znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 548/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   Š.   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Martinom Olosom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 13 C 86/2013-25 z 26. septembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 151/2014 z 24. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2014   doručená   sťažnosť   D.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   zastúpeného   advokátom   JUDr. Martinom Olosom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 86/2013-25 z 26. septembra   2013   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9 Co 151/2014   z   24.   apríla   2014   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Okresný súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 13 C 86/2013 zo dňa 26. 09. 2013 zamietol žalobu   v   časti   príslušenstva   (t. j.   uplatnených   úrokov   z   omeškania)   a   priznal   mi   úroky z omeškania iba vo výške 8,75 % ročne z istiny. Proti výroku prvostupňového rozsudku o čiastočnom zamietnutí žaloby som podal odvolanie. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9 Co 151/2014 zo dňa 24. 04. 2014 doručenom PZ sťažovateľa poštou dňa 23. 06. 2014 v napadnutej časti rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 13 C 86/2013 zo dňa 26. 09. 2013 ako vecne správny potvrdil....

Vyššie citovaný prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Žiline je v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby v časti príslušenstva (t. j. uplatnených úrokov z omeškania) zjavne svojvoľný, arbitrárny, v nesúlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcich úroky z omeškania a vymykajúci sa ustálenej rozhodovacej praxi súdov a judikatúre. Krajský súd sa   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku   plne   stotožnil   s   ťažiskovým   právnym   názorom okresného súdu, podľa ktorého mám nárok iba na tzv. zákonné úroky z omeškania a nie tzv. zmluvné úroky dohodnuté podľa čl. III. bod 3. dohody o zrušení kúpnej zmluvy zo dňa 31. 08. 2012 uzavretej so žalovanou 1/ ako dlžníkom a žalovanou 2/ ako ručiteľom. Okresný súd v odôvodnení vyslovil, že výška úrokov z omeškania je neprimeraná, proti   dobrým   mravom   a   takúto   výšku   „odobriť   nemôže“   a   preto   mi   priznal   úroky z omeškania vo výške podľa predpisov občianskeho práva. Výpočet výšky úrokov 8,5 % ročne súd už bližšie nevysvetlil. Okresný súd pritom v odôvodnení vôbec nevyslovil, že dohoda   o zrušení kúpnej zmluvy   je   neplatná resp.   alebo že ustanovenie čl.   III.   bod   3. dohody o zrušení kúpnej zmluvy je čiastočne neplatné (v akej časti a rozsahu), čo možno považovať za prvok arbitrárnosti.

Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného ku 31.08.2012 ak je dlžník v omeškaní   so   splnením   peňažného   záväzku   alebo   jeho   časti,   je   povinný   platiť   z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka t. č. účinného ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.

Podľa   §   369   ods.   2   Obchodného   zákonníka   t.   č.   účinného   ak   výška   úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

Podľa   §   369   ods.   3   Obchodného   zákonníka   t. č.   účinného   ak   záväzok   vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 18. marca 2010, sp. zn. 23 Cdo 2924/2009 len   pri   posudzovaní primeraností resp.   neprimeranosti   zmluvnej pokuty sa prihliada   aj k dojednanej výške úrokov z omeškania, keďže len zmluvnú pokutu a nie úroky z omeškania môže   súd   za   použitia   moderačného   práva   podľa   §   301   Obeh.   zák.   znížiť,   a   to   s prihliadnutím   k   hodnote   a   významu   zabezpečovanej   povinnosti.   Súd   nemôže   použiť moderačné oprávnenie podľa § 301 Obch. zák. založiť len na zistení, že okrem práva na zmluvnú pokutu vznikli oprávnenému ďalšie majetkové práva (napríklad právo na úroky z omeškania) z toho istého porušenia zabezpečovanej povinnosti, bez toho, aby prihliadol k hodnote a významu takejto povinnosti. Pri posudzovaní súladu výšky dojednaných úrokov z omeškania s dobrými mravmi sa neprihliada k dojednanej zmluvnej pokute.

Je   zrejmé,   že   dohodnúť   úroky   z   omeškania   najviac   do   výšky   ustanovenej   podľa predpisov   občianskeho   práva   možno   iba   v   tých   prípadoch,   ak   záväzok   vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ. O uvedený prípad však nešlo a pre výšku úrokov tak bola rozhodná zmluvná úprava podľa výšky dohodnutej v zmluve. Okresný a krajský súd totiž plne opomenuli, že v danej veci ide i obchodnoprávny vzťah, kde výška úrokov z omeškania je v praxi značne vyššia, než úroky podľa Občianskeho zákonníka, čo zákon výslovne pripúšťa a predpokladá. Žalovaný 1/ a 2/ pritom v dohode plne súhlasili s výškou úrokov z omeškania, v konaní výšku úrokov z omeškania ani vôbec nenamietali. Ingerencia   okresného   súdu   bola   tak   svojvoľná,   nerešpektujúca   vôľu   zmluvných   strán. Okresný   súd   tak   chráni   subjekt,   ktorý   porušuje   právo,   ktorý   je   podnikateľom   a   nie spotrebiteľom   a   ktorý   úmyselne   poškodil   druhú   zmluvnú   stranu   (moju   osobu)   – nepodnikateľa. Doposiaľ mi zo strany žalovaných 1/. 21 nebola zaplatená ani istina. V tejto súvislosti treba ďalej uviesť, že podľa čl. III. bod 3. dohody o zrušení kúpnej zmluvy   zmluvné   strany   vyhlasujú,   že   zmluvu   si   riadne   prečítali,   jej   obsahu   porozumeli a na znak súhlasu s jej obsahom a toho, že je prejavom ich slobodnej a vážnej vôle, ju bez existencie tiesne, nátlaku alebo nápadne nevýhodných podmienok vlastnoručne podpísali. Zmluvné strany prehlasujú, že dohodnutá výška úrokov z omeškania je v plnom súlade so zásadami   poctivého   obchodného   styku   a   s   dobrými   mravmi.   Uvedené   ustanovenie dohody   oba   súdy   taktiež   opomenuli,   napriek   tomu,   že   som   toto   ustanovenie   výslovne poukázal i v odvolaní.

Civilný súd nemá právomoc znižovať dohodnuté úroky z omeškania, ktoré si zmluvné strany výslovne dohodli v obchodnoprávnych vzťahoch. V praxi súdov sa pritom bežne vyskytujú tisícky prípadov, keď súdy priznávajú napr. bankám a leasingovým spoločnostiam úroky z omeškania voči dlžníkom (fyzickým osobám – nepodnikateľom) vyššie, než sú úroky podľa predpisov občianskeho práva. Prečo v tomto súdnom konaní mojej osobe „nemožno priznať“   resp,   „odobriť“   úrok   z   omeškania   vo   vyššej   ako   zákonnej   výške,   súdy   nijak nevysvetlili.

Otázka, či dohodnutá úroková sadzba je alebo nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného   styku,   pritom   musí   byť   vždy   predmetom   starostlivého   posúdenia   každého jednotlivého   prípadu.   Prípustnosť   bude   závisieť   od   okolností,   za   akých   boli   úroky dohodnuté, a to najmä od dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkoch jeho nesplnenia, od záväzkov, ktoré na seba vzala druhá   zmluvná   strana,   ako   aj   od   druhu,   závažnosti   a   rozsahu   ujmy,   ktorá   veriteľovi nesplnením peňažného dlhu vznikla. Nepriznanie úrokov z omeškania v zmysle petitu bolo preto   za   daného   skutkového   základu   a   právneho   stavu   preto   plne   nedôvodné a nespravodlivé.   Je   pravdou,   že   dojednaný   úrok   z   omeškania   je   vysoký   a   je   vyšší   než obvyklé úroky z omeškania. Podotýkam však, že konanie žalovaného 1/ ako i žalovanej 2/ bolo nezákonné a pokiaľ by si plnili svoje povinnosti, nedostali by sa do omeškania. V danej veci šlo v podstate o podvod resp. o nekalé konanie. Žalovaná 2/ ako konateľka a jediná spoločníčka žalovaného 1/ vylákala odo mňa používanie vozidla, za ktoré však žalovaný 1/ vôbec nezaplatil kúpnu cenu. Nakoniec mi žalovaný 1/ po mnohých naliehaniach vozidlo nakoniec vrátil, ktoré však bolo značne opotrebované a poškodené, dokonca vo vozidle bol roztrhnutý kožený poťah sedačiek, ktorý žalovaná 2/ nazvala ako „amortizáciu“. Okresný súd ako i krajský súd tieto okolnosti ignorovali....

Z odôvodnenia oboch rozsudkov tak vôbec nie je zrejmé, či dohoda alebo zmluvné ustanovenie o výške úrokov z omeškania sú neplatné podlá § 39 Občianskeho zákonníka alebo nie resp. či ide o nepriznanie súdnej ochrany výkonu práva v rozpore s poctivým obchodným stykom podľa § 265 Obchodného zákonníka alebo či ide o analogickú aplikáciu moderačného   práva   ako   pri   zmluvnej   pokute.   Oba   rozsudky   sú   tak   zjavne   arbitrárne. Arbitrárnosť   mala   priamy   vplyv   aj   na   nezákonnosť   a   vecnú   nesprávnosť   výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby.

V neposlednom rade oba súdy založili novú rozhodovaciu prax, ktorá je v rozpore s doterajšou praxou súdov pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania. Túto novú rozhodovaciu prax a odchýlenie sa od doterajšej praxe nijak nezdôvodnili....»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 13 C 86/2013 zo dňa 26. 09. 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 151/2014 zo dňa 24. 04. 2014 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13 C   86/2013   zo   dňa   26. 09. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 151/2014 zo dňa 24. 04. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   v   Žiline   a   Krajský   súd   v   Žiline   sú   povinní   uhradiť   spoločne a nerozdielne sťažovateľovi... do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 340,89 EUR na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   (ktorým   bol   okrem   iných   výrokov zamietnutý jeho návrh v časti požadovaných úrokov z omeškania) a rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu v odvolaním sťažovateľa napadnutom zamietavom výroku.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania jeho preskúmanie patrilo do právomoci krajského súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

„Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pričom jeho rozhodnutie je vecne správne a v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací   súd.   Z   uvedených   dôvodov   sa   odvolací   súd   obmedzil   iba   na   konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého výroku (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

V   danom   prípade   prvostupňový   súd   nepriznal   požadované   plnenie   spočívajúce v uplatnenom úroku z omeškania, ktorý v zmysle dohody medzi účastníkmi mal predstavovať 5 % z istiny denne, čo pri prepočte predstavoval úrok vo výške 1 825 % ročne. Aj keď si účastníci vyhradili riešenie sporov podľa ust. Obchodného zákonníka, pričom Obchodný zákonník pri výške úrokov z omeškania pripúšťa zmluvnú voľnosť, aj tuje treba vychádzať z obchodných zvyklostí a posudzovať či tieto nie sú v rozpore s dobrými mravmi. Správne potom prvostupňový súd dobré mravy posudzoval v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že takto dojednaný úrok nie je možné priznať. Výšku úroku tak priznal len podľa   ustanovení   nariadenia   vlády   v tomto prípade 8,75 %   ročne.   Pretože odvolací súd sa s napadnutým výrokom prvostupňového súdu v celom rozsahu stotožnil, v tejto časti rozsudok ako vecne správny potvrdil. V odvolaní navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by umožnili odvolaciemu súdu iným spôsobom vyhodnotiť skutkový alebo právny stav....“

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   práv rozsudkom   krajského   súdu,   odmietol   jeho   sťažnosť   v   tejto   časti   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014