znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 548/2015-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňákaa Milana Ľalíka (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou,Bajzova 1436/2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 od. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Okresnéhosúdu Zvolen č. k. 12 C 126/2012-99 z 24. januára 2014, Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 13 Co 536/2014 z 20. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 7 Cdo 507/2014 z 28. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l:

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 536/2014 z 20. mája 2014 v spojení s uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 507/2014 z 28. apríla 2015p o r u š e n é b o l i.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 507/2014z 28. apríla 2015 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 536/2014z 20. mája 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume296,44 €, ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účetJUDr. Tatiany Vorobelovej do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáhalazrušenia v záhlaví uvedených súdnych rozhodnutí z dôvodu porušenia práva na spravodlivýproces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2. Ústavný súd zistil, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) rozsudkomč. k. 12 C 126/2012-99 z 24. januára 2014 žalobu o vydanie bezdôvodného obohateniav sume 6 000 € na zhodnotenie nehnuteľnosti žalovanej zamietol z týchto dôvodov,

a) keďže žalovaná vlastníčka domu nedala sťažovateľke súhlas na výmenu okiena dverí, táto nemá nárok na zaplatenie vynaloženej sumy, ktorú za túto výmenu zaplatila,takže žalovaná sa neobohatila, a

b) pre premlčanie uplatneného nároku po uplynutí subjektívnej a objektívnej lehoty,pretože k rekonštrukcii rodinného domu došlo 21. apríla 2008 a 12. júna 2008a sťažovateľka návrh podala až 29. júna 2012.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na odvolaniesťažovateľky rozsudkom sp. zn. 13 Co 536/2014 z 20. mája 2014 rozsudok okresného súdupotvrdil, keď sa stotožnil so skutkovými východiskami, ako aj s právnym hodnotenímokresného súdu.

4. Následné dovolanie sťažovateľky bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 507/2014 z 28. apríla 2015 odmietnutéako neprípustné, keďže žiadnu z námietok ňou nastolených (svojvoľné vyhodnocovaniedôkazov, chybné posudzovanie bezdôvodného obohatenia a plynutia premlčacej doby, jejrozpor s dobrými mravmi a extrémna nespravodlivosť rozsudku krajského súdu)nepovažoval dovolací súd za takú, ktorá by opodstatňovala prípustnosť dovolania protirozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“).

5. Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti z 2. februára 2016 a krajský súdvo vyjadrení zo 4. februára 2016 nesúhlasili so žiadnou námietkou sťažovateľkyodôvodňujúcou prípustnosť, a potom aj dôvodnosť jej odvolania a dovolania, preto ichrozhodnutím nedošlo k zásahu do jej základných práv. Predsedníčka najvyššieho súdu všakrozhodnutie o sťažnosti ponechala na úvahe ústavného súdu, pričom súhlasila s upustenímod ústneho pojednávania.

6. Sťažovateľka vo svojej replike k vyjadreniu najvyššieho súdu trvala na podanejsťažnosti, a tiež súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

7. Ako už ústavný súd mnohokrát v minulosti zdôraznil, jeho základnou úlohoupodľa čl. 124 ústavy je ochrana ústavnosti. Vo svojej rozhodovacej činnosti musí tiežrešpektovať jeden zo základných princípov právneho štátu, podľa ktorého možno štátnumoc uplatňovať len v prípadoch a medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorýzákon ustanoví (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ústavy oprávnený a povinný zasiahnuť iba vtedy, ak boli ich rozhodnutím porušenézákladné práva a slobody niektorého z účastníkov konania. Ide o prípady nesprávnehovýberu právnej normy pri ich konkurencii, nesprávneho výberu interpretačnej alternatívypri konkurencii možných alternatív, prípady svojvoľnej aplikácie podústavného právaa či prípad rozhodnutia, ktorého existencia sa javí v extrémnom nesúlade so všeobecnoupredstavou o spravodlivom súdnom rozhodovaní.

8. Zmysel ústavy spočíva totiž nielen v úprave základných práv a slobôd,ako i inštitucionálneho mechanizmu a procesu utvárania legitímnych rozhodnutí štátu(resp. orgánov verejnej moci vrátane všeobecných súdov), nielen v priamej záväznostiústavy a v jej postavení bezprostredného prameňa práva, ale i v zakotvení povinnostíštátnych orgánov, resp. všeobecných súdov, interpretovať a aplikovať právo z hľadiskaochrany základných práv a slobôd.

9. Na základe týchto východísk ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnutérozhodnutia a dospel k záveru, že sťažnosť je z hľadiska sťažovateľkou uplatnenýchnámietok dôvodná.

10. Ústavný súd už v minulosti opakovane konštatoval, že nezávislosť rozhodovaniavšeobecnýchsúdovsauskutočňujev ústavnoma zákonnomprocesnoprávnoma hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípyriadneho a spravodlivého procesu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i čl. 6 ods. 1dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny procesa vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadneodôvodniť (§ 157 ods. 2 OSP). Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovýmizisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na stranedruhej. V prípade, keď existujú výrazné rozpory medzi vykonanými dôkazmi a skutkovýmizisteniami alebo keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanýmiskutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdnehorozhodnutia nevyplývajú, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpores čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Ústavný súd musí tiež vychádzať z premisy, že všeobecné súdy musia nielenrešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov,ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktoréhozáujmu chráneného príslušnou normou.

Zákaz bezdôvodného obohatenia patrí svojou povahou do kategórie základnýcha všeobecných právnych princípov, na ktorých stojí od nepamäti celý kontinentálny právnyporiadok (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Moskal v. Poľsko,č. 10373/05) vrátane nášho právneho poriadku.

12. Podstatou celého sporu bola otázka posúdenia, či medzi účastníkmi konaniavznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia, ktorý závisí len od naplnenia znakov skutkovejpodstaty hmotnoprávnej normy (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka), a či trvá povinnosťžalovanej toto obohatenie sťažovateľke vydať.

Predpokladom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie je protiprávny úkonobohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne zistený vzniknutý stav obohatenia,ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (§ 451 a nasl. Občianskehozákonníka).

13. V konaní pred okresným súdom a krajským súdom nebolo sporu o tom, žesťažovateľka vynaložila na nehnuteľnosť žalovanej určité majetkové hodnoty vo formevýmeny okien a dverí, čím ju nepochybne zhodnotila, a to bez ohľadu na jej (ne)súhlas.V prípade hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je však pohľadávkouz bezdôvodného obohatenia nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzihodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, pretože podľa § 458 ods. 1 Občianskehozákonníka musí byť vydané všetko, čo bolo nesprávne získané (rozhodnutie č. 26/1975,s. 144 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky).

Účelom vynaloženia týchto nákladov bolo (spolu)užívanie predmetného rodinnéhodomu sťažovateľkou, ktoré sa skončilo jeho predajom tretej osobe.

Lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od vznikuzodpovednostného vzťahu a bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, keď právny dôvodplnenia dodatočne odpadol (I. ÚS 184/2015).

14. Na určenie začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia tak nebol okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti, ale deň, keďsťažovateľke bolo znemožnené predmetný rodinný dom užívať, čo nebolo v roku 2008,ale niekedy v máji júni 2011 (súdy túto skutočnosť dôsledne nezistili).̶

Z toho vyplýva, že východiská všeobecných súdov (okresného súdu a krajskéhosúdu), na základe ktorých malo dôjsť k premlčaniu sťažovateľkou uplatneného nárokuna okresnom súde 29. júna 2012 z titulu bezdôvodného obohatenia pre zjavné uplynutiesubjektívnej i objektívnej premlčacej doby, sú chybné, resp. arbitrárne, v rozporeso skutočnosťou a s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo nerešpektujú základnýzmysel tohto ustanovenia, ktorým je (aplikujúce uvedené na nároky vzniknutéz bezdôvodného obohatenia) predovšetkým účinná ochrana poškodeného, na úkor ktoréhosa obohatila iná osoba.

15. Ústavný súd opakovane judikuje, že právo na spravodlivý proces zahŕňai povinnosť všeobecných súdov vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlonajavo a čo účastníci konania tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Pokiaľ všeobecnésúdy si túto zákonnú povinnosť nesplnia, a to jednak tým, že sa so zistenými skutočnosťamialebo tvrdenými námietkami nezaoberajú vôbec, alebo sa s nimi vysporiadajúnedostatočným spôsobom, má to za následok vadu konania premietajúcu sa ako zásahdo ústavou zaručeného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru. Taký postup nemožno akceptovať, lebo by znamenal otvorenie cestyk potencionálnej ľubovôli v rozhodovaní, a predstavoval by tak porušenie ústavného zákazuvýkonu ľubovôle súdmi.

16. S ohľadom na uvedené ústavný súd pristúpil ku zrušeniu rozsudku krajskéhosúdu a vráteniu mu veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Tento súd v sťažnosti napadnutomrozhodnutí skutkové a právne zistenia okresného súdu interpretoval iba súhrne tak, že sa„v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením“,ale bez akejkoľvek ďalšej reakciena námietky vznesené v odvolacom konaní sťažovateľkou.

17. Krajský súd ako súd odvolací sa prirodzene môže v odôvodnení vlastnéhorozhodnutia stotožniť s tým, ako súd prvého stupňa hodnotil celú vec po skutkovej a právnejstránke, jeho rozhodnutie sa však prostým konštatovaním takého súhlasu nesmie vyčerpať.Súčasne je potrebné, aby naznačil vlastné nosné úvahy, ktoré ho k potvrdeniupreskúmavaného rozhodnutia viedli a ktoré rovnako musia dostatočným spôsobomreflektovať na odvolacie argumenty účastníka, k čomu v posudzovanom prípade nedošlo.Odkázať na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia je možné len v podrobnostiach,paušálny odkaz na ne bez akejkoľvek vlastnej argumentácie nemožno akceptovať. Takýpostup je taktiež porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru.

18. Popri rozsudku krajského súdu zrušil ústavný súd i uznesenie najvyššieho súduz 28. apríla 2015. Je to preto, že najvyšší súd si v uvedenom uznesení nesplnil svojupovinnosť, ktorá mu vyplýva z čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,chrániť základné práva. Ide o nesprávnu aplikačnú prax najvyššieho súdu, ktorý veľmireštriktívnym spôsobom aplikuje ustanovenia o prípustnosti dovolania, ktorá je vo svojomdôsledku aj porušením čl. 13 dohovoru, teda porušením práva na účinné opravnéprostriedky, lebo podľa tohto ustanovenia každý, ktorého základné práva a slobody priznanédohovorom boli porušené, musí mať účinné prostriedky nápravy aj pred všeobecným(nielen ústavným) súdom.

19. Vo zvyšku, ktorý sa týkal zaplatenia nemajetkovej ujmy 1 000 €, sťažnostinevyhovel, lebo ochranu základných práv sťažovateľky možno dosiahnuť už tým, že vecbude znovu prejednaná krajským súdom; vo vzťahu k rozsudku okresného súdu nebolasplnená podmienka prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde,lebo tento rozsudok preskúma odvolací súd v inštančnom postupe.

20. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľke, ktorévznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom; priznal právnejzástupkyni sťažovateľky žiadanú úhradu za dva úkony právnej služby v celkovej sume296,44 €. Túto sumu je povinný zaplatiť najvyšší súd na účet právnej zástupkynesťažovateľky (§ 31 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacovod doručenia nálezu.

21. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišnéstanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2016