znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 543/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., Č., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 1 NcC 13/2013-116 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013 faxom doručená a 18. júla 2013 doplnená sťažnosť Ing. Ľ. H., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 NcC 13/2013-116 z 30. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   konaní   vedenom Okresným   súdom   Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12   P   215/2011 o úprave   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností   k   maloletému   J.   H...,   jeho   rodičov   – sťažovateľky a otca maloletého, vzniesla námietku zaujatosti zákonnej sudkyne JUDr. N. K.(ďalej len „zákonná sudkyňa“).

Námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 12 P 215/2011 vzniesla sťažovateľka podaním z 8. marca 2013, teda potom, ako okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 12 P 215/2011-176 z 28. mája 2013, proti ktorému podali odvolanie sťažovateľka aj otec maloletého.

Sťažovateľka   svoju   námietku   zaujatosti   zákonného   sudcu   odôvodnila   tým,   že zákonná sudkyňa, ktorá je zároveň predsedníčkou okresného súdu, vydala otcovi mal. J. na jeho žiadosť potvrdenie z 12. februára 2013, adresované Materskej škole v Kechneci, ktorú mal. J. navštevuje, s týmto obsahom: „Okresný súd Košice-okolie potvrdzuje, že MUDr. P. H... je právoplatným zákonným zástupcom maloletého J. H... Okresný súd Košice-okolie nevydal   žiadne   rozhodnutie,   v   ktorom   by   menovanému   zakázal   styk   s   jeho   synom,   ani rozhodnutie, ktorým by zakázal menovanému vstup do predškolských a školských zariadení na území Slovenskej republiky.“

Podľa   sťažovateľky   vydanie   takéhoto   potvrdenia   zakladá   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti zákonnej sudkyne vzhľadom na jej pomer k otcovi mal. J. ako účastníka konania.

Zákonná sudkyňa vo vyjadrení z 25. marca 2013 k námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou uviedla:

„Dňa   12.   2.   2013   sa   bez   ohlásenia   opätovne   (prvý   krát   dňa   21.   1.   2013   – Spr/V/58/2013) dostavil na tunajší súd otec maloletého dieťaťa MUDr. P. H. a žiadal, aby bol prijatý predsedníčkou okresného súdu. Ako dôvod svojej neohlásenej návštevy uviedol telefonicky mojej asistentke, ktorú kontaktovala justičná stráž, že sa prišiel znova sťažovať na prieťahy v konaní tunajšieho súdu č. k. 19Em/2/2012. Keďže MUDr. H. prišiel v čase, kedy mám ako predsedníčka súdu určený čas na styk s občanmi, p. H. som prijala. Podľa jeho vyjadrenia mu matka dieťaťa stále neumožňuje styk a vzhľadom na doterajší priebeh konania č. k. 19Em/2/2012 mal za to, že súd vo veci nekoná dosť rýchlo a efektívne, že súd nepoužil účinné opatrenia, ktoré mu umožňuje zákon a to konkrétne § 272 a 273 O. s. p. a žiadal ma o zjednanie nápravy. Vyjadril sa v tom zmysle, že syn nemá problém sa s ním stretávať, len matka mu v styku bráni. Zároveň uviedol, že sa bol v materskej škôlke, ktorú jeho syn navštevuje informovať sa o aktuálnom stave svojho syna, avšak riaditeľka škôlky mala   pochybnosti   (ako   otec uviedol   mala   určité   informácie   od   matky)   o   tom,   či   je   on zákonným zástupcom maloletého J. a či nemá súdom určený zákaz styku so svojím synom. Vzhľadom na uvedené ma p. H. požiadal o vydanie potvrdenia, ktorým by súd potvrdil, že je zákonným zástupcom maloletého J. a že nemá určený zákaz styku s mal. J., ani že nemá zakázané chodiť do predškolských zariadení. Na základe uvedeného som vydala MUDr. H. potvrdenie v znení ako je to uvedené v podanej námietke zaujatosti. Predtým ako som potvrdenie MUDr. H. vydala, v potvrdení uvádzané skutočnosti som si overila v súdnom registri. Z uvedeného vyplýva, že skutočnosti uvedené v potvrdení vyplývali zo súdneho registra a neboli potvrdením zo súdneho spisu č. k. 12P/215/2012 v zmysle ust. § 9 a § 256 vyhlášky MS SR č. 543/2005 o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy... ako to uvádza právna zástupkyňa matky. V rámci rozhovoru s p. H. nebolo prejednávané konanie   č.   12P/215/2011.   V   tomto   konaní   bol   dňa   28.   5.   2012   vyhlásený   rozsudok. V súčasnosti je vec č. 12P/215/2011 na odvolacom súde.

Na   záver   uvádzam,   že   v   konaní   sa   necítim   byť   zaujatá,   nemám   pomer   k   veci, k účastníkom konania ani k právnym zástupcom matky. Otca maloletého dieťaťa MUDr. H. som   do   začatia   konania   č.   12P/215/2011   nepoznala,   v   súčasnosti   ho   poznám   len z uskutočnených pojednávaní rovnako ako matku dieťaťa a naviac z dvoch jeho osobných návštev, keď sa prišiel sťažovať na prieťahy v konaní 39Em/2/2012.“

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol   o   odvolaniach   účastníkov   konania proti   rozsudku   okresného   súdu   z   28.   mája   2012   (zrušil   rozsudok   okresného   súdu v napadnutých   výrokoch   o   určení   výživného   od   1.   mája   2012   do   budúcna,   o   dlžnom výživnom,   úprave   styku,   trovách   konania   a   v   rozsahu   zrušenia   vrátil   okresnému   súdu na ďalšie   konanie)   a   zároveň   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 12 P 215/2011.

Sťažovateľka   v   sťažnostnej   argumentácii   o   porušení   ňou   označených   základných a iných   práv   namietaným   uznesením   krajského   súdu   uviedla: „Z   odôvodnenia   tohto rozhodnutia je zrejmé, že odporca neskúmal nestrannosť (nezaujatosť) vec pojednávajúcej sudkyne Mgr. N. K. v súlade s kritériami vyplývajúcimi z... citovanej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, ktorá vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O tomto svedčí najmä to, že v odôvodnení absentuje čo i len zmienka o tom, že odporca pri rozhodovaní   o   námietke   zaujatosti   posudzoval   nestrannosť,   resp.   nezaujatosť   vec pojednávajúcej sudkyne nielen zo subjektívneho, ale aj objektívneho hľadiska.

Odporca   sa   teda   podstatou   vznesenej   námietky   zaujatosti   ani   nezaoberal,   keďže nepreskúmaval subjektívne a objektívne hľadisko nestrannosti vec pojednávajúcej sudkyne, resp. ich preskúmavaniu sa vyhol.

Zároveň je tiež zrejmé, že odporca sa. v celom rozsahu stotožnil z vyjadrením vec pojednávajúcej sudkyne Mgr. N. K. k námietke zaujatosti...

Predtým, než sa odporca stotožnil s vyjadrením vec pojednávajúcej sudkyne, bol povinný skutočnosti ňou uvádzané posúdiť a preveriť ako z hľadiska správnosti, tak aj zákonnosti, a to najmä:

1. či vec pojednávajúca sudkyňa ako predsedníčka súdu je oprávnená pri vybavovaní sťažnosti proti prieťahom v konaní podľa ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o   súdoch   vydať   sťažovateľovi   akékoľvek   potvrdenie,   z   ktorého   vôbec   nevyplýva   spôsob vybavenia sťažnosti a prijaté opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov,

2. či skutočnosti, ktoré vec pojednávajúca sudkyňa uviedla do potvrdenia na základe toho,   že si tieto   skutočnosti   overila   v nešpecifikovanom súdnom registri,   sa v nejakom súdnom registri vôbec nachádzajú,

3. či je možné, aby vec pojednávajúca sudkyňa nepreberala s otcom, ktorý sa prišiel sťažovať   na   prieťahy   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19Em/2/2012,   skutkovú   podstatu prejednávanej veci sp. zn. 12P/2I5/2011, ak otcovi vydala potvrdenie o tom, že je zákonným zástupcom   maloletého   J.   a   nemá   s   ním   zakázaný   styk,   pričom   práve   ona   rozhodovala o úprave styku otca s maloletým J...

Konanie, resp. správanie sa vec pojednávajúcej sudkyne a zároveň predsedníčky Okresného súdu Košice-okolie, Mgr. N. K. v súvislosti s osobnou návštevou otca, pri ktorom mu vydala potvrdenie, nielenže porušuje viaceré povinnosti sudcu uvedené v ustanovení 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ale hlavne svedčí o nadštandardnom (pozitívnom) vzťahu medzi otcom MUDr. P. H. a Mgr. N. K., čo vzbudzuje u sťažovateľky objektívne   odôvodnené   obavy   o   nezaujatosť   a nestrannosť   pri   rozhodovaní   súdu v prejednávanej veci...

Odporca závažným spôsobom pochybil, ak vo vyššie uvedenom smere neposudzoval objektívnu stránku zaujatosti vec pojednávajúcej sudkyne, pričom všetky zásadné objektívne skutočnosti   boli   uvedené   v   námietke   zaujatosti,   a   rovnako   odporca   závažne   pochybil, ak nevykonal preverenie správnosti a zákonnosti postupu vec pojednávajúcej sudkyne... Navyše   napadnuté   uznesenie   odporcu   je   porušením   práva   sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie aj z dôvodu, že je vydané v rozpore s ustanovením § 3 ods. 9 vety tretej zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, podľa ktorého v každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok hlasovania a to uvedením pomeru hlasov...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom: „Právo sťažovateľky...

- domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na prejednanie veci nestranným súdom zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 1NcC/13/2013-116 zo dňa 30. 4. 2013, bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 1NcC/13/2013-116 zo dňa 30. 4. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd (okrem iných) nevyhovel námietke zaujatosti zákonnej sudkyne vznesenej sťažovateľkou a rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 12 P 215/2011 o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v tom,   že   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   vyslovil   podľa   sťažovateľky   nesprávne a arbitrárne   skutkové   a právne závery,   pokiaľ ide   o   posúdenie   ňou vznesenej námietky zaujatosti zákonnej sudkyne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, ktorým krajský súd rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   12   P   215/2011,   avšak   nezistil   žiadnu   skutočnosť signalizujúcu, že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Krajský súd svoje uznesenie v časti výroku o nevylúčení zákonnej sudkyne relevantne a náležite odôvodnil príslušnými ustanoveniami vzťahujúcej sa právnej úpravy, keď uviedol: „Podľa § 14 ods. 1 O. s. p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   ich nezaujatosti.

Podľa ods. 3 cit. zák. ustanovenia dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Pre   pomer   k   veci   bude   sudca   vylúčený   vtedy,   ak   má   na   výsledku   priamy   alebo nepriamy záujem alebo keď má o veci dopredu také poznatky, ktoré by mal získať až počas konania a ktoré môžu jeho nestrannosť ovplyvniť. Dôvodom pre vylúčenie sudcu pre pomer k účastníkom bude predovšetkým to, že niektorý z účastníkov je sudcovi blízkou osobou, je jeho priateľom alebo má sudca k niektorému z účastníkov záporný vzťah a podobne. Tie isté dôvody, ktoré sú dôvodmi pre vylúčenie sudcu pre pomer k účastníkom, sú dôvodmi aj pre vylúčenie sudcu pre pomer k právnemu zástupcovi účastníka.

Účelom citovaného zákonného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Inštitút vylúčenia sudcov z prejednávania a rozhodovania veci je základnou zákonnou zárukou zaistenia ústavnej požiadavky sudcovskej nestrannosti v konaní. Zároveň je potrebné uviesť, že rozhodnutie o vylúčení sudcov podľa § 16 ods. 1 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Rovnako neústavné a nezákonné, ako prejednávanie a rozhodovanie veci sudcom, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, je preto aj rozhodnutie o vylúčení sudcu tam, kde pre takýto postup nie sú splnené zákonné podmienky. Z uvedeného vyplýva, že sudca nie je nestranný á možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, ak voči stranám sporu má určité sympatie alebo antipatie, predsudky, ak strany sporu nie sú v jeho očiach v rovnakom postavení, ak niektorá zo strán má voči druhej strane výhodu alebo nevýhodu, prednosť alebo nedostatok.

Odvolací súd preskúmal námietku zaujatosti zákonnej sudkyne Mgr. N. K. vznesenú právnou   zástupkyňou   matky   po   vyhlásení   napadnutého   rozsudku   a vyjadrenie   konajúcej sudkyne k námietke zaujatosti a dospel k záveru, že konanie sudkyne v tejto veci, ktorá ako predsedníčka konajúceho súdu vydala otcovi počas vybavovania sťažnosti potvrdenie, že je zákonným   zástupcom   mal.   J.   a   nemá   zakázaný   styk   s   ním,   Tieto   vyplývali   zo   súdneho registra   a   neboli   potvrdením   zo   spisu.   Skutočnosti   matkou   uvádzaných   vo   vznesenej námietke zaujatosti nie sú dôvodom pre záver, že by konajúca sudkyňa Mgr. N. K. bola vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   v predmetnej   veci,   pretože   matka   maloletého nepreukázala žiaden kvalifikovaný vzťah medzi konajúcou sudkyňou a účastníkmi a ani konajúca sudkyňa neuviedla žiadnu okolnosť, na základe ktorej by bolo možné pochybovať o   jej   nezaujatosti,   pričom   námietka   sa   týka   postupu   pri   vybavovaní   sťažnosti   otca   na prieťah v konaní a v čase kedy má konajúca sudkyňa ako predsedníčka konajúceho súdu určený na styk s občanmi a z toho dôvodu otca prijala.

Pretože   nebola   preukázaná   existencia   kvalifikovaného   vzťahu   konajúcej   sudkyne k účastníkom konania a k prejednávanej veci, preto návrhu na vylúčenie sudkyne nebolo možné vyhovieť. V zmysle ust. § 14 ods. 3 O. s. p. ktoré nesporne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo jeho rozhodovaní v iných veciach, preto pri neexistencii skutočností relevantných z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku uznesenia.“

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že vydanie potvrdenia už citovaného znenia zákonnou sudkyňou na žiadosť otca ako účastníka konania vedeného okresným súdom o úpravu výkonu rodičovských práv k maloletému dieťaťu sama osebe svedčí   o   nadštandardných   vzťahoch   zákonnej   sudkyne   voči   otcovi   maloletého   dieťaťa, a tým   objektívne   zakladá   dôvodnú   pochybnosť   o   nezaujatosti   zákonnej   sudkyne,   a   je dôvodom na jej vylúčenie.

Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska. Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že sudca neposkytuje garanciu nestrannosti.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Zásada   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednu   zo   základných   garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   a aby bol   vylúčený (pre   rôzne dôvody   a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   na   naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.

Podľa § 14 ods. 1 OSP, ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného práva   na   zákonného   sudcu,   sa   ustanovuje,   že   sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre Európskeho súdu pre   ľudské   práva   iba   v   prípade,   keď   je   celkom   zjavné,   že   jeho   vzťah   k   danej   veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej   povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   „sine   ira   et   studio“,   teda   nezávisle a nestranne.

Skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnej sudkyni a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie ňou označených práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   namietaným   porušením označených   práv.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013