znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 543/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. S. a A. S. zastúpených advokátom Mgr. Petrom Balážom, Advokátska kancelária, P. Mudroňa 39, Martin, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 541/2013-249 z 29. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. a A. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014 doručená sťažnosť M. S. a A. S. (spolu ďalej len „sťažovatelia“) zastúpených advokátom Mgr. Petrom Balážom, Advokátska kancelária, P. Mudroňa 39, Martin, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 541/2013-249 z 29. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako   navrhovatelia   sa návrhom podaným Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhali vydania predbežného   opatrenia   proti   spoločnosti   Prima   banka   Slovensko,   a. s.   (ďalej   len „odporkyňa“).

Okresný súd uznesením   č.   k.   2 C 252/2013-45 z 20.   septembra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) v celom rozsahu vyhovel návrhu sťažovateľov a vo veci vydal nimi navrhované predbežné opatrenie.

Na   odvolanie   odporkyne   krajský   súd   napadnutým   uznesením   zmenil   uznesenie okresného súdu tak, že návrh sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a odporkyni nepriznal náhradu trov konania.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podali   dovolanie   sťažovatelia   aj   odporkyňa, ktoré Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením sp. zn. 3 Cdo 144/2014 z 13. mája 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol.

Najvyšší súd vo svojom uznesení zhrnul nároky sťažovateľov a obsah doterajších rozhodnutí vo veci takto:

«Navrhovatelia... sa návrhom na nariadenie predbežného opatrenia domáhali, aby súd   odporkyni:   a)   zakázal   „na   účely   plnenia   povinností   zo   zmluvy   o   poskytnutí   úveru č. 99/218/06   zo   dňa   23. 6. 2006,   uplatňovať   voči   navrhovateľom   úrokovú   sadzbu uplatňovanú   voči   navrhovateľom   od   24. 6. 2013,   t. j.   úrokovú   sadzbu   vo   výške zodpovedajúcej súčtu hodnoty EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 4,27 % p. a., a to až   do   konečného   rozhodnutia   súdu   o   žalobnom   návrhu   navrhovateľov   o   určenie ustanovenia bodu 4 ods. 4.5 zmluvy o poskytovaní úveru c. 99/218/06 zo dňa 23. 6. 2006 za neplatné“,   b)   prikázal   „na   účely   plnenia   povinnosti   zo   zmluvy   o   poskytnutí   úveru   č. 99/218/06   zo   dňa   23. 6. 2006,   uplatňovať   voči   navrhovateľom   úrokovú   sadzbu   podľa zmluvy o poskytovaní úveru... č. 99/218/06 zo dňa 23. 6. 2013, t. j. vo výške zodpovedajúcej súčtu hodnoty EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 1,43 % p. a,, a to až do konečného rozhodnutia súdu o žalobnom návrhu navrhovateľov o určenie ustanovenia bodu 4 ods. 4,5 zmluvy o poskytovaní úveru č. 99/218/06 zo dňa 23. 6. 2006 za neplatné“. Na odôvodnenie tohto návrhu uviedli,   že s odporkyňou uzatvorili   úverovú zmluvu,   v ktorej dojednali aj vzájomne odsúhlasené úrokové rozpätie. Odporkyňa do 23. júna 2011 uplatňovala voči nim dojednanú   úrokovú   sadzbu   (s   ktorou   súhlasili),   od   uvedeného   dňa   ale   –   v   rozpore s obsahom úverovej zmluvy – začala uplatňovať úrokovú sadzbu, ktorá nebola účastníkmi dohodnutá.   Týmto   konaním   odporkyne   vzniká   navrhovateľom,   ktorí   riadne   plnia   svoje zmluvné   povinnosti.,   škoda   spočívajúca   „v   reálnom   úbytku   na   ich   majetku“.   Návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorý   podľa   ich   názoru   zodpovedá   ustanoveniam § 74 až 76 O. s. p., podali preto, aby zabránili vzniku ich ďalších škôd.

Okresný súd Žilina uznesením z 20. septembra 2013 č. k. 2 C 252/2013-45 návrhu navrhovateľov na nariadenie nimi požadovaného predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovel.   Navrhovateľom   nepriznal   náhradu   trov   konania   a   odporkyni   uložil   povinnosť zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   na   začatie   konania   o   predbežnom   opatrení.   Zároveň navrhovateľom uložil povinnosť podať v lehote 30 dní návrh na začatie konania vo veci samej.   V   odôvodnení   poukázal   na   obsah   podaného   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia, citoval ustanovenia § 74 až 76 O. s. p. a stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi navrhovateľov, z ktorých vyvodzovali opodstatnenosť nimi navrhovanej dočasnej úpravy právneho vzťahu účastníkov tohto konania.

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Žiline uznesením z 29. novembra 2013 sp. zn. 5 Co 541/2013 napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh navrhovateľov... na nariadenie predbežného   opatrenia   v   celom   rozsahu   zamietol;   odporkyni   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania. V odôvodnení poukázal na priebeh konania a tiež na všeobecný účel predbežných opatrení a predpoklady ich nariadenia. Podľa jeho právneho názoru neboli v danom   prípade   osvedčené   také   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   potrebu   dočasnej úpravy   pomerov   medzi   účastníkmi   konania.   Konštatoval,   že   navrhovateľom   v   súvislostí s nimi   uvádzaným   postupom   odporkyne   nehrozí   bezprostredná   ujma.   Ak   odporkyňa v rozpore   s   úverovou   zmluvou   započítava   pri   splátkach   navrhovateľov   vyššiu   úrokovú sadzbu, bude táto skutočnosť predmetom skúmania pri rozhodovaní vo veci samej. Odvolací súd   mal   za   to,   že navrhovatelia   doposiaľ   nepreukázali   existenciu   žiadneho   exekučného titulu, núteným výkonom ktorého by mohla navrhovateľom vzniknúť prípadná škoda. Pokiaľ by im bola spôsobená ujma preplatením úveru so zvýšenou úrokovou sadzbou, odporkyňa by bola povinná preplatok navrhovateľom vrátiť, pričom (vzhľadom na to, že ide o banku) neprichádza do úvahy, že by prípadný výkon rozhodnutia bol v takom prípade ohrozený. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolania účastníci na oboch procesných stranách.

Navrhovatelia v dovolaní uviedli, že odvolací súd im odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že svoje rozhodnutie náležité neodôvodnil „v základnej otázke, na ktorej postavil svoje rozhodnutie“. Podľa ich názoru sa zaoberal iba malou a obmedzenou   časťou   ich   argumentácie   týkajúcej   sa   nebezpečenstva   im   bezprostredne hroziacej ujmy, prehliadol však, že im hrozí aj zhoršovanie životnej úrovne a „okresávame rodinného   rozpočtu   a   finančných   rezerv“.   Okrem   tejto   ujmy   (navrhovatelia   ju   označili za primárnu)   im   hrozí   aj   ďalšia   ujma   (sekundárna)   v   podobe   nemožností   riadneho splácania úveru, čo môže viesť prípadne až k uplatneniu zmluvných sankcií odporkyňou, a tiež v podobe ich platobnej neschopnosti vo vzťahu k tretím osobám. Vznik „sekundárnej ujmy   hrozí   z   časového   hľadiska   čoraz   bezprostrednejšie“   v   dôsledku   „kumulovania a rozširovania   primárnej   ujmy“.   V   tom   spočíva   naliehavosť   a   dôvodnosť   potreby   nimi navrhovanej dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Odvolací súd v napadnutom rozsudku   nevysvetlil,   prečo   pri   rozhodovaní   vzal   na   zreteľ   len   úzku   časť   argumentácie navrhovateľov   a   nezaoberal   sa   ňou   v   celej   šírke;   neodôvodnil,   prečo   nepovažoval   za opodstatnené   závery,   ku   ktorým   vo   svojom   rozhodnutí   dospel   súd   prvého   stupňa. Odvolaciemu súdu vytkli, že daný prípad reálne neposúdil a pri vyhotovení rozhodnutia „iba skopíroval už prv vydané rozhodnutie v obdobnej právnej vecí“, takže jeho uznesenie ani   „nie   je   v   skutočnosti   výsledkom   rozhodovacej   činnosti   súdu“.   Opodstatnenosť dovolania   vyvodzovali   aj   z   toho,   že   napadnuté   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) v dôsledku toho, že odvolací súd zamenil slová právnej normy a na tom základe podal nesprávny výklad § 75 ods. 2 O. s. p. Uvedené ustanovenie nenáležité interpretoval aj zužujúcim a nesprávnym výkladom pojmu „ujma“ a nesprávnymi závermi vo vzťahu k existencii ohrozenia výkonu rozhodnutia. Z týchto dôvodov navrhovatelia navrhli, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu, resp. aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Odporkyňa   napadla   dovolaním   výrok   uznesenia   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo rozhodnuté otravách odvolacieho konania....»

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich práv uznesením krajského súdu a zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu odvíjajú od doručenia uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí okrem iných ich dovolania proti napadnutému uzneseniu. Podľa sťažovateľov sú skutkové a právne závery krajského súdu v napadnutom uznesení arbitrárne, a to hlavne v nadväznosti na nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského   súdu,   čo   samo   osebe   zakladá   porušenie   sťažovateľmi   označených   práv. Sťažovatelia   svoje   námietky   týkajúce   sa   nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu vymedzili v podstate obdobne ako vo svojom dovolaní a ako boli tieto   zhrnuté   najvyšším   súdom   v   jeho   už   citovanom   uznesení.   Sťažovatelia   okrem uvedeného v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie zdôraznili:

„... Porušiteľ sa v uznesení, v rámci úvah o existencii bezprostrednej hrozby ujmy na strane   Sťažovateľov,   zaoberal   iba   malou   a   obmedzenou   časťou   argumentácie, preukazujúcej   existenciu   nebezpečenstva   ujmy   na   strane   Sťažovateľov   a   dôvodnosť nariadenia predbežného opatrenia... Z obsahu Uznesenia teda nie je možné objektívne zistiť konkrétne dôvody, pre ktoré Porušiteľ zmenil uznesenie okresného súdu, keďže odôvodnenie Uznesenia je v tomto smere nepreskúmateľné a netransparentné.

Porušiteľ taktiež neskúmal či nie je dôvodnosť nariadenia predbežného opatrenia založená prostredníctvom naplnenia druhého zákonného dôvodu, a to existenciou obavy, že by výkon práva bol ohrozený.

Porušiteľ   sa   v   odôvodnení   Uznesenia   vôbec   nevysporiadal   s   tým,   ktoré   dôkazy vyhodnotil inak ako okresný súd a to najmä vo vzťahu k existencii hroziacej ujmy na strane Sťažovateľov ako aj eventuálnu budúcu nevykonateľnosť rozhodnutia....

S ohľadom na dátum doručenia Sťažovateľom Rozhodnutia o dovolaní (2. 6. 2014), Sťažovatelia majú za to, že lehota na podanie sťažnosti... je v tomto prípade zachovaná aj vo vzťahu k Uzneseniu ako predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu....

Právne   závery   Porušiteľa   v   Uznesení   považujú   Sťažovatelia   vo   svetle   vyššie uvedeného za arbitrárne, zjavne neodôvodnené a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Účastníkom konania neboli dané odpovede na základné otázky, na ktorých stojí   Uznesenie   a   zmena   uznesenia   okresného   súdu,   dostatočne   vyčerpávajúco   tak,   aby účastníci mohli objektívne poznať dôvody prijatia Uznesenia Porušiteľom, resp. dôvody zmeny   uznesenia   okresného   súdu   a   aby   mohli   prípadne   argumentovať   voči   právnemu názoru Porušiteľa v prípade využitia opravných prostriedkov voči Uzneseniu....

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam majú Sťažovatelia za to. že uznesením Krajského   súdu   v   Žiline   č. k.   5 Co/541/2013-249   zo   dňa   29. 11. 2013   bolo   porušené základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj ich právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd....“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol: „Základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/541/2013-249 zo dňa 29. 11. 2013 porušené boli.

Uznesenie Krajského   súdu v Žiline č.   k.   5 Co/541/2013-249   zo dňa 29. 11. 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súdu v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľom v sume € 284,08... na účet ich advokáta... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušiteľ   je   povinný   vyplatiť   Sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 3000 EUR a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo zmenené uznesenie okresného súdu tak, že návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia bol zamietnutý.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľov nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzované   uznesenie   krajského   súdu   bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   či nedostatočne odôvodnené, ako to tvrdili sťažovatelia.

Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami rozhodnými   pre   posúdenie   dôvodnosti   návrhu   sťažovateľov   na   vydanie   predbežného opatrenia, keď uviedol:

„Odvolací   súd   konštatuje,   že   úpravou   predbežných   opatrení   umožňuje   právny predpis rýchlo a pružne riešiť situácie, kedy je potrebný okamžitý zásah súdu. Niektoré životné   situácie   vyvolávajú   nutnosť   v   záujme   právnej   bezpečnosti   fyzických   alebo právnických osôb zaistiť okamžitú, aj keď dočasnú, procesnú ochranu, ktorú by nebolo možné so zreteľom na bezprostredne hroziacu ujmu zaistiť v potrebnom čase obvyklým stanoveným   spôsobom.   K   zaisteniu   tohto   cieľa   zákon   upravuje   inštitút   predbežného opatrenia. Súdom dáva týmto spôsobom možnosť, aby ešte predtým, než vec posúdia po právnej   stránke   a   vo   veci   rozhodnú,   previedli   predbežnú   úpravu   riešenej   otázky. Predbežným   opatrením   sa   neprejudikujú   práva   účastníkov   ani   tretích   osôb.   Svoje opodstatnenie stráca v okamžiku, keď súd poskytne ohrozeným alebo porušeným právam ochranu   definitívnu.   Súd   rozhodujúci   o   nariadení   predbežného   opatrenia   vždy   musí prihliadať i na to, aby prípadným vyhovením návrhu nedošlo k neprimeranému zásahu do práv toho z účastníkov, voči ktorému predbežné opatrenie smeruje. Základným zmyslom predbežného opatrenia je ochrana toho, kto o vydanie predbežného opatrenia žiada, pričom musia byť rešpektované ústavné pravidlá ochrany i toho, voči komu predbežné opatrenie smeruje,   pričom   ochrana   toho,   voči   komu   predbežné   opatrenie   má   smerovať,   nemôže dosiahnuť takej miery, aby prakticky znemožňovala ochranu oprávnených záujmov druhej strany. Aj na vydanie predbežných opatrení sú kladené požiadavky vyplývajúce z ústavného práva na súdnu ochranu. To znamená, že musí byť zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 listiny základných práv a slobôd), musí byť vydané príslušným orgánom (čl. 38 ods. 1 Listiny) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny). Z judikatúry vyplýva, že zmyslom predbežného   opatrenia   je   predbežná   úprava   pomerov   účastníkov,   pričom   musí   byť poskytnutá   ochrana   tomu,   kto   o   vydanie   predbežného   opatrenia   žiada,   ako   aj   v   rámci ústavných pravidiel tomu, voči komu predbežné opatrenie smeruje.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k presvedčeniu, na rozdiel   od   názoru   prvostupňového   súdu,   že   v   danom   prípade   neboli   osvedčené   také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   navrhovateľom   v   súvislosti   s   nimi poukazovaným postupom zo strany odporcu nehrozí bezprostredná ujma. V prípade, že odporca   v   rozpore   so   zmluvou   uzavretou   medzi   účastníkmi   započítava   vyššiu   úrokovú sadzbu   pri   splátkach   navrhovateľov,   táto   skutočnosť   bude   predmetom   skúmania   pri rozhodovaní vo veci samej v prípade podania návrhu zo strany navrhovateľov.

V danom konaní má odvolací súd zato. že doposiaľ zo strany navrhovateľov v 1/ a v 2/ rade nebolo osvedčené, že by si odporca uplatnil svoje práva voči navrhovateľom v súdnom konaní, t. j. nebola preukázaná existencia žiadneho exekučného titulu, na základe ktorého by núteným výkonom rozhodnutia mohla navrhovateľom vzniknúť prípadná škoda. V prípade, že by zo strany navrhovateľov došlo k vzniku ujmy titulom preplatenia úveru v súvislosti so zvýšenou úrokovou sadzbou, odporca by bol povinný takto poskytnutú platbu navrhovateľom vrátiť (v prípade úspešností v konaní) a vzhľadom na jej postavenie tiež nemožno konštatovať, že by prípadný výkon rozhodnutia v takomto prípade bol ohrozený.“

Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského   súdu   napriek   svojej   stručnosti   v   porovnaní   s   rozsiahlou   argumentáciou sťažovateľov v ich návrhu a podaniach rozhodne neopomína vysporiadanie sa s otázkami podstatnými pre posúdenie veci. Taktiež nevykazuje také nedostatky, ktorých intenzita by mohla   mať   ústavnoprávny   rozmer   a   mohla   zakladať   možnosť   namietaného   porušenia sťažovateľmi označených práv.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľmi   označených   práv uznesením krajského súdu, odmietol ich sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľov uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014