znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 544/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   S.,   Č.,   zastúpeného   JUDr.   L.   Š.,   Č.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Čadca v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 P 5/2012   a   jeho   rozsudkom   z   12.   decembra   2012   a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 23/2013 a jeho rozsudkom z 25. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. S. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2013 doručená sťažnosť Z. S., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 5/2012 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8   CoP   23/2013   a   jeho   rozsudkom   z   25.   marca   2013   (ďalej   len   „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „Na   Okresnom   súde   v   Čadci   je   vedený   pod č. k. 11P/5/2012 návrh matky V. S., rod. F. o zverenie maloletého S. S... do jej výchovy a starostlivosti, úpravy styku s dieťaťom a zvýšenie výživného na maloleté dieťa. Matka mal. S.   svojím   návrhom   zo   dňa   14.   1.   2012   žiadala   zveriť   maloletého   do   jej   osobnej starostlivosti. Ja ako otec som sa k návrhu na začatie konania vyjadril dňa 15. 2. 2012, v ktorom som žiadal, aby bol mal. S. zverený do mojej osobnej starostlivosti ako otca. V   rámci   prvostupňového   konania   bolo   vykonané   znalecké   dokazovanie   z   odboru psychológia,   odvetvie   klinická   psychológia   detí   na   základe   uznesenia   OS   Čadca   č.   11 P/5/2012-111 zo dňa 20. 4. 2012. Ustanovená znalkyňa Mgr. S. J. vypracovala znalecký posudok č. 5/2012 zo dňa 31. 7. 2012, v ktorom uviedla na str. 16 ods. 2, že v prípade, že rodičia nebudú schopní alebo ochotní zlepšiť svoju komunikáciu medzi sebou a nedohodnú sa na pokračovaní v striedavej starostlivosti, znalkyňa navrhuje zveriť dieťa do osobnej starostlivosti otca.

Dňa 12. 12. 2012 sa uskutočnilo v predmetnej veci pojednávanie, na ktorom kolízny opatrovník   uviedol,   že   pokiaľ   by   zhodná   komunikácia   medzi   rodičmi   nebola   prípustná. navrhuje zveriť dieťa do osobnej starostlivosti otca (str. 4 ods. 2 zápisnice z pojednávania zo dňa 12. 12. 2012).

Za   podstatnú   však   považujem   uviesť   tú   skutočnosť,   ktorá   je   kardinálna   v   tomto konaní, a to že samotný mal. syn S. vypovedal na pojednávaní pred súdom dňa 26. 3. 2012, pričom jednoznačne uviedol, že chce byť zverený do mojej výchovy a starostlivosti ako otca a s matkou sa stretávať každý druhý víkend.

Dňa 12. 12. 2012 Okresný súd Čadca vydal rozsudok č. 11P/5/2012-169, ktorým rozhodol vo výroku č. I o zamietnutí návrhu matky v celom rozsahu,   vo výroku č.   11. o zamietnutí   návrhu   mňa   ako   otca   v   celom   rozsahu   a   vo   výroku   č.   III.   o   nepriznaní žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania.

Voči uvedenému rozsudku OS Čadca som podal odvolanie čo do výroku č. II. a III., o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom č. 8CoP/23/2013-244 zo dňa 25. 3. 2013 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh otca v celom rozsahu zamietol a o trovách konania, potvrdil...

Rozhodnutie OS Čadca ako i KS v Žiline považujem za úplne zmätočné, právne nezrozumiteľné, nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia a najmä arbitrárne z toho dôvodu,   že   prvostupňový   súd   nerozhodol   na   základe   vykonaného   dokazovania v predmetnom konaní, z ktorého je evidentné, že kolízny opatrovník, ustanovená znalkyňa ako i sám maloletý syn S. žiadali o zverenie do mojej osobnej starostlivostí a výchovy ako otca. KS v Žiline svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi stroho zatiaľ, čo detailne opísal celý priebeh konania, avšak na úkor odôvodnenia svojho rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v tom smere, že nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zverenie   maloletého   dieťaťa,   nie   je   namieste,   pretože   vykonané   dokazovanie   svedčí   o podstatnej zmene pomerov.

Za   kardinálnu   považujem   tú   skutočnosť,   že   v   konaní   sa   kolízny   opatrovník   ako i znalkyňa vyjadrili, že navrhujú zveriť mal. S. do osobnej starostlivosti otca, pokiaľ sa situácia medzi rodičmi v komunikácii nezlepší. Nakoľko sa i samotný maloletý vyjadril, že chce byť zverený otcovi, mám za to, že OS Čadca ako i KS v Žiline svojimi rozhodnutiami porušili článok 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, pričom záujem dieťaťa musí byť prvoradým   hľadiskom   pri   akejkoľvek   činnosti   týkajúcej   sa   detí   uskutočňovanej   súdom a súdy majú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho. Uvedené práva dieťaťa porušovatelia jednoznačne porušili.

V   tejto   súvislosti   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   nedostatok   náležitého odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia (tak meritórneho, ako i procesného) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Okresný súd Čadca ako i Krajský súd v Žiline prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou   interpretáciou   právnej   normy   bez   zohľadnenia   všetkých   okolností   prípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do mojich práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom.

Dôvody pre podanie ústavnej sťažnosti opieram predovšetkým o tú skutočnosť, že moje ústavné práva postupom Okresného súdu Čadca a postupom Krajského súdu v Žiline boli vo veľkom rozsahu porušené a preto žiadam, aby Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu Čadca č. 11 P/5/2012-169 zo dňa 12. 12. 2012 a rozsudok Krajského súde v Žiline č. 8CoP/23/2013-244 zo dňa 25. 3. 2013 zrušil...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo Z. S... na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu a starostlivosť dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P/5/2012 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8CoP/23/2013 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 8CoP/23/2013-244 zo dňa 25. 3. 2013.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 11P/5/2012-169 zo dňa 12. 12. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Porušovateľ   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania...   na   účet právneho zástupcu JUDr. L. Š... do 3 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

Sťažovateľ   k   sťažnosti   pripojil   splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie pred ústavným súdom. Rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu, proti ktorým sťažnosť smeruje, k sťažnosti pripojené neboli.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom   kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotný návrh ústavnému súdu, s návrhom nedoručil rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu, proti ktorým sťažnosť smeruje, a to ani do rozhodovania o sťažnosti.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Právny   zástupca   sťažovateľa   bol   v   iných   konaniach,   v   ktorých   zastupoval pred ústavným súdom,   vyzývaný   písomnou   výzvou   alebo   telefonicky   na   doplnenie sťažností pod hrozbou ich   odmietnutia pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (pozri napr. sp. zn. II. ÚS 283/2012 a sp. zn. Rvp 14248/2012), a to vo viacerých prípadoch pre nezaslanie napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu. V okolnostiach danej veci, keď ani   po   viacerých   urgenciách   v   iných   konaniach   právny   zástupca   opätovne   nepriložil rozhodnutia, ktorých zrušenia sa domáha, ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013