znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 547/2012-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   októbra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť spoločnosti R. l., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 CoE 42/2011 zo 7. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti R. l., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 CoE 42/2011 zo 7. júla 2011   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   547/2012-13 zo 7. novembra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R. l., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 42/2011 zo 7. júla 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti sťažnosť (proti prvostupňovému a dovolaciemu rozhodnutiu) odmietol.  

2. Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Dňa 30. mája 2007 uzavrela s M. K. (ďalej len „povinný“) poistnú zmluvu, na základe ktorej sa povinný   zaviazal   platiť   dohodnuté   poistné.   Povinný   v   rozpore   s poistnou   zmluvou dohodnuté   poistné   prestal   platiť.   Sťažovateľka   sa   v   súlade   s   uzavretou   rozhodcovskou doložkou   obrátila   na   Arbitrážny   súd   Košice   (ďalej   len   „arbitrážny   súd“),   ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 772/2009 z 8. marca 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného vo výške 17,22 € s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako   exekučného   titulu.   Súdny   exekútor   predložil   20.   decembra   2010   Okresnému   súdu Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie v prospech   sťažovateľky.   Okresný   súd,   konajúci   prostredníctvom   vyššieho súdneho úradníka, uznesením sp. zn. 18 Er 554/2010 zo 4. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie bez nariadenia pojednávania zamietol.

3.   O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

 

4.   Podľa   sťažovateľky   sú   rozhodnutia   všeobecných   súdov   arbitrárne a nepreskúmateľné, čo odôvodňuje tým, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania a bez poskytnutia možnosti sťažovateľke vyjadriť sa k veci, hoci okresný súd vykonal samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd   v   základnom   konaní.   Viedlo   to   k   faktickému   zrušeniu   účinkov   rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje: „Z   postupu   okresného   súdu   je   zjavné,   že   okresný   súd   nevychádzal   z   obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Suma listín, ktoré exekučný súd zhromaždil,   sa bez pochybností nezhoduje s celým obsahom rozhodcovského spisu. K listinám,   ktoré   súd   zhromaždil,   sa   sťažovateľ   nemal   možnosť   procesne   správnym spôsobom vyjadriť. Sťažovateľovi boli upreté jeho práva na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu. Ak exekučný súd neobmedzil svoj postup iba na prieskum rozhodcovského spisu, ale na základe dokazovania zisťoval a vytváral   po   začatí   exekučného   súdneho   konania   nanovo   skutkový   stav,   mal   dať sťažovateľovi možnosť zúčastniť sa dokazovania....

Je potrebné tiež poukázať na závažnú okolnosť prípadu, ktorá spočíva v tom, že na základe dokazovania, ktoré exekučný súd vykonal, mienil posúdiť rozhodcovskú doložku ex offo ako neplatnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, teda v úplnom rozpore so záverom rozhodcovského   súdu   v   exekučnom   titule,   pričom   vopred   s   týmto   oprávneného   nijako neoboznámil   ani   mu   nedal   možnosť   sa   k   takémuto   posúdeniu   vyjadriť.  ...   Oprávnený a povinný mali možnosť sa vyjadriť v základnom konaní. Niet preto dôvodu, ak exekučný súd   iba   preskúmava   obsah   spisu   zo   základného   konania,   v   ktorom   bol   exekučný   titul vydaný, ak nedôjde k opačným záverom ako orgán rozhodujúci v základnom nachádzacom konaní,   aby   konal   podľa   §   122   a   nasl.   O.s.p.   Ak   ale   exekučný   súd   vykonáva   vlastné dokazovanie, čo v prípade sťažovateľa vykonal, požiadavka umožniť účastníkom konania uplatniť ich procesné oprávnenia podľa § 122 a nasl. O.s.p. je plne v súlade s právom na spravodlivý proces....

Všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti o udelenie poverenia rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je v rozpore so zákonom, nakoľko nenariadenia pojednávania v exekučnom konaní za situácie, v akej sa ocitol sťažovateľ... nemá oporu v Občianskom súdnom poriadku ani v Exekučnom poriadku.“

5.   Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   dnes   už   zrušené   ustanovenie   §   253   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého   predseda   senátu v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil   zákon.   Toto   ustanovenie   slúžilo   exekučným   súdom   ako   procesný   podklad pre nenariadenie   pojednávania.   Súčasné   znenie   Občianskeho   súdneho   poriadku a Exekučného   poriadku   takéto   ustanovenie   nemá.   Exekučný   súd   je   preto   podľa   názoru sťažovateľky povinný na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie.

6.   Popri   procesnoprávnych   pochybeniach   sťažovateľka   namieta   aj   právny   názor o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Táto by mohla byť podľa nej neprijateľná   pre   hrubý   nepomer   práv   povinnej   v   rozhodcovskom   konaní   v   porovnaní s právami sťažovateľky, čo však z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov nevyplýva. Použitie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané. Nie každá rozhodcovská   doložka   je   teda   automaticky   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou.   Záver o nekalom   charaktere   rozhodcovskej   doložky   nevyplýva   z   jej   samotnej   existencie,   ale z konkrétnych   skutkových   okolností   každého   jedného   prípadu.   V   danom   prípade   však exekučné súdy dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré sťažovateľka vymenúva.   Navyše,   povinný   bol   pred   podpisom   poistnej   zmluvy   na   zvláštnom   tlačive osobitne poučený a upozornený na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní, pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent) je povinný pred   uzavretím   poistenia   bez   účasti   poisťovne   informovať   spotrebiteľa   o   podstatných okolnostiach   poistného   vzťahu.   Preto   súhlas povinného   s   rozhodcovskou   doložkou   mal povahu informovaného súhlasu. Vzhľadom na porušenie označených práv sťažovateľky, čoho dôsledkom bolo nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, všeobecné súdy sa o   obsahu   osobitného   tlačiva   s   poučením   o   možnosti   zvoliť   si   rozhodcovské   konanie na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť.

7.   Napokon   sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti,   ako   i   v   doplneniach   právnej argumentácie z 11. decembra 2012, 7. februára 2013 a zo 4. septembra 2013 interpretuje relevantné články ústavy a dohovoru a poukazuje na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu a   Ústavného   súdu   Českej   republiky,   ktoré   podľa   jej   názoru   svedčia   v   prospech   ňou predostretej argumentácie.  

8. V petite sťažnosti sťažovateľka   v rozsahu ústavným súdom prijatej sťažnosti ̶̶ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, zrušil uznesenie krajského súdu, vec vrátil na nové konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 8. januára 2013 vyjadril krajský súd v zastúpení predsedníčky senátu, ktorá považuje sťažnosť sťažovateľky v plnom rozsahu za nedôvodnú a k argumentácii sťažovateľky v podstatnom uviedla:

„... dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola neplatnosť rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť právomoc orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý mal vydať uplatnený exekučný titul. Nie je možné konštatovať, že by exekučný súd   (vyšším   súdnym   úradníkom)   zrušil   účinky   právoplatného   a   vykonateľného rozhodcovského   rozsudku,   nakoľko   z   dôvodu   neplatnosti   rozhodcovskej   zmluvy   takéto účinky ani nikdy nenastali.   V dôsledku neplatnosti rozhodcovskej doložky je predmetný rozhodcovský rozsudok nevykonateľným exekučným titulom. Exekučný súd nezrušil účinky rozhodcovského rozsudku, len pri jeho preskúmaní ako exekučného titulu zistil, že mu chýba vlastnosť   nevyhnutná   pre   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   –   materiálna vykonateľnosť.“.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho vykonania dokazovania a nenariadenia pojednávania predsedníčka senátu poukázala na odôvodnenie napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   ktorý   sa   s   predmetnou   námietkou   vysporiadal   takto:   «... oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenia pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bolo exekučné konanie zastavené. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného, že ak exekučný súd   prvého   stupňa   „nesprávne   postupoval   a   neúplne   zistil   skutkový   stav,   lebo   vykonal dokazovanie   niektorými   z   listín   relevantných   pre   poistný   vzťah   bez   toho,   aby   nariadil pojednávanie   a   umožnil   oprávnenému   preukázať,   že   povinný   mal   možnosť   ovplyvniť dojednanie o rozhodcovskej doložke“. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým spôsobom   vysporiadal   s   otázkou   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky   a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil.»  

10. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.  

11.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

13.   Podstatu   argumentácie   sťažovateľky   tvorí   námietka,   že   okresný   súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného   súdu.   Uvedený   nedostatok   pritom   nenapravil   ani   krajský   súd.   Nadväzujúc na uvedenú   námietku   sťažovateľka   ďalej   všeobecným   súdom   vytýka,   že   jej   neumožnili vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo   nariadenia   pojednávania,   čo   samo osebe postačuje na záver o porušení jej označených základných práv. Napokon sťažovateľka namieta   aj   samotné   meritórne   posúdenie   veci   všeobecnými   súdmi,   keď   posúdili rozhodcovskú   doložku,   ktorou   sa   mala   založiť   právomoc   rozhodcovského   súdu,   za neplatnú, a tým aj exekučný titul za nespôsobilý pre jeho materiálnu nevykonateľnosť.  

14. Krajský súd v napadnutom uznesení z 28. apríla 2011 v podstatnom uviedol:„Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinným uzavreli poistnú zmluvu,   pričom   v   tomto   právnom   vzťahu   povinný   vystupoval   ako   fyzická   osoba,   ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval   v rámci svojej   podnikateľskej činnosti,   teda ako dodávateľ.   Poistná   zmluva, uzavretá   medzi   účastníkmi   je   preto   spotrebiteľskou   zmluvou   a   ide   o   štandardnú formulárovú zmluvu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že arbitrážny rozsudok spĺňa všetky podmienky   jeho   materiálnej   vykonateľnosti,   odvolací   súd   uvádza,   že   materiálna právoplatnosť   je   síce   veľmi   dôležitou   vlastnosťou   súdneho   rozhodnutia,   pretože   súvisí s dôležitým   princípom   právnej   istoty   vyplývajúcim   z   právoplatne   rozhodnutej   veci (res iudicata). Treba však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti   rozhodnutia.   Napríklad   súd   nie   je   viazaný   podľa   §   135   ods.   1   O.s.p. rozhodnutím priestupkového orgánu v blokovom konaní, ďalej pri mimoriadnych opravných prostriedkoch a pod.

V   predmetnej   veci   zákonodarca   výslovne   upravil   prelomenie   materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a aj v tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie. Nie je akceptovateľný názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 Zákona   o   rozhodcovskom   konaní).   Je   treba   zdôrazniť,   že   Európska   únia   vzhľadom   na význam   ochrany   spotrebiteľa   v   záujme   vyššej   kvality   života   ľudí   podporuje   v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany   spotrebiteľa   pred   neprijateľnými   podmienkami,   a   to   aj   keď   spotrebiteľ   v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd. ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).

Hore uvedené dáva   odpoveď odvolacieho súdu   aj   na ďalšiu   odvolaciu námietku oprávneného, že exekučný súd neuviedol, s ktorým konkrétnym právnym predpisom nie je exekučný titul   v súlade.   Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s touto otázkou   vysporiadal   bez   akýchkoľvek   pochybností   a   svoje   závery   opieral   o   príslušné ustanovenia   zákona,   konkrétne   Občianskeho   zákonníka.   Preto   je   tvrdenie   oprávneného o absencii právneho zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia bezvýznamné.

Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd nemôže skúmať prijateľnosť alebo neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, odvolací súd uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje   s   odôvodnením   zo   strany   prvostupňového   súdu   a   platí   to   aj   pokiaľ   ide o zdôvodnenie neprijateľnej rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a   je   nútený   sa   podrobiť   výlučne   rozhodcovskému   konaniu.   O   takýto   prípad   ide   aj v predmetnej veci, preto sa odvolací súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu v tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností, považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že súd nemá oprávnenie preskúmať arbitrážny   rozsudok,   odvolací   súd   uvádza,   že   účinky   materiálnej   právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. je potrebné na účely § 45 tohto zákona vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní potom treba považovať za to zákonné zmocnenie. ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd. keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo   rozhodcovského   súdu,   ďalej   posúdiť   obsah   povinnosti   uloženej   rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom.

Pokiaľ oprávnený namietal aplikáciu smernice rady 93/13/EHS, odvolací súd dáva do pozornosti, že nie je treba aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné skonštatovať, že oprávnený ako dodávateľ mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne zakázané dojednávať v typových zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Nielen zo Smernice, ale aj právnej úpravy   slovenského   práva   vyplýva,   že   na   spotrebiteľa   pri   typových   zmluvách   dopadá ochranný   režim   zákazu   neprijateľných   zmluvných   podmienok.   O   takýto   prípad   ide   aj v predmetnej právnej veci.

Tvrdenie   oprávneného,   že   rozhodcovská   doložka   bola   medzi   účastníkmi   poistnej zmluvy   dohodnutá   ako   individuálna   zmluvná   podmienka   v   zmysle   ustanovenia   §   53 Občianskeho zákonníka, je tvrdením nepodloženým, nemajúcim oporu v skutkovom stave. Podľa   oprávneného   zo   znenia   Všeobecných   poistných   podmienok   vyplýva,   že   medzi účastníkmi   išlo   o   jednoznačné   individuálne   dojednanie   rozhodcovskej   doložky,   keďže povinný   podľa   vlastnej   vôle   mohol   a   nemusel   osobitne   podpísať   rozhodcovskú   doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach. Pokiaľ by povinný rozhodcovskú doložku nepodpísal, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah.

Táto   odvolacia   námietka   oprávneného   je   nedôvodná.   Zo   spisu   vyplýva,   že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti   -   Rozhodcovské   konanie,   pričom   v   súlade   s   ustanovením   §   788   ods.   3 zák. č. 40/1964   Zb.   Občianskeho   zákonníka,   všeobecné   podmienky   poistenia   (poistné podmienky) tvoria súčasť poistnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto ustanovenia, poistné podmienky sú záväzné a sú obligatórnou súčasťou poistnej zmluvy.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňa nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.

Spôsob,   akým   bola   zmluva   spotrebiteľovi   -   povinnému   predložená,   je   skôr o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich   vylúčenie   spod   režimu   súdnej   kontroly   neprijateľných   zmluvných   podmienok,   čo predstavuje nekalo obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinný vymieňal rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka).

Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly neprijateľných   podmienok   len   kvôli   nadpisu,   ktorý   ani   nekorešponduje   s   presným označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia".

Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných   službách   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   kde   oprávnený   má možnosť   nájsť   modus   vivendi,   ak   tak   vehementne   chce   docieliť   arbitrážny   proces pre spotrebiteľa.

Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky je, treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách,   podľa   ktorej   sa   podmienka   nepovažuje   za   individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2). Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie.   Naopak,   ide   o   sofistikované   docielenie   stavu,   ktorý   má   formálne   indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú   praktiku   v   zmysle   cieľov   Smernice   2005/29“  ,,Ó   nekalých   obchodných praktikách", články 5 a nasl.

Javí   sa   nanajvýš   nevierohodné,   že   zrazu   si   spotrebitelia   osobitne   vyjednávajú rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemajú ani--tušenia, a oprávnený nemôže očakávať   od   súdu   len   akési   „formálne"   odklepnutie   exekúcie.   Aj   exekučné   konanie   je konanie,   v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial. Asturcom, Mostaza Claro: Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky.ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej   kvality   života   a   ochrany   hospodárskych   záujmov   spotrebiteľa   (čl.   169   Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci. preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu o tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom.

Pokiaľ   sa   týka   námietky   oprávneného,   že   exekučný   súd   mal   vo   veci   vykonávať dokazovanie   a   nariadiť   pojednávanie,   odvolací   súd   uvádza,   že   oprávnenému,   ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu. ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov,   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom   odňatá   nebola   preto,   lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bolo exekučné konanie zastavené.   V   tejto   súvislosti   je   nedôvodná   námietka   oprávneného,   že   ak   exekučný   súd prvého   stupňa  ..nesprávne   postupoval   a   neúplné   zistil   skutkový   stav.   lebo   vykonal dokazovanie   niektorými   z   listín   relevantných   pre   poistný   vzťah   bez   toho,   aby   nariadil pojednávanie   a   umožnil   oprávnenému   preukázať,   že   povinný   mal   možnosť   ovplyvniť dojednanie o rozhodcovskej doložke.“ Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým spôsobom   vysporiadal   s   otázkou   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky   a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležíte zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva.»

15.   Ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky   nepovažuje   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   za   neodôvodnené   a   nespreskúmateľné,   keďže   z   neho   vyplýva   dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom. Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   18   Er   554/2010   zo   4.   apríla   2011.   Z   konštantnej   judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Vo   svojej   ustálenej judikatúre   aj   v nadväznosti   na   §   219   ods.   2   OSP   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   a   z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“,   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti (IV. ÚS 325/08).

16. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k   vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   a   najvyšší).   Z   hľadiska   princípu   materiálnej pravdy   reálny   proces   v   danej   veci   teda   zabezpečil,   aby   sa   všeobecné   súdy   v   rámci inštančného   postupu   zaoberali   aj   nosnými   dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľkou   v   tejto sťažnosti   (bod   13),   aj   keď   nie   podľa   predstáv   sťažovateľky,   t.   j.   v   rámci   konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

18. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru, že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

19.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   reagovať   aj   na   námietky   sťažovateľky poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej   praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej   právnej   argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

20. Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť   do   právneho názoru krajského súdu. K podobnému názoru   ako v tejto veci   ústavný súd dospel aj̶̶ v konaní o iných   obdobných   sťažnostiach   (I.   ÚS   359/2012,   I.   ÚS   332/2012, m. m. IV. ÚS 461/2012,   II.   ÚS   160/2013,   III.   ÚS   264/2012,   III.   ÚS   595/2012, III. ÚS 433/2013   resp.   III.   ÚS   455/2013)   a   na   uvedenom   názore   konajúceho   senátu I. ÚS nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   senát   II.   ÚS   rozhodol   10.   júla   2013   vo   veci sp. zn. II. ÚS 499/2012   inak/opačne,   resp.   že   v   niektorých   iných   prípadoch   návrhy sťažovateľky boli eventuálne prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke   okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára̶ 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 160/2013 (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť   rozhodol bez̶ toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012,   m.   m   IV.   ÚS   461/2012,   II.   ÚS   160/2013,   III.   ÚS   264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013) a predmetnú vec ani nepredložil podľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych názorov senátov (k odchylnému právnemu názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti, keďže ide o kvázi meritórne rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného   súdu.   Pri   rozhodovaní   (nielen)   ústavného   súdu   je   potrebné   mať   na   zreteli predovšetkým záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov a aj to zákonom   predvídaným spôsobom   (§   6 zákona o   ústavnom   súde).   Pokiaľ   takáto zmena nie je náležite odôvodnená   a/alebo neprešla požadovanou   zákonnou   procedúrou, možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.  

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú súvislosť medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   na   jednej   strane   a   sťažovateľkou označenými právami, a preto jej sťažnosti nevyhovel.

22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

23. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k nálezu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013