znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 545/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   súdu Žilina č. k. 1 T 61/08-884 z 30. apríla 2012 v spojení s postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline č. k. 2 Tos/69/2012-914 z 18. júla 2012 a č. k. 2 Nto/12/2012-909 z 18. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2012 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 1   T   61/08-884   z 30.   apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu“) v spojení s postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos/69/2012-914 z 18.   júla 2012 a č.   k.   2 Nto/12/2012-909 z 18.   júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej zdôvodnenia vyplýva, že „Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutými   uzneseniami   krajského   a okresného   súdu...   bolo   negatívne   a svojvoľne zasiahnuté do sťažovateľkynho základného práva na nezávislý a nestranný súd v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   6 ods.   1 dohovoru, pretože všetky ňou vznesené námietky boli dôvodné a zakladajúce zákonné podmienky vylúčenia všetkých namietaných osôb. Konajúce súdy neuniesli dôkazné bremeno k objektívnej i subjektívnej stránke nestrannosti, pretože nerešpektujú   zásadu   teorie   zdania   nestrannosti...“.   V   ďalšom   poukázala   na   konkrétne dôvody,   na   základe   ktorých   žiadala   o vylúčenie   predsedu   senátu   okresného   súdu z vykonávania   úkonov   trestného   konania   a ktoré   rozšírila   aj   na   v podstate   návrh   na delegáciu veci z Okresného súdu Žilina Okresnému súdu Čadca, ku ktorým uviedla, že „... v očiach strán sa z už prezentovaných vznesených dôvodov nemôže senát OS Žilina javiť ako   nestranný   najmä   pre   priateľské   a kolegiálne   vzťahy   s predsedom   OS   Žilina v priestupkovom   spore   so   splnomocnencom   poškodenej...   Nemenej   dôležitým   dôvodom vylučenia JUDr. B. L. je vo vzťahu k OS Žilina regresný nárok OS Žilina vyplatený OS Žilina ako nemajetkovú ujmu poškodenej na základe nálezu ÚS SR č. III ÚS 271/2010, čo samo osobe objektívne vylučuje zákonný postup konajúceho sudcu v tr.   veci   1 T 61/08 a jeho údajnú nestrannosť a zakladá dôvod vylučenia v ďalšom procese.“.

3.   Z už   odcitovanej   argumentácie   sťažovateľky   teda   vyplýva,   že   námietkami prednesenými   v trestnom   konaní   sa   zo   svojej   pozície   poškodenej,   a teda   strany v trestnom konaní, snažila docieliť v podstate delegáciu trestnej veci (v ktorej vystupuje ako poškodená   strana,   pozn.)   z   Okresného   súdu   Žilina   Okresnému   súdu   Čadca   a na   jej prednesené   námietky   tak   okresný   súd,   ako   aj krajský   súd   ústavne   súladným   spôsobom nereflektoval, čím sa tak mali dopustiť porušenia ňou označených práv – „Mám za to, že rozhodnutia krajského a okresného súdu v Žiline... sú založené na nesprávnom právnom posúdení   existencie   dôvodov   vylúčenia,   čo   zakladá   protiústavnú   svojvôľu,   vecnú nesprávnosť   a nespravodlivosť   výrokov   a dôvodov   napadnutých   uznesení   negatívne právoplatne   zasahujúcich   do   v petite   špecifikovaných   základných   práv   sťažovateľky v rozpore s ústavou i relevantnou judikatúrou...“

V podanej   sťažnosti   sťažovateľka   zároveň   ústavný   súd   požiadala   o ustanovenie právneho   zástupcu   na   konanie   pred   ním,   a to   z dôvodu   svojej   zlej   finančnej   situácie v dôsledku svojej invalidity.

4. Na podklade svojej argumentácie žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na nezávislý a nestranný súd, na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo (boli) postupom a uznesením Okresného súdu v Žiline, č. 1 T 61/08-884 zo dňa 30. 4. 2012 v spojení   s postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline,   č.   2   Tos   69/2012-914 a č. 2 Nto 12/2012-909 zo dňa 18. 7. 2012 porušené.

2. Uznesenia Krajského súdu v Žiline, č. 2 Tos 69/2012-914 a č. 2 Nto 12/2012-909 zo dňa 18. 7. 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu v Žiline, č. 1 T 61/08-884 zo dňa 30. 4. 2012 sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia späť na ďalšie konanie.

3. Porušovateľ v 1. a 2. rade sa solidárne zaväzujú k náhrade všetkých prípadných trov konania štátu a sťažovateľky...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré „... sú založené na nesprávnom právnom posúdení existencie dôvodov vylúčenia, čo zakladá protiústavnú   svojvôľu,   vecnú   nesprávnosť   a nespravodlivosť   výrokov   a dôvodov napadnutých uznesení...“.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   týkajúce   sa   nevylúčenia predsedu senátu okresného súdu z prejednania veci, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Trestný   poriadok“)   ako   riadny   opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne   preskúmavanie   a posudzovanie   právnych názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca,   prokurátor,   policajt,   probačný   a   mediačný úradník,   vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník   a zapisovateľ,   u ktorého   možno   mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon   priamo   týka,   k obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Podľa § 32 ods. 2 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 31 oznámi svoju zaujatosť zapisovateľ alebo vznesie námietku jeho zaujatosti strana, o vylúčení rozhodne orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral,   v   konaní   pred   súdom   predseda   senátu.   Podľa   §   32   ods.   3   Trestného   poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

14. Krajský súd v uznesení č. k. 2 Tos/69/2012-914 z 18. júla 2012 v podstatnom uviedol:

„Je pravdou, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III. ÚS 271/2010 zo dňa 19. 10. 2010 vyslovil, že bolo porušené základné právo P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v predmetnej veci a súčasne bolo Okresnému súdu Žilina prikázané, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/61/2008 konal bez zbytočných prieťahov. Súčasne P. Š. priznal finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.500,-   Eur.   Ani   skutočnosť,   že   Ústavný   súd   vyslovil porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemôže   znamenať,   že predseda senátu či sudca nadobúda vzťah k predmetnej veci.

Splnomocnenec poškodenej poukazuje ďalej na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp.   zn.   8   NCC/32/2011,   ktorým   boli   sudcovia   Okresného   súdu   Žilina   vylúčení z prejednávania   a   rozhodovania   veci,   vedenej   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 6 C/247/2010. Je potrebné uviesť, že v predmetnej veci ide o konanie o náhradu škody, ktorá mala navrhovateľovi, teda J. Š., vzniknúť v príčinnej súvislosti s úradnou činnosťou Okresného súdu Žilina. Keďže sudcovia Okresného súdu Žilina sa cítili zaujatí, títo boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Ide však o úplne iné konania, iný predmet sporu a iní účastníci, čo nemôže mať vplyv na nestrannosť rozhodovania predsedu senátu JUDr. B. L. v predmetnej veci, ktorá sa týka obžalovaného M. B. a poškodenej P. Š. Nejde o totožný predmet konania len o totožného jedného účastníka, avšak sudcovia sa necítili zaujatí vo vzťahu k navrhovateľovi, teda J. Š., ale vo vzťahu k sudcom okresného súdu či predmetu konania.

Je potrebné pripomenúť, že sudca je pri svojom rozhodovaní nestranný a nezávislý od kohokoľvek a nemôže byť ovplyvnený vo svojom rozhodovaní ani predsedom okresného súdu.   Sudcovia   pri   svojom   rozhodovaní   neplnia   príkazy   predsedu   súdu,   ktorý   nemôže zasahovať do ich rozhodovacej činnosti. Pokiaľ teda poškodená prostredníctvom svojho splnomocnenca namieta ovplyvňovanie zo strany predsedu súdu, takáto skutočnosť nemôže byť   dôvodná   ani   v   prípade   prebiehajúcich   priestupkových   konaniach   voči   predsedovi Okresného súdu Žilina. Predseda súdu ako štatutárny orgán súdu nemá žiadny priamy dosah na rozhodovaciu činnosť sudcu.

Vo vzťahu ku konajúcemu predsedovi senátu JUDr. B. L. je Krajský súd v Žiline presvedčený, že je na takej osobnostnej a profesionálnej úrovni, ktorá zaručuje konanie a rozhodovanie   vo   veci   nezaujato,   objektívne   a   nestranne,   zachovávajúc   všetky   zásady trestného konania ako aj sudcovskej etiky. Krajský súd si je vedomý toho, že rozhodovanie súdu a tiež sudcu musí byť nielen fakticky nezávislé, objektívne a nestranné, ale musí sa takýmto   javiť   aj   v   očiach   strán.   Takéto   rozhodovanie   sa   neposudzuje   len   podľa subjektívneho stanoviska súdu alebo sudcu, ale aj podľa objektívnych príznakov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na vzťah sudcu k osobe, ktorej sa trestné konanie týka alebo k veci. Tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je nestranný, nezávislý a objektívny, ale sa musí takýmto javiť aj v očiach strán. Krajský súd sa dôsledne riadil týmito názormi, ktoré korešpondujú aj so závermi Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   medzinárodnými   zmluvami,   vrátane   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná. Je pritom názoru, že konanie JUDr. B. L. nevyvoláva pochybnosť o objektívnom rozhodovaní jeho ako sudcu dotknutého súdu. Na zmenu zákonného sudcu musia existovať závažné a dôležité   dôvody,   pričom   v   predmetnej   veci   žiadne   takéto   dôvody,   ktoré   by   vzbudzovali podozrenie   z nestranného,   neobjektívneho,   či   nezákonného   postupu   konajúcu   sudcu   pri rozhodovaní v predmetnej veci zistené neboli. Ani skutočnosť, že vo veci bol vydaný nález Ústavného súdu SR, že okresný súd je povinný zaplatiť poškodenej finančné zadosťučinenie, že splnomocnenec poškodenej žaluje Okresný súd v Žiline alebo že voči predsedovi súdu sa vedú na podnet splnomocnenca poškodenej nejaké priestupkové konania, nemôže zakladať dôvody   vylúčenia   konajúceho   sudcu   pokiaľ   nie   je   preukázateľný   subjektívny   vzťah konajúceho sudcu k osobám alebo k veci, či objektívna pochybnosť vzbudzujúca nezaujatosť konajúceho sudcu.“.

15.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 2 Tos/69/2012-914   z 18.   júla   2012   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní/vyhodnocovaní skutkových okolností napĺňajúcich dôvody vylúčenia v danom prípade   zákonného   sudcu   z prejednania   veci   v konfrontácii   s námietkami   sťažovateľky, pritom   nevyplýva   jednostrannosť   alebo taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Naopak, krajský súd zvýraznil tú skutočnosť, že pri rozhodovaní o ne/vylúčení zákonného sudcu z prejednania veci nie je možné   vychádzať   len   zo   subjektívnych   predpokladov,   ale   v nadväznosti   na   tzv.   teóriu zdania, prihliadať aj na objektívne skutočnosti, ktoré v predmetnom prípade zistené neboli, a uviedol: „Na zmenu zákonného sudcu musia existovať závažné a dôležité dôvody, pričom v predmetnej veci žiadne takéto dôvody, ktoré by vzbudzovali podozrenie z nestranného, neobjektívneho, či nezákonného postupu konajúceho sudcu... zistené neboli.“. Krajský súd teda   skúmal   a   vyhodnocoval   subjektívne   a objektívne   okolnosti   svedčiace   pre a v neprospech vylúčenia predsedu senátu okresného súdu z prejednania veci na podklade sťažovateľkou   uplatnených   námietok,   a to   nielen   z hľadiska   relevantných   zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania jej základných práv a slobôd garantovaných ústavou a dohovorom.

16.   Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   základné   právo na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v trestnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho   zaujatosť   v zmysle   §   31   a   §   32   Trestného   poriadku.   Obsahom   základného   práva na prerokovanie   veci   nestranným   súdom   nie   je   však   povinnosť   sudcu   vyhovieť   návrhu oprávnených osôb a vylúčiť sa z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prerokúvania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť   a rozhodnúť   o ňom   (obdobne   napr.   I.   ÚS   27/98, II. ÚS 121/03).

17.   Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   teda   podrobne   vyložil   dotknutú   právnu úpravu, ktorou boli príslušné ustanovenia § 31 a § 32 Trestného poriadku. Náležite vysvetlil otázku kvality opodstatnených dôvodov zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby, v danom   prípade   predsedu   senátu   okresného súdu, smerujúcich   k jeho vylúčeniu z úkonov   trestného   konania.   V nadväznosti   na   to   sa   krajský   súd   vyjadril   ku   všetkým konkrétnym námietkam sťažovateľky a posúdil ich v kontexte predostretej interpretácie ako neopodstatnené.   Inými   slovami,   krajský   súd   na   základe   podrobného   a logického odôvodnenia   vyvodil   teda   skutkový   záver   vychádzajúci   z jeho   výlučnej   právomoci o nedostatku   takých   skutkových   okolností   spochybňujúcich   nestrannosť predsedu   senátu okresného súdu a na to nadväzujúci právny záver o správnosti napadnutého rozhodnutia okresného   súdu,   v dôsledku   čoho   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   jej   časti považoval   za   zjavne   neopodstatnenú   a podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ju odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18.   Podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôležitých   dôvodov   môže   byť vec príslušnému súdu   odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

19. Krajský súd v uznesením č. k. 2 Nto/12/2012-909 z 18. júla 2012 v podstatnom uviedol:

„Z   podania   poškodenej   prostredníctvom   svojho   splnomocnenca   je   zrejmé,   že dôvodom pre odňatie veci Okresnému súdu Žilina je pochybnosť o nezaujatosti sudcov tohto súdu z dôvodu, že v danej trestnej veci bol vydaný nález Ústavného súdu, ktorý konštatoval prieťahy   vo   veci   a   priznal   primerané   zadosťučinenie   poškodenej.   Ďalším   dôvodom   pre vylúčenie sudcov okresného súdu je skutočnosť, že boli vylúčení v inej občianskoprávnej veci, ktorá sa však týka samotného Okresného súdu Žilina. Ďalším dôvodom pre vylúčenie všetkých sudcov má byť ich vzťah podradenosti voči predsedovi okresného súdu JUDr. J. M. Z vyjadrení sudcov je však zrejmé, že žiaden zo sudcov, okrem JUDr. G. T., sa necíti zaujatý a nemá žiaden vzťah či už v obžalovanému alebo k samotnej veci, ktorý by zakladal pochybnosť o nestrannosť prejednávaní uvedenej trestnej veci.

Krajský   súd   je   presvedčený,   že   sudcovia   Okresného   súdu   Žilina   sú   na   vysokej osobnostnej   a   profesionálnej   úrovni,   táto   zaručuje   konanie   a   rozhodovanie   vo   veci nezaujato,   objektívne,   nestranne,   zachovávajúc   všetky   zásady   trestného   konania   a   aj sudcovskej   etiky.   Skutočnosti,   uvádzané   poškodenou   nemôžu   zakladať   dôvody   pre nestrannosť a nezaujatosť rozhodovania sudcov Okresného súdu Žilina, najmä zákonného predsedu senátu a poskytuje záruku spravodlivého a nestranného rozhodnutia. Skutočnosti uvádzané splnomocnencom poškodeného nemôžu byť dôvodom pre odňatie veci Okresnému súdu Žilina, nakoľko sudcovia okresného súdu nie sú pri svojom rozhodovaní vo vzťahu podradenosti k predsedovi okresného súdu, pri svojom rozhodovaní musia byť nezávislí a nestranní, pričom predseda okresného súdu nemôže ovplyvňovať ich rozhodovanie vo veci. Ani vydaný nález Ústavného súdu nespochybňuje objektivitu rozhodovania Okresného súdu Žilina, rovnako tak túto nespochybňuje ani vylúčenie sudcov v občianskoprávnej veci, v   ktorej   sa   sudcovia   cítia   zaujatí   z   dôvodu,   že   účastníkom   konania   je   súd,   na   ktorom vykonávajú funkciu sudcu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   keď   z   námietok   poškodenej,   ani   z   obsahu predloženého spisu nevyplývajú také dôležité dôvody, ktoré by odôvodňovali odňatie veci miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Žilina a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa, krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

20. Krajský súd aj v tomto svojom rozhodnutí poskytol náležitú právnu interpretáciu príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   konkrétne   tých,   ktoré   upravuje   inštitút   tzv. delegácie   veci,   teda   podrobne   vysvetlil   dôvody   opodstatňujúce   a   umožňujúce   aplikáciu dotknutého ustanovenia. V nadväznosti na to konštatoval, že v prípade sťažovateľky žiaden z dôvodov na odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa nezistil, a to ani dôvod vylúčenia všetkých sudcov okresného súdu, smerovanie ku ktorému signalizovala argumentácia sťažovateľky týkajúca sa výlučne uplatnenej námietky zaujatosti proti osobe predsedu senátu okresného súdu. Ústavný súd teda dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 2 Nto/12/2012-909 z 18. júla 2012 opierajúce sa   o vyčerpávajúcu   interpretáciu   relevantnej   právnej   úpravy   poskytuje   dostatočné zdôvodnenie právneho záveru krajského súdu o nedostatku dôvodov na realizáciu delegácie trestnej   veci,   v ktorej   je   sťažovateľka   poškodenou   stranou   a ako   také   ho   považuje   za zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tak čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti považoval   za   zjavne   neopodstatnenú   a podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ju odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu   a krajského   súdu),   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012