znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 543/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosťzastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Janka Kráľa 5/A, Lučenec, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Lučenecč. k.14 Cb 63/2013-104 z 25. júna 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystricič. k.13 Co 1196/2014-134 z 11. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva naprerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Okresného súduLučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 Cb 63/2013-104 z 25. júna 2014 (ďalej len„rozsudok okresného súdu z 25. júna 2014“) a rozsudkom Krajského súdu v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 1196/2014-134 z 11. novembra 2014 (ďalejlen „rozsudok krajského súdu z 11. novembra 2014“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná v 2. rade a jejbývalý manžel (ďalej len „žalovaný v 1. rade“, spolu ďalej len „žalovaní“) boli účastníkmikonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 Cb 63/2013, v ktorom sa

(ďalej len „žalobca“), domáhala proti žalovaným spoločne anerozdielne zaplatenia sumy 15 859,94 € s príslušenstvom z titulu vrátenia im poskytnutéhoúveru.

Okresný súd rozsudkom z 25. júna 2014 vyhovel žalobe žalobcu a žalovaných(sťažovateľku a žalovaného v 1. rade) zaviazal na zaplatenie žalobcom požadovanej sumyspolu s príslušenstvom, a to spoločne a nerozdielne. Na odvolanie žalovaného v 1. radekrajský súd rozsudkom z 11. novembra 2014 potvrdil rozsudok okresného súdu z 25. júna2014.

Sťažovateľke bol v označenom konaní okresným súdom ustanovený opatrovník,s ktorým konal okresný súd aj krajský súd ako s ustanoveným zástupcom sťažovateľky.Podľa sťažovateľky k porušeniu ňou označených základných práv rozsudkom okresnéhosúdu z 25. júna 2014 a rozsudkom krajského súdu z 11. novembra 2014 došlo v dôsledkunesplnenia zákonných podmienok pre ustanovenie opatrovníka sťažovateľke v konaní, čímjej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej základného právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo na prerokovanie veci v jej prítomnostipodľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka 31. júla 2015 doručila Generálnej prokuratúre Slovenskej republikypodnet z 27. júla 2015 na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súduz 11. novembra 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 25. júna 2014, ktorý vybavilaKrajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) prípisom č. k.Kc 97/15/6600-8 z 8. septembra 2015 (ďalej len „prípis krajskej prokuratúry“) tak, ženezistila dôvod na podanie mimoriadneho dovolania, a preto podnet odložila. Z obsahuprípisu krajskej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľka mala evidované nové miesto trvaléhopobytu na adrese Ulica budovateľov 3019/2, Lučenec, od 12. júna 2013 a krajskáprokuratúra z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 Cb 63/2013 zistila, že„okresnému súdu sa 03. 04. 2013 vrátila zásielka /platobný rozkaz/ adresovaná žalovanej 2/ na adresu ⬛⬛⬛⬛, s údajom, že adresát si zásielku nevyzdvihol v odbernej lehote. Následne okresný súd požiadal Obvodné oddelenie PZ v Lučenci o doručenie zásielky, resp. v prípade neúspešného doručenia o zistenie adresy na ktorej sa žalovaná 2/ zdržiava. Z prípisov /čl. 50, 51 súdneho spisu/ z Obvodných oddelení PZ Poltár a Lovinobaňa vyplýva, že v systéme REGOB bolo zistené, že žalovaná má trvalé bydlisko na uvedenej adrese sa nezdržiava a presné miesto jej pobytu zistené nebolo, preto jej zásielka doručená nebola Následne okresný súd zrušil platobný rozkaz a nariadil pojednávania na 18. 12. 2013, zásielku adresovanú žalovanej 2/ však pošta 23. 01. 2014 vrátila späť. Uznesením z 23. 01. 2014… okresný súd ustanovil žalovanej 2/ opatrovníčku a ďalej už konal len s ňou.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.11.2014 sp. zn. 13Co/1196/2014-134 a rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 25.06.2014 sp. zn. 14Cb/63/2014-104(správne má byť 14 Cb/63/2013-104, pozn.)porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.11.2014 sp. zn. 13Co/1196/2014-134 a rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 25.06.2014 sp. zn. 14Cb/63/2014-104(správne má byť 14 Cb/63/2013-104, pozn.)sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Lučenec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

⬛⬛⬛⬛

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je dôvodomna odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákono ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,I. ÚS 188/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva názor sťažovateľky, že v jej prípade je potrebné lehotupodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítať od doručenia prípisu krajskejprokuratúry, ktorým bol odložený jej podnet na podanie mimoriadneho dovolania protirozsudku krajského súdu z 11. novembra 2014 v spojení s rozsudkom okresného súduz 25. júna 2014.

Ústavný súd, obdobne ako vo svojom rozhodnutí č. k. I. ÚS 483/2014-12z 10. septembra 2014, konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotu za zachovanú anis prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a jehovlastnú judikatúru v obdobných veciach, podľa ktorej lehota na podanie sťažnosti vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu je v prípadochprocesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú, s výnimkou prípadov,keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54a tiež napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09 a I. ÚS 358/09).

Ústavný súd zdôrazňuje, že uvedená rozhodovacia prax sa týka výlučne tzv. riadnehodovolacieho konania na základe dovolania podaného účastníkom konania. Z viacerýchdôvodov však nemožno tento postup aplikovať na konanie o mimoriadnom dovolaní.V prvom rade samotný mechanizmus uplatnenia mimoriadneho dovolania, ktorý jezákonom exkluzívne zverený iba generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalejlen,,generálny prokurátor“), je celkom odlišný od dovolania, ktoré je v dispozičnej sféreúčastníka konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanújudikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb napodanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnetpodala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátornemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátorarozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejtosúvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemácharakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01,II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07, III. ÚS 342/2010).

Princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy a podmienky prípustnostisťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je potrebné chápať vo vzájomnejsúvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnémusúdu je považovaná za prostriedok ultima ratio ochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavnýsúd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach, ktorými sa sťažovatelia domáhajúochrany svojich práv, z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde)vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanovenia sa týka iba takýchprocesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení títo sťažovatelia.V uvedených súvislostiach, berúc do úvahy účel tu aplikovaných zákonných ustanovení,ústavný súd konštatuje, že mimoriadne dovolanie v žiadnom prípade nemožno považovaťza zákonom účinne poskytnutý prostriedok sťažovateľke na nápravu jej údajne porušenýchpráv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej sťažnosti z dôvodurealizácie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, respektíve rozhodnutia v konanío mimoriadnom dovolaní, neprichádza do úvahy.

Z obsahu sťažnosti a prípisu krajskej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľka najneskôr27. júla 2015, kedy je datovaný jej podnet na podanie mimoriadneho dovolania, malavedomosť o existencii právoplatného rozsudku okresného súdu a právoplatného rozsudkukrajského súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že k nadobudnutiu právoplatnostinamietaných rozsudkov, ako aj k získaniu vedomosti sťažovateľky o ich existencii zjavnedošlo v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti adresovanej ústavnémusúdu na poštovú prepravu (sťažnosť sťažovateľky bola podaná na poštovú prepravu13. novembra 2015 a doručená ústavnému súdu 18. novembra 2015, pozn.), a preto jejsťažnosť bola ústavnému súdu podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehotypodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivýminárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015