znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 549/2015-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne MariannyMochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Šrutekovou, Hlavná 21/44,Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn.21 CoKR 3/2013 z 29. októbra 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 4 Obdo 24/2014 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.21 CoKR 3/2013 z 29. októbra 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 4 Obdo 24/2014 z 30. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 CoKr 3/2013 z 29. októbra 2013a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 24/2014 z 30. apríla2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trnave.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiťnáhradu trov konania vo výške 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyricentov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Barbory Šrutekovej do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) sa 30. júla 2015 podanouústavnou sťažnosťou s tvrdením o porušení svojich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) domáhal zrušenia v záhlavíuvedených rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bola jeho žaloba voči správcovikonkurznej podstaty úpadcu ⬛⬛⬛⬛, o vylúčenie nehnuteľností z jeho majetkuzamietnutá/odmietnutá. Listom zo 14. decembra 2015 požiadal o odloženie vykonateľnostinapadnutých rozhodnutí vzhľadom na to, že správca konkurznej podstaty predmetnénehnuteľnosti dal do dobrovoľnej dražby pre účely ich speňaženia.

2. Ústavný súd uznesením z 9. decembra 2015 prijal sťažnosť na ďalšie konaniea uznesením z 19. januára 2016 odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trnave(ďalej len „krajský súd“) z 29. októbra 2013 až do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti.

3. Podstatou konania pred všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa, ktorou sapodľa § 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov domáhal vylúčenia nehnuteľnostíz konkurznej podstaty zapísaných na ⬛⬛⬛⬛ pre katastrálne územie mestaako kultúrny dom súp. č. 2270, ⬛⬛⬛⬛ o výmere 1750 m² azast. plocha o výmere 1051 m², ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 15. februára2000 od predávajúceho úpadcu ⬛⬛⬛⬛, v zastúpení správcom konkurznej podstatya súhlasu príslušného konkurzného súdu opatrením zo 14. decembra 1999 zakúpnu cenu 33 193,92 €, ale ktoré žalovaný správca konkurznej podstaty úpadcuv konkurze, 29. októbra 2007 zapísal do konkurznej podstaty úpadcu.

Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo 7. júna 2010 žalobusťažovateľa zamietol s odôvodnením, že v konaní nepreukázal platné nadobudnutievlastníckeho práva u svojich predchodcov [zo štátu na

a potom na ⬛⬛⬛⬛ ], a to aj prenesplnenie tzv. koncentračnej zásady v konaní, preto sa ani sám nemohol stať ichvlastníkom na základe uvedenej kúpnej zmluvy.

Krajský súd rozsudkom z 29. októbra 2013 na odvolanie sťažovateľa rozsudokokresného súdu potvrdil, keď sa stotožnil zo všetkými jeho závermi vo veci samej.Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) obsahovo rozsiahlymuznesením (v rozsahu 22 strán) z 30. apríla 2014, ktoré sťažovateľ prevzal 22. júna 2015,jeho dovolanie odmietol z dôvodu neprípustnosti, lebo žiaden z uplatnených dôvodovsťažovateľom neuznal za opodstatnený.

4. V sťažnosti sťažovateľ namietal nekorektnosť a selektívnosť pri citácii relevantnejčeskej judikatúry týkajúcej sa možnosti nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka nazáklade dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností, keď opomenul tú, ktorápodporovala jeho argumentáciu (napr. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 165/2011),uvalenie excesívneho dôkazného bremena k dispozícii so štátnym majetkom u jehopredchodcoch ( ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ), formálnosť pri posudzovaníkoncentračnej námietky či pri posudzovaní prípustnosti dovolania a dobromyseľnosti prinadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam od úpadcu aj za súčinnostis konkurzným súdom.

Sťažovateľ na záver uviedol, že odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov nie jev súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) vecne správne,logické, vyčerpávajúce z hľadiska uplatnenej právnej argumentácie a je nespravodlivé.Navrhol preto vysloviť porušenie označených základných práv rozhodnutiami odvolaciehoa dovolacieho súdu, tieto rozhodnutia zrušiť, priznať finančné zadosťučinenie v sume30 000 € a náhradu trov konania vo výške 296,44 €; a to do dvoch mesiacov odprávoplatnosti nálezu.

5. Ústavný súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k podanej sťažnosti;krajský súd sa stotožnil so svojím rozsudkom, preto navrhol sťažnosť ako zjavneneopodstatnenú odmietnuť, pričom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania,a podobne sa vyjadril aj najvyšší súd; sťažovateľ v replike zotrval na dôvodoch svojejsťažnosti, a tiež súhlasil s upustením od ústneho pojednávania. Správca úpadcu vo vyjadreník sťažnosti zo 7. marca 2016 konštatoval, že závery napadnutých súdnych rozhodnutí súnielen dostatočné a úplne, ale navyše aj správne, preto by mala byť sťažnosť odmietnutá.

6. Ústavný súd po zistení, že sťažnosť spĺňa všetky predpoklady na jej vecnéprejednanie, dospel po jej preskúmaní a celého spisu k záveru, že je dôvodná.

7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd orgánom ochrany ústavnosti a túto svojuprávomoc vykonáva okrem iného tým, že podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnosti protiprávoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu verejnej moci do ústavouzaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa [§ 49 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“)].

8. Ústavný súd opakovane judikuje, že je oprávnený na prieskum ústavnostirozhodnutí všeobecných súdov, t. j. toho, či (ne)došlo k porušeniu ústavných princípova základných práv či slobôd účastníka konania, či právne závery všeobecného súdu nie súv extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami a či výklad práva vykonaný všeobecnýmsúdom je ústavne konformný, resp. či (ne)bol aktom „svojvôle“ v zmysle rozporus princípmi spravodlivého procesu.

9. V judikatúre ústavného súdu bola rovnako stanovená povinnosť pre všeobecnésúdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétnehoprípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivélipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcunespravodlivosť druhej procesnej strany.

10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Z tohto ustanovenia vyplývapovinnosť verejnej moci konať tak, aby do vlastníckeho práva jednotlivca samanezasahovala, ale rovnako povinnosť poskytnúť vlastníkovi ochranu v prípade, keď je jehovlastnícke právo rušené či obmedzované zo strany tretích subjektov.

11. Primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených aleboohrozených subjektívnych práv účastníka konania. Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaníproblematiky nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci privatizáciou zo štátnehomajetku v tejto veci sústredili iba na povrchné a svojvoľne hodnotené technickénedôslednosti rôzneho druhu v postupe príslušných štátnych orgánov (ministerstva či ⬛⬛⬛⬛ ) hovoriace v neprospech sťažovateľa, šlo o typický príklad ústavnýmsúdom mnohokrát reprobovaného arbitrárneho a formalistického odôvodnenia zrejmejnesprávnosti a nespravodlivosti, keď uprednostňovali iba zdanlivú legalitu vtedajšiehopostupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktorésú všeobecné súdy povinné chrániť. Uvedené pochybenie sa negatívnym spôsobompremietlo do roviny ústavou zaručených základných práv na spravodlivý proces podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažovateľovi nebolo možné uprieťprima facieústavnoprávnu dimenziu v jeho sťažnosti.

12. Posudzované optikou tohto aspektu dospel ústavný súd k záveru, že niet čonajmenšieho dôvodu (z ústavnoprávneho hľadiska) korigovať ustálený právny názorz minulosti, totiž že rozhodovanie (štátu) o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb.,o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je sícerozhodovaním štátu, ale nie ako nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníkaprivatizovaného majetku, ktoré nepodlieha žiadnej kontrolnej právomoci zo stranyvšeobecných súdov. Takže akákoľvek dispozícia (rozhodnutie o nej) s týmto majetkomv režime zmieneného zákona bolo výrazom a dôsledkom iba a len vlastníkovej vôle a žezodpovednosť orgánu zákonom k vykonaniu privatizácie povolaného za takto urobenérozhodnutie sa aj za súčasného právneho stavu vymyká z rámca zodpovednosti daného inakprávnym poriadkom. Z tohto dôvodu preto nezostávalo, než len poprieť záver všeobecnýchsúdov, že na „prevod“ majetku zo štátneho podniku na ⬛⬛⬛⬛, a potom naakciovú spoločnosť bol potrebný nejaký nadobúdací titul, pretože stále šlo iba o tzv.faktickú zmenu (presun) správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú, a nieo jeho prevod či prechod, takže už vôbec túto zmenu správy nebolo možné sankcionovaťabsolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou„nemo plus iuris“tak, ako to učinilivšeobecné súdy. Z ustanovenia § 761 ods. 1 Obchodného zákonníka totiž vyplývalo, žeprávo hospodárenia štátnych organizácií s majetkom štátu sa spravovalo dovtedajšímipredpismi vrátane § 64, § 65 a § 72 až § 74b zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonníkv znení neskorších predpisov (ďalej len,,Hospodársky zákonník“), a to až do doby vydanianovej zákonnej úpravy. Pritom na štátne podniky sa vzťahoval z Hospodárskeho zákonníkaprakticky len § 64, z ktorého vyplývala práve spomínaná notorieta, že štátne organizáciemali k veciam vo vlastníctve štátu iba právo hospodárenia, a nie subjektívne vlastníckeprávo, ktoré by si museli prevádzať scudzovacími zmluvami podľa Občianskeho zákonníka,o ktorých uvažoval krajský súd.

13. Pokiaľ takto privatizovaný majetok od štátu získala cezakciová spoločnosťpotom ⬛⬛⬛⬛, a nie naostatok spoločnosť

, ktorá ju v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznejpodstaty a so súhlasom konkurzného súdu previedla ďalšou kúpnou zmluvou z roku 2000s povoleným vkladom vlastníckeho práva 9. marca 2000 do príslušného katastranehnuteľností na sťažovateľa, bolo potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckehopráva tejto osobe aj v prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade však vôbeczistené nebolo), že predmetné nehnuteľnosti prevádzal „nevlastník“.

V tomto smere treba podotknúť, že výklad procesných predpisov a pravidiel(a v rámci nich aj zásada koncentrácie) nesmie byť samoúčelný či prekvapivý, lebo máslúžiť na zaistenie ochrany subjektívnych práv účastníka sťažovateľa; preto jeho procesný̶návrh na zabezpečenie úplného výpisu z príslušného listu vlastníctva nemohol byť v rozpores touto zásadou.

14. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsobnadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrejviery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť – ako tokonštatovali všeobecné súdy – že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu(dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckehopráva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavnéhosúdu v riešení otázky„nemo plus iuris“(I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné záveryči vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právnyúkon s dôverou v určitý – jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bolpotvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobujeaj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.].

15. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jednýmz kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byťposkytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istýmsvojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnajaj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa takvšeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.

16. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviťna rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho právak nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajúdo vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšiehonadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickomprávnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princípnemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesťna iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximumz obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princípvšeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolíziezákladných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššieriziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie jeschopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na listvlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

17. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra či neskoršiajurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 – „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatokvlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy..“, či rozhodnutieč. 9836 alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Výber z diela a myšlienok.Bratislava : Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna úprava (napr. čl. 1153talianskeho Codice civile, maďarský občiansky zákonník, 5. Kniha, 2. časť, titul V,kapitola IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky,C. H. Beck 2014, s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010Wien, s. 133, alebo Tégl, P.: Niektoré teoretické problémy nadobúdania od neoprávneného,Právní rozhledy č. 10/2009, s. 344, či „Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka,ako kritérium dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri nadobúdaní od neoprávneného“, Právnírozhledy č. 4/2016, s. 120n. a pod), preto ústavný súd nevidí dôvod sa k nim opäťneprihlásiť a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľností evidovanýchv katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu (v tomto prípadedvojnásobný – opatrenie konkurzného súdu a rozhodnutie o povolení vkladu), mal bypožívať ústavnú ochranu.

18. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr.III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnulsvoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutiavlastníckehoprávadobromyseľnýmnadobúdateľom,ktorémutrebaposkytnúťústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiamevidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hociaj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsobnadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdypovinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom užzistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu.Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovopodobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadaniecelej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníkv platnom znení).

19. Pokiaľ všeobecné súdy tento spôsob riešenia odmietali a navrhovalisťažovateľovi niečo iné, čo už nebolo možné prakticky vykonať cez aplikáciu. § 457Občianskeho zákonníka proti neexistujúcemu subjektu ( ⬛⬛⬛⬛ ), vmanipulovaliho do situácie, ktorá nemá pre neho riešenie. Prikázať niečo, čo už nemožno realizovať,znamená právo likvidovať, pretože príkaz, ktorý nemožno splniť, slúži iba zmätku, strachua chaosu (Fuller, L.L. Morálka práva. 1998, s. 40). Právo neexistuje preto, aby nerozumnéa nespravodlivé dôsledky legitimizovalo, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivéusporiadanie vzťahov medzi jednotlivcami.

20. Po zrušení rozsudku krajského súdu bolo nevyhnutné zrušiť aj uznesenienajvyššieho súdu; to preto, že by toto uznesenie, v opačnom prípade bez nadväznostina predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie zostalo osamotené, strácalo by rozumný zmysela odporovalo by to princípu právnej istoty. Ústavný súd aj napriek tomu adresujenajvyššiemu súdu výčitku, že mohol a mal urobiť korekciu zjavne chybných (najmänerozumných) právnych záverov nižších súdov a nepresúvať ich riešenie na ústavný súd,najmä keď otázka interpretácie a aplikácie hmotného zákonného práva primárne náležípredovšetkým najvyššiemu súdu.

21. V ostatnej časti nebolo sťažnosti vyhovené, pretože vec bude opätovne riešiťkrajský súd, ktorý posúdi opodstatnenosť ochrany vlastníckeho práva sťažovateľav prebiehajúcom excindačnom spore podľa už uvedených zásad a princípov vzťahujúcich sana predmetný spor. Ústavný súd pripomína, že jeho kompetencia overovať súladrozhodnutia všeobecného súdu s ústavou je obmedzená a že nie je jeho úlohou tieto súdynahradzovať v takej otázke, akou je priznanie finančného zadosťučinenia za obmedzenievlastníckeho práva či neposkytnutie ochrany tohto práva, o ktorých má v prvom raderozhodovať všeobecný súd.

22. Ústavný súd však nepredpisuje, k akým zisteniam má krajský súd (nie okresnýsúd) v novom konaní dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľa,súc viazaný právnym názorom vysloveným v tomto náleze, len ho zaväzuje, že dobrú vierusťažovateľa skúmať musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť.

23. Ústavný súd sťažovateľovi priznal aj náhradu trov konania pred ústavnýmsúdom, a to v sume, ktorú sťažovateľ požadoval, pretože zodpovedá príslušným zákonnýmustanoveniam (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 142 a nasl. OSP) za dva úkonyprávnej pomoci advokátom. Tieto trovy konania uhradí sťažovateľovi najvyšší súd, ktorýmohol a mal predísť konaniu pred ústavným súdom, ak by formalisticky a reštriktívnenepristupoval k otázke prípustnosti dovolania voči rozsudku krajského súdu, ktoréhoprotiústavnosť bola odhalená v tomto konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016