znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 544/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. S., N., zastúpeného advokátkou Mgr. X. T. J., T., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 23 D 949/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. S.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   S.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 D 949/2003.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... Okresný súd... v dedičskom konaní vedenom pod spisovou značkou 23 D 949/2003 po zosnulej E. S... rieši dedičské konanie od r. 2003, teda už 9-ty rok bez meritórneho výsledku. Napriek opakovaným námietkam sťažovateľa, ktoré   tento   adresoval   porušovateľovi   v   priebehu   predmetného   konania,   že   do súpisu majetku   poručiteľky   nebol   zahrnutý   celý   jej   majetok,   porušovateľ   po   troch   rokoch zisťovania majetku patriaceho do dedičstva vydal dňa 31. 7. 2006 Uznesenie o rozdelení dedičstva. V odvolacom konaní, v rámci ktorého sťažovateľ namietal túto skutočnosť, ako aj iné vady uznesenia, bolo toto uznesenie porušovateľa uznesením odvolacieho súdu zo dňa 29.   júna   2007 zrušené   a vec   bola   porušovateľovi   vrátená na   ďalšie   konanie   s tým,   že porušovateľ je povinný v ďalšom konaní okrem iného zistiť cely rozsah majetku poručiteľky. Porušovateľ (súdny komisár) od tej doby viac ako jeden celý rok prakticky nekonal, resp.   konal   mimoriadne   neefektívne.   Zisťovanie   rozsahu   finančného   majetku   patriaceho do BSM uloženého na účtoch a vkladných knižkách pozostalého manžela začal až v auguste r. 2008...

Aj   po   úhrade   preddavkov   na   trovy   dokazovania   sťažovateľom   postupoval porušovateľ   neefektívne   a   nedôsledne.   V   písomnej   požiadavke   zo   dňa   01.   08.   2008 zasielanej na peňažné ústavy neuviedol k akému dátumu požaduje informácie o existencii účtov a výške finančných prostriedkov na nich uložených stavu...

V   dôsledku   tohto   pochybenia   porušovateľa   (súdneho   komisára)   peňažné   ústavy neoznámili ani ďalšie existujúce zostatky na vkladoch a vkladných knižkách vedených na meno pozostalého manžela...

Aj v priebehu ďalšieho obdobia teda obdobia rokov 2008 až 2012 porušovateľ vo viacerých časových úsekoch alebo nekonal vôbec, alebo konal neefektívne. Okrem troch uskutočnených pojednávaní s účastníkmi konania v dňoch 10. 2. 2009, 8. 3. 2010 a 30. 3. 2010, ktoré ale neviedli k žiadnym meritórnym výsledkom, nijak efektívne nekonal a až do roku 2012 nedokázal dedičské konanie ukončiť.

Dňa   08.   03.   2012   vydal   porušovateľ   uznesenie,   v   ktorom   rozhodol   o   rozdelení majetku   a   ktoré   bolo   doručené   účastníkom   konania   dňa   18.   05.   2012,   teda   opäť s oneskorením, takmer po 3 mesiacoch od vydania rozhodnutia.

Sťažovateľ voči uvedenému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom odvolací súd doposiaľ nerozhodol.“.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prorokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo Ing. S. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru...   nečinnosťou   Okresného   súdu...   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   23   D 949/2003 porušené bolo.

2. Ing. S. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- €... ktoré je Okresný súd... povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd je povinný vyplatiť Ing. S. S. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške   323,50   €.   ktorú   je   Okresný   súd...   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu...

4. Okresnému súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 23 D 949/2003 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. “

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l dohovoru, pretože okresný súd doteraz právoplatne nerozhodol.

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

10.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05).

11.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

12. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Okrem toho je sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom   (advokátkou),   preto   nebolo   možné   predbežne posudzovať sťažnosť nad rámec jej petitu.

13. Okresný súd vo veci rozhodol 8. marca 2012 uznesením č. k. 23 D 949/2003-575 tak,   že vyporiadal   dedičstvo   po poručiteľke a potvrdil   nadobudnutie dedičstva   dedičom podľa podielov. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 D 949/2003-575 z 8. marca 2012 podal   sťažovateľ   4.   júna   2012   odvolanie.   Okresný   súd   odstúpil   spis   Krajskému   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   29. júna 2012, aby rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľa.

14. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 23 D 949/2003 vykonal všetky úkony nevyhnutne potrebné na prerokovanie a vo veci meritórne aj rozhodol. Okresný súd teda po 29.   júni   2012   už   nemohol   porušovať   žiadnym   spôsobom   základné   práva   sťažovateľa, pretože   vec   bola   predložená   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   krajskému   súdu   z   dôvodu podaného odvolania sťažovateľom. Na konanie vo veci bol príslušný už len krajský súd, proti ktorému však sťažnosť nesmerovala. Ústavný súd k uvedenému už len poznamenáva, že   predmetná   sťažnosť   sťažovateľa   z   5.   októbra   2012   bola   ústavnému   súdu   doručená 11. októbra 2012, teda dávno potom, ako okresný súd vo veci rozhodol a toto rozhodnutie aj doručil účastníkom konania (bod 13).

15. Navyše, ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoD/13/2012 z 27. augusta 2012 potvrdil prvostupňové rozhodnutie a 15. októbra 2012 vrátil spis okresnému súdu. Samotné druhostupňové rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 19. októbra 2012.

16.   Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   dodáva,   že   aj   keby   neodmietol   podanú sťažnosť   sťažovateľa   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (pozri   výrok),   bolo   by   ju potrebné   odmietnuť   pre   neprípustnosť,   keďže   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke okresného súdu 30. augusta 2012, teda krátky čas pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (11.   októbra   2012),   v dôsledku   čoho   predsedníčka okresného súdu ani nemohla (ak by sťažnosť bola oprávnená) prijať účinné opatrenia na zjednanie nápravy (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov).

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012