znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 542/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, PhD., advokátskakancelária ROHAĽ & ROHUTNÝ, Timravina 9, Bratislava, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenompod sp. zn. 4 C 173/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom podsp. zn. 14 Co 289/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra2015 mailom a následne 11. novembra 2015 osobne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 C 173/2009 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.14 Co 289/2014 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania o určeniepríspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke vedeného okresnýmsúdom v procesnom postavení navrhovateľky. Okresný súd rozhodol vo veci samejrozsudkom sp. zn. 4 C 173/2009 z 11. októbra 2013, proti ktorému podala sťažovateľka21. januára 2014 odvolanie.

Sťažovateľka v danej veci do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu podala:

- sedem sťažností na prieťahy v konaní,

- sťažnosť ústavnému súdu z 30. júla 2013, o ktorej rozhodol nálezom sp. zn.I. ÚS 551/2013 z 22. januára 2014, pričom konštatoval, že bolo porušené základné právosťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančnézadosťučinenie,

- sťažnosť ústavnému súdu z 10. júna 2014, ktorú ústavný súd odmietol uznesenímsp. zn. III. ÚS 473/2014 zo 6. augusta 2014,

- sťažnosť ústavnému súdu zo 7. júla 2015, ktorú ústavný súd odmietol uznesenímsp. zn. II. ÚS 596/2015 z 24. septembra 2015.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného poukazuje na skutočnosť, že„odo dňa vyhlásenia rozsudku uplynulo viac ako 2 roky a aj napriek tomu, že sťažovateľka medzitým podala 3 sťažnosti na prieťahy v konaní a tri ústavné sťažnosti. Na základe uvedeného vyplýva, že k prieťahom dochádza nielen pred prvostupňovým súdom, ale aj pred súdom odvolacím.“.

Podľa názoru sťažovateľky k„porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote dochádzalo a naďalej dochádza, keďže prvostupňový súd síce po 4 rokoch rozhodol, avšak vec je momentálne na odvolacom súde, t. j. ani po vyše šiestich rokoch nemá sťažovateľka v rukách konečné rozhodnutie.

Predmetné prieťahy spôsobujú sťažovateľke stav právnej neistoty a zároveň neúnosné výdavky na právne zastúpenie... Súd nekonal tak, aby sťažovateľka, ako slobodná matka maloletého dieťaťa mohla využiť príspevok na výživné v období, za ktoré jej prináleží (2008 – 2010), t. j. prieťahy spôsobujú de facto nevymožiteľnosť zákonného nároku. Absurdnosť situácie spočíva v tom, že bez finančnej pomoci rodiny by navrhovateľka už dávno bola z finančných dôvodov nútená samotný návrh zobrať späť. Sťažovateľka preto v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR žiada Ústavný súd SR o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10 000,- Eur.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd postupom okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod spis. zn. 4 C 173/2009 a Krajského súdu v Bratislave vo veci spis. zn. 14 Co/289/2014 bolo porušené.

Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. 14 Co/289/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- Eur..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľke uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd Pezinok je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. Martina Rohaľa Iľkiva, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Vo vzťahu k časti sťažnosti obsahujúcej námietku porušenia základného právasťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a jej práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009 ústavnýsúd poukazuje na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrhnie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienkykonania boli splnené.

O predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie označenýchpráv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009, rozhodolústavným súd nálezom sp. zn. I. ÚS 551/2013 z 22. januára 2014, ktorým konštatovalporušenie citovaných práv sťažovateľky a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie.Nález nadobudol právoplatnosť 10. februára 2014. Rovnako o sťažnosti sťažovateľky,ktorou namietala porušenie označených práv postupom okresného súdu v napadnutomkonaní, rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 473/2014 zo 6. augusta 2014,ktorým odmietol sťažnosť v tejto časti ako neprípustnú.

Z týchto právne významných skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal opätovnekonať a rozhodovať vo veci, o ktorej už predtým opakovane rozhodol. Tento záver platí ajnapriek tomu, že v ďalšom období od doručenia predchádzajúcich rozhodnutí ústavnéhosúdu by mohol byť postup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený nečinnosťou,avšak uvedené vylučuje skutočnosť, že spis sa od 16. mája 2014 nachádza na krajskom súdez dôvodu rozhodovania o riadnom opravnom prostriedku.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcejporušenie jej označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní odmietolako neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľkasa predchádzajúcou sťažnosťou zo 7. júla 2015 domáhala vyslovenia porušenia tých istýchpráv postupom krajského súdu v tom istom konaní ako v aktuálnej sťažnosti, pričomústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 596/2015 z 24. septembra2015 tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, poukazujúc na dĺžkunapadnutého konania pred krajským súdom v trvaní 16 mesiacov. Predmetné rozhodnutieústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 26. októbra 2015. Aktuálnu sťažnosť sťažovateľkadoručila ústavnému súdu 11. novembra 2015, t. j. necelý mesiac od nadobudnutiaprávoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o predchádzajúcej sťažnosti, ktoré sa týkalo tejistej veci.

Ústavný súd konštatuje, že touto sťažnosťou sa sťažovateľka predovšetkým domáhaopätovne vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľačl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konanívedenom pod sp. zn. 14 Co 289/2014, pričom od rozhodnutia o jej predchádzajúcejsťažnosti sa okolnosti prípadu nezmenili.

Keďže sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. novembra 2015 namietasťažovateľka porušenie rovnakých práv ako vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.II. ÚS 596/2015, a to postupom toho istého orgánu verejnej moci, v tom istom konanía v bezprostredne nadväzujúcom časovom období, ústavný súd uzavrel, že v danom prípadeide o vec, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Obdobie necelých dvoch mesiacov, ktoré uplynulo od nadobudnutia právoplatnostipredchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci do dňa predbežnéhoprerokovania ďalšej sťažnosti sťažovateľky, považuje ústavný súd za nedostačujúce na to,aby umožňovalo danú sťažnosť vyhodnotiť ako návrh spĺňajúci podmienku prípustnostis prihliadnutím na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností opierajúc sa o svoje rozhodnutiesp. zn. IV. ÚS 266/2011 z 23. júna 2011 sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami, ktoré sťažovateľka uplatnila v sťažnosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť,že v prípade, ak by krajský súd v ďalšom období v namietanom konaní nepostupovalplynulo, resp. efektívne, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby sa opätovne s primeranýmčasovým odstupom obrátila na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou bude namietať porušeniesvojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015