   3353/2002 z 29. júla   2002   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom,   stanoviskom   zo 4. septembra 2002.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   podal   chronológiu   svojich   úkonov   vo   veci a konštatoval, „... že ku dnešnému dňu nebol vo veci vytýčený termín pojednávania a pokiaľ jeho   právny   zástupca   vo   veci   podal   sťažnosť   na   nečinnosť   súdu   táto   bola   pripojená k predmetnému   spisu   a nebola   predložená   predsedovi   súdu.   Čiže   predseda   súdu   ako predstaviteľ štátnej správy súdu sa touto sťažnosťou nezaoberal tak, ako to predpokladá Zákon č. 80/1992 Zb. v znení neskorších noviel“.

V súvislosti   s posudzovaním   prejednania   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo potrebné   podľa   názoru   okresného   súdu   vziať   do   úvahy   stav   oddelenia,   ktoré   vybavuje výlučne   veci   pracovného   súdnictva,   kde   sa   touto   agendou   zaoberajú   dvaja   sudcovia. Konajúca sudkyňa vybavuje vo svojom oddelení 286 nerozhodnutých a 356 nevybavených vecí   (rozdiel   medzi   nerozhodnutými   a nevybavenými   vecami   spočíva   v tom,   že   za nerozhodnutú vec sa považuje vec, v ktorej nebolo prijaté rozhodnutie, a za nevybavenú sa považuje vec, v ktorej rozhodnutie síce prijaté bolo, ale dosiaľ sa vec nestala právoplatnou). Okresný   súd   je   toho   názoru,   „že   posudzovanie   lehoty   bez   zbytočných   prieťahov   je nevyhnutné   posudzovať   v kontexte   s vybavovaním   ostatnej   pracovnoprávnej   agendy k pracovnému   času   sudcu.   Ďalšou   skutočnosťou   je   totiž   faktická   prítomnosť   sudcu   na pracovisku, v ktorej súvislosti Vám v prílohe predkladám nasledovný prehľad neprítomnosti sudkyne od 1. januára 2001 do 31. júla 2002.

V neposlednom rade je treba zohľadniť pri pracovnom súdnictve i tú skutočnosť, že do   1.   januára   2002   bola   táto   agenda   procesne   komplikovanejšou   ako   ostatná   netrestná agenda I. stupňového súdu nakoľko ako jediná bola agendou senátnou“.

V prílohe   k tomuto   vyjadreniu   predseda   okresného   súdu   pripojil   list   zákonnej sudkyne   z 22.   februára   2001,   v ktorom   ho   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   4   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   upozorňuje   na   neprimerane   vysoký   počet   pridelených   vecí   do oddelenia   28   C,   ktoré   ako   zákonná   sudkyňa   vybavuje.   Z uvedeného   vyplýva,   že   počet nevybavených   vecí   v oddelení   28   C   k 31.   januáru   2001   je   330   vecí   (z   toho   264 nerozhodnutých vecí), a vzhľadom na to uvádza, že v pridelených veciach nie je možné zabezpečiť plynulé konanie a vybaviť ich bez zbytočných prieťahov.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu uviedol,   že   založenie   sťažnosti   proti   prieťahom   v konaní   do   súdneho   spisu   a jej nepredloženie predsedovi okresného súdu je „... nielen konkrétny dôkaz o laxnom prístupe pri   vybavovaní   sťažností   na   Okresnom   súde   Bratislava   3,   ale   aj   o tom   aké   môžu   byť subjektívne   príčiny   prieťahov   v konaní“.   Ďalej   uviedol,   že   „Stav   oddelenia,   ktoré   sa predmetnou   právnou   vecou   zaoberá   je   výsledkom   činnosti,   či   nečinnosti,   príslušných orgánov štátu. Ani za stav tohto oddelenia nemôže žalobca. Niet dôvodu, aby porušovanie ľudských práv (vrátane práva na proces bez zbytočných prieťahov) bolo ospravedlňované stavom   oddelenia,   či   personálnymi   alebo   inými   dôvodmi   spôsobenými   štátom   a jeho orgánmi. Na základe uvedeného naďalej tvrdíme, že v danom prípade k prieťahom v konaní skutočne došlo a naďalej trvajú“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci sťažovateľa.

Sťažovateľ podal na okresnom súde 24. januára 2001 žalobu o zaplatenie 385 903,-- Sk s príslušenstvom ako náhrady mzdových náležitostí vyplývajúcich z pracovného pomeru. Okresný súd 1. februára 2001 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Tento ho zaplatil 22. februára 2001. Okresný súd 28. marca 2001 doručil žalovanej strane žalobu na vyjadrenie, ktorá sa k nej vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 9. apríla 2001 s návrhom na zamietnutie žaloby. Dňa 27. apríla 2001 dala sudkyňa pokyn na zaslanie vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi, ktoré mu bolo doručené 21. mája 2001. Sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu bola okresnému súdu   doručená   13.   februára   2002.   Posledným   úkonom   okresného   súdu   zaznamenaným v spise bolo zaslanie súdneho spisu sp. zn. 28 C 5/01 ústavnému súdu, ktorý spis vrátil okresnému súdu 24. mája 2002.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

V petite   prijatej   sťažnosti   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   „...   rozhodol,   že Slovenská   republika,   zastúpená   Okresným   súdom   Bratislava   3,   v konaní   vedenom   pod č. 28 C 5/01, porušila sťažovateľovo právo, priznané Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby podľa § 56 ods. 3 písm. a zákona č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd SR uložil Okresnému súdu Bratislava 3, aby vo veci č. 28 C 5/01 konal.

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom Bratislava 3, je povinná zaplatiť mu finančné zadosťučinenie vo výške 385.903,- Sk, a to do 30 dní od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR“.

Okresný   súd   sa   vo   svojom   už   vyššie   citovanom   vyjadrení   konkrétne   nevyjadril k dôvodnosti sťažnosti (priznal síce, že „k dnešnému dňu nebol vo veci vytýčený termín pojednávania“) a z obsahu jeho vyjadrenia vyplýva ospravedlňovanie nečinnosti okresného súdu   vysokým   stavom   (počtom)   prejednávaných   vecí   a personálnymi   problémami („faktická prítomnosť sudcu na pracovisku“).

Právny zástupca sťažovateľa sa nestotožňuje s obsahom vyjadrenia okresného súdu a tvrdí, že „v danom prípade k prieťahom v konaní skutočne došlo a naďalej trvajú“.

Aj   napriek   sťažnosti   sťažovateľa   na   prieťahy   v konaní   adresovanej   (no   spisovou kanceláriou   nedoručenej)   predsedovi   okresného   súdu   k náprave   nedošlo.   Účelom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do   úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I. ÚS 92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 28 C 5/01 je rozhodovanie o zaplatení peňažných nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru.

Aj keď rozhodovanie (a zisťovanie právne relevantných dôkazov) pracovnoprávnych vecí je možné vo všeobecnosti kvalifikovať ako pomerne právne a fakticky náročné, nie je to možné konštatovať v posudzovanom prípade v danom štádiu (počiatku) jeho konania, keď   sa   po   prijatí   žaloby   len   započalo   s prvotnými   úkonmi   na   prípravu   pojednávania. Nepokračovanie v príprave pojednávania od 27. apríla 2001 (keď bol daný pokyn zákonnej sudkyne na zaslanie vyjadrenia žalovanej strany sťažovateľovi) nepovažoval ústavný súd za dôsledok   vyvolaný   právnou   alebo   faktickou   zložitosťou   prejednávanej   pracovnoprávnej veci.

2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Na   základe   predloženej   sťažnosti   a   k nej   pripojených   písomných   dokumentov, obsahu   súdneho   spisu   okresného   súdu   a stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom, ktorý aj keď vo veci spočiatku   plynulo   konal   (začal   vykonávať   úkony   súvisiace   s prípravou   pojednávania), v dôsledku svojej nečinnosti po 27. apríli 2001 spôsobil zbytočné prieťahy. Ústavný súd nemohol taktiež akceptovať skutočnosť, že prvé pojednávanie vo veci nebolo od podania žaloby 24. januára 2001 doposiaľ ešte vôbec nariadené.

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na okresnom súde začalo 24. januára 2001, je stále na súde prvého stupňa nielen bez jeho rozhodnutia   vo veci   samej,   ale   aj   bez   nariadenia   čo   len   jedného   pojednávania   a   trvá doteraz   vyše 20 mesiacov. V tomto období ústavný súd konštatoval nečinnosť okresného súdu od 21. mája 2001 doteraz, t. j. cca 16 mesiacov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy a pod.), ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie (resp. nečinnosť) spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Článok 48 ods. 2 ústavy v citovanej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne   konania   a ktorý,   pokiaľ   ide   o oblasť   občianskeho   súdneho   konania,   vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95), pretože jeho   predlžovanie   sa   môže   v konečnom   dôsledku   prejaviť   ako   odmietnutie   výkonu spravodlivosti.   Inými slovami,   ústava vo   svojom siedmom   oddiele   druhej   hlavy   v rámci úpravy práva na súdnu ochranu osobitný význam pripisuje tomu,   aby sa spravodlivosť nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate,   a tým   ohroziť   účinnosť   a dôveryhodnosť   justície.   Ústava   takto   zaviazala predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti   na   prijatie   príslušných   opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (I. ÚS 21/00, I. ÚS 39/00).

Okresný súd neuviedol žiadnu skutočnosť,   z ktorej by vyplývalo,   že prijal účinné opatrenia na zjednanie nápravy ohľadom stavu veci v dotknutom súdnom oddelení, na ktorý bol predseda okresného súdu upozornený konajúcou sudkyňou v liste z 22. februára 2001. Na základe vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

V dôsledku   konštatovania   zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   ústavný   súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   z dôvodu   existujúceho   trvania   súdneho konania (jeho dĺžky), ako aj v dôsledku pretrvávajúcich prieťahov v predmetnej veci na okresnom   súde,   resp.   jeho nečinnosti,   finančné   zadosťučinenie vo   výške   385 903,-- Sk (t. j. sumu rovnajúcu sa výške istiny žalovanej v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 28 C 5/01), ako „náhradu nemajetkovej ujmy za porušovanie jeho základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov“.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   zdôvodnil   tým,   že   „Podľa   §   6 Občianskeho súdneho poriadku sú súdy povinné postupovať tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili. Okresný súd Bratislava 3 svojím liknavým postupom vo veci č. 28 C 5/01 nielenže neplní úlohu   orgánu   štátu,   ktorý   má   byť   garantom   základných   občianskych   práv   a slobôd sťažovateľa, ako aj jeho zákonom chránených záujmov, ale svojou nečinnosťou spôsobuje stav právnej neistoty.

Sťažovateľ rozviazal pracovný pomer so zamestnávateľom z obavy pred možným šikanovaním   zo   strany   zamestnávateľa   a nastúpil   do   pracovného   pomeru   v Českej republike,   kde   je   v súčasnosti   zamestnaný   v Záchrannej   službe   H.,   kam   dochádza   z B. Sťažovateľ nemá záujem pracovať v zahraničí, kam musí, zo svojho bydliska, dochádzať a chce sa do svojho pôvodného zamestnania vrátiť. Situácia je však taká, že pokiaľ súd meritórne   nerozhodne   o jeho   žalobe,   tak   zamestnávateľ   môže   sťažovateľovi   škodiť dezinformáciami   šírenými   v lekárskom   prostredí   a sťažovať,   až   znemožňovať   jeho zamestnanie v zdravotníctve v mieste jeho bydliska“.

Predmet   občianskeho   súdneho   konania   nemožno   stotožňovať   s oprávnením ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v súvislosti so zistením porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd nemohol prihliadnuť na dôvody sťažovateľa uvedené   v jeho   sťažnosti,   ktoré   sa   týkali   výšky   tohto   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   fakultatívne a nenahrádza uspokojenie nárokov uplatnených v konaní, v ktorom bolo zistené porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd s prihliadnutím na okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,-- Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2002