znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 547/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., obchodné meno I., T., zastúpeného A., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   105/2012   z   25.   marca   2013   v spojení   s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2012 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013 doručená sťažnosť Ing. M. G., obchodné meno I., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného A., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Cdo 105/2012   z 25.   marca   2013 (ďalej   len „napadnuté rozhodnutie“)   v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 105/2012 z 26. júna 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v pozícii navrhovateľa v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) proti odporcovi advokátovi JUDr. L. P. (ďalej len „odporca“) o zaplatenie sumy 28 895,31 € z titulu náhrady škody. Svoj návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že na základe zmluvy o právnej pomoci zo 17. marca 2013 uzatvorenej s odporcom sa tento zaviazal zastupovať sťažovateľa pri rokovaniach so S. vo veci odkúpenia nehnuteľností – pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území T., parc. č. 1636/2 ostatné plochy o výmere 1333 m2, parc. č. 1638 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 188 m2 a parc. č. 1639 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 220 m2 (ďalej len „pozemky“). Sťažovateľovi boli tieto pozemky S. ponúkané za cenu 400 Sk za m2, teda za celkovú sumu 696 400 Sk. V dôsledku nečinnosti odporcu však k uzatvoreniu   kúpnej   zmluvy   nedošlo,   pričom   S.   od   ponuky   na   predaja   pozemkov   vo vzťahu   k   sťažovateľovi   v   júni   2013   odstúpili   a   následne   predali   pozemky   inému záujemcovi, a to obchodnej spoločnosti M., s. r. o., v celosti. Keďže sťažovateľ potreboval uvedené   pozemky   na   výkon   svojej   podnikateľskej   činnosti,   pretože   na   nich   stoja   jeho stavby, uzatvoril 12. decembra 2003 kúpnu zmluvu na pozemky s obchodnou spoločnosťou M., s. r. o, avšak za cenu 900 Sk za 1 m, teda za celkovú kúpnu cenu 1 566 900 Sk. Podľa sťažovateľa v dôsledku nečinnosti odporcu bol nútený odkúpiť pozemky za oveľa vyššiu kúpnu cenu, a preto je toho názoru, že odporca mu svojím nekonaním spôsobil škodu v sume 870 500 Sk, teda 28 895,31 €, keďže nepostupoval podľa § 21 zákona Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov účinného v čase vzniku škody.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   C   275/2005   zo   17.   februára   2009   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom, ako aj odporcom Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.   25   Co   47/2009   zo   7.   októbra   2009   (ďalej   len   „rozsudok   zo   7.   októbra   2009“) rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   zaviazal   odporcu   zaplatiť sťažovateľovi   sumu 28 895,31 € s príslušenstvom, ako aj trovy konania.

Na   základe   dovolania   podaného   odporcom   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 1 Cdo 30/2010 z 29. apríla 2011 rozsudok krajského súdu zo 7. októbra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 25 Co 128/2011 z 19. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 19. októbra 2011“) opätovne vo veci rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal odporcu na zaplatenie uplatnenej náhrady škody s príslušenstvom a trov konania. Rozsudok krajského súdu z 19. októbra 2011 opätovne napadol dovolaním odporca, na základe ktorého najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu z 19. októbra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Opravným uznesením sp. zn. 1 Cdo 105/2012 z 26. júna 2013 najvyšší súd opravil napadnuté rozhodnutie v dátume jeho vydania.

Podľa sťažovateľa opísané skutkové okolnosti «dávajú odpoveď na otázku vzniku škody, tak aj na otázku príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním (nekonaním) odporcu...   Tým,   že   odporca   nepostupoval   pri   mojom   zastupovaní   s   náležitou starostlivosťou, najmä nekonal riadne a včas, spôsobil, že nedošlo k uzavretiu zmluvy s kúpnou cenou 400,- Sk/m2. Ak som po tom pokračoval v rokovaní s novým vlastníkom, avšak už nebolo možné dosiahnuť zhodné ujednanie ohľadom výšky kúpnej ceny, potom rozdiel v cenách (t. j. cena dosiahnutá so spoločnosťou M. s. r. o. oproti cene urokovanej so s.), t. j. 500,- Sk/m2 v absolútnom vyjadrení 870.500,- Sk je reálne ujmou, ktorá nastala v mojej majetkovej sfére, keďže túto sumu som vynaložil, hoci pri zastupovaní odporcom lege artis som ju vynaložiť nemusel. O túto sumu reálne môj majetok sa znížil, t. j. táto suma spĺňa zákonné náležitosti pojmu „škoda“.».

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dospel podľa sťažovateľa k nesprávnemu právnemu záveru, že dva zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, teda výkon advokácie   a   existencia   škody   považuje   za   preukázané,   avšak   príčinná   súvislosť   medzi vznikom škody a výkonom advokácie odporcom nie je daná, pretože porušenie povinností odporcom   pri   zastupovaní   sťažovateľa   pri   rokovaniach   o   uzatvorenie   kúpnej   zmluvy na pozemky nepredstavovalo bezprostrednú príčinu, ktorá mala za následok vznik škody. Za bezprostrednú   príčinu   vzniku   škody   na   strane   sťažovateľa   považoval   najvyšší   súd konanie sťažovateľa, ktorý sa dobrovoľne rozhodol kúpiť pozemky od nového vlastníka za vyššiu   kúpnu   cenu,   pričom   pri   jej   dohadovaní   už   odporca   nepôsobil.   Sťažovateľ   tiež dostatočne nepreukázal, že musel kúpiť predmetné pozemky a zaplatiť za ne kúpnu cenu 900 Sk za 1 m2.

Uvedené právne posúdenie uplatneného nároku považuje sťažovateľ za porušenie ním označených práv. Podľa sťažovateľa je „absurdná argumentácia“ najvyššieho súdu, že k prerušeniu reťazca príčin a následkov pri vzniku škody došlo konaním sťažovateľa.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1.   Základné   právo   Ing.   M.   G.   vlastniť   majetok   a   základné   právo   na ochranu majetku podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom (správne   má   byť   uznesením,   pozn.) Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2012 zo dňa 25. 3. 2013 v spojení s uznesením sp. zn. 1 Cdo 105/2012 zo dňa 26. 6. 2013 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   1   Cdo   105/2012   zo   dňa   25.   3.   2013   v   spojení   s   uznesením sp. zn. 1 Cdo 105/2012 zo dňa 26. 6. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia navrhovateľa Ing. M. G. na účet A., s. r. o. vo výške 1.106,28 € do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   si   v   návrhu   podanom okresnému súdu uplatnil proti odporcovi nárok na náhradu škody v sume 870 500 Sk, ktorú mu   mal   tento   spôsobiť   pri   výkone   advokácie,   a   to   v   dôsledku   jeho   nečinnosti   pri rokovaniach o uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemky, na ktorých sa nachádzajú stavby sťažovateľa, v ktorých vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Sťažovateľ v návrhu tvrdil, že   odporca   porušil   svoje   povinnosti   advokáta,   nekonal   riadne   a   včas,   čím   spôsobil,   že predávajúci – S. od ponuky na predaj pozemkov za ponúkanú kúpnu cenu 400 Sk za 1 m2 odstúpili a uvedené pozemky predali inému kupujúcemu – obchodnej spoločnosti M., s. r. o., s ktorou sťažovateľ následne uzatvoril kúpnu zmluvu, avšak za kúpnu cenu 900 Sk za m2.   Rozdiel   celkových   kúpnych   cien   za   pozemky   predstavuje   sťažovateľom   uplatnenú výšku   náhrady   škody.   Okresný   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol   rozsudkom,   v   ktorom skonštatoval, že   nebol   preukázaný vznik   škody   ako zákonný predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu. Krajský súd na základe odvolania podaného oboma účastníkmi konania rozsudkom zo 7. októbra 2009 rozsudok okresného súdu zmenil a zaviazal odporcu   na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a trov konania. Krajský súd dospel k záveru, že rozdiel medzi kúpnou cenou za pozemky ponúknutou sťažovateľovi S. a kúpnou cenou, za ktorú sťažovateľ kúpil pozemky od obchodnej spoločnosti M., s. r. o., predstavuje výšku skutočnej   škody,   a je   tiež   toho   názoru,   že   existuje   príčinná   súvislosť   medzi   výkonom advokácie odporcom a vznikom škody. Na základe dovolania podaného odporcom najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 30/2010 z 29. apríla 2011 zrušil rozsudok krajského súdu zo 7. októbra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom odvolaciemu súdu vytkol, že sa nedostatočne   zaoberal otázkou   existencie   príčinnej   súvislosti   medzi konaním   odporcu   a spôsobenou škodou.

Krajský súd rozsudkom z 19. októbra 2011 opätovne zmenil rozsudok okresného súdu tak, že zaviazal odporcu na zaplatenie uplatnenej náhrady škody, pričom považoval za preukázané   splnenie   všetkých   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   za   škodu.   Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal odporca opätovne dovolanie, na základe ktorého najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie. Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym posúdením   veci   najvyšším   súdom,   pokiaľ   tento   dospel   k   právnemu   záveru,   že bezprostrednou príčinou vzniku škody nebolo konanie odporcu, a teda neexistuje príčinná súvislosť medzi porušením povinností odporcu a vznikom škody sťažovateľovi.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   prejednaná   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   skonštatoval   skutkový   stav v právnej   veci   sťažovateľa   a   uviedol,   aké   rozhodnutia   boli   v   tejto   veci   vydané prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom, pričom v jeho relevantnej časti uviedol: «Podľa zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii (ďalej len „zákon o advokácii“), ktorý treba v danej veci aplikovať z dôvodu, že k tvrdenému vzniku škody došlo v roku 2003 (t. j. za   účinnosti   tohto   zákona),   advokát   zodpovedá   klientovi   za   škodu,   ktorú   mu   spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie (§ 21 ods. 1 zákona o advokácii); zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom (§ 21 ods. 2 zákona o advokácii). Advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať (§ 21 ods. 4 zákona o advokácii). Zákon o advokácii určuje aj povinnosti advokáta pri plnení záväzkov zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorá má z hľadiska platnej zákonnej typológie   záväzkov   všeobecnú   povahu   zmluvy   mandátnej   alebo   príkaznej.   Ustanovenia zákona o advokácii upravujúce práva a povinnosti advokáta, vrátane jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi (§ 13 až § 21 zákona o advokácii),   predstavujú   osobitnú právnu   normu   (lex   specialis)   vo   vzťahu   k   tým   ustanoveniam   Obchodného   zákonníka a Občianskeho zákonníka, ktoré stanovujú práva a povinnosti mandatára resp. príkazníka. Všeobecne   treba   uviesť,   že zodpovednosť   advokáta   za škodu   spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie v zmysle § 21 zákona o advokácii je tzv. objektívnou zodpovednosťou, teda zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie a nie je teda dôležité, či ju advokát   spôsobil   úmyselne   alebo   z   nedbanlivosti.   Táto   zodpovednosť   je   založená na súčasnom   splnení   predpokladov,   ktorými   sú:   1)   výkon   advokácie,   2)   vznik   škody a 3) príčinná   súvislosť   medzi   výkonom   advokácie a vznikom škody.   Splnenie uvedených predpokladov   zodpovednosti   musí   byť   v   konaní   jednoznačne   preukázané   a   dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom prvom rozhodnutí (uznesenie sp. zn. 1Cdo 30/2010 z 29. 4. 2011) uviedol, že dva zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu, t. j. výkon advokácie a existenciu škody má v danej veci za preukázanú. Na tomto závere zotrváva,   a   preto   aj   námietky   uvedené   dovolateľom   k   týmto   predpokladom   nepovažuje za dôvodné.

Zostáva preto posúdiť otázku existencie príčinnej súvislosti medzi škodou a výkonom advokácie žalovaného.

Dovolací   súd   už   vo   svojom   prvšom   rozhodnutí   v   tejto   veci   uviedol,   že   o   vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci   ktorého   jeden   jav   (príčina)   vyvoláva   druhý   jav   (následok).   Vzťah   príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba   škodu   izolovať   od   všeobecných   súvislostí   a   skúmať,   konkrétne   ktorá   príčina   ju vyvolala.   Pritom   nie   je   rozhodujúce   časové   hľadisko,   ale   večná   súvislosť   príčiny   a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992, porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo 144/2008). V   postupnom   slede   javov   je   každá   príčina   niečím   vyvolaná   (sama   je   následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“   pôsobenia   príčiny   na   následok,   pri   ktorej   príčina   priamo   (bezprostredne) predchádza   následku   a   vyvoláva   ho.   Vzťah   príčiny   a   následku   musí   byť   preto   priamy, bezprostredný, neprerušený – nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti   treba   v   dôsledku   toho   skúmať,   či   v   komplexe   skutočností   prichádzajúcich do úvahu   ako   (priama)   príčina   škody   existuje   skutočnosť,   s   ktorou   zákon   spája zodpovednosť   za   škodu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 32/2007).

Ak sa teda v konkrétnom prípade zdá, že viac skutočností spolupôsobilo pri vzniku škody, je podstatné určiť, či pôvodná skutočnosť (v tomto prípade konanie advokáta) je tou skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo ku škodlivému následku, alebo či k tejto skutočnosti pristúpila nová skutočnosť, ktorá bez ohľadu na pôvodné skutočnosti, samostatne pôsobila ako príčina škody.

Aj príčin viac, pôsobia z časového hľadiska buď súbežne alebo následne pričom sa časove neprekrývajú. V takomto prípade je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby   reťazec   postupne   nastupujúcich   príčin   a   následkov   bol   vo   vzťahu   k   vzniku   škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku.

V   kontexte   uvedených   zásad   zisťovania   príčiny   škody   dovolací   súd   ustálil, že porušenie povinností žalovaného pri zastupovaní žalobcu nepredstavovalo bezprostrednú príčinu, ktorá mala za následok vznik škody na strane žalobcu. Bezprostrednou príčinou škody bolo v tomto prípade konanie žalobcu a jeho dobrovoľné rozhodnutie kúpiť pozemky od spoločnosti M., s. r. o. za vyššiu cenu, než za akú mohol predtým tieto pozemky kúpiť od S.   Dovolací   súd   považoval   za   preukázané,   že   pri   rokovaniach   medzi   žalobcom   a spoločnosťou M., s. r. o. a pri dojednávaní kúpnej ceny žalovaný už nepôsobil, keďže 7. novembra 2003 vypovedal žalobcovi zmluvu o právnej pomoci. Žalobca tiež dostatočne nepreukázal, že musel zaplatiť stanovenú kúpnu cenu 900 Sk za m2 pozemkov a nie cenu nižšiu a ani to, že musel kúpiť uvedené pozemky. Dovolací súd teda má za to, že žalobca nepreukázal   prepojenosť   reťazca   príčin,   na   začiatku   ktorého   bolo   porušenie   povinnosti žalovaného a na konci ktorého bol vznik škody na strane žalobcu. Práve žalobca svojím vlastným   konaním   spôsobil,   že   tento   reťazec   príčin   a následkov   pri   vzniku   škody   bol prerušený. Navyše odvolací súd nechal bez povšimnutia aj skutočnosť, že predávajúci S. predali   inému   subjektu   pozemok   ako   celok.   Nebol   tak   naplnený   jeden   zo   základných predpokladov   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   a   to   príčinná   súvislosť   medzi   výkonom advokácie a vznikom škody.»

Takéto   odôvodnenie   uznesenia   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   nemožno považovať   za   arbitrárne   či   dokonca   zjavne   svojvoľné,   ako   to   vidí   sťažovateľ.   Úlohou ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnosti   nie   je   rozvíjať,   prípadne   potvrdzovať   správnosť právneho   záveru   najvyššieho   súdu.   V   súlade   so   sebaobmedzovaním   vlastných   zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu nevzhliadol   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   mala   alebo   mohla   mať za   následok   porušenie označených   práv   sťažovateľa.   Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   náležite odôvodnené,   jeho   záverom   nechýba   predchádzajúca   logická   interpretácia   príslušných právnych noriem a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný   súd   reagujúc   na   námietky   sťažovateľa   v   sťažnosti   stručne   konštatuje, že podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom porušujúcim právnu povinnosť je okrem porušenia tejto povinnosti a vzniku škody aj príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním, resp. opomenutím a vzniknutou škodou. Vzťah medzi protiprávnym   úkonom   a   vznikom   škody   musí   byť   bezprostredný,   nie   sprostredkovaný. Existencia   príčinnej   súvislosti   musí   byť   v   každom   konkrétnom   prípade   bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje   v   zásade   toho   účastníka,   ktorého   tvrdenie   má   byť   preukázané.   Tvrdenia sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ktorými   tento   poukazuje   na   existenciu   vzťahu   príčiny   a následku,   sú   z   pohľadu   ním uplatneného   nároku   pred   všeobecnými   súdmi   nespôsobilé   privodiť   pre   neho   priaznivý výsledok sporu. Ústavný súd sa v tomto smere stotožňuje so závermi najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, že bezprostrednou príčinou vzniku škody na strane sťažovateľa nebolo konanie, resp. opomenutie odporcu, ale samotná kúpa pozemkov od ich nového vlastníka za kúpnu   cenu   vyššiu   než   bola   kúpna   cena   ponúknutá   pôvodným   vlastníkom   týchto pozemkov.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na   úspech   v   konaní   pred   súdom   (II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   40/95).   Ústavno-súdna   korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná len v tých   prípadoch,   ak   by   konanie   a   rozhodnutie   všeobecného   súdu   priamo   zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   241/07),   alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   robila   ústavne   neakceptovateľným,   a   teda vyžadujúcim ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právne   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu vychádzajúce   zo   skutkových   záverov   zistených   okresným   súdom   a   krajským   súdom nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na   ktorých   je   založené   súdne   rozhodnutie,   absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné   a   ani   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti.   Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi postupom najvyššieho súdu a základným právom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu   obsahuje   dostatok   záverov   na   jeho   výrok   a   ústavný   súd   nezistil   porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom a ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie svojho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom uvádza, že „Porušenie svojho základného práva, garantovaného v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vidí sťažovateľ v nesprávnom výklade otázky príčinnej súvislosti a následnej aplikácii tohto výkladu na konkrétnu situáciu v tomto spore Najvyšším súdom SR.“. Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom najvyššieho súdu či jeho rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd podľa svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05,   I.   ÚS   310/08)   zastáva   názor,   že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013