znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 547/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   Š.   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Martinom Olosom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 13 C 86/2013-36 z 21. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 152/2014 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2014   doručená   sťažnosť   D.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   zastúpeného   advokátom   JUDr. Martinom Olosom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 86/2013-36 z 21. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 152/2014 z 30. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Okresný súd v Žiline uznesením sp. zn. 13 C 86/2013 zo dňa zo dňa 21. 01. 2014 mi vyrubil súdny poplatok za podanie odvolania vo výške 2.360,50 EUR. Proti citovanému uzneseniu   som   podal   odvolanie.   Krajský   súd   v   Žiline   uznesením   sp.   zn.   9Co   152/2014 zo dňa   30. 04. 2014   doručenom   PZ   sťažovateľa   poštou   dňa   23. 06. 2014   uznesenie Okresného   súdu v Žiline sp.   zn.   13 C   86/2013   zo dňa 21. 01. 2014 ako   vecne   správne potvrdil....

Vyššie   citované   prvostupňové   uznesenie   Okresného   súdu   v   Žiline   je   svojvoľné, arbitrárne, v nesúlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcich výšku súdnych poplatkov a vymykajúci sa ustálenej rozhodovacej praxi súdov a judikatúre. Krajský súd sa vo svojom potvrdzujúcom uznesení plne stotožnil s ťažiskovým právnym názorom okresného súdu. Možno   konštatovať,   že   príslušenstvo   nebolo   samostatným   predmetom   konania. Žalobu som podal o zaplatenie istiny 721,50 EUR s prísl., odvolanie som následne podal proti výroku o čiastočnom zamietnutí príslušenstva – úrokoch z omeškania, t. j. v časti nároku   uplatneného   vo   veci   samej.   Súdny   poplatok   za   podanie   žaloby   bol   vyrubený v správnej   výške   43,-   EUR.   Vyšší   súdny   úradník   okresného   súdu   však   súdny   poplatok za podanie odvolania „pretransformoval“ a vyrubil tak, ako keby predmetom konania bolo od počiatku konania samostatné príslušenstvo a vyrubil SUP v extrémne vysokej výške cca 50-násobku súdneho poplatku za podanie žaloby a cca 3-násobku výšky žalovanej istiny. Pri úrokoch z omeškania navyše nikdy nejde o plnenie na neurčitý čas, úroky z omeškania prislúchajú vždy do dňa zaplatenia istiny, t. j. do konkrétneho dňa.

Podľa § 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Je zaujímavé, že krajsky súd dňa 24. 04. 2014 rozhodol o odvolaní podanom v merite veci a až dňa 30. 04. 2014 o výške samotnej poplatkovej povinnosti za podanie odvolania. Konanie krajského súdu tak bolo nielen plne zmätočné (krajský súd mal najprv rozhodnúť o výške   samotnej   poplatkovej   povinnosti   za   podanie   odvolania   a   toto   rozhodnutie   mi doručiť a až následne rozhodnúť v merite veci v odvolacom konaní 9 Co 151/2014), ale i v rozpore   s princípom   spravodlivého   procesu   a   princípom   právnej   istoty.   Samotný nezrozumiteľný   a neurčitý   výrok   „Uznesenie   okresného   potvrdzuje“   je   v   právnom   štáte neprípustný.   Tento   postup   mal   za   následok   porušenie   základných   práv   subjektu garantovaných Ústavou SR, pričom je nutné pripomenúť, že Slovenská republika je podľa čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   právnym   štátom.   Jedným   zo   základných   princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec   zákona a   tiež   iným   ako zákonom   ustanoveným   postupom.   Princíp   právnej istoty napokon   spočíva   aj   v   tom,   že   všetky   subjekty   práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a zákonným procesným postupom....

Vyššie uvedenými uzneseniami bolo porušené moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   základné   právo   na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i princíp spravodlivého procesu a princíp právnej istoty. Krajský súd   a   okresný   súd   svojím   rozhodnutím   a   postupom   porušili   ustanovenia   zákona   pre vyrubovanie   súdnych   poplatkov   a   ich   postup   je   z   ústavného   hľadiska   neudržateľný, šikanózny a priečiaci sa formaIno-právnej logike....»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Žiline sp. zn. 13 C 86/2013 zo dňa 21. 01. 2014 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 152/2014 zo dňa 30. 04. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného   súdu v Žiline   sp.   zn.   13 C 86/2013 zo   dňa   21. 01. 2014 a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 152/2014 zo dňa 30. 04. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný   súd   v   Žiline   a   Krajský   súd   v   Žiline   sú   povinní   uhradiť   spoločne a nerozdielne sťažovateľovi... do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 340,89 EUR na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu (ktorým bol sťažovateľovi vyrubený súdny poplatok   za   odvolanie)   a uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   v   odvolacom   konaní potvrdené uznesenie okresného súdu.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného súdu,   pretože   na   základe   podaného   odvolania   jeho   preskúmanie   patrilo   do   právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzované   uznesenie   krajského   súdu   bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   či nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

„Z   obsahu   spisu,   preskúmavaného   uznesenia,   mal   i odvolací   súd   preukázané,   že navrhovateľ   podal   žalobu   o zaplatenie   istiny   a príslušenstva,   pričom   ako   príslušenstvo požadoval   priznať   úrok   z omeškania   vo   výške   5   %   denne.   Prvostupňový   súd   žalobe o zaplatenie   istiny   vyhovel,   odporcov   zaviazal   zaplatiť   sumu   721,50   eur   a vo   výške požadovaného   príslušenstva   nárok   čiastočne   zamietol.   Priznal   úrok   z omeškania   ročne 8,75 eur. Tento výrok napadol navrhovateľ odvolaním a žiadal priznať od odporcov úrok z omeškania   vo   výške   5   %   denne   zo   sumy   721,50   eur   od   01.   10.   2012   do   zaplatenia. Prvostupňový súd odvolateľovi v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. vyrubil súdny poplatok 6 % zo základu, ktorý vypočítal ako trojnásobok ročného plnenia zo sumy 39 344,12 eur (úrok z istiny vo výške 4,98 %   denne).   Požadované   príslušenstvo   tak posúdil ako   samostatný nárok, o ktorom žiada rozhodnúť odvolateľ v odvolacom konaní.

S poukazom na zákon č. 71/1992 Zb. a sadzobník tvoriaci prílohu zákona o súdnych poplatkoch   postupoval   prvostupňový   súd   pri   vyrubení   súdneho   poplatku   správne,   keď za podanie odvolania vyrubil súdny poplatok vo výške 2 36,50 eur. Podľa § 6 ods. 2 veta 1. zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku stanovená za konanie, rozumie sa tým konanie   na   jednom   stupni.   Podľa   §   7   ods.   2   zákona   cena   príslušenstva   sa   zahrnie do základu poplatku len vtedy, ak je príslušenstvo samostatným predmetom poplatkového úkonu.   V danom   prípade   prvostupňový   súd   rozsudkom   rozhodol   o istine   a predmetom odvolacieho   konania   je   nepriznaná   časť   príslušenstva.   Podľa   §   7   ods.   10   zákona v odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku uplatňovaného v odvolaní, to platí i pre   dovolanie.   V tomto   prípade   predmetom   odvolania   je   samostatne   požadované príslušenstvo, a preto má odvolací súd za to, že postup prvostupňového súdu, ktorým cenu požadovaného príslušenstva (plnenia) vyčíslil (podľa § 7 ods. 5 zákona) je správny a z takto požadovaného plnenia, ktoré je predmetom posúdenia v odvolacom konaní vyrubil súdny poplatok. Odvolací súd preto uznesenie v celom rozsahu potvrdil.“

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   práv uznesením   krajského   súdu,   odmietol   jeho   sťažnosť   v   tejto   časti   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014