znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 546/2012 -11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta T., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Bratislavského rozhodcovského súdu č. k. 5 Rci 1003/11-7 z 15. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta T.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra 2012   doručená   sťažnosť   Mesta   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Bratislavského   rozhodcovského   súdu   (ďalej   len „rozhodcovský   súd“)   č.   k.   5   Rci   1003/11-7   z 15.   augusta   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie rozhodcovského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodcovský súd svojím uznesením č. k. 5 Rci 1003/11-7 z 15. augusta 2012 rozhodol v právnej veci obchodnej spoločnosti E., s. r. o.,   proti   sťažovateľovi   o zaplatenie   peňažnej   pohľadávky   v sume   108   430,18   €   tak,   že konanie   zastavil   s tým,   že   po   právoplatnosti   tohto   svojho   rozhodnutia   vec   postúpi Okresnému   súdu   Revúca   (ďalej   len   „okresný   súd“).   Proti   napadnutému   rozhodnutiu rozhodcovského súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, a to z dôvodu, že proti nemu nie je podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“)   prípustný   žiadny   opravný prostriedok. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku je   podľa   ZRK   možné   len   v taxatívne   vymedzených   prípadoch   a len   v prípade rozhodcovského   rozsudku,   nie   uznesenia“, ako   aj   z dôvodu   prekročenia   právomoci rozhodcovského súdu, ktorý „... nemal právomoc postúpiť vec Okresnému súdu Revúca po tom,   čo   svojím   rozhodnutím   konanie   zastavil“.   Z jeho   argumentácie   teda   vyplýva,   že dôvodom   podania   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   samotná   skutočnosť,   že „Zákon o rozhodcovskom   konaní...   nepriznáva   možnosť   rozhodcovskému   súdu   súčasne   so zastavením konania postúpiť... vec na všeobecný súd“.

3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... bolo rozhodcovským uznesením Bratislavského rozhodcovského súdu č. k.: 5 Rci 1003/11-7 zo dňa 15. 08. 2012 porušené. Ústavný   súd...   zrušuje   uznesenie   Bratislavského   rozhodcovského   súdu   sp.   zn. 5 Rci 1003/11-7 v časti výroku, ktorým rozhodol o postúpení veci na Okresný súd Revúca a výroku o náhrade trov konania.

Bratislavský   rozhodcovský   súd   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   tohto konania...“

II.

4. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   čl.   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   (nosné   dôvody   podanej   sťažnosti) prekročenie   právomoci   rozhodcovského   súdu,   ktorý   potom,   ako   rozhodcovské   konanie zastavil, zároveň postúpil vec na prerokovanie okresnému súdu, na čo nebol oprávnený. Sťažovateľ   pri   vymedzení   právomoci   ústavného   súdu   konať   v tejto   veci   vychádzal   zo skutočnosti, že proti napadnutému rozhodnutiu rozhodcovského súdu nie je prípustný iný účinný   prostriedok   nápravy,   k čomu   aj   s odvolaním   sa   na   judikatúru   ústavného   súdu poznamenal: „Ak... po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“

7.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát... Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Zároveň v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri bod 4) platí, že ústavný súd je oprávnený zaoberať sa iba porušením takých práv a slobôd, o ochrane ktorých nerozhoduje iný súd; táto podmienka v okolnostiach danej veci splnená nebola.

8. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd   (IV.   ÚS   23/05).   Judikatúra   ústavného   súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   I. ÚS 214/09).   Ústavný   súd   môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   sťažovateľa   až vtedy,   keď   už ostatné   orgány   verejnej   moci   nie   sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

9. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „je výsledkové“, to znamená, musia mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m. III. ÚS   33/04,   IV. ÚS 163/05,   II.   ÚS   307/06,   II.   ÚS   155/08).   V naznačených súvislostiach ústavný súd teda dodáva, že napadnuté rozhodnutie rozhodcovského súdu by mohlo zakladať porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom   pre   sťažovateľa,   ktorý   bol   týmto   postupom   a napadnutým   rozhodnutím rozhodcovského súdu spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   vrátane   konania   o riadnych   a mimoriadnych opravných prostriedkoch.

10. V okolnostiach danej veci   z už uvedeného vyplýva, že ak je sťažovateľ toho názoru, že rozhodcovský súd konal nad rámec svojej právomoci, dokonca konal „contra legem“, keď predmetnú právnu vec – okrem toho, že konanie zastavil (čo bolo podľa jeho názoru správne, pozn.), aj – postúpil na ďalšie konanie okresnému súdu, tak môže túto svoju námietku použiť v konaní pred okresným súdom, ktorý bude skúmať/je povinný skúmať v intenciách napr. § 79 a § 103 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) aj splnenie podmienok na začatie konania. Skúmať   otázku   splnenia   všetkých   podmienok   konania   môže   v ďalšom   aj   odvolací   súd najmä s prihliadnutím na § 221 ods. 1 písm. e) OSP a taktiež dovolací súd s prihliadnutím na § 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 ods. 1 písm. e) OSP.

11. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd teda zistil, že ochranu sťažovateľovi označenému základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na podklade jeho možného porušenia z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť   všeobecný   súd,   a   to   tak   v samotnom   konaní   skúmajúc   splnenie   všetkých procesných podmienok konania, ako aj v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ústavný súd preto rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej neprípustnosť.

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012