znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 545/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   Š.   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 29. mája 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 5. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2014   doručená   sťažnosť   V.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   zastúpeného   advokátkou   JUDr. Ivetou   Rajtákovou,   Advokátska   kancelária,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v spojení s opravným uznesením krajského súdu sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 5. júna 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 124/2011 o určenie otcovstva k maloletej S. F. (ďalej len „maloletá“)   začatého   na   návrh   matky   maloletej   E.   F.   (ďalej   len   „navrhovateľka“). Navrhovateľka   v   podanom   návrhu   tvrdila,   že   sťažovateľ,   s   ktorým   žila   v spoločnej domácnosti, jej pri narodení maloletej nekúpil žiadne veci pre dieťa, do podania návrhu neprispel na maloletú žiadnou sumou a o maloletú neprejavuje skoro žiaden záujem. Okrem určenia   otcovstva   navrhovateľka   žiadala,   aby   okresný   súd   zveril   maloletú   do   jej starostlivosti a určil výživné v sume 400 € mesačne od 21. júla 2005 (dátum narodenia maloletej). Sťažovateľ v uvedenom konaní vo vzťahu k určeniu otcovstva žiadal vykonať dokazovanie znalcom z odboru genetiky a tiež namietal, aby bolo výživné priznané spätne, keďže   zo   žiadnych   okolností   nevyplýva   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa,   pre   ktorý navrhovateľka   nemohla   podať   návrh   skôr.   V   priebehu   konania   sťažovateľ   opakovane poukazoval na túto okolnosť, a to aj citáciou odbornej právnickej literatúry a dôvodovej správy k zákonu č. 36/2005 Z. z. zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Podľa sťažovateľa motívom podania návrhu bolo to, že v roku 2011 nadviazal známosť s inou partnerkou.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   C   124/2011   zo   6.   decembra   2012   určil,   že sťažovateľ   je   otcom   maloletej,   maloletú   zveril   do   osobnej   starostlivosti   matky (navrhovateľky),   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   prispievať   na   výživu   maloletej   sumou 100 € mesačne počínajúc 12. júlom 2011 (deň podania návrhu), dlžné výživné od 12. júla 2011 do 30. novembra 2012 v sume 764,52 € uložil sťažovateľovi zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach v sume 50 € a v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľky zamietol.

Okresný   súd   vo   vzťahu   k   návrhu   na   určenie   výživného   za   obdobie   spätne   pred podaním   návrhu,   ktorý   okresný   súd   zamietol,   uviedol,   že   nezistil   žiaden   dôvod   hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by mal výživné za toto obdobie priznať.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 124/2011 zo 6. decembra 2012 podala navrhovateľka   odvolanie,   v   ktorom   napadla   výrok   o   výške   výživného,   ako   aj   výrok o dlžnom výživnom.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   20   CoP   2/2013   z   18.   apríla   2013   prvostupňové rozhodnutie potvrdil v časti týkajúcej sa stanovenia výšky výživného. V časti stanovenia dlžného výživného a v časti, ktorou okresný súd návrh v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj vo   výroku   o   trovách   konania   krajský   súd   predmetné   rozhodnutie   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na nové konanie. Krajský súd v uvedenom rozsudku konštatoval, že podľa jeho názoru   existujú   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na priznanie výživného tri   roky spätne pred podaním návrhu. Za takú okolnosť krajský súd považoval samotné určenie otcovstva k maloletej.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 124/2011 z 30. decembra 2013 rozhodol tak, že sťažovateľovi určil povinnosť prispievať na výživu maloletej od 12. júla 2008 do 11. júla 2011, teda za obdobie troch rokov pred podaním návrhu, sumou 90 € mesačne a súčasne určil dlžné výživné v sume 3 874,52 €, ktorú má sťažovateľ platiť mesačne v splátkach v sume   100   €   spolu   s   bežným   výživným.   Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil poukazom   na   záväzný   právny   názor   vyslovený   krajským   súdom   v   jeho   rozhodnutí z 18. apríla 2013. Opravným uznesením sp. zn. 2 C 124/2011 z 29. mája 2014 okresný súd opravil číslovanie výrokov.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 124/2011 z 30. decembra 2013 podala odvolanie   navrhovateľka,   ktorá   namietala   výšku   výživného,   ako   aj   sťažovateľ,   ktorý vyslovil svoj nesúhlas s priznaním výživného spätne za tri roky.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil obdobie, za ktoré vznikla sťažovateľovi povinnosť platiť výživné, ako aj výrok o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a zmenil výrok o dlžnom výživnom, ktoré vyčíslil na sumu 3 575,52 €, a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nevenoval žiadnu pozornosť jeho námietke týkajúcej sa neexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa,   pre   ktoré   by   bolo   možné   priznať   výživné   za   obdobie   troch   rokov   od   podania návrhu,   čo   nie   je   v   súlade   s   požiadavkou   riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia. Opravným uznesením sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 5. júna 2014 krajský súd opravil výrok vo vzťahu k označeniu výrokov.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol   poukazujúc   na   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012, že napadnutý rozsudok nie je možné napadnúť dovolaním, čo zakladá prípustnosť podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Podľa názoru sťažovateľa pre konanie o výživnom je zásadným ustanovenie § 77 ods.   1   zákona   o   rodine,   ktoré   oproti   zneniu   predchádzajúceho   ustanovenia   účinného do 31. marca 2005 umožňuje priznať výživné len odo dňa začatia súdneho konania. Jedinou výnimkou umožňujúcou priznať výživné pre maloleté dieťa za obdobie troch rokov spätne od začatia súdneho konania je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Splnenie tejto zákonnej podmienky však musí byť spoľahlivo preukázané. Táto skutočnosť vyplýva tak zo samotného znenia § 77 ods. 1 zákona o rodine, ako aj z dôvodovej správy k zákonu o rodine, ktorá v osobitnej časti k § 77 uvádza:

„Cieľom doplnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa v odseku 1 ako podmienky na priznanie výživného je zdôrazniť výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziť tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Súd bude skúmať dôvody, ktoré bránili oprávnenému rodičovi uplatniť zákonný nárok ihneď po tom, ako povinný rodič prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť.“

Zhrnúc   uvedené   sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   napadnutý   rozsudok „je výsledkom konania, v ktorom otázku existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací   súd,   v   jednom   zo   svojich   rozsudkov,   identifikoval   jednou   vetou   v   skutočnosti (určenie   otcovstva),   ktorá   je   zákonom   predpokladanou   situáciou   určenia   výživného a v ďalšom konaní, v ďalšom rozsudku, sa už touto námietkou sťažovateľa súdy, vrátane odvolacieho, nezaoberali vôbec“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1, prvá   veta   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa   29. 5. 2014   v   spojení   s   opravným   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa 5. 6. 2014, bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

3.   Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa 29. 5. 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa 5. 6. 2014 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi priznáva všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal, že v zmysle napadnutého rozsudku je povinný splácať dlžné výživné za obdobie troch rokov spätne pred podaním návrhu v mesačných splátkach v sume 100 € pod hrozbou straty výhody splátok popri bežnom výživnom. Podľa § 78 ods. 2 zákona o rodine ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku, pričom vysloví:

„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť výroku I a II rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa 29. 5. 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa 5. 6. 2014, ktorým bol potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Straá   Ľubovňa   sp.   zn.   2 C/124/2011-450   zo   dňa 30. 12. 2013   v   spojení   s   opravným   uznesením   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   sp.   zn. 2 C/124/2011-466 zo dňa 21. 1. 2014.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 124/2011 zo 6. decembra 2012 určil, že sťažovateľ je otcom maloletej, zveril maloletú do osobnej starostlivosti   navrhovateľky,   sťažovateľovi   stanovil   povinnosť   prispievať   na   výživu maloletej sumou 100 € mesačne odo dňa podania návrhu (12. júl 2011), dlžné výživné za obdobie od 12. júla 2011 do 30. novembra 2012 v sume 764,52 € uložil sťažovateľovi splácať spolu s bežným výživným v mesačných splátkach po 50 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Na predmetnú vec okresný súd aplikoval ustanovenia § 26, § 62, § 75 ods. 1 a § 77   zákona   o   rodine,   ktoré   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   citoval   a   v   rámci konkrétnych okolností danej veci interpretoval. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky v relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   k   naplneniu   dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine uviedol:

„Súd ustálil moment počiatku vyživovacej povinnosti dňom podania návrhu,   t.   j. dňom   12. 07. 2011,   keďže   nezistil   žiaden   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa,   tak   ako   to vyplýva z ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine pre ktorý by výživné mal priznať predo dňom podania návrhu.

Navrhovateľka od narodenia dieťaťa vedela, kto je jeho otcom, vedela miesto jeho pobytu,   dokonca   do   marca   2011   s   ním   udržiavala   známosť.   Napriek   tomu,   že   mal.   S. sa narodila..., čo bolo podľa názoru súdu motivované zistením navrhovateľky, že odporca má známosť s inou ženou. Táto skutočnosť, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý   by   odôvodňoval   priznať   výživné   predo   dňom   podania   návrhu   na   súd.   Takýmto dôvodom   nie   je   ani   skutočnosť,   ktorú   uvádzala   navrhovateľka   a   to,   že   návrh   na   súd nepodala skôr, pretože sa hanbila, a že tak urobila po tom, čo jej to navrhol odporca. Bolo povinnosťou matky hájiť záujmy svojho maloletého dieťaťa a už v čase, kedy odporca otáľal s   uznaním   otcovstva   dožadovať   sa   jeho   určenia   súdom   spolu   s   určením   výživného. Navrhovateľka sa nemala uspokojiť tak, ako uvádzala pred súdom so sľubmi odporcu, že sa o   ňu   postará,   mala   sa   hneď,   respektíve   po   uplynutí   krátkeho   časového   obdobia od narodenia dieťaťa dožadovať súdneho rozhodnutia a nie až po uplynutí 6 rokov. Keďže navrhovateľka tak neučinila súd priznal výživné pre mal. S. odo dňa podania návrhu, t. j. od 12. 07. 2011.“

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala odvolanie navrhovateľka, ktorým napadla výrok o výške stanoveného výživného, ako aj výrok o dlžnom výživnom, pretože podľa jej názoru v danom prípade existujú dôvody na priznanie výživného spätne za obdobie troch rokov pred podaním návrhu. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 CoP 2/2013 z 18. apríla 2013 potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o stanovení výšky bežného výživného, vo vzťahu k výroku o dlžnom výživnom a výroku, ktorým okresný súd návrh v prevyšujúcej časti zamietol, dospel k záveru, že je potrebné ho zrušiť. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

„Všeobecne platí, že je vecou súdu, aby starostlivo skúmal, či sú dané podmienky pre novú   úpravu   výživného   za   dobu   3   rokov   od   podania   návrhu.   V   danom   prípade   matka žiadala priznať výživné spätne od narodenia mal. S., t. j. odo dňa 21. 7. 2005. V odvolaní žiadala priznať výživné 3 roky spätne.

Nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa, že v predmetnej veci nebol daný dôvod hodný osobitného zreteľa na priznanie spätného výživného za dobu 3 rokov od podania návrhu, keďže navrhovateľka vedela, kto je otcom mal. S. Bolo povinnosťou hájiť záujmy mal. S. a už v čase, kedy odporca otáľal s uznaním otcovstva, dožadovať sa jeho určenia   súdom   spolu   s   určením   výživného.   Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   uvedená okolnosť určenia otcovstva k mal. S. je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre priznanie spätného výživného pre maloleté dieťa (§ 77 ods. 1 ZoR).“

Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 124/2011 z 30. decembra 2013 určil, že sťažovateľ   je   povinný   prispievať   na   výživu   maloletej   za   obdobie   od   12.   júla   2008 do 11. júla 2011 sumou 90 € mesačne, pričom stanovil celkovú sumu dlžného výživného na 3 874,52   €,   ktoré   je   povinný   splácať   spolu   s   bežným   výživným   v   pravidelných mesačných   splátkach   v   sume   100   €   pod   hrozbou   straty   výhody   splátok.   V   súvislosti s priznaním spätného výživného pre maloletú okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd vyslovil právny záver o tom, že v súdenom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie spätného výživného pre mal. S., ktorým je tunajší súd v zmysle § 226 O. s. p. viazaný, preto súd určil výživné spätne v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine – tri roky pred podaním návrhu t. j. od 12. 07. 2008 do 11. 07. 2011.“

Rozsudok okresného súdu z 30. decembra 2013 napadli odvolaní obaja účastníci konania. Sťažovateľ v odvolaní namietal výšku určeného výživného, ako aj výšku dlžného výživného a opakovane poukázal na skutočnosť, že v danom prípade neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 77 ods. 1 zákona o rodine pre priznanie výživného spätne   tri   roky   od   podania   návrhu.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku, ktorým okresný súd stanovil obdobie, za ktoré sa určuje dlžné výživné, ako aj vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti; súčasne zmenil rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom tak, že dlžné výživné za stanovené obdobie predstavuje sumu 3 574,52 €. K odvolacím námietkam krajský súd uviedol:

„Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, správne vec právne posúdil a odvolací súd si v plnom rozsahu osvojuje jeho odôvodnenie. Na potvrdenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva.

Je nepochybné, že mal. S. je dieťaťom rodičov E. F. a V. Š., pričom otec o dieťa nejaví záujem. V konaní bolo preukázané, že matka dieťaťa bola na materskej dovolenke s mal.   S.   a   toho   času   poberá   vdovský   dôchodok   a   rodinné   prídavky.   Počas   rozhodného obdobia   od   12. 7. 2008   do   11. 7. 2011   matka   zabezpečovala   v celom   rozsahu   osobnú starostlivosť o mal. S. V tom čase otec dieťaťa pracoval s priemerným príjmom za rok 2008 bol vo výške 491 Eur, za rok 2009 vo výške 749 Eur, za rok 2010 vo výške 749 Eur a za rok 2011 vo výške 610 Eur. Odporca deklaroval mesačne výdaje v toku 2008 v sume 311 Eur, v roku 2009 v sume 311 Eur, v roku 2010 v sume 311 Eur a v roku 2011 v celkovej výške 621 Eur. Porovnaním dosahovaných mesačných príjmov rodičov v uvedenom období je možné dôjsť k záveru, že v tomto období matka nebola schopná zabezpečovať výživu dieťaťa bez značného príspevku zo strany otca. Rozsudok súdu prvého stupňa je preto správny v časti určenia výživného za obdobie od 12. 7. 2008 do 11. 7. 2011 s poukazom na ust. § 62 ods., 2, 4 ZoR. Potreby mal. dieťaťa v tomto období po finančnej stránke mohli byť uspokojované zo strany   otca,   ktorého   majetkové   pomery,   možnosti   a   schopnosti   platenie   výživného vo výške 90 Eur mesačne nepochybne umožňovali, a to vzhľadom na jeho mesačne príjmy a výdavky.

Odvolacia námietka matky, že v danom rozhodnom, období príjmy otca umožňovali platenie výživného vo vyššej miere (400 Eur), nie je pôvodná. Z obsahu spisu nevyplýva žiadny iný príjem odporcu a odôvodnené potreby mal. S. boli ustálené na sumu 90 Eur. Výživné   vo   výške   400   Eur   by   nezodpovedalo   majetkovým   pomerom   odporcu   ani odôvodneným potrebám mal. S.

V   súvislosti   so   stanovením   rozsahu   zročného   výživného   odvolací   súd   uvádza,   že námietky odporcu o započítaní plnení vo výške 4000 Eur v jeho prospech nie sú dôvodné, aj keby   tieto   plnenia   skutočne   poskytol.   Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   konštatovaním prvostupňového súdu, že plnenie vo výške 3000 Eur na úhradu nedoplatku bytu, ktorý je vo vlastníctve   syna   navrhovateľky,   v   ktorom   s   mal.   S.   bývajú,   žiadnym   spôsobom nepreukázal. Na veci nič nemení ako kópia sms správy (čl. 295) s nejednoznačným obsahom za   stavu,   ak   navrhovateľka   akékoľvek   plnenie   popiera.   Naviac   je   potrebné   prisvedčiť tvrdeniu, že ide o plnenie za iného (syna navrhovateľky), ktorý je vlastníkom bytu, v ktorom navrhovateľka s mal. S. býva. Plnenia spočívajúce v užívaní vecí patriacich do vlastníctva tretej osoby, totiž na výživné nie je možné započítať. Námietky odporcu v tomto smere preto neboli dôvodom na zmenu určenia rozsahu výživného v rozhodnom období.

Pri   určení   vyživovacej   povinnosti   zo   strany   odporcu   prvostupňový   súd   správne započítal do plnenia výživného aj čiastky, ktoré povinný otec v sledovanom období dieťaťu poskytol.   Bolo   však   dôvodné   na   dlžné   výživné   započítať   i   sumu   300   Eur   ako   výživné za obdobie   október,   november   a   december   2013,   o   čom   odvolaciemu   súdu   predložil doklady.   Teda   suma   dlžného   výživného   bola   vo   výške   3   574,52   Eur   (3   87.4,52   Eur   – 300 Eur).“

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   zaoberal   otázkou,   či   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Podstatou   obrany   sťažovateľa   poukazujúcej   na   nezákonnosť   a   z   nej   vyplývajúcu neústavnosť záverov krajského súdu je ním prezentované tvrdenie zdôrazňujúce nesprávnu interpretáciu a nevhodnú aplikáciu ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o rodine. Sťažovateľ v sťažnosti   namietal,   že   v   konaní   nebola   preukázaná   existencia   dôvodov   hodných osobitného zreteľa, no napriek tomu mu bola právoplatne priznaná povinnosť platiť dlžné výživné za obdobie troch rokov spätne od podania návrhu. V napadnutom rozsudku sa krajský   súd   k   jeho   argumentácii   nevyjadril,   čím   sa   uvedené   rozhodnutie   stalo neodôvodneným a nepreskúmateľným.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia   a právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré pri   výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že jeho závery v ňom obsiahnuté nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu,   poukázanie   na   odôvodnenie   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   si   krajský   súd v plnom rozsahu osvojil (relevantné skutočnosti zistené v prvostupňovom konaní, z ktorých vychádzal a na ne nadväzoval odvolací súd), nemožno výklad a interpretáciu na rozhodnutie vo veci sa vzťahujúcich ustanovení zákona o rodine, ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie.   Vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľa,   v   ktorej poukázal   na   neodôvodnenosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   súvislosti s ignorovaním   jeho   námietky   nenaplnenia   zákonného   predpokladu   existencie   dôvodov hodných osobitného zreteľa v súlade s § 77 ods. 1 zákona o rodine, ústavný súd konštatuje, že právny názor odvolacieho súdu mu bol známy už z predchádzajúceho rozsudku krajského súdu (v ktorom reagoval na námietky sťažovateľa obsiahnuté vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky),   v   ktorom   ako   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   krajský   súd   posúdil okolnosť určenia otcovstva k maloletej.

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že postupom vo veci konajúcich súdov nebola sťažovateľovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu v rámci konania pred všeobecnými   súdmi   Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje.   I   keď   odvolací   súd   potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené jeho odvolaniu, sťažovateľ mal možnosť v rámci konania pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa k veci a túto možnosť aj využil.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že skutkové a   právne závery   nie sú   svojvoľné,   neudržateľné alebo boli prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, vo veci rozhodnú.

O napadnutom   rozsudku   krajského súdu   a jeho odôvodnení ústavný súd   nemôže prijať   záver,   že   by   dôvody   tohto   rozhodnutia   neboli   ústavne   udržateľné,   prípadné   boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   pretože uvedené rozhodnutie nemožno považovať za také,   ktorým by mohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. septembra 2014