znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 547/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Tomkom, Floriánova 2, Prešov, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenompod sp. zn. 3 C 160/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 3 C 160/06 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažnosť bola podaná na poštovúprepravu 26. júna 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ 29. septembra 2006 podalna Okresnom súde Michalovce návrh na obnovu konania o ochranu osobnosti, ktoré bolovedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 531/99. V predmetnom konaní bola sťažovateľoviako žalovanému uložená povinnosť zdržať sa určitých výrokov týkajúcich sa žalobcu,povinnosť doručiť svedkovi ospravedlňujúci list a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradunemajetkovej ujmy v sume 100 000 Sk. Okresný súd Michalovce 6. októbra 2006upovedomil sťažovateľa o postúpení jeho návrhu na obnovu konania okresnému súdu akosúdu vecne príslušnému na ďalšie konanie. Keďže okresný súd o návrhu sťažovateľanekonal, sťažovateľ sa podaním z 24. apríla 2009 obrátil na predsedu okresného súduso sťažnosťou na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu reagoval na podanú sťažnosťlistom zo 14. mája 2009, v ktorom sa ospravedlnil za nečinnosť okresného súdu a ubezpečilsťažovateľa, že prijal opatrenia na predchádzanie vzniku prieťahov. Sťažnosť sťažovateľa,ktorou namietal na ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov v konaní o jeho návrhu na obnovu konania, bola uznesením ústavného súdusp. zn. I. ÚS 271/09 z 29. septembra 2009 odmietnutá ako neprípustná z dôvodu, žesťažnosť podaná predsedovi okresného súdu bola iba formálnym úkonom, ktorémunemožno pripísať účinky, ktoré by mohla mať v prípade, ak by predseda okresného súdudostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom. Okresný súdrozhodol o návrhu sťažovateľa uznesením č. k. 3 C 160/06-40 z 18. júna 2009 (ďalej aj„uznesenie okresného súdu“) tak, že návrh na obnovu konania zamietol.

3. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:„Uznesenie okresného súdu 3C 160/06-40 som prevzal 16.7.2009... Dňa 29.7.2009 som podal odvolanie proti vyššie uvedenému uzneseniu doporučeným listom na pošte Vranov nad Topľou. Odvtedy čakám v dobrej viere podľa ubezpečenia predsedu súdu, na rozhodnutie o mojom odvolaní...

Dňa 29.4.2015 som sa dozvedel od môjho právneho zástupcu, že súd vyznačil v roku 2009 právoplatnosť uznesenia z 18.6.2009 napriek včas podanému odvolaniu...

Dňa 30.4.2015 som zaslal sťažnosť Okresnému súdu v Kežmarku, pre porušenie práva na súdnu ochranu tým, že súd vyznačil právoplatnosť uznesenia 3C 160/06-40 z 18.6.2009, napriek včas podanému môjmu odvolaniu...

Dňa 02.06.2015 som podal elektronickú sťažnosť na Ministerstvo spravodlivosti SR, proti nečinnosti Okresného súdu v Kežmarku na moju sťažnosť z 30.4.2015.

Dňa 11.6.2015 som obdržal list z Okresného súdu v Kežmarku Spr/10015/2015 z 5.6.2015, v ktorom mi predsedníčka súdu oznámila, že na predmetnom uznesení 3C 160/06-40 je vyznačená právoplatnosť dňom 24.8.2009, a z predmetného spisu a vyjadrenia zákonného sudcu zistila, že moje odvolanie sa v spise nenachádza, a že zákonný sudca vykonal šetrenie a na základe jeho výsledkov predložil spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o mojom odvolaní...“

4. Namietané porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru sťažovateľodôvodnil týmito skutočnosťami:

„Okresný súd v Kežmarku v konaní č. 3C 160/06-40 bol nečinný od októbra 2006 do mája 2009, a v porušovaní mojich práv okresný súd pokračoval aj tým, že dňa 24.8.2009 v rozpore s § 206 OSP vyznačil právoplatnosť uznesenia č. 3C 160/06-40 zo dňa 18.6.2009 napriek riadne a včas podanému môjmu odvolaniu proti tomuto rozhodnutiu a o mojom odvolaní proti tomuto uzneseniu nekonal od augusta 2009 až do júna 2015, keď zaslal spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Týmto postupom Okresný súd v Kežmarku porušil moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky.

Mám zato, že moja sťažnosť na nečinnosť okresného súdu vo veci obnovy konania, mi privodila negatívny postoj súdu v zamietnutí obnovy konania, následnému zatajeniu môjho odvolania a vyznačeniu právoplatnosti napadnutého uznesenia o zamietnutí obnovy...

Takže za 9 rokov od podania návrhu na obnovu konania som sa nielenže nedočkal spravodlivého rozhodnutia, ale postupom súdu som bol aj definitívne zbavený práva na očistenie mojej osoby od nepriaznivých rozhodnutí v pôvodnom konaní 2C 531/99, ktoré ma poškodzujú a znevažujú nielen v mojom zamestnaní policajta finančnej polície, ale v súkromnom živote...

Pochybujem o zákonnosti postupu okresného súdu, ktorý po 5 rokoch od vyznačenia právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu na obnovu konania, postúpil spis s kópiou môjho odvolania na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove. Keďže okresný súd nezrušil právoplatnosť napadnutého uznesenia, potom vzniká pochybnosť o zákonnosti konania o odvolaní proti tomuto uzneseniu.“

5. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„... Okresný súd v Kežmarku v konaní č. 3C 160/06-40 porušil moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Za porušenie základných práv 8 ročnou nečinnosťou súdu, zatajením môjho odvolania proti uzneseniu o zamietnutí obnovy konania a nezákonným vyznačením právoplatnosti uznesenia o zamietnutí obnovy konania, žiadam priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 16 600 Eur. Ktoré finančné zadosťučinenie považujem za primerané vzhľadom na následok, ktorý bol spôsobený nečinnosťou až aroganciou porušovateľa základného práva.

Súčasne žiadam, aby ústavný súd pokiaľ je to v jeho právomoci, zrušil právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu v Kežmarku č. 3C 160/06-40 zo dňa 18.6.2009. Súčasne žiadam, aby ústavný súd zaviazal porušovateľa základného práva zaplatiť mi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 €... na účet môjho právneho zástupcu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruv súvislosti s postupom okresného súdu, ktorý v rozpore s ustanovením § 206 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyznačil právoplatnosť uznesenia okresného súdu ajnapriek sťažovateľom riadne a včas podanému odvolaniu.

9. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Namietané porušenieniektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomocústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného právaalebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

10. Zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľom podané odvolanieproti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 C 160/06-40 z 18. júna 2009 okresný súd predložilspolu so spisom odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Preto právomoc poskytnúť ochranuoznačeným právam sťažovateľa, a to aj vo vzťahu k jeho námietke nesprávne vyznačenejprávoplatnosti uznesenia okresného súdu, ktorej podstatou je spor o to, či nastalsuspenzívny (odkladný) účinok odvolania v zmysle § 206 ods. 1 OSP, má krajský súdv odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z tohto dôvodubolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomociústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde(I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

11. Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namietal porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupomokresného súdu v napadnutom konaní z dôvodu, že okresný súd nekonal o odvolanísťažovateľa od augusta 2009 do júna 2015.

12. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postuporgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoréoznačil sťažovateľ, vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesnásituácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označenézákladné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú(napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

13. Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48ods. 2 ústavy v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochranyporušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípadeokresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu užnemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosťodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanieo takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorýústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavnéhosúdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri MiroslavMazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy jetotiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

15. Ústavný súd taktiež už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), žeúčelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stavzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

16. Ako to zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ na základe zistenia, žeokresný súd napriek ním včas podanému odvolaniu vyznačil právoplatnosť uzneseniaokresného súdu, doručil okresnému súdu 5. mája 2015 „Sťažnosť pre porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces“, ktorou žiadal o pokračovanie v konanía rozhodnutie o podanom odvolaní. Okresný súd na základe podanej sťažnostia sťažovateľom predloženého rovnopisu odvolania a poštového podacieho lístka vykonalvo veci šetrenie, pričom zistil, že odvolanie sťažovateľa sa v súdnom spise nenachádza.Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že na základe výsledkov prešetreniasťažnosti sťažovateľa okresný súd predložil 25. júna 2015 spis Krajskému súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku. Sťažnosťsťažovateľa, ktorou namieta nečinnosť okresného súdu vo vzťahu k ním podanémuodvolaniu, bola ústavnému súdu doručená 29. júna 2015, resp. podaná na poštovú prepravu26. júna 2015, teda v čase, keď k porušovaniu označeného základného práva postupomokresného súdu už nemohlo dochádzať, pretože spis sa už nenachádzal v dispozičnej sféreokresného súdu z dôvodu jeho predloženia odvolaciemu súdu. Predložením spisuodvolaciemu súdu spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa okresný súd vykonal všetkyzákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľav konaní pred súdom prvého stupňa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomtoštádiu nemohol vykonávať, a preto bolo potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnejneistoty sťažovateľa skončila predložením odvolania sťažovateľa odvolaciemu súdupred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd v časepodania ústavnej sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniťpriebeh namietaného konania, prípadne prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05).

17. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že využitie právnehoprostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 62 ods. 1 zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov, sa v posudzovanej veci z jeho pohľadu javí ako účinný prostriedok nápravy,ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a úspešne ho aj využil ešte pred podaním sťažnostiústavnému súdu. Podanie sťažnosti na postup súdu v napadnutom konaní sa prejavilo akotaké, ktoré prispelo k odstráneniu nežiaduceho stavu zapríčineného dovtedajším postupomokresného súdu, ktorý nekonal o odvolaní sťažovateľa, keďže sa nenachádzalo v súdnomspise.

18. Na základe uvedených skutočností, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej vecidomáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keďv označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie označeného základnéhopráva už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniťúčel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pripadalo do úvahy odmietnutie tejtočasti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19. Vzhľadom na okolnosti prípadu sťažovateľa ústavný súd pripomína zásadu„vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sťažovateľao ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj sťažovateľ počas trvania celého súdnehokonania sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých bynedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Sťažovateľ podal odvolanie 29. júla2009 na pošte, ale až v apríli 2015, teda takmer po šiestich rokoch sa zaujímal o stavodvolacieho konania na okresnom súde, kde zistil, že na uznesení okresného súdu jevyznačená doložka právoplatnosti. Podľa názoru ústavného súdu ak by sťažovateľ sledovalsvoje subjektívne práva a priebežne sa zaujímal o stav odvolacieho konania, k nápravenežiaduceho stavu by mohlo dôjsť podstatne skôr.

20. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie v časti týkajúcej sanamietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nezakladá prekážkuveci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, abysťažovateľ po prípadnom vrátení veci do štádia prvostupňového konania a v prípadezotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza k zbytočnýmprieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeranéhofinančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia právaalebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto návrhochsťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015