znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 548/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. K., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., za ktorú koná advokát JUDr. D. D., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 251/2010-103 z 22. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2012 doručená   sťažnosť   Mgr.   Ľ.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 251/2010-103 z 22. mája 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou 25. marca 2008 na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti   za   škodu“)   v sume   30 000   Sk   ako   náhrady   trov   konania   a v sume 500 000 Sk   z   titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Žalovaným   bola   Slovenská   republika, v 1. rade   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a 2.   rade Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Škoda mala sťažovateľke vzniknúť tým, že na základe uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Brezne, Úradu justičnej a kriminálnej   polície   ČVS:   ORP-227/OdV-BR-2006   z 13.   júla   2006   bola   sťažovateľka obvinená z prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Okresná prokuratúra v B. podala na sťažovateľku 23. novembra 2006 pre tento prečin obžalobu na Okresnom súde Brezno, ktorý uznesením sp. zn. 2 T 177/2006 z 27. júna 2006 vec postúpil podľa § 350 ods. 2 Trestného poriadku podľa § 241 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku Obvodnému úradu, odboru všeobecnej vnútornej správy   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   ako   priestupok.   Obvodný   úrad rozhodnutím   sp.   zn.   OVVS-P-07/444/MP,   OVVS   07/03175/MP   z 12. novembra   2007 zastavil konanie o priestupku podľa § 76 ods. 1 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   (ďalej   len   „zákon   o priestupkoch“),   t.   j.   z dôvodu,   že sťažovateľka   nespáchala   skutok,   pre   ktorý   bolo   konanie   o priestupku   vedené.   V danom prípade malo ísť o priestupok na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami podľa § 30 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch.

O žalobe   sťažovateľky   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   C   66/2008 z 27. októbra 2009 tak, že ju zamietol a nepriznal žalovaným náhradu trov konania. Podľa okresného súdu v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu, ako ich predpokladá zákon o zodpovednosti za škodu, a ani to, že sťažovateľke vznikla škoda nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci. Nebola preto zrejmá ani príčinná súvislosť   medzi   vznikom   škody   a nezákonným   rozhodnutím.   Proti   tomuto   rozhodnutiu okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom   žiadala   zmeniť   odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a jej   návrhu   v celom   rozsahu   vyhovieť   a zároveň zaviazať žalovaných v 1. a 2. rade nahradiť jej trovy konania.

Po   podanom   odvolaní   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   z 27.   októbra   2009 krajský súd ako súd odvolací. Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 251/2010-103 z 22. mája 2012   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   potvrdil   odvolaním   napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože dospel k názoru, že je vecne správny.

3. Sťažovateľka sa domáha ochrany svojich práv podľa ústavy, dohovoru a listiny, ktoré mali byť porušené napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľka poukazuje v sťažnosti   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodol   o jej   odvolaní   bez   nariadenia pojednávania.   Zároveň   sťažovateľka   považuje   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu za nedostatočne   zdôvodnený   a nepreskúmateľný,   pretože   podľa   nej   z neho   nie   je   jasné, prečo nemá nárok na náhradu trov obhajoby, ktoré musela v trestnom konaní vynaložiť, a ani na náhradu nemajetkovej ujmy.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu Bratislava 8Co 251/2010 - 103 zo dňa 22.05.2012 porušené.

II. Rozsudok Krajského súdu Bratislava 8Co 251/2010-103 zo dňa 22.05.2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 €, ktoré jej Krajský súd v Bratislave povinný jej zaplatiť do 30 dni od dňa právoplatnosti tohto nálezu.

IV.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania a právneho zastupovania na účet advokáta JUDr. D. D., vedený vo..., pobočka... č. ú... do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o   prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa   svojich   práv   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05).   Preto   vyjadrenia sťažovateľky   v texte   sťažnosti   o tom,   že   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom v dôsledku čoho nepovažuje konanie na krajskom súde za spravodlivé, hodnotí ústavný súd ako   súčasť   jej   argumentácie,   ktorou   sťažovateľka   zdôvodňuje   svoju   nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

8.   Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojich   práv   v nedostatočnom   odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, v dôsledku čoho je tento rozsudok nepreskúmateľný. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla:

„Porušovateľ môjho práva... riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie, prečo nemám nárok   na   náhradu   zaplatených   trov   obhajoby,   ktoré   som   musela   vynaložiť   v trestnom konaní, ktoré nakoniec bolo voči mne zastavené, prečo mi nepriznal nemajetkovú ujmu a toto rozhodnutie považujem za nepreskúmateľné...“

Okrem toho sťažovateľka nesúhlasí s tým, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní bez nariadenia pojednávania.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s   priamym dopadom   na niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

10. Vychádzajúc z takto vymedzenej právomoci ústavného súdu ostalo jeho úlohou posúdiť,   či   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného   súdu,   mohlo   dôjsť   k takému   zásahu   do   práv   sťažovateľky.   V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd po prepise dôvodov rozhodnutia okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľky a vyjadrení žalovaného v 2. rade podrobne opísal samotný skutok, ktorý bol sťažovateľke kladený za vinu. Krajský súd uviedol aj rozsah dokazovania v tejto veci a samotný postup príslušných orgánov verejnej moci, a to od začatia trestného stíhania vo veci prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm.   a)   Trestného   zákona,   vznesenia   obvinenia   proti   sťažovateľke,   podania   obžaloby pre tento   prečin   na sťažovateľku   a následného   postúpenia   veci   sťažovateľky   obvodnému úradu až po rozhodnutie o zastavení konania o priestupku. Následne krajský súd ako vlastné odôvodnenie správnosti rozsudku okresného súdu z 27. októbra 2009 uviedol:

„V   konaní   nebolo   preukázané   porušenie   základných   zásad   trestného   konania vyjadrených   v   §   2   Tr.   poriadku   vyšetrovateľom   alebo   policajným   orgánom   a   dospel k záveru, že išlo o štandardný postup policajného orgánu a orgánov činných v trestnom konaní   v   medziach   zákona,   pričom   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania   a   vznesení obvinenia neboli v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné a i keď v danom prípade bola trestná vec navrhovateľky postúpená súdom z dôvodu,   že súd sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou   skutku   prokurátorom   v   obžalobe   postúpená   Obvodnému   úradu,   Odboru všeobecnej a vnútornej správy B. na prejednanie a rozhodnutie o priestupku a následne bolo konanie o priestupku zastavené, pričom tento postup v zmysle ustálenej judikatúry má v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, vychádzať len z týchto uvedených dôsledkov zastavenia konania o priestupku bez prihliadnutia   aj   na   osobitné   okolnosti   konkrétnej   trestnej   veci.   Vzhľadom   na   zistené skutkové okolnosti daného prípadu vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu, a to najmä pokiaľ ide   o   výkon   dozoru   nad   zverenými   žiakmi   počas   školského   výletu   navrhovateľkou   ako učiteľkou   pod   vplyvom   alkoholu,   možno   prijať   záver,   že   nezákonnosť   predmetného uznesenia   o   vznesení   obvinenia   navrhovateľky,   nemožno   vyvodiť   len   zo skutočností,   že následne   bola   trestná   vec   postúpená   na   prejednanie   a   rozhodnutie   o priestupku,   ktoré konanie bolo zastavené, pričom je potrebné vychádzať z toho, že nebolo nezistené porušenie zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou a zo skutočností, že preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania vykonávaného pred súdom.

Ďalej   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   aj   na   to,   že   navrhovateľka nepreukázala v konaní vznik škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme v peniazoch v sume 500.000,-Sk   a   vzhľadom   na   skutkové   okolnosti   zistené   vyšetrovateľom   a   prokurátorom s ktorými sa stotožnil aj súd, čo vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia o postúpení trestnej veci   navrhovateľky   na   konanie   o   priestupkoch,   keď   sa   nestotožnil   len   s   právnou kvalifikáciou skutku prokurátorom uvedenou v obžalobe, nebola daná ani príčinná súvislosť medzi   navrhovateľkou   tvrdenou   škodou   spočívajúcou   v   nemajetkovej   ujme   v   dôsledku zníženia jej vážnosti v spoločnosti, straty zamestnania a pod. a nezákonným rozhodnutím. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“

11. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd dal sťažovateľke v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo jej nebola priznaná náhrada škody za vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu   nevykazuje   všeobecný   charakter.   V prípade   nároku   sťažovateľky   bolo   kľúčové predovšetkým posúdenie otázky, či skutočnosť, že trestná vec sťažovateľky bola postúpená obvodnému úradu na prerokovanie priestupku, ktoré (konanie o priestupku) bolo následne zastavené   z dôvodu   podľa   §   76   ods.   1   písm.   b)   zákona   o priestupkoch,   mala   rovnaké následky   ako   zrušenie   uznesenia   o začatí   trestného   stíhania   a vznesení   obvinenia pre nezákonnosť. Krajský súd k tejto otázke zaujal postoj, že táto skutočnosť sama osebe nevyvoláva   nezákonnosť   uznesenia   o vznesení   obvinenia   ako   základného   predpokladu na vznik   nároku   na   náhradu   škody.   Krajský   súd   v tejto   súvislosti   oprel   svoj   názor o okolnosti daného prípadu a najmä o to, že sťažovateľka ako učiteľka mala vykonávať riadny dozor nad žiakmi počas školského výletu, z čoho nepochybne vyplýva, že nemala byť pod vplyvom alkoholu. Fakt, že sťažovateľka bola v tom čase pod vplyvom alkoholu, pritom nebol sporný a ani samotná sťažovateľka to v sťažnosti nerozporovala.

Ústavný   súd   preto   hodnotí   právny   názor   krajského   súdu   k tejto   otázke   ako   plne akceptovateľný   a právne   korektný.   Krajský   súd   sa   neobmedzil   iba   na   reprodukciu odôvodnenia okrasného súdu a stanovísk účastníkov konania, ale svoj názor k rozhodujúcej otázke   konania   o nároku   sťažovateľky   dostatočne   jasne   zdôvodnil.   Preto   krajský   súd v danom   prípade   nemohol   porušiť   jej   označené   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010,   II.   ÚS   134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa   názoru ústavného súdu   predmetný právny výklad krajského súdu takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Navyše, ústavný súd konštatuje, že   hoci   je   sťažovateľka   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nedostatky napadnutého   rozsudku   krajského súdu   v ústavnej   rovine konkretizuje len v jedinej   vete. Sťažnosť preto nespĺňa v plnom rozsahu kvalitatívne náležitosti ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Inými slovami, sťažnosti chýba ústavnoprávny rozmer.

12.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

13.   Výčitka   sťažovateľky   o tom,   že   krajský   súd   rozhodol   o jej   odvolaní   bez nariadenia pojednávania, je nie len neopodstatnená, ale zjavne nesprávna. V § 214 ods. 1 Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   taxatívne   určuje   tri   situácie,   kedy   musí predseda senátu odvolacieho súdu vždy nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia   pojednávania   (§   214   ods.   2   OSP).   Pretože   v prípade   sťažovateľky   nešlo ani o jeden   z týchto   prípadov,   ktoré   predpokladá   §   214   ods.   1   OSP,   bol   krajský   súd   plne oprávnený   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu z 27. októbra 2009   bez   nariadenia   pojednávania.   Preto   týmto   postupom   krajského   súdu nemohlo dôjsť   k porušeniu   práv   sťažovateľky.   Sťažnosť je   preto   aj   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená a navyše ústavný súd opakovane poukazuje na absenciu ústavnoprávneho rozmeru sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí sťažnosť v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14.   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012