znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 546/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AD PROPERTY, s. r. o., Stará Vajnorská   11,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Marcelom   Vasilišinom,   LLM, Advokátska kancelária OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 117/2014 z 11. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AD PROPERTY, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AD   PROPERTY,   s. r. o.,   Stará Vajnorská 11,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. Marcelom   Vasilišinom,   LLM,   Advokátska   kancelária   OLEXOVA   VASILISIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 117/2014 z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení navrhovateľky v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) o nariadenie predbežného opatrenia vo veci určenia neplatnosti výpovede z nájomnej zmluvy uzatvorenej 26. marca 2010 danej obchodnou spoločnosťou Ballymore EUROVEA, a. s.   (ďalej   len   „odporca“),   ako   prenajímateľom   sťažovateľke   ako   nájomcovi,   za   účasti obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., ako nového nájomcu (ďalej len „vedľajší účastník“). Návrh sťažovateľky o nariadení predbežného opatrenia okresný súd uznesením sp. zn. 24 Cb 152/2013 z 21. augusta 2013 zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cob   304/2013   zo   4.   októbra   2013   zmenil   uznesenie okresného súdu a nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi do meritórneho rozhodnutia vo veci obmedzovať nájomné práva sťažovateľky.

Odporca a vedľajší účastník podali proti predbežnému opatreniu dovolanie z dôvodu existencie prekážky litispendencie alebo res iudicatae a z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní uznesením sp. zn. 4 Obdo 2/2014 z 31. marca 2014 rozhodol o zrušení rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 1 Cob 304/2013 zo 4. októbra 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že prekážka litispendencie a res iudicatae nebola skúmaná, čo môže zakladať vadu   posudzovaného rozhodnutia.   V   súvislosti   s   dovolacím   dôvodom   odňatia   možnosti konať pred súdom najvyšší súd dospel k záveru, že tento naplnený nebol.

Krajský súd v zmysle zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu preskúmal vytknutú vadu a dospel k záveru, že prekážka litispendencie ani res iudicatae nie je daná, odňatie možnosti   konať   pred   súdom   vzhľadom   na   závery   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   už neskúmal   a   súčasne   podľa   jeho   názoru   neboli   splnené   predpoklady   na   nariadenie predbežného opatrenia. Z uvedeného dôvodu krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného opatrenia zamietnutý. Na základe tohto rozhodnutia začal odporca a vedľajší účastník meniť prenajaté priestory a užívať ich na úkor práv sťažovateľky.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   princíp legitímnych   očakávaní   v   kontexte   princípu   právnej   istoty   a   tiež   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

K namietanému porušeniu princípu legitímnych očakávaní sťažovateľka uviedla:«Prvým   rozhodnutím   porušovateľa   o   Predbežnom   opatrení   bola   otázka   jeho správnosti a zákonnosti právoplatne uzavretá. V tomto momente bolo objektívne možné legitímne   očakávať,   že   zmeniť   ho   môžu   len   vady   zakladajúce   prípustnosť   a   dôvodnosť mimoriadnych opravných prostriedkov

Spoločnosti BE a ST napadli Predbežné opatrenie dovolaním práve pre dve z týchto vád (litispendencia resp. res iudicata, odňatie možnosti konať). Práve k nim sa sťažovateľ vyjadril, pretože opäť bolo objektívne možné legitímne očakávať, že vyriešenie týchto dvoch konkrétnych   vád   jediné   bráni   definitívnemu   uzavretiu   a   opätovnému   nariadeniu Predbežného opatrenia.

Dovolací súd sa v súlade s § 242 ods. 2 OSP zaoberal len konkrétne vytknutými vadami a ostal nimi viazaný, pretože rešpektoval toto ustanovenie vykonávajúce princíp právnej istoty. Rozhodol, že:

- prekážka litispendencie resp. res iudicata je možná a podľa § 243d ods. 1 OSP prikázal porušovateľovi sa s touto vadou vyporiadať

- odňatie možnosti konať je vylúčené Rozhodnutím dovolacieho súdu sa prirodzene má zvýšiť právna istota - uzavreté otázky ostanú uzavreté a otázky vyselektované na doriešenie dorieši nižší súd. Bolo preto objektívne možné legitímne očakávať, že už len preskúmanie prekážky litispendencie resp. res iudicata bráni uzavretiu veci. Sťažovateľ sa preto logicky vyjadril len k nej, ako by to urobil každý iný subjekt.

Otázka   litispendencie   vznikla   len   kvôli   konfliktnému   konaniu   na   OSBA1   pod č. 26 Cb/159/2013,   ktoré   bolo   zastavené   uznesením   KS   BA   č.   8 Cob/200/2013   zo   dňa

31. 10. 2013, právoplatným dňa 19. 11. 2013, o čom vedeli všetci účastníci a bolo zjavné, že vadou   konania   nebola   samotná   prekážka   litispendencie   ale   fakt,   že   ju   porušovateľ neskúmal.   Bolo   teda   objektívne   možné   legitímne   očakávať,   že   porušovateľ   Predbežné opatrenie opätovne nariadi.

Porušovateľ zistil a správne rozhodol, že žiadna z vád, pre ktoré bolo Predbežné opatrenie napadnuté dovolaním, nie je daná t.j. definitívne potvrdil, že mimoriadny opravný prostriedok bol podaný nedôvodne, a teda, že Predbežné opatrenie malo ostať nedotknuté. Napriek tomu ale Predbežné opatrenie zrušil. Riadil sa pritom len dôvodmi podľa vyjadrenia spoločnosti BE zo dňa 23. 05. 2014, ktoré:

a) nespadajú do dôvodov na ktorých riešenie dal pokyn dovolací súd

b) objektívne   nikto   nemohol   legitímne   očakávať   ako   dôvody   na   náhlu   zmenu systematicky uzatváranej veci

c) sú zjavne účelové a snažia sa pôsobiť len psychologicky Porušovateľ podľa nás zneužil formálny výklad príkazu dovolacieho súdu v znení „vysporiada   sa   s   vytknutými   vadami   v   intenciách   dovolacieho   súdu,   opätovne   vo   veci rozhodne“, keďže:

- tieto časti príkazu vyložil samostatne - vyporiadal sa s vadami a bez ohľadu na ne rozhodol nanovo, ako keby dovolacie konanie ani nebolo

- len výklad príkazu tak, že porušovateľ sa mal vyporiadať s vadami a v ich medziach rozhodnúť, je jediný v súlade s princípom právnej istoty a tvorí oporu systému opravných prostriedkov v právnom poriadku SR

Porušovateľ tým znevažuje význam dovolacieho súdu vo veci, čo je vážne porušenie, ktoré nebolo možné legitímne očakávať.»

Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia uviedla, že podľa jej názoru musí byť rozhodnutie krajského súdu odôvodnené vo vzťahu ku každej z uložených povinností, čomu tak v danom prípade nie je, pretože napadnuté uznesenie je buď vo vzťahu k niektorým povinnostiam neodôvodnené vôbec, alebo je jeho odôvodnenie zmätočné a nemá podklad vo veci.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. 1 Cob/117/2014 zo dňa 11. 06. 2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob/117/2014 zo dňa 11. 06. 2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   je   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   nariadenie predbežného opatrenia v súvislosti s ochranou jej práv vyplývajúcich zo zmluvy o nájme nebytových priestorov v „OC EUROVEA“ uzatvorenej medzi sťažovateľkou ako nájomcom a odporcom ako prenajímateľom, v rozpore s princípom legitímnych očakávaní vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu, ktorým predbežné opatrenie nariadil. Podľa sťažovateľky mal krajský súd rozhodovať len v intenciách vyslovených najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 4 Obdo 2/2014 z 31. marca 2014 a preskúmať len otázku existencie prekážky   litispendencie,   resp.   res iudicatae,   keďže   otázka   odňatia   možnosti   konať pred súdom bola posúdená najvyšším súdom.

V nadväznosti na výhrady sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia patrí v zásade do výlučnej pôsobnosti všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom   (m. m. IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení iba v celkom ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o   nariadení   predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd je súčasne vo svojej judikatúre zdržanlivý v prieskume uznesení, ktorými sa len rozhoduje o predbežných opatreniach (II. ÚS 261/2013). Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:

„Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu ako i vyjadreniami účastníkov konania a   zistil,   že   v   danom   prípade   nie   sú   splnené   podmienky   pre   nariadenie   predbežného opatrenia.

Podľa   ust.   §   154   ods.   1   O. s. p.   pre   rozsudok   je   rozhodujúci   stav   v   čase   jeho vyhlásenia. Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p, ak nie je ďalej ustanovené inak použijú sa na uznesenie primerané ust. o rozsudku. Podľa ust. § 211 ods. 2 O. s. p, ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerané ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   pre   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   podstatným oboznámenie sa so skutočnosťami uvádzanými odporcom v písomnom vyjadrení, ktoré sa nachádza v spise.

Z obsahu spisu vyplýva, že po zmene návrhu sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi a tretej osobe, zdržať sa akýchkoľvek stavebných a rekonštrukčných prác v priestoroch, v ktorých prevádzkoval ako nájomca svoju podnikateľskú činnosť, zadávania akýchkoľvek pokynov na realizáciu stavebných prác v priestoroch ako aj schvaľovania či iného strpenia, dispozície s majetkom navrhovateľa, alebo jemu inak prislúchajúcim právam v priestoroch. Zasahovanie   do   práva   navrhovateľa   vykonávať   obchodné   aktivity   v   priestoroch,   a   to najmenej podľa rozsahu obchodných zvyklostí pre účel nájmu podľa zmluvy, obmedzovaniu vstupu a prístupu návštevníkov alebo zákazníkov OC EUROVEA z verejných priestorov centra do priestorov navrhovateľa, obmedzovanie a zásobovania a vybavovania priestorov navrhovateľom,   akéhokoľvek   obmedzovania   výkonu   práv   navrhovateľa   podľa   zmluvy, manipulácie   s   technickými   zariadeniami   v   priestoroch   potrebných   pre   riadne   užívanie a ničím nerušený výkon nájomných práv navrhovateľa zo zmluvy a uzatváranie akýchkoľvek iných zmlúv okrem zmlúv s navrhovateľom, ktorých predmetom je užívanie priestorov nie je prípustné.   Žiadal,   aby   spoločnosti   Slovák   Telekom   bola   uložená   povinnosť   až   do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci určenia, že je neplatná výpoveď zo dňa 07. 08. 2013,   zdržať   sa   akýchkoľvek   stavebných   prác   a   rekonštrukčných   prác   v   priestoroch, akýchkoľvek pokynov na zadávanie stavebných prác v priestoroch, ich schvaľovania a či iného   strpenia,   dispozície   s   majetkom   navrhovateľa,   alebo   jemu   inak   prislúchajúcim umiestneným,   v   alebo   pri   priestoroch,   zasahovania   do   práva   navrhovateľa   vykonávať obchodné aktivity v priestoroch a to najmenej v rozsahu podľa obchodných zvyklostí podľa účelu nájmu podľa zmluvy, obmedzovaniu vstupu a prístupu návštevníkov alebo zákazníkov OC EUROVEA z verejných priestoroch z centra do priestorov, akéhokoľvek obmedzovania výkonu   nájomných   práv   podľa   zmluvy,   manipulácie   s   technickými   zariadeniami v priestoroch,   potrebných   na   riadne   užívanie   ničím   nerušený   výkon   nájomných   práv navrhovateľa zo zmluvy.

Navrhovateľ   v   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   uviedol,   že v priestoroch, ktoré má navrhovateľ v nájme sa vykonávajú stavebné úpravy, ďalej došlo k vypnutiu   napájania   mreží   a   k   avizovanému   svojvoľnému   vyprataniu   prevádzky. Navrhovateľ   vykoná   v   priestoroch   stavebné   úpravy   za   viac   ako   150.000   Eur   a   táto pohľadávka   je   spôsobilá   na   zápočet   proti   pohľadávke   odporcu.   Trval   na   tom,   že pohľadávka   špecifikovaná   vo   výpovedi   nájmu   v   čase   doručenia   výpovede   neexistovala, pretože   zanikla   započítaním   s   pohľadávkou   navrhovateľa   ako   nájomcu.   Uviedol,   že bezprostredne hroziaca ujma spočíva najmä v hrozbe ušlého zisku na predaji tovaru, najmä trendovej   kolekcie   2013   a   nemožnosti   realizácie   obchodnej   činnosti   v   prenajatých priestoroch.

Tak   ako   už   bolo   uvedené   súd   rozhoduje   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia   na   základe   tvrdení   v   návrhu,   na   základe   obsahu   listín   predložených navrhovateľom,   ako   i   ďalšími   účastníkom   konania   s   tým,   že   v   tomto   štádiu   konania dokazovanie   neprebieha,   je   iba   potrebné   osvedčiť,   teda   preukázať,   opodstatnenosť predbežného   opatrenia.   To   vyplýva   predovšetkým   z   toho,   že   podstatným   znakom predbežných opatrení je ich provizórnosť, dočasnosť, potreba rýchlej procesnej ochrany či úpravy   pomerov   účastníkov   konania   s cieľom   umožniť   ničím   nerušené   konanie   vo   veci samej.   Takéto   dočasné   rozhodnutie   môže   slúžiť   aj   ako   záruka   efektívnosti   budúceho núteného   výkonu   súdneho   rozhodnutia.   Skúmanie   podmienok   pre   vydanie   predbežného opatrenia, však nemá povahu dokazovania ako upravuje O. s. p. pri konaní vo veci samej. Predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím, preto pri jeho zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Z jeho charakteru vyplýva, že pred jeho   nariadením   nemusí   súd   zistiť   všetky   skutočnosti,   ktoré   sú   potrebné   pre   vydanie konečného   rozhodnutia,   je   však   nutné,   aby   boli   prostredníctvom   označených   dôkazov osvedčené základné skutočnosti pre opodstatnenosť a dôvodnosť nariadenia predbežného nariadenia. Výsledkom takzvaného osvedčenia nároku je to, že osvedčované skutočnosti sa so   zreteľom   na   všetky   okolnosti   prípadu   javia   súdu   ako   nanajvýš   pravdepodobné. Osvedčenie   je   povinnosťou   účastníka   konania,   ktorý   žiada   nariadenie   predbežného opatrenia. Tak ako už bolo uvedené pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia sa nevykonáva dokazovanie tak ako v konaní vo veci samej, a preto je nevyhnutné, aby mal súd možnosť   posúdiť   dôvodnosť   podaného   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia na základe skutočnosti uvádzaných v návrhu. Takisto však nemôže ísť v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia len o opísanie skutočností bez súčasného preukázania dôvodov, ktoré by opodstatňovali nariadenie predbežného opatrenia. V prípade rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa spolu s rozhodnutím doručujú druhej strane aj listiny predložené navrhovateľom s tým, že aj návrh s prípadnými prílohami po doručení odporcovi, resp. osobe predbežným opatrením dotknutej v zmysle § 76 ods. 2 O. s. p., sa majú právo už takto k predloženým listinám vyjadriť, a to vo forme vyjadrenia, resp. odvolania. V čase rozhodovania odvolacieho súdu vychádzal odvolací súd tak ako je súd   prvého   stupňa   z   obsahu   spisu   a   z   predložených   listinných   dôkazov   a   tvrdení navrhovateľa v danom čase. V čase rozhodovania odvolacieho súdu, po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom, už odvolací súd má k dispozícií aj vyjadrenie odporcu k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia ako aj uvedené určité skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie dôvodnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podstatné. Odporca v podanom vyjadrení namieta neopodstatnenosť nariadenia predbežného opatrenia najmä z dôvodu,   že   v   prípade   nenariadenia   predbežného   opatrenia   už   navrhovateľovi   nemôže vzniknúť žiadna škoda a nenariadením predbežného opatrenia nedôjde k zásahu do výkonu práv navrhovateľa z dôvodu, že počnúc dňom 28. 03. 2013 navrhovateľ predmet nájmu neužíva, predajňu obuvi neprevádzkuje, ani v ňom nevykonáva žiadnu obchodnú aktivitu, v predmete nájmu nemá žiadny tovar, nábytok a ani žiadne iné veci.

Po rozhodnutí odvolacieho súdu bola do spisu založená zápisnica súdneho exekútora JUDr. Pavla Holíka zo dňa 23. 08. 2013, z ktorej vyplýva, že súdny exekútor v prospech oprávneného   –   BEST   DRINK   s. r. o.,   Bratislava   zabezpečil   hnuteľné   veci   podliehajúce exekučnému konaniu sp. zn. Ex 119/13, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 102.000 Eur s prísl. Ako vyplýva z uvedenej zápisnice boli zabezpečené hnuteľné veci, a odobraté 102 ks krabíc topánok, odobratý aj zvyšný tovar nájdený v predajni, nábytok, ktoré všetky majú podliehať exekučnému konaniu.

Uvedený listinný dôkaz ako i ďalšie založené v spise nasvedčujú tomu, že v predajni navrhovateľa, teda v predmete nájmu sa už nenachádzajú veci a zariadenia navrhovateľa, a teda nie je tu už možná hrozba vypratania priestoru odporcom. Odporca okrem iného uviedol, že dňom 21. 01. 2014, sám navrhovateľ započal vypratávať pôvodné zariadenie predajne,   o   čom   má   nasvedčovať   notárska   zápisnica   N 26/2014,   Nz 3924/2014, Nsr 1/3981/2014 zo dňa 03. 02. 2014, ktorá sa nachádza v spise. Taktiež, odporca namietal, že   v   čase   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   už   priestory   sú   dávno   zrekonštruované, zrealizovala sa prestavba v prevažnej miere, a preto zakázať činnosť realizácie stavebných úprav v daných priestoroch je tiež neopodstatnené.

Dovolací súd rozhodnutím zo dňa 31. 03. 2014 zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 04. 10. 2013, keď mal za to, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom neskúmal prekážku   konania   spočívajúcu   v   prekážke   skôr   začatého   konania   (littispendencia). Z predložených   listinných   dôkazov   však   jednoznačne   vyplýva,   že   v   čase   rozhodnutia dovolacieho   súdu,   táto   prekážka   neexistovala,   nakoľko   konanie   pred   Okresným   súdom Bratislava I vedené pod sp. zn. 26 Cb/159/2013 bolo zastavené, a to práve z dôvodu, že pred Okresnom súdom Bratislava II bolo vedené konanie o predbežné opatrenie v obsahovo zhodnom znení a týkajúcich sa rovnakých priestorov, v ktorom bolo právoplatne nariadené v   odvolacom   konaní   uznesením   krajského   súdu   č. k.   1 Cob/304/2013-164   odporcovi   aj spoločnosti Slovák Telekom predbežné opatrenie. Keďže Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 8 Cob/200/2013 ustálil, že bola preukázaná zhodnosť predmetu sporu a skutkových okolností, od ktorých sa právo odvodzovalo, t. j. s určením neplatností výpovede odporcu z nájomného   vzťahu   založeného   nájomnou   zmluvou   uzavretou   medzi   navrhovateľom a odporcom dňa 26. 03. 2010, na prenájom nebytového priestoru (LGF 17b predajne D. na prízemí budovy OC EUROVEA   so súpisným číslo...,   na adrese...),   preto Krajský súd v Bratislave konanie pred Okresným súdom Bratislava I vedeným pod sp. zn. 26 Cb/159/2013 zastavil, práve pre prekážku litispendencie. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 11. 2013, čiže v čase pred rozhodnutím dovolacieho súdu.

Napriek tejto skutočnosti je v tomto štádiu konania potrebné skúmať odôvodnenosť podaného   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenie,   pričom   odvolací   súd   dospel k záveru,   že   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   nie   sú   splnené   predpoklady   pre nariadenie predbežného opatrenia.

Po oboznámení sa s obsahom spisu ako i listinnými dôkazmi a vyjadrením účastníkov konania, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ v tomto štádiu konania nepreukázal dôvodnosť podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nepreukázal potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, keď v priebehu konania vyšli najavo nové skutkové   okolnosti,   relevantné   pre   posúdenie   opodstatnenosti   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci nariadenia predbežného opatrenia vecne správne a rozhodnutie súdu prvého stupňa s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. s dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa ako i z dôvodov vyššie uvedených ako vecne správne potvrdil.“

V nadväznosti na citované rozhodnutie považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj   v   konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Podľa § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   všeobecný   súd   predbežným   opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu   tomu,   kto   sa   vydania   predbežného   opatrenia   domáha,   ale   v   rámci   ústavných pravidiel   tiež   tomu,   proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.

Po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd dospel k záveru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností posudzovaného   prípadu   v   čase   vyhlásenia   svojho   rozhodnutia   a   náležitým   spôsobom vyhodnotil všetky tie skutkové zistenia, ktoré boli nevyhnutné pre osvedčenie nevydania predbežného opatrenia na ochranu sťažovateľky z titulu hroziacej ujmy zo strany odporcu a vedľajšieho účastníka pri výkone jej práv vyplývajúcich zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, a tým aj odôvodnenosť nenariadenia predbežného opatrenia. Na tomto základe krajský súd formuloval svoje skutkové a právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu vyčerpávajúce a nemožno ich považovať za arbitrárne, a preto sú z hľadiska dodržania základných   ústavnoprocesných   princípov   akceptovateľné   a   udržateľné.   Krajský   súd dôsledne   zvažujúc   účel   právnej   úpravy   predbežného   opatrenia   neposkytol   ochranu sťažovateľke v situácii, keď pre jej poskytnutie už neboli splnené zákonom vyžadované podmienky, a preto odôvodnenie jeho rozhodnutia predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   princíp   ochrany   legitímnych   očakávaní   v   kontexte princípu právnej istoty, tak ako ho poníma sťažovateľka, t. j. v zmysle ochrany určitého postupu   a   rozhodovania   všeobecného   súdu,   ktoré   tento   orgán   verejnej   moci   svojím predchádzajúcim   rozhodnutím   vyvolal   a   podľa   ktorého   sťažovateľka   určité   rozhodnutie mohla   legitímne   očakávať,   nebol   v   danom   prípade   porušený.   Najvyšší   súd   vo   svojom zrušujúcom rozhodnutí vydanom v rámci dovolacieho konania uviedol pokyny na ďalšie zameranie pozornosti krajského súdu, avšak bez vyslovenia bezpodmienečného príkazu, ako treba vec rozhodnúť. Na základe uvedeného ústavný súd považuje napadnuté uznesenie, v ktorom krajský súd v zmysle právneho názoru vysloveného najvyšším súdom preskúmal otázku existencie prekážky litispendencie, ako aj res iudicatae a na základe predložených listín preukazujúcich zmenu skutkového stavu dospel k záveru o nenaplnení zákonných predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia, za ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v   spojitosti   s   predbežnými   opatreniami.   Zamietnutie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala konštatovať jeho porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014