znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 548/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   L.,   J.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co 127/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013 doručená sťažnosť V. L., J., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako aj práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 127/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v pozícii navrhovateľa v súdnom   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti odporcovi – advokátovi JUDr. P. K. (ďalej len „odporca“) o zaplatenie sumy 4 774,45 € z titulu náhrady škody. Svoj návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že odporca ho ako advokát zastupoval v spore vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2007 o zaplatenie   1 043 Sk,   pričom   v   predmetnom   súdnom   konaní   žalovaný „pôvodnú   žalobu rozšíril o sumu 7.032,- Sk a do spisu založil listinu, ktorá ním, teda žalobcom, nebola podpísaná a takéto rozšírenie žaloby nebolo vôbec v tomto konaní dôvodné“. Uvedeným konaním   žalovaný   spôsobil,   že   sťažovateľ   nebol   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Košice II úspešný.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   18   C   213/2010   z   27.   októbra   2011   (ďalej   len „rozsudok   okresného   súdu“)   návrh   sťažovateľa   zamietol   a   zaviazal   ho   na   úhradu   trov konania žalovanému. Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 127/2012 z 10. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Okresný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   podľa   sťažovateľa   konštatoval,   že   tento nepreukázal   protiprávne   konanie   žalovaného   pri   jeho   zastupovaní   v   konaní   vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2007, ktoré malo spočívať vo výmene listiny – návrhu na rozšírenie žalobného návrhu, v dôsledku čoho vznikla sťažovateľovi škoda. Súčasne okresný súd dospel k záveru, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi škodou a tvrdeným protiprávnym úkonom žalovaného.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na správnosť skutkových, ako aj právnych záverov okresného súdu, na ktoré súčasne poukázal.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa sťažovateľa spočíva v tom, že všeobecné súdy konajúce v jeho veci postupovali arbitrárne, pokiaľ svoje rozhodnutia založili na tvrdení, že sťažovateľ v pozícii žalobcu   neuniesol   dôkazné   bremeno   napriek   tomu,   že   v   súdnom   spise   (sp.   zn. 41 C 140/2007   vedenom   Okresným   súdom   Košice   II)   sa   nenachádza   písomné   podanie sťažovateľa   z   9.   novembra   2007   pripravované   žalovaným,   ale   podanie   s   rovnakým dátumom, ktorým žalovaný rozšíril žalobný návrh a ktoré nebolo sťažovateľom podpísané. Rovnako sa všeobecné súdy podľa sťažovateľa nevysporiadali s jeho argumentáciou, že splnomocnenie udelené žalovanému 5. októbra 2007 nebolo podpísané sťažovateľom, a teda žiadnu plnú moc žalovanému na zastupovanie v konaní pred Okresným súdom Košice II neudelil.

Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu z dôvodu,   že   vynakladaním   peňažných   prostriedkov   na   jeho kvalifikované zastupovanie došlo k zmenšeniu jeho majetku.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

«Základné právo sťažovateľa V. L. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku   1   dodatkového   protokolu   č.   1   k   Dohovoru   vedenom   pred   Krajským   súdom   v Košiciach pod sp. zn. 11Co/127/2012 bolo porušené.

„Základné právo sťažovateľa V. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v   konaní   vedenom   pred   Krajským   súdom   v   Košiciach   pod   sp.   zn. 11Co/127/2012 bolo porušené.

Súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach 11Co/127/2012 zo dňa 10. 04. 2013 a prikazuje, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 11Co/127/2012 konal.»

Sťažovateľ súčasne požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nedostatku peňažných prostriedkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   si   v   návrhu   podanom okresnému súdu uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody v sume 4 774,45 €, ktorú   mu   mal   tento   spôsobiť   pri   zastupovaní   sťažovateľa   v   spore   vedenom   Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2007 o zaplatenie sumy 1 043 Sk tým, že do spisu založil listinu, ktorou pôvodný žalobný návrh rozšíril o sumu 7 032 Sk, čo v danom čase nebolo podľa sťažovateľa dôvodné a ani ním podpísané. V dôsledku nekvalitne poskytnutej právnej služby zo strany žalovaného musel sťažovateľ vynaložiť ďalšie peňažné prostriedky na   svoje   zastupovanie   inými   advokátmi.   Celkový   súčet   takto   vynaložených   peňažných prostriedkov predstavuje sťažovateľom pred okresným súdom uplatnenú sumu 4 774,45 €. Okresný   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol   rozsudkom,   v   ktorom   skonštatoval,   že   nebol preukázaný vznik škody ako zákonný predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu ani príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním žalovaného.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   rozsudkom   potvrdil rozsudok okresného súdu, na ktorý poukázal.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   prejednaná   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   skonštatoval,   čoho   sa   podanou žalobou   sťažovateľ   domáhal,   ako   vo   veci   rozhodol   okresný   súd,   aký   skutkový   stav v právnej   veci   sťažovateľa   bol   dokazovaním   pred   okresným   súdom   zistený,   k   akým právnym záverom okresný súd dospel, a v relevantnej časti rozsudku ďalej uviedol: «Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na   správnosť   ktorých   poukazuje,   ako   aj   s   odôvodnením   napadnutého   rozsudku. Na zdôvodnenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd dodáva: Zodpovednosť advokáta za škodu (§ 26 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z.), ktorá je predmetom tohto sporu, je bez   zreteľa   na   zavinenie   (objektívna   zodpovednosť)   založená   na   súčasnom   splnení predpokladov, ktorými sú činnosť advokáta pri výkone advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Podmienku, že výkon advokácie nebol advokátom konaný riadne, je potrebné posudzovať z hľadiska ust. § 18 zákona o advokácii. Vzťah príčinnej súvislosti je daný, ak vznikla škoda v dôsledku výkonu advokácie, t. j. pokiaľ by neexistovala chyba advokáta,   mohol   klient   právo   úspešne   uplatniť.   Ustanovenie   §   26   zákona   o   advokácii používa   pojem   škody   spôsobenej   „v   súvislosti   s   výkonom   advokácie“.   Podľa   ustálenej judikatúry, porušenie právnej povinnosti pri výkone advokácie spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Dôkazné bremeno v konaní o náhradu škody   proti   advokátovi   o   tom,   že   išlo   o   protiprávne   konanie   advokáta,   znáša   žalobca (klient).

V posudzovanej veci súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že protiprávne konanie – t. j. konanie žalovaného ako advokáta v rozpore s objektívnym právom nebolo preukázané. Rovnako správny je aj jeho záver, že medzi škodou – pokiaľ mala vzniknúť žalobcovi   v   súvislosti   s   jeho   zastupovaním   advokátmi   v   rámci   podávaní   podnetov   či sťažností   na   žalovaného,   teda   nie   v   súvislosti   s   bezprostredným   výkonom   advokácie žalovaného – niet priamej príčinnej súvislosti.

Žalobca vo svojom odvolaní v podstate uvádza (opakovane) tie skutočnosti, s ktorými sa však súd prvého stupňa správne vysporiadal.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav súdu prvého stupňa, lebo nevykonal ním navrhnuté dokazovanie znalcom – grafológom, treba uviesť, že spochybňovanie podpisu žalobcom na písomne udelenej plnej moci žalovanému nemalo pre konanie   právny   význam,   keďže   žalobca   sám   inak   nijako   svoje   zastúpenie   žalovaným v konaní sp. zn. 41 C 140/2010 na Okresnom súde Košice II nespochybňoval a pokiaľ by ho žalovaný naozaj v uvedenom konaní ako advokát nezastupoval, nedomáhal by sa voči nemu ako advokátovi náhrady škody v tejto súvislosti.»

Takéto   odôvodnenie   uznesenia   odvolacieho   senátu   krajského   súdu   nemožno považovať za arbitrárne či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľ. Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právneho záveru krajského súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v rozsudku krajského súdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa. Rozsudok krajského   súdu   je   náležite   odôvodnený   (s   poukazom   na   rozsudok   okresného   súdu) a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľný.

Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľa v sťažnosti stručne konštatuje, že podmienkou   vzniku   zodpovednostného   právneho   vzťahu   medzi   subjektom   porušujúcim právnu povinnosť je porušenie tejto povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus)   medzi   konaním,   resp.   opomenutím   a   vzniknutou   škodou. Tvrdenia   sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ktorými tento   poukazuje   na   existenciu   protiprávneho   konania   žalovaného,   v dôsledku   ktorého vznikla   sťažovateľovi   škoda,   sú   z   pohľadu   ním   uplatneného   nároku   pred   všeobecnými súdmi nespôsobilé privodiť pre neho priaznivý výsledok sporu. Ústavný súd sa v tomto smere   stotožňuje so   závermi   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   (ako   aj so   závermi okresného súdu, na rozhodnutie ktorého krajský súd poukazuje), že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno v namietanom konaní, teda nepreukázal existenciu protiprávneho stavu v súvislosti   s výkonom   advokácie   žalovaným   a že   existuje   príčinná   súvislosť   medzi vznikom škody a činnosťou žalovaného ako advokáta. Rovnako sa ústavný súd stotožňuje s názorom   krajského   súdu   (ako   aj   okresného   súdu),   že   sťažovateľom   spochybňované udelenie splnomocnenia žalovanému na zastupovanie v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2010 je právne irelevantné.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech   v   konaní   pred   súdom   (II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   40/95).   Ústavno-súdna   korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná len v tých   prípadoch,   ak   by   konanie   a   rozhodnutie   všeobecného   súdu   priamo   zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   241/07),   alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právne   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu vychádzajúce   zo   skutkových   záverov   zistených   okresným   súdom   nevybočilo   z   medzí a hľadísk   ustanovených   zákonom.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajský   súd   vo   svojom rozhodnutí použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi postupom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok záverov na jeho výrok, a nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom a ani to, aby závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie svojho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu, že vynakladaním peňažných prostriedkov na jeho zastupovanie ďalšími advokátmi došlo k zmenšeniu jeho majetku. Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom krajského súdu či jeho rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   vrátane   posúdenia   žiadosti   o   ustanovenie   právneho zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013