znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 549/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 11 Co 52/2012 z 20. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2013 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 11 Co 52/2012   z   20.   marca   2013   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“   alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Žalobou doručenou súdu dňa 14. 05. 2007 sa sťažovateľ domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k úhrade 580.380,- Sk, s 8,5 % úrokom z omeškania od 27. 02. 2007... nárok odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľnosti...a na nej stojacej stavby, účelovej neverejnej komunikácie... Na základe zmluvy o nájme zo dňa 23. 12. 2004 a jej dodatku zo dňa 26. 12. 2004,   prenechal   sťažovateľ   spoločnosti   K...   ako   nájomcovi,   do   užívania   za   odplatu pozemok... spolu s prenosnou bunkou s elektrocentrálou s dvomi rampami... ktorých je... vlastníkom... žalobca s nájomcom dohodli, že účelom zmluvy je využívať pozemok tak, že za vstup naňho bude nájomca vyberať od osôb, ktoré budú chcieť na predmet nájmu vstúpiť motorovými vozidlami, paušálny poplatok v nájomcom určenej výške...

Na   základe   tejto   nájomnej   zmluvy...   sa   zaviazal   sťažovateľ   odovzdať   nájomcovi predmet   nájmu   v   stave   spôsobilom   na   užívanie   do   31.   12.   2004.   Dňa   21.   12.   2004 sťažovateľ   umiestnil   na   svoj   pozemok   zariadenie,   avšak   asi   o   15.00   hod.   pracovníci Technických služieb Mesta Prešov... odtiahli z nehnuteľnosti... zariadenie... a odviezli... Takýmto konaním... svojvoľne a nezákonne zabránili podnikaniu a slobodnému nakladaniu s majetkom sťažovateľa, čím boli porušené jeho základné ústavné práva, ako aj občianske práva a spôsobená škoda veľkého rozsahu...

zmluvné strany dohodli na nájomnom... vo výške 580.380,- Sk mesačne. Z dôvodu takéhoto nezákonného konania žalovaného spoločnosť K... nemohla užívať predmet nájmu, na základe čoho nájomca nezaplatil sťažovateľovi... nájomné... čím sťažovateľovi vznikla škoda na ušlom zisku, vo výške 580.380,- Sk...

Sťažovateľ podaním z 27. 03. 2012 doplnil žalobu o alternatívny petit, ktorým sa sťažovateľ   domáhal   náhrady   v   situácii,   kedy   súd   z   hľadiska   právneho   posúdenia   veci neposúdi   nárok   sťažovateľa   ako   náhradu   škody,   ale   ako   užívanie   pozemku   sťažovateľa žalovaným stavbou pozemnej komunikácie bez právneho dôvodu a pri svojom meritórnom rozhodovaní   vychádzať   zo   skutočností,   že   žalovaný   užíval   nehnuteľnosť   vo   vlastníctve sťažovateľa...   bez   platnej   nájomnej   zmluvy,   čím   z   jeho   strany   došlo   k   bezdôvodnému obohateniu.“

Podľa   sťažovateľa „...   dospel všeobecný súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, a z tohto dôvodu aj samotné rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci... Sťažovateľ vidí odopretie spravodlivosti – porušenie svojho práva na spravodlivé súdne   konanie   v   tom,   že   všeobecný   súd   nedal   žiadnu   odpoveď   na   kľúčové   námietky sťažovateľa na ktoré v konaní poukazoval a to:

- že komunikácia nachádzajúca na spornom pozemku nie je miestna komunikácia,

- že primátor mesta Prešov nie je a nemôže konať za cestný správny orgán mesta Prešov, ktorého je primátorom, to je vylúčené,

- súd   je   v   zmysle   ust.   §   153   ods.   2   O.   s.   p.,   vždy   povinný   rozhodnúť   v   súlade so spôsobom vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, vyplývajúcim z právneho predpisu (nemá možnosť   voľby   medzi   spôsobom   vyrovnania   predpísaným   zákonom   a   iným   spôsobom vyrovnania navrhovaným účastníkom),

- že žalovaný užíval pozemok sťažovateľa bez právneho dôvodu a tým plnil svoju verejnú   funkciu   súvisiacu   s   uspokojovaním   potrieb   občanov,   čo   je   jeho   povinnosťou stanovenou zákonom, ktorú by však inak musel plniť iným spôsobom, tzn. napr. podobný pozemok   za   rovnakým   účelom   kúpiť,   alebo   prenajať,   čím   zo   strany   žalovaného   došlo k bezdôvodnému obohateniu,

- že všeobecný súd neakceptoval rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Sžo 60/2007 z 16. 4. 2008, ktorým najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Sp 33/2006 z 6. 2. 2007 zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zo dňa 4. augusta 2005 číslo M/2005/1223 v spojení s rozhodnutím primátora mesta Prešov zo dňa 21. decembra 2004, zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.“

II.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 52/2012 z 20. 03. 2013, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. 03. 2013 sp. zn. 11 Co 52/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť P. J. trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 € (dva úkony po 130,16 € – prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, plus 2 x režijný paušál po 7,81 €,), na účet advokáta JUDr. L. L..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.Podľa sťažovateľa krajský súd porušil ním označené základné a iné práva tým, že v napadnutom rozsudku nedal odpoveď na jeho kľúčové námietky.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok   sťažovateľa,   pokiaľ ide   o ťažiskové   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 14 C 173/2009-197 z 28. marca 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa o zaplatenie 580 380 Sk s prísl. zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.   Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol: „Je nepochybné, že žalobca uzavrel Zmluvu o nájme dňa 23. 12. 2004 a Dodatok dňa 26. 12. 2004, pričom touto zmluvou prenechal spoločnosti K., s. r. o... ako nájomcovi do užívania za odplatu pozemok, špecifikovaný v článku II. bod 1 zmluvy, spolu s prenosnou bunkou s elektrocentrálou s dvoma rampami. Nepochybné je aj to, že dňa 21. 12. 2004 žalobca umiestnil na svoj pozemok uvedené zariadenie, avšak okolo 15.00 hod. pracovníci Technických   služieb   Mesta   P.,   a.   s.,   za asistencie   príslušníkov   Mestskej   polície   a   ich náčelníka, štátnej polície z Obvodného oddelenia Prešov-sever, príslušníkov pohotovostnej motorizovanej   jednotky   polície   Prešov,   odtiahli   z   nehnuteľnosti   –   parcely   č.   128/1 zariadenie, naložili ho na auto a odviezli do areálu Technických služieb Mesta P., a. s.. Žalobca v tomto konaní videl zo strany žalovaného porušenie právnej povinnosti, ktorá zabránila tomu, aby došlo k naplneniu Zmluvy o nájme, uzavretej dňa 23. 12. 2004, v znení Dodatku zo dňa 26. 12. 2004. V tejto súvislosti je však treba zdôrazniť tú okolnosť, že úkon žalovaného uskutočnený dňa 21. 12. 2004 nebol tým úkonom, ktorý by zabránil uzavretiu predmetnej nájomnej zmluvy, keďže aj napriek tomu, čo žalovaný urobil dňa 21. 12. 2004, žalobca   2   dni   po   tom,   resp.   5   dni   po tom,   uzavrel   predmetnú   nájomnú   zmluvu   so spoločnosťou K... Teda úkon žalovaného mu nijako nezabránil, aby takúto nájomnú zmluvu uzavrel, a teda v konaní žalovaného a vo vzniku škody, tvrdenej žalobcom, niet príčinnej súvislosti.   Len   v   prípade   protiprávneho   úkonu,   ktorý   by   zabránil   žalobcovi   uzavrieť predmetnú nájomnú zmluvu, by za splnenia ďalších predpokladov bolo možné hovoriť o zodpovednosti za škodu a jej náhrady. Ak teda skutok, ktorý žalovaný uskutočnil dňa 21. 12. 2004, nijako nezabránil uzatvoreniu Zmluvy o nájme dňa 23. 12. 2004 v znení Dodatku zo dňa 26. 12. 2004, niet príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a tvrdenou škodou. Nebol naplnený jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, a preto aj záver o zamietnutí žaloby, ktorý vyslovil súd prvého stupňa, je vecne správny.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Podľa   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   a   jeho   právne   a   skutkového   závery nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd sa primeraným a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s   podstatnými   odvolacími   námietkami sťažovateľa.

V   súvislosti   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s   jeho kľúčovými   námietkami,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   súčasťou   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   vo veciach   patriacich   do   ich   právomoci.   Vo vzťahu   k všeobecným súdom   ústavný   súd   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv   a   slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania (m. m. I. ÚS 241/07).   Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods.   1   dohovoru   však   nemožno   chápať   tak,   že   vyžaduje   podrobnú   odpoveď   na   každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

V   nadväznosti   na   citované   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   námietky sťažovateľa, ktoré označil ako kľúčové, neboli podľa ústavného súdu také, ktoré mali pre vec   podstatný   význam.   Krajský   súd   preto   neporušil   označené   základné   a   iné   práva sťažovateľa, ak sa nimi nezaoberal.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Podľa   konštantnej   judikatúry ústavný súd   nie je súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené.   Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013