SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 545/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava,konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. Petra Pacalaja, substitučnezastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Gavorníkom, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 327/2014z 28. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 327/2014z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola podaná na poštovúprepravu 24. apríla 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa pôvodným návrhomdoručeným Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 8. októbra 2008 domáhalaproti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca“) a ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „odporkyňa“), obaja bytom Ružindol 352 (spolu ďalej len „odporcovia“), zaplateniasumy 7 475 418 Sk (248 138,41 €) z titulu náhrady škody, ktorá mala sťažovateľkevzniknúť vynaložením finančných prostriedkov na polyfunkčnú budovu vybudovanúna základe zmluvy o združení uzatvorenej 27. januára 1999 eventuálne 28. januára 1999medzi sťažovateľkou, odporcom a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „zmluvao združení“). Návrhom doručeným okresnému súdu 2. novembra 2010 sťažovateľkapožiadala o zmenu návrhu, ktorou sa domáhala proti odporcom zaplatenia sumy197 972,93 € z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré predstavuje hodnotuspoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 2,724/10 na nehnuteľnosti – polyfunkčnej budovev sume 135 630,35 €, ktorý sťažovateľka mala nadobudnúť podľa zmluvy o združení,ako aj úžitku z bezdôvodného obohatenia v sume 62 342,58 € ako podielu na nájomnom,ktoré odporcovia získali z prenájmu polyfunkčnej budovy za obdobie od 9. októbra 2006do 9. októbra 2010. V konaní o neplatnosť zmluvy o združení okresný súd rozsudkomsp. zn. 12 C 370/2001 z 28. októbra 2003 určil, že predmetná zmluva je neplatnáa polyfunkčná budova patrí do bezpodielového spoluvlastníctva odporcov, ktorí predmetnúnehnuteľnosť nadobudli originálnym spôsobom – výstavbou. Predmetný rozsudokokresného súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 9 Co 63/2006 z 11. júla 2006. Sťažovateľka preto tvrdila, že dňomprávoplatnosti uvedeného rozsudku (t. j. 9. októbra 2006) vzniklo na strane odporcovbezdôvodné obohatenie a začala plynúť objektívna 3-ročná premlčacia doba na uplatneniepráva na jeho vydanie, ako aj subjektívna premlčacia doba, keďže týmto dňom saprávoplatne dozvedela, že na jej úkor došlo na strane odporcov k bezdôvodnémuobohateniu. Keďže zmluva o združení bola neplatná a spoluvlastnícky podielna polyfunkčnej budove sťažovateľka nenadobudla, odporcovia sa na jej úkor bezdôvodneobohatili. Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 17 C 153/2008z 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol a uložilsťažovateľke povinnosť nahradiť odporcom trovy konania v sume 16 316,14 €, keďprihliadolnanámietkupremlčaniauplatnenéhonárokuvznesenúodporcami.Podľa okresného súdu v konaní nebolo preukázané, že by zo strany odporcov došlok bezdôvodnému obohateniu nadobudnutím spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti,ktorý sťažovateľka mala nadobudnúť na základe zmluvy o združení, pretože sťažovateľkapredmetnúnehnuteľnosťnevybudovalaanineposkytlaodporcomprostriedkyna jej vybudovanie a pozemok, na ktorom bola polyfunkčná budova postavená, odporcovianadobudli odplatne od mesta Trnava. Na základe rozhodnutia príslušného stavebného úradubolo 30. mája 2003 právoplatne povolené užívanie predmetnej nehnuteľnosti a počnúctýmto dňom začala sťažovateľke plynúť trojročná objektívna premlčacia doba na vydanieplnenia z bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľka nepreukázala, že by sa odporcoviana jej úkor obohatili úmyselne. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkomsp. zn. 9 Co 171/2013 z 11. marca 2014 potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecnesprávny, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňaa obmedzil sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že okresný súd správne vyhodnotil vznesenúnámietku premlčania, keďže relevantným návrhom zodpovedajúcim sume tvrdenéhobezdôvodného obohatenia je až návrh sťažovateľky z 2. novembra 2010, preto je nároksťažovateľky jednoznačne premlčaný. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľkadovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.
3. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že«Dňa 04. 03. 2013 prevzala Advokátska kancelária Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o... právne zastupovanie Sťažovateľky, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedeného toho času na Krajskom súde v Trnave...
Sťažovateľka ešte pred udelením plnomocenstva na zastupovanie... podala dňa 12. 05. 2011 v plnej miere komplexné odvolanie voči Rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 24. 03. 2011, v ktorom Sťažovateľka riadne označila odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP.
Po prevzatí právneho zastupovania... Advokát v mene Sťažovateľky podal dňa 15. 03. 2013 doplňujúce písomné vyjadrenie (ďalej len „Doplňujúce vyjadrenie“), ktoré nerozširovalo rozsah a dôvody odvolania, ale malo za cieľ podporiť nosnú líniu vtedajšej argumentácie Sťažovateľky v konaní o podstatné skutočnosti, ktoré doposiaľ neboli v rámci vyjadrení Sťažovateľky osobitne zvýraznené, avšak ktoré vyplynuli už z prvostupňového konania.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd vydal dňa 11. 03. 2014 vo veci Rozsudok..., ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej. Odvolací súd v odôvodnení k Rozsudku uviedol, že v rámci rozhodovania vo veci na Doplňujúce vyjadrenie Žalobkyne s poukazom na § 205 ods. 3 OSP NEPRIHLIADOL.».
4. Sťažovateľka považuje postup krajského súdu za odňatie možnosti konaťpred odvolacím súdom, ktorý je dovolacím dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolaniapodľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“). Podľa sťažovateľky„Odvolací súd odňal Sťažovateľke právo konať pred súdom, keď nezohľadnil a vôbec sa nezaoberal Doplňujúcim vyjadrením, z obsahu ktorého je zrejmé, že v žiadnom prípade nešlo o doplnenie odvolacích dôvodov a rozsahu po zákonom stanovenej lehote, čo Sťažovateľka v Doplňujúcom vyjadrení na úvod aj explicitne zdôrazňovala“. Sťažovateľka poukazuje na to, že «obsahom tohto Doplňujúceho vyjadrenia, v rámci odvolacích dôvodov a rozsahu, bola pre Žalobkyňu o. i. „kľúčová“ právna argumentácia, ktorá mohla výrazne ovplyvniť rozhodovanie odvolacieho súdu v rámci odvolacieho konania. Predmetom žalobného návrhu v merite veci bolo uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý prvostupňový súd, rovnako tak aj odvolací súd, vyhodnotil principiálne ako premlčaný v subjektívnej dvojročnej, resp. objektívnej trojročnej premlčacej lehote. Z odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že... údajné premlčanie bolo jediným dôvodom, pre ktorý odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu. Z odôvodnenia Rozsudku nevyplýva, že by odvolací súd zohľadňoval v rámci svojej rozhodovacej činnosti skutočnosť úmyselného bezdôvodného obohatenia, a teda skutočnosť plynutia desaťročnej premlčacej doby, tak ako to Žalobkyňa uvádzala v Doplňujúcom vyjadrení.».
Podľa tvrdeniasťažovateľky„Doplňujúce vyjadrenie malo za cieľ práve poukázať na úmyselné bezdôvodné obohatenie zo strany Žalovaných“, preto sa domnieva, že „pokiaľ by sa odvolací súd zaoberal obsahom Doplňujúceho vyjadrenia, Žalobkyňa by tak mohla... účinne zvrátiť nepriaznivý potvrdzujúci Rozsudok, nakoľko pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení by svoj nárok uplatňovaný v konaní žalovala v rámci dodržania desaťročnej premlčacej doby“.
5. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil (ne)prípustnosťdovolania, pričom uvádza, že„... pravdepodobne ušlo pozornosti dovolacieho súdu, že Sťažovateľka neuvádzala nové dôvody odvolania, nakoľko Sťažovateľka uplatnila už v odvolaní odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP. Doplňujúce vyjadrenie neobsahovalo žiadne ďalšie odvolacie dôvody, naopak, obsah Doplňujúceho vyjadrenia smeroval výhradne k dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. c) a d) OSP,... odvolací súd mal preto Doplňujúce vyjadrenie v dotknutej časti ZOHĽADNIŤ.“.
6. Podľa sťažovateľky odvolací súd nezohľadnením„Doplňujúceho vyjadrenia“odňal sťažovateľke realizáciu jej procesných práv v odvolacom konaní, pričom najvyšší súduvedené pochybenie v postupe odvolacieho súdu nereparoval, naopak, odmietnutímdovolania sťažovateľky sa dopustil rovnakého porušenia jej práva na súdnu a inú právnuochranu. Zohľadňujúc aspekty a priebeh odvolacieho konania sťažovateľka viac nemohlauplatniť svoj vplyv na výsledok konania, pretože odvolací súd rozhodol bez nariadeniapojednávania po tom, ako sťažovateľka doručila odvolaciemu súdu doplňujúce vyjadreniek odvolaniu. Podľa sťažovateľky nemožno súhlasiť ani s tvrdením dovolacieho súdu,že odvolací súd sa premlčaním v rozsahu zákonného ustanovenia § 107 Občianskehozákonníka zaoberal z úradnej povinnosti, a to vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súdako dovolací súd sa podľa vlastných vyjadrení nezaoberal vecnou správnosťou napadnutéhorozhodnutia odvolacieho súdu. Navyše, podľa sťažovateľky z odôvodnenia rozsudkuodvolacieho súdu vôbec nevyplýva, či sa odvolací súd zaoberal„ex offo“otázkouúmyselného bezdôvodného obohatenia alebo nie. Sťažovateľka preto v závere konštatuje,že odvolací súd, ako aj dovolací súd jej svojím postupom spoločne odňali možnosť konaťpred súdom.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšiekonanie a prizná jej úhradu trov konania.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
11. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
12. Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššiehosúdu vysloveným v napadnutom uznesení, ktorým najvyšší súd odmietol dovolaniesťažovateľky ako procesne neprípustné, pretože nezistil sťažovateľkou vytýkanú vaduodvolacieho konania podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa sťažovateľky najvyšší súd„nereparoval“ procesné pochybenie v postupe odvolacieho súdu, ktorý nezohľadnil a vôbecsa nezaoberal jej doplňujúcim vyjadrením k odvolaniu, z ktorého je zrejmé, že nešloo doplnenie odvolacích dôvodov a rozsahu odvolania po zákonom ustanovenej lehote,a v ktorom poukazovala na skutočnosť úmyselného bezdôvodného obohatenia a plynutiadesaťročnej premlčacej doby.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
15. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnenépodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomocidovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázkaposúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôževiesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02). Prvoradouúlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavomdoktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecnýchsúdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležitezdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
16. Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Z napadnutého uzneseniavyplýva, že najvyšší súd ním odmietol dovolanie sťažovateľky ako dovolanie smerujúceproti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, pretože nezistilexistenciu procesných vád podľa § 237 OSP v konaní na súdoch nižšieho stupňa. Najvyššísúd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu, ktorý sťažovateľka uplatnila aj v ústavnej sťažnostiako dôvod porušenia jej označeného základného práva, v odôvodnení napadnutéhouznesenia uviedol:„Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. odvolaciemu súdu vyčítala, že nezohľadnil a vôbec sa nezaoberal jej doplňujúcim vyjadrením k odvolaniu, z ktorého je zrejmé, že v žiadnom prípade nešlo o doplnenie odvolacích dôvodov a rozsahu po zákonom stanovenej lehote. V doplňujúcom vyjadrení poukazovala na to, že odvolací súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti nezohľadňoval skutočnosť úmyselného bezdôvodného obohatenia, skutočnosť plynutia desaťročnej premlčacej doby. Ak by sa súd zaoberal obsahom doplňujúceho vyjadrenia navrhovateľka by mohla aktívnym konaním, využitím svojich procesných práv účinne zvrátiť nepriaznivý potvrdzujúci rozsudok, nakoľko pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení by svoj nárok uplatňovaný v konaní žalovala v rámci dodržania 10 ročnej premlčacej doby. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Dovolací súd k skutočnosti, že sa odvolací súd nezaoberal skutočnosťou úmyselného bezdôvodného obohatenia odporcami na úkor navrhovateľky, poukazuje na to, že súd prvého stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, že navrhovateľka nepreukázala, že by odporcovia sa na jej úkor obohatili úmyselne. Odvolací súd vo svojom rozsudku sa plne stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa. Dĺžku premlčacích dôb upravuje zákon. Súd musí v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia posúdiť námietku premlčania komplexne z hľadiska ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka a aj bez námietky účastníka z úradnej povinnosti skúmať aj to, či sa na danú vec vzťahuje trojročná alebo desaťročná objektívna premlčacia doba. Ak by nemal dostatok skutkových zistení pre vyhodnotenie tejto právnej otázky, môže účastníkov vyzvať na preukázanie skutkových tvrdení vzťahujúcich sa k dĺžke objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Je treba prisvedčiť navrhovateľke, že jej doplňujúce vyjadrenie k odvolaniu nemenilo rozsah pôvodného odvolania, išlo ale o nové dôvody. Ak aj odvolací súd neprihliadol na doplňujúce dôvody uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, týmto postupom odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie neodňal navrhovateľke právo konať pred súdom, lebo odvolací súd sa premlčaním v rozsahu zákonného ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka zaoberal z úradnej povinnosti.
Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Táto tzv. subjektívna premlčacia doba je však limitovaná objektívnou premlčacou dobou, a najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to:
- subjektívna, ktorá je dvojročná, a
- objektívna trojročná, resp. desaťročná.
Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu (ak je vznesená námietka premlčania).
V prvom odseku tohto ustanovenia je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, v odseku druhom premlčacia doba objektívna. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích dôb je taký, že ak skončí beh jednej z nich, a je vznesená námietka premlčania, právo sa premlčí a nemožno ho priznať. Premlčanie nevedie k zániku práva, bráni však jeho vymožiteľnosti.
Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade.“
17. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súdjednoznačným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nepovažovalsťažovateľkou namietaný postup odvolacieho súdu za odňatie možnosti sťažovateľky konaťpred odvolacím súdom a pre ktoré dovolanie odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právnyzáver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na sťažovateľkou uplatnené dovolacienámietky. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne ozrejmil, prečonepovažoval ňou namietaný postup odvolacieho súdu spočívajúci v nezohľadneníjej doplňujúceho vyjadrenia k odvolaniu, v ktorom namietala skutočnosť úmyselnéhobezdôvodného obohatenia, za odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom. Najvyšší súdsa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky, žev doplňujúcom vyjadrení nešlo o doplnenie odvolacích dôvodov a rozsahu po zákonomstanovenej lehote, keď uviedol, že tieto dôvody považoval za nové, a ak aj na ne odvolacísúd neprihliadol, týmto postupom neodňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom,pretože odvolací súd sa zaoberalex offopremlčaním v rozsahu zákonného ustanovenia§ 107 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd preto konštatuje, že predmetný postupnajvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožnopovažovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
18. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nezohľadnení skutočnosti úmyselnéhobezdôvodného obohatenia a plynutia desaťročnej premlčacej doby odvolacím súdomústavný súd poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cz 129/74z 29. januára 1975, v zmysle ktorého:„Ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 O. z. a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 O. z.“Vzhľadom na obdobnú zákonnúúpravu premlčacích dôb možno uvedené závery analogicky aplikovať aj na premlčacie dobytýkajúce sa nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107Občianskeho zákonníka. Preto ak sťažovateľka v odvolaní z 12. mája 2011 tvrdila, že„práve deň 09. 10. 2006(deň právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti zmluvy o združení,pozn.)treba považovať za deň začiatku plynutia objektívnej... aj subjektívnej, premlčacej lehoty na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia... keďže k bezdôvodnému obohateniu došlo až dňa 09. 10. 2006, kedy sa navrhovateľka dozvedela, že sa odporcovia obohatili na jej úkor“, nepochybne jej 9. októbra 2008 uplynula subjektívna dvojročná premlčaciadoba vo vzťahu k nároku uplatnenému na súde 2. novembra 2010. Vzhľadom na uvedenéodvolacia námietka sťažovateľky o úmyselnom obohatení sa odporcov bola bez právnehovýznamu, a preto odvolací súd na uvedenú námietku ani nemal prihliadnuť.
19. Keďže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôlea je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupova hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzaťa v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť,že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovilprávny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo porušení práva na súdnu ochranu podľa označeného článku ústavy.
20. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavnýsúd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietanýmporušením základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosťvyslovenia jeho porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súdpreto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015