znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 546/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 0 Tp 53/2013 z 20. júna 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 31/2013 z 27. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013 doručená sťažnosť J. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl.   5   ods.   1, 3 a 4 a čl.   6 ods.   1 a 3   písm.   b) Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 53/2013 z 20. júna 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 31/2013 z 27. júna 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný na základe uznesenia   vydaného   vyšetrovateľom   Prezídia   Policajného   zboru Národnej kriminálnej agentúry,   národnej   protizločineckej   jednotky,   expozitúry   Západ sp. zn.   ČVS: PPZ-699/NKA-PZ-ZA-2012   z   18. decembra 2012   (ďalej   len   „uznesenie vyšetrovateľa“) pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   104/2012 z 20. decembra 2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Napadnutým uznesením   okresného súdu   sudkyňa pre prípravné konanie rozhodla o predĺžení   väzby   sťažovateľa   do   18.   októbra   2013.   Proti   predmetnému   uzneseniu okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   ihneď   po   jeho   vyhlásení,   ktorú   doplnil písomným   podaním   1.   júla   2013,   v   ktorom   poukázal   na   viacero   porušení   Trestného poriadku počas prípravného konania. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol  ,   že   je „presvedčený   o   absencii   dôvodov   väzby, ako aj o tom, že v prípravnom konaní“, a to aj uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ním označených práv.

Podľa sťažovateľa došlo v jeho trestnej veci najmä k porušeniu jeho základného práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že obhajca sťažovateľa nebol riadne predvolaný   na   výsluch   svedka   F.   S.   konaný   29.   mája   2013,   ktorého   výpoveď bola kľúčovým   dôvodom   predĺženia   väzby   sťažovateľa.   Obhajca   sťažovateľa   bol na uvedený úkon   údajne   predvolaný   vyšetrovateľom   telefonicky   v   deň   konania   výsluchu,   pričom k telefonickému   spojeniu   nedošlo.   Z   uvedeného   dôvodu   obhajca   sťažovateľa   žiadal „prokurátora   o   preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa“,   pričom   mu   bolo   listom   Krajskej prokuratúry v T. č. k. Kv 91/12-85 z 13. júna 2013 oznámené, že z jeho žiadosti nevyplýva, že   tento   úkon   robil   v   mene   sťažovateľa,   a   preto   nie   je   osobou   oprávnenou   žiadať preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa.   Podľa   sťažovateľa   splnomocnenie   na   zastupovanie udelil obhajcovi už 1. februára 2013, resp. 5. februára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že k porušeniu jeho práva na obhajobu došlo aj   postupom   okresného   súdu,   pretože   o   termíne   výsluchu   v   súvislosti   s prerokovaním návrhu   prokurátora   na   predĺženie   jeho   väzby,   ktorý   sa   konal   20.   júna   2013,   bol upovedomený „pracovníkmi na výkon väzby v L. dňa 17. 06. 2013, a nie dňa 14. 06. 2013 (ako to bolo uvedené sudkyňou pre prípravné konanie v zápisnici)“. Obdobne bol o danom úkone upovedomený aj obhajca sťažovateľa, a to 18. júna 2013 mailom, a nie 14. júna 2013, ako to vyplýva zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa ako obvineného. Podľa sťažovateľa upovedomenie o výsluchu obvineného spojeného s prerokovaním návrhu na predĺženie jeho väzby len dva dni pred jeho konaním „koliduje s právom na primeraný čas, resp. prípravu na obhajobu v zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ale aj čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru“.

V uznesení okresného súdu, ktorým bola väzba sťažovateľa predĺžená, okresný súd len skonštatoval, že „v trestnej veci vyšiel najavo nový dôkaz, je potrebné vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony a v prípade prepustenia obvineného na slobodu by hrozilo, že bude zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania“. Uvedené konštatovanie považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené, pričom sa okresný súd odvoláva na nový dôkaz, ktorým je nepochybne nezákonne získaný dôkaz, a to výsluch svedka F. S.

Sťažovateľovi   bola   tiež   postupom   okresného   súdu   upretá   možnosť   reálneho uplatnenia práv obhajoby, keďže okresný súd odmietol sťažovateľom viackrát navrhnutú konfrontáciu sťažovateľa a svedkov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na právny názor v   judikatúre   ústavného   súdu,   ktorý   potvrdzuje,   že „účelom   práva   na   obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež brániť sa   proti   tvrdeniam   o   skutočnostiach,   ktoré   ovplyvňujú   rozhodnutia   v   trestnom   konaní v neprospech   účastníka   trestného   konania.   Obsahu   a   účelu   priznaného   zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99, III. ÚS 79/2010, II. ÚS 343/2010).“.

Sťažovateľ   tiež   zdôraznil,   že   on   sám   má   záujem   na   objasnení   veci   a   bude sa zúčastňovať na všetkých úkonoch, na ktoré bude predvolaný, a teda neexistujú dôvody na jeho ponechanie vo väzbe.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že podľa jeho názoru v uznesení okresného súdu   nie   je   dostatočne   odôvodnený   kumulatívny   dôvod   trvania   jeho   väzby   spočívajúci podľa   okresného   súdu   v „obtiažnosti   veci“,   ktorá   však   nie   je   žiadnym   spôsobom konkretizovaná, a preto podľa sťažovateľa takýto dôvod neexistuje, čím došlo k zásahu do osobnej slobody sťažovateľa „v zmysle čl. 17 ods. 6 Ústavy SR“, a tým „muselo byť porušené aj právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru“, ktorý vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   slobody   vždy   dochádzalo   zákonným   spôsobom.   Podľa sťažovateľa je uznesenie okresného súdu nedostatočné a nepresvedčivo odôvodnené do tej miery, že nespĺňa parametre zákonnosti, je arbitrárne, a preto vyvoláva účinky „porušenia základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ uviedol, že došlo k pochybeniu   v   postupe   krajského   súdu,   ktorý   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu rozhodol bez „vyčkania na doplnenie zdôvodnenia sťažnosti podanej dňa 20. 06. 2013 ihneď pri vyhlásení uznesenia o predĺžení lehoty väzby...“. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že uznesenie okresného súdu bolo jeho obhajcovi doručené 1. júla 2013,   teda   nemal možnosť skôr   doplniť odôvodnenie sťažnosti.   Rovnako sťažovateľovi bolo doručené uznesenie okresného súdu v deň, kedy bolo vydané uznesenie krajského súdu. Uvedeným postupom krajského súdu bolo sťažovateľovi upreté právo „brániť sa, resp. obhajovať sa proti rozhodnutiu o predĺžení väzby, keďže nepoznal dôvody, na základe ktorých sa rozhodlo o samotnom predĺžení väzby“, a tým došlo k porušeniu jeho práva na kontradiktórny proces.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil, že „uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 0 Tp/53/2013 zo dňa 20. 6. 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo/31/2013, zo dňa 27. 06. 2013 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 1 a 6, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 a 6 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa J. V. a následne zrušil obe   rozhodnutia   a   prikázal   Krajskému   súdu   v   Trnave,   aby   J.   V.   prepustil   neodkladne z väzby na slobodu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6, čl. 46 ods. 1 s čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 a čl. 6 dohovoru uznesením okresného   súdu,   ktorým   bola   predĺžená   jeho   väzba,   ako   aj   uznesením   krajského   súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   poukazuje   v   spojitosti   s   tým   na   to,   že   petit   sťažnosti, ako aj jej odôvodnenie napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,   vykazujú   nedostatky.   V   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   totiž   chýba označenie konkrétnych článkov dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ namieta. Súčasne sťažovateľ nesprávne označil základné právo, ktorého porušenie namieta, ako čl. 17 ods. 6 ústavy namiesto relevantného čl. 17 ods. 5 ústavy. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru, a v tom zmysle ústavný súd ustálil aj petit sťažnosti.

II.A   K namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a   ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej napadnutým uznesením rozhodol. Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu je rozhodnutím,   ktorým   ako   nadriadený   súd   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o predĺžení väzby, t. j. je rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru,   ako   aj   rozhodovaciu   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. ustanovení čl. 17 ústavy, pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy, v tomto prípade aj čl. 48 ods. 2 ústavy.   Ustanovenia   čl.   5   dohovoru   a   čl.   17   ústavy   totiž   zahŕňajú   tak   hmotné, ako aj procesné   atribúty   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu pri jej pozbavení,   a   preto   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods.   1 dohovoru   o   práve   na spravodlivé   súdne   konanie   či   ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľ   v   súvislosti   s   rozhodovaním   krajského   súdu o predĺžení väzby   namietal   porušenie   takých   práv,   ktoré   na   konanie   a   rozhodovanie o nej nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   sťažovateľom   označenými   právami   a   namietaným   uznesením krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.B.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru uznesením krajského súdu

Z obsahu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.   Účelom   záruk   vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám zatknutým   alebo   inak   pozbaveným   osobnej   slobody   právo   iniciovať   konanie,   ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej slobody. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov   a   iní   c.   Bulharsko   z   28.   októbra   1998,   rozsudok   vo   veci   Wloch   c.   Poľsko z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňa k názoru, že v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru by trestne   stíhaná osoba   mala byť vypočutá.   Vždy   musí   byť zaručená   kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými súdmi   vrátane   konania   o   predĺžení   lehoty   väzby.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). V nadväznosti na uvedené právne názory (vyplývajúce z doterajšej judikatúry   ústavného   súdu   a   ESĽP)   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   opäť zdôrazniť, že predmetom   konania   pred   krajským   súdom   bolo   rozhodovanie   o   sťažnosti proti rozhodnutiu o predĺžení väzby sťažovateľa.

Porušenie svojich práv videl sťažovateľ v tom, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   aj   napriek   tomu,   že   ďalšie   trvanie   jeho   väzby nie je dôvodné. Podľa názoru sťažovateľa dôvody trvania väzby nie sú uňho dostatočne konkretizované a individualizované, čo taktiež považuje za výrazný nedostatok súdneho rozhodnutia. Okrem toho sa sťažovateľ domnieva, že všeobecné súdy konajúce v jeho veci nemôžu   odôvodňovať   ďalšie   trvanie   jeho   väzby   len „obtiažnosťou   veci“ a   potrebou vykonania   ďalších   procesných   úkonov.   Aj   z   uvedeného   dôvodu   považoval   sťažovateľ ďalšie zotrvanie vo väzbe za neopodstatnené.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu bola väzba sťažovateľa   z   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a   c)   Trestného   poriadku   predĺžená do 18. októbra 2013, teda o tri mesiace.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   na   závažnosť   trestnej činnosti, pre ktorú bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie, a to pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona, ako aj na podstatu návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby,   v   ktorom   prokurátor   dôvodil potrebou   vykonania   ďalších   procesných   úkonov,   ktorých   potreba   vykonania   vyvstala z predtým   realizovaných   dôkazov.   V   tejto   súvislosti   bolo   poukázané   na   výpovede poškodených,   listinné   dôkazy,   svedeckú   výpoveď   F.   Š.,   ako   aj   na   potrebu   doplnenia dokazovania   výsluchom   ďalšieho   svedka   a   v   závislosti   od   jeho   výpovede   aj vykonanie prípadnej   konfrontácie   svedkov.   Z   uznesenia   okresného   súdu   vyplynulo   aj tvrdenie prokurátora o tom, že dôvodnosť väzby je u sťažovateľa daná aj tým, že jeho prepustením by hrozilo, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Po posúdení návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby, ako   aj   po   zvážení   všetkých   okolností   daného   prípadu   dospel   okresný   súd   k   záveru, že dôvody   sťažovateľovej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a   c)   Trestného   poriadku aj naďalej trvajú, pretože nepominuli skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri počiatočnom obmedzení jeho osobnej slobody.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice po skončení výsluchu a vyhlásení uznesenia o predĺžení väzby. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o   predĺžení   väzby   sťažovateľa)   vychádzal   zo   skutkového a právneho   stavu   uvedeného   v   uznesení   okresného   súdu,   ktoré   posúdil   ako   správne a zákonné.   V   úvodnej   časti   odôvodnenia   svojho   právneho   záveru   krajský   súd   poukázal na závažnosť trestnej činnosti sťažovateľa, ako aj na to, že predĺženie väzby sťažovateľa o tri mesiace odôvodňuje potreba vykonania ďalších procesných úkonov.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval: „Preskúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že proti obvinenému sa vedie   trestné stíhanie pre   obzvlášť   závažný   zločin vydierania   podľa §   189 odsek   1, odsek 4   písm.   b)   Trestného   zákona   na   skutkovom   základe   uvedenom   nielen   uznesení o vznesení   obvinenia   a   predchádzajúcich   rozhodnutiach   o   väzbe   ale   aj   v   napadnutom uznesení.

Obvinený bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp/104/2012-15 zo dňa 20. 12. 2012 z dôvodov § 71 odsek 1 písm. a, písm. c) Trestného poriadku. Lehota väzby začala v danom prípade plynúť dňom 18. 12. 2012,   Na   základe   doposiaľ   vykonaného   dokazovania   existujú   dôvody   na   podozrenie, že sa stal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, tento má znaky obzvlášť závažného zločinu a sú tu aj dôvody na podozrenie, že sa ho dopustil obvinený tak, ako to konštatoval v odôvodnení napadnutého uznesenia aj súd 1. stupňa.

V prejednávanej veci aj odvolací súd dospel k záveru, že vyšetrovanie v predmetnej veci prebieha plynulo a dĺžka dobý trvania väzby doposiaľ zodpovedá rozsahu vykonaného dokazovania.   Potreba   vykonania   ďalších   dôkazov   odôvodňuje   predĺženie   lehoty väzby tak, ako rozhodol súd 1. stupňa. Odvolací súd má za to, že v tomto štádiu konania nie je možné   akceptovať   námietku   obvineného   vznesenú   na   verejnom   zasadnutí dňa 20. 06. 2013, kde sa rozhodovalo o predĺžení väzby. Obhajca obvineného poukazuje na to,   že   potreba   vykonania   ďalšieho   dokazovania   vyplynula   z   nezákonne   vykonaného dôkazu – výpovede svedka Š. zo dňa 29. 05. 2013. V tomto štádiu konania považuje odvolací súd   za   predčasné   skúmať   zákonnosť   jednotlivých   dôkazov,   toto   bude   predmetom až rozhodovania vo veci samej.“

Ústavný súd konštatuje, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov rozhodujúcich o väzbe nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v   trestnom   konaní   a   následne   aj   všeobecných   súdov   sú   významným   prostriedkom na odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa.   Úloha   ústavného   súdu   spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk   podľa   čl. 17 ústavy   a čl.   5   dohovoru.   Pritom   je podstatné,   aby tieto závery   boli dostatočne   odôvodnené,   teda   aby   boli   preukázané   zistenými   skutkovými   okolnosťami, aby ich   dôvodnosť   vychádzala   z   relevantnej   právnej   normy   a   aby   ako   celok   pôsobili presvedčivo.   Len   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí   splnenie   tvrdených   predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu   potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré nevyvoláva pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi, ktoré spočívajú v zistení, že v priebehu vyšetrovania vyšli najavo skutočnosti, ktoré odôvodňujú podozrenie, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, spáchal   sťažovateľ,   čo   spolu   s   charakterom   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   sa   vedie vyšetrovanie, vyvoláva dôvodnú obavu, že sťažovateľ by v páchaní takejto trestnej činnosti mohol po prepustení na slobodu pokračovať, keďže bola súčasne zdrojom jeho príjmov. Okrem toho krajský súd opodstatnenosť ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby odôvodnil aj potrebou   vykonania   ďalších   úkonov,   ktorých   vykonanie   sa   odvíja   od   výsledkov skôr zrealizovaných úkonov prípravného konania.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s   tvrdeniami   sťažovateľa   o   nedostatočnej individualizácii konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie jeho väzby. Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   dostatočne   ozrejmil,   ktoré   okolnosti   boli podkladom na prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd je presvedčený, že tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Ústavný súd sa nedomnieva, že by závery krajského súdu vyznievali v tomto smere abstraktne. Podľa názoru ústavného súdu je odvolanie na povahu a závažnosť dosiaľ páchanej trestnej činnosti, ako aj na to, že z výsledkov doterajšieho vyšetrovania vyplýva, že sa skutok stal a že má znaky obzvlášť závažného   zločinu   a   existujú   aj   dostatočné   dôvody   pre   podozrenie,   že   sa   tohto   skutku dopustil sťažovateľ, postačujúce pre záver o potrebe ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Väzba   je   výrazným   zásahom   do   osobnej   slobody   obvineného   a   musí   trvať   len nevyhnutnú   dobu.   Maximálna   dĺžka   väzobného   stíhania   je   zákonom   ustanovená, ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri vzatí obvineného do väzby a dosiaľ nepominuli, a okolností, ktoré vyplynú z priebehu trestného konania. A práve kumulácia a konkretizácia týchto dôvodov viedla krajský súd k záveru, že väzbu sťažovateľa okresný súd predĺžil o ďalšie tri mesiace odôvodnene.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že o jeho výsluchu na okresnom súde v súvislosti s jeho ďalším ponechaním vo väzbe (konanom 20. júna 2013) bol sťažovateľ upovedomený 17. júna 2013 „pracovníkmi na výkon väzby v L.“ a jeho obhajca až 18. júna 2013 mailom, a   teda   mu nebol poskytnutý   primeraný   čas na prípravu   obhajoby, ústavný súd   uvádza, že v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku je všeobecný súd povinný o čase a mieste výsluchu   obvineného   (v   danom   prípade   sťažovateľa)   vhodným   spôsobom   upovedomiť obhajcu, ak je dosiahnuteľný.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za významné posúdiť, či pochybil krajský   súd,   ak sa   stotožnil   s postupom   okresného súdu   pri   plnení povinnosti   uloženej mu Trestným poriadkom a podmienenej obsahom základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol povinný upovedomiť   obhajcu   sťažovateľa   o   mieste   a   čase   výsluchu   vhodným   spôsobom, ak je dosiahnuteľný.   Už   samotná   formulácia   tohto   ustanovenia „vhodným   spôsobom, ak je dosiahnuteľný“, neprikazuje všeobecnému súdu využiť určený spôsob upovedomenia obhajcu.   Zákonodarca   dokonca   splnenie   tejto   povinnosti   zo   strany   všeobecného   súdu nevyžaduje za každých okolností, pretože pri jeho snahe ho limituje dosiahnuteľnosťou obhajcu. Ak sa teda okresnému súdu síce podarilo upovedomiť obhajcu sťažovateľa dva dni pred realizáciou výsluchu sťažovateľa, pričom výsluch sťažovateľa vykonal v prítomnosti obhajcu, ústavný súd sa domnieva, že konal spôsobom súladným so zákonom. V danom prípade   išlo   o   väzobnú   vec,   ktorá   si   vyžaduje   prednosť,   bezodkladnosť   a   urýchlenosť pri rozhodovaní (§ 2 ods. 6 a § 238 ods. 3 Trestného poriadku). Tejto skutočnosti musel okresný   súd   prispôsobiť   aj   otázku „vhodného   spôsobu“ upovedomenia   obhajcu   o   čase a mieste výsluchu, keďže, ako vyplýva z predloženej kópie mailu adresovaného obhajcovi, návrh   prokurátora   na predĺženie   väzby   sťažovateľa   nebolo   možné zaslať faxom.   Podľa názoru ústavného súdu sa tak v danom prípade aj stalo.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   že   rozhodnutia   o   predĺžení   jeho   väzby   boli založené najmä na zisteniach vyplývajúcich z výsluchu svedka F. Š. z 29. mája 2013, ktorý považuje za dôkaz nezákonne získaný z dôvodu, že jeho obhajca bol o tomto procesnom úkone   upovedomený   až   v   deň   jeho   vykonania,   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp subsidiarity,   ktorý   opakovane   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje   a z ktorého   vyplýva, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   naprávať,   resp.   korigovať   aj   jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa §   321   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý   rozsudok   tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom   rozsudku   predchádzali,   najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa po podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich   práv pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50   ods.   3   ústavy,   ako   aj   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   dohovoru postupom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti   skôr,   ako   ju   sťažovateľ   mohol   písomne   odôvodniť   prostredníctvom   svojho obhajcu, čím bol porušený princíp kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti zbraní.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že toto základné právo zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie   práva   na   obhajobu   oprávnenej   osobe nezaručuje dosiahnutie   takého rozhodnutia   súdu,   o   ktoré sa   usiluje pomocou   obhajoby. Účelom základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   boli   relevantné   tieto   ustanovenia   Trestného poriadku:

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Podľa   §   179   ods.   1   Trestného   poriadku   uznesenie   treba   oznámiť   osobe,   ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa § 179 ods. 2 Trestného poriadku ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť, obhajcu,   prípadne   splnomocnenca,   postačí,   ak   sa   uznesenie   vyhlási   buď   tejto   osobe, alebo jej   obhajcovi,   prípadne   splnomocnencovi;   ak   sa   oznamuje   uznesenie   doručením rovnopisu, doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti   na   právne   úkony   alebo   osobu,   ktorej   spôsobilosť   na   právne   úkony je obmedzená   a   ktorá   obhajcu,   prípadne   splnomocnenca   nemá,   oznámi   sa   uznesenie jej zákonnému zástupcovi.

Podľa   §   179   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   sa   však   oznamuje   obvinenému, ktorý je pozbavený   spôsobilosti   na   právne   úkony   alebo   ktorého   spôsobilosť   na   právne úkony   je obmedzená, uznesenie, proti   ktorému môže podať sťažnosť,   treba ho oznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam   podľa   §   83   ods.   2;   ak   sa   koná   podľa   §   204   ods.   1,   sťažnosť   sa   podáva do skončenia   skráteného   vyšetrovania.   Ak   sa   uznesenie   oznamuje   tak   obvinenému, ako aj jeho   zákonnému   zástupcovi   alebo   obhajcovi,   plynie   lehota   od   toho   oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Podľa   §   189   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   podáva   sťažnosť   prokurátor,   orgán sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately   alebo   obhajca   za   obvineného   alebo vo vlastnom   mene,   musí   byť   sťažnosť   zároveň   odôvodnená,   s   výnimkou   sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa   odseku   1, predloží vec na rozhodnutie...

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa   §   192   ods.   3   Trestného   poriadku   o   sťažnosti   podľa   §   190   ods.   3   proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vzatí   obvineného   do   väzby   na   neverejnom   zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie.

Jednou z procesných záruk pozbavenia osobnej slobody väzbou v súlade s čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy je aj právo obvineného podať sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu, v ktorej predloží všetky argumenty proti rozhodnutiu o väzbe (o predĺžení väzby). Tomuto právu obvineného zodpovedá povinnosť súdu umožniť obvinenému uplatnenie jeho práv a rozhodnúť o sťažnosti v konaní v súlade so zákonom, t. j. Trestným poriadkom. Predpokladom   úspešného   uplatnenia   ochrany   základného   práva   podľa   čl.   17   ústavy   v konaní pred ústavným súdom je však riadne uplatnenie práva podať sťažnosť v konaní pred všeobecnými súdmi, t. j. domáhanie sa svojho práva v súlade so všetkými podmienkami ustanovenými zákonom pre tento typ konania. Obvinený, zvlášť v prípade, ak uplatňuje svoje práva za pomoci obhajcu, musí súčasne predvídať, že súd bude v konaní postupovať v časových limitoch, ktoré ustanovuje Trestný poriadok pre tento typ konania.

Okresný súd vyhlásil uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby do zápisnice o výsluchu z   20.   júna   2013   („Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   uznesenie   vyhlásila,   odôvodnila a predniesla   poučenie   o   opravnom   prostriedku.“)   za   prítomnosti   sťažovateľa   a   jeho obhajcu,   čím   bolo   uznesenie   oznámené   podľa   §   179   ods.   1   Trestného   poriadku sťažovateľovi,   jeho   obhajcovi   a   prokurátorovi.   Od   tohto   momentu   začala   plynúť oprávneným osobám (sťažovateľovi a prokurátorovi) trojdňová lehota na podanie sťažnosti podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti do zápisnice bezprostredne po vyhlásení uznesenia. Prokurátor sa výslovne vzdal práva podať sťažnosť. Trestný   poriadok   neustanovuje   explicitne,   dokedy   musí   obvinený,   ktorý   sám   podal sťažnosť, túto aj odôvodniť. Iná by bola situácia, ak by sťažnosť podal za obvineného obhajca,   ktorý   musí   podanú   sťažnosť   zároveň   aj   odôvodniť   (§   189   ods.   3   Trestného poriadku).   Túto   požiadavku   je   potrebné   vnímať   v   kontexte   rozsahu   preskúmavacej povinnosti nadriadeného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany základných práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu, aký   má   byť   správny   výklad   príslušnej   zákonnej   úpravy,   alebo   k   tomu,   aký   postup a prostriedky   má   všeobecný   súd   zvoliť   na   svoj   postup.   Úlohou   ústavného   súdu je len preskúmať, či v konkrétnych okolnostiach rozhodovania bol postup a rozhodnutie súdu zlučiteľný s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 67/03).

Sťažovateľ aj jeho obhajca boli oboznámení s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu 20.   júna   2013.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia   bolo   obhajcovi   sťažovateľa   podľa   jeho tvrdenia   doručené   1.   júla   2013   a   sťažovateľovi   27.   júna   2013,   teda   v   deň   vydania napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Sťažovateľ   doplnil   dôvody   sťažnosti prostredníctvom obhajcu podaním z 1. júla 2013 a toto bolo zaslané okresnému súdu faxom v   ten   istý   deň.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bol   trestný   spis   sťažovateľa   odoslaný krajskému súdu z dôvodu rozhodovania o podanej sťažnosti 24. júna 2013.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nemal a ani nemohol mať v čase rozhodovania o   sťažnosti   (27.   júna   2013)   k   dispozícii   odôvodnenie   sťažnosti,   keďže   ho   sťažovateľ do tohto momentu nedoplnil. Z ústavnoprávneho hľadiska bolo potrebné zaujať stanovisko k otázkam,

- či   možno   v   prípade   sťažovateľa   uplatnenie   práva   na   obhajobu   podmieňovať doručením rovnopisu uznesenia okresného súdu jeho obhajcovi tak, ako to tvrdí sťažovateľ, alebo

- či   bol   krajský   súd   povinný   čakať   na   doplnenie   odôvodnenia   sťažnosti,   ktorú sťažovateľ   podal,   avšak   neodôvodnil,   hoci   jeho   obhajca   bol   prítomný   pri   vyhlásení uznesenia.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ po oboznámení sa s dôvodmi predĺženia väzby (po vyhlásení uznesenia okresného súdu) mal možnosť predniesť za pomoci svojho obhajcu všetky námietky proti jej ďalšiemu trvaniu, pretože okolnosti trestného stíhania mu boli   známe   a   o   skutkových   okolnostiach,   ktoré   podľa   názoru   okresného   súdu opodstatňujú   ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe,   bol   oboznámený   vyhlásením   uznesenia okresného   súdu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   čakal   na   doručenie   rovnopisu   uznesenia okresného súdu svojmu obhajcovi, nemôže byť v príčinnej súvislosti s uplatnením práva na obhajobu,   pretože   s okamihom   doručenia   uznesenia,   ktoré   už   bolo   vyhlásené za prítomnosti obhajcu, Trestný poriadok nespája žiadne účinky vo vzťahu k právu podať sťažnosť.   Sťažovateľ   neuviedol   ani   žiadne   relevantné   okolnosti,   ktoré   by   mu   bránili odôvodniť týmito námietkami sťažnosť v čase po vyhlásení rozhodnutia okresného súdu do rozhodnutia krajského súdu. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho obhajoby nemôže byť v prípade jej neúspechu (aj v dôsledku oneskoreného uplatnenia) pričítaná na vrub súdu, ktorý koná v súlade so zákonom (m. m. IV. ÚS 217/2013).

Obvinený, ktorý sa obhajuje za pomoci obhajcu, musí predpokladať, že všeobecné súdy   budú   v   sťažnostnom   konaní postupovať podľa   právnej   úpravy,   ktorá   ukladá   súdu prvého stupňa, aby po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti všetkým oprávneným osobám predložil   vec   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu   (§   190   Trestného   poriadku).   Zároveň Trestný   poriadok   limituje   aj   konanie   nadriadeného   súdu,   keď   mu   ukladá   rozhodnúť o sťažnosti v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci (§ 192 ods. 3 Trestného poriadku).   Takáto   právna   úprava   sťažnostného   konania   je   zárukou   urýchleného preskúmania zákonnosti väzobného rozhodnutia, ktorá má osobitný význam pri rozhodnutí o vzatí do väzby, keďže rozhodnutie prvostupňového súdu je predbežne vykonateľné (§ 184 ods.   2 Trestného poriadku),   a teda   obvinený je pozbavený osobnej slobody na základe rozhodnutia, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť.

Argumentácia   sťažovateľa   je   sústredená   na   tvrdenie,   že   až   oboznámením sa s písomným   vyhotovením   uznesenia   okresného   súdu   o   väzbe   má   obhajca   možnosť poskytnúť   obvinenému   kvalifikovanú   právnu   pomoc   doplnením   odôvodnenia jeho sťažnosti.

S   uvedeným   tvrdením   nemožno   za   daných   okolností   (prítomnosť   obhajcu pri vyhlásení   uznesenia)   súhlasiť.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   v   prvom   rade je všeobecný súd povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený háji sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho   záujmov,   ako   aj   starostlivosť   obhajcu   zameranú   na   to,   aby   boli   náležite   a   včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44 ods. 1 Trestného poriadku (IV. ÚS 482/2011)].

Ústavný súd navyše považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ nepredložil v doplnení sťažnosti z 1. júla 2013 také argumenty, ktoré by mu neboli známe už pri podaní sťažnosti,   ani   neuviedol   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zásadným   spôsobom   zmeniť hodnotenie   tých   skutkových   okolností,   ktoré   súdy   brali   do   úvahy   pri   rozhodovaní o predĺžení väzby.

Krajský súd nemožno „obviňovať“ z toho, že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá ústava aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu   o   vzatí   do   väzby   musel   riešiť   konflikt   dvoch   práv,   a   to   práva   na   urýchlené rozhodovanie o jeho väzbe a práva na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu   proti   jeho vzatiu   do   väzby. Podľa   názoru   ústavného súdu   však   nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo   slobody   takým   postupom   dotknutého   všeobecného   súdu,   ktorý   by   mohol   mať za následok porušenie iného ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 62/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje postup krajského súdu pri rozhodovaní o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   za   ústavne   udržateľný a akceptovateľný. Poukazujúc na už uvedené konštatovanie o nevyužití aktívneho prístupu pri   uplatňovaní   obhajoby,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   a   presvedčivosť uznesenia krajského súdu je ústavný súd toho názoru, že takýto postup krajského súdu nemusí automaticky znamenať porušenie označených práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013