znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 542/2014-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska kanceláriaGEREG   &   MESSINGEROVÁ,   s.   r.   o.,   Horná   Strieborná   4,   Banská   Bystrica,   vo   vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základnýchpráv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystricisp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva ⬛⬛⬛⬛ podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ÚstavySlovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   a   4   Dohovoru   o   ochraneľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystricisp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eura osem centov) na účet jeho advokáta JUDr. Jána Gerega, Advokátska kancelária GEREG& MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Geregom,   Advokátskakancelária   GEREG & MESSINGEROVÁ,   s. r. o.,   Horná   Strieborná   4,   Banská   Bystrica,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 37ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3a 4   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014“).Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 5. februára 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica(ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   5/2014   z   13.   júna   2014   (ďalej   len   „uznesenieokresného súdu z 13. júna 2014“) bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzbys tým, že jeho väzba sa bude viesť len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku, zároveň okresný súd ďalšími výrokmi rozhodol o neprijatí jeho písomného sľubua peňažnej záruky a rozhodol, že väzba sťažovateľa sa nenahrádza dohľadom mediačného aprobačného   úradníka.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 13. júna 2014   podali   sťažnosťprokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   asťažovateľ. Krajský súd svojím uznesením z 1. júla 2014 rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1písm. b) Trestného poriadku zrušil uznesenie okresného súdu z 13. júna 2014 vo výroku,ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s tým, ževäzba sa u neho bude viesť len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku,   ďalšími   výrokmi   podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   zamietol   žiadosťsťažovateľa o prepustenie z väzby a podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietolsťažnosť sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa   uznesenie   krajského   súdu   z   1.   júla   2014   trpí   vadami,   ktoréspočívajú v porušení „Ústavy SR a Tr. por., a to v čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR (§ 2 ods. 7 Tr. por.),   pretože   napriek   výslovnej   žiadosti   mňa,   sťažovateľa,   mi   nebolo   umožnené predstúpiť pred krajský súd a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa mojej väzby a v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (§ 2 ods. 14 Tr. por.)...“.

Sťažovateľ označil uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 za nepreskúmateľné.Ďalej uviedol, že v predmetnej veci bola podaná prokurátorom krajskej prokuratúry sťažnosťproti uzneseniu okresného súdu z 13. júna 2014, ktorá sťažovateľovi ani jeho obhajcovinebola doručená. Nad rámec svojej povinnosti sa krajský súd podľa sťažovateľa v uznesení z1.   júla   2014   dotýka   aj   vyjadrovania   týkajúceho   sa   viny   sťažovateľa   terminológiou„kvalifikované   podozrenie“,   čo   je   podľa   neho   porušením   zásady   prezumpcie   nevinyustanovenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 40 ods. 2listiny a tiež čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Sťažovateľ   poukázal   na   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   z   1.   júla   2014,v ktorom tento súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením sťažnostiprokurátora krajskej prokuratúry, na ktoré v odôvodnení uvedeného uznesenia iba poukázal,bez   uvedenia   konkrétnych   skutočností,   s   ktorými   sa   stotožňuje.   Uvedené   odôvodnenies ohľadom na skutočnosť, že sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola sťažovateľoviani jeho obhajcovi doručená, podľa názoru sťažovateľa „výrazne porušuje základnú zásahu trestného konania spočívajúca v rovnosti strán“, ktorá má za cieľ zabezpečiť obvinenémurovnakú možnosť pred súdom uplatniť svoje práva v rovnakom rozsahu ako prokurátorovi.

V spojitosti so zásadou rovnosti strán sťažovateľ poukázal na ustanovenia § 2 ods. 7,§   302   ods.   2   a   §   304   ods.   2   Trestného   poriadku   a   následne   uviedol,   že   pri   prvomrozhodovaní o jeho väzbe krajský súd rozhodujúci v zložení identického senátu uznesenímsp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 6. februára 2014 opomenul rozhodnúť o ním ponúkanej peňažnejzáruke. Pri druhom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa skončenom uznesením krajského súdusp. zn. 5 Tpo 19/2014, 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014 sťažovateľovi ani jeho obhajcovineboli doručené písomné dôvody sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry. Pri v poradítreťom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, ktorého preskúmanie je predmetom tejto sťažnosti,sťažovateľovi   nebola   doručená   sťažnosť   prokurátora   krajskej   prokuratúry   a   aniz odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   z 1. júla   2014   nemožno   zistiť   obsah   uvedenejsťažnosti,   hoci   sa   v rámci   neho   krajský   súd   na   jej   obsah   priamo   odvoláva.   Zároveňv predmetnom   konaní   pred   krajským   súdom   sťažovateľ   nebol   krajským   súdom   vôbecvypočutý napriek tomu, že o svoj výsluch požiadal v rámci odôvodnenia svojej sťažnostipodaním z 13. júna 2014.

Krajský súd pochybil aj tým, že na strane 3 v druhom odseku v odôvodnení uviedol,že svoje uznesenie z 1. júla 2014 okrem iného opiera o tvrdenie, že posledné rozhodnutiekrajského súdu o väzbe sťažovateľa bolo negatívnym rozhodnutím o jeho sťažnosti vo vecijeho žiadosti o prepustenie z väzby a o nahradení tohto opatrenia substitučnými inštitútmi.Uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti, pretože o jeho väzbe naposledy rozhodovalokresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 31. marca 2014, ktorým ho prepustil z väzbyna   slobodu,   avšak   uvedené   uznesenie   bolo   na   základe   sťažnosti   podanej   krajskýmprokurátorom zmenené uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 19/2014, 5 Tpo 20/2014z 15. apríla 2014 v rámci konania, v ktorom krajský súd nedoručil sťažnosť prokurátorakrajskej prokuratúry sťažovateľovi ani jeho obhajcovi a v ktorom menil obsah zápisnice,v ktorej najskôr uviedol, že bolo rozhodované o sťažnosti sťažovateľa (ako obvineného),ba dokonca, že bola čítaná sťažnosť obvinených a podstatný obsah spisu.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétnedôvody,   ktoré   by   postačovali   na   ďalšie   trvanie   jeho   väzby,   v   ktorej   sa   nachádzaod 21. januára 2014. V súvislosti s odôvodnením svojej väzby sťažovateľ poukázal na nálezústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   220/04   z   11.   januára   2005   a   následne   konštatoval,že odôvodnenie jeho väzby je v zásade rovnaké, aké bolo v predchádzajúcich rozhodnutiacho jeho väzbe, a to napriek tomu, že predmetná vec sa už nenachádza v počiatočnom štádiuvyšetrovania.

V   rámci   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   z   13.   júna   2014   sťažovateľ   uviedol,že k ponúknutému sľubu a peňažnej záruke chce byť vypočutý osobne krajským súdom,avšak odvolací súd na túto jeho žiadosť nereagoval.

Podľa   sťažovateľa   jeho   osobná   prítomnosť   v   konaní   pred   krajským   súdom   bolapotrebná v záujme zabezpečenia kontradiktórnosti konania a realizácie princípu „rovnosti zbraní“ o to viac, že mu sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola doručená. V tejtosúvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   226/07z 11. decembra 2007 a sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. júna 2007.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci síce rozhodovali rýchlo, avšaknedôsledne a o postupe, ktorý zvolili, sa sťažovateľ dozvedel až z uznesenia krajského súduz 1. júla 2014.

Predmetná vec je v štádiu prípravného konania a od 1. júla 2014 (deň doručeniaznaleckých posudkov) v nej podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní nekonajú,preto dospel k záveru, že prípravné konanie v predmetnej veci bolo ukončené. Krajský súdv odôvodnení uznesenia z 1. júla 2014 poukazuje na zložitosť dokazovania v predmetnejveci,   ktorá   ale   podľa   sťažovateľa   nemôže   byť   vyhodnotená   v   jeho   neprospech   ďalšímtrvaním väzby. Krajský súd podľa sťažovateľa na odôvodnenie trvania jeho väzby použil lenvšeobecné   konštatovanie,   ktoré   vzbudzuje   nedôveru   v   objektivitu   jeho   prístupupri rozhodovaní o jeho väzbe.

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 1. júla 2014 krajský súd poukázal na § 302ods.   1   Trestného   poriadku   zvýrazňujúc   v   ňom   danú   možnosť,   a   nie   povinnosť   súdurozhodnúť   o   účasti   okrem   iných   i   obvineného   na   rozhodovaní   o   väzbe.   Podľa   názorusťažovateľa mal krajský súd s ohľadom na skutočnosť, že mu nedoručil sťažnosť prokurátorakrajskej prokuratúry, ako aj s prihliadnutím na to, že v rámci vykonaného dokazovania vpredmetnej veci došlo k výraznému posunu, nariadiť v predmetnej veci verejné zasadnutie auskutočniť ho za jeho účasti.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48ods. 1 a 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 porušené, uvedené uznesenie zrušía prikáže   sťažovateľa   prepustiť   neodkladne   z   väzby   na   slobodu   a   zaviaže   krajský   súdna úhradu trov konania v sume 284,08 €.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 542/2014-12 zo 17. septembra 2014 prijal podľa§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšiekonanie   v   senáte   ústavného   súdu   v   zložení   Peter   Brňák   (predseda   senátu),   MariannaMochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súduna rok 2015 účinného od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení:Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca).Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súduv zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   sťažovateľa   podanímsp. zn. Spr 1756/14   zo   17.   októbra   2014   vyjadril   krajský   súd,   ktorý   vo   vzťahuk namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, akoaj čl. 37 ods. 3 listiny uviedol:

„Predmetom   sťažnosti   je námietka,   že   napriek výslovnej   žiadosti   sťažovateľa   mu nebolo umožnené predstúpiť pred súd a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jeho väzby aj s poukazom na to, že strany sú si v konaní pred súdom rovné. Zároveň rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici považuje za nepreskúmateľné, pokiaľ sa tento   súd   dovoláva iných listín a   podaní s tvrdeniami v dôvodoch svojho rozhodnutia uvedenými. Namieta tiež porušenie ľudských práv a základných slobôd spočívajúcich v § 2 ods. 7 Trestného poriadku týkajúcich sa zásady zákonného trestného procesu...

Ustanovenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku neupravuje, že rozhodovanie o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu musí prebehnúť v prítomnosti obvineného, aby sa mohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom. Je potrebné vidieť rozdiel medzi rozhodovaním o väzbe v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku, kde pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý a rozhodovaním o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, kedy zákonom takáto podmienka upravená nie je. V tomto prípade je potrebné vychádzať už z toho predpokladu, že o prepustení obvineného z väzby na slobodu na základe jeho žiadosti môže rozhodnúť už prokurátor v prípravnom konaní. Ak prokurátor v prípravnom konaní takej žiadosti nevyhovie, následne na základe predloženia svojho stanoviska s návrhom na rozhodnutie   rozhoduje   o   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   na   slobodu   sudca pre prípravné konanie. Prokurátor je povinný upovedomiť o svojom stanovisku a o tom, že podal   návrh   sudcovi   priamo   obvineného   a   jeho   obhajcu,   preto   zo   strany   súdu   nie   sú posudzované   iné   skutočnosti,   než,   aké   vyplývajú   zo   žiadosti   obvineného   o   prepustenie na slobodu   a   zo   stanoviska   prokurátora.   V   tomto   rozsahu   preto   krajský   súd   považuje sťažnosť   sťažovateľa   o porušení   článku   48   ods.   1,   2   Ústavy   Slovenskej   republiky za neopodstatnenú.

Z tohto hľadiska preto   nemohlo dôjsť ani k porušeniu   článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 37 Listiny základných práv a slobôd v nadväznosti na § 2 ods. 14 Trestného poriadku, v zmysle ktorých sú si v konaní pred súdom strany rovné...“

K   argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   porušenia   jeho   základného   práva   podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajský súd predovšetkým poukázalna ustálenú judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04,IV. ÚS 397/2010, II. ÚS 382/2014 atď.), v ktorej už tento súd uviedol, že čl. 17 ústavyzahŕňa   základné   hmotné   a   tiež   procesné   atribúty   základného   práva   na   osobnú   sloboduvrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súduo väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecnéustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu. V súvislosti s uvedeným krajskýsúd uviedol, že v tejto časti smerujúcej proti porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú. Následne krajský súduviedol, že sťažnosť, v časti smerujúcej proti postupu a napadnutému uzneseniu krajskéhosúdu pre namietané porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruz dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, považuje za neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietkam, podľa ktorých uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014neobsahuje konkrétne dôvody postačujúce na ponechanie sťažovateľa vo väzbe, krajský súdpredovšetkým uviedol, že v písomnom odôvodnení uvedeného rozhodnutia „sú rozvedené predpoklady ďalšieho trvania väzby, s odkazom na povahu trestnej činnosti obvineného, a nezmenenú situáciu vo vzťahu k trvaniu väzby. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako osoba voči ktorej podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, nemá možnosť ako sa vyjadriť bližšie k vecnej stránke prijatej sťažnosti ako odkazom na odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia, nakoľko nemôže prehodnocovať, vysvetľovať, či dopĺňať súdne rozhodnutie.“.

V závere svojho vyjadrenia krajský súd vzhľadom na uvedené navrhol, aby ústavnýsúd rozhodol, že k porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením krajského súduz 1. júla 2014 nedošlo.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámenísa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosťprerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti lenna   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúcehosúdneho spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobodylen pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c) tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľačl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014porušené. Uznesením z 1. júla 2014 bolo krajským súdom zrušené uznesenie okresnéhosúdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 13. júna 2014 v časti výroku, ktorým bola zamietnutá žiadosťsťažovateľa o prepustenie z väzby s tým, že sa jeho väzba ďalej bude viesť len z dôvodupodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ďalším výrokom tohto uznesenia krajský súdzamietol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie a taktiežpodľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením krajského súduz 1. júla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 je nepreskúmateľné, pretože sa dovolávavo svojom   odôvodnení   listín   a   podaní   predovšetkým   sťažností   prokurátora   krajskejprokuratúry, ktorých obsah podľa neho nemožno zistiť ani z jeho odôvodnenia, a navyše bezšpecifikácie konkrétnych skutočností, s ktorými sa krajský súd pri rozhodovaní stotožnil,čím došlo k porušeniu princípu rovnosti strán,

- uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétne dôvody, ktoré bypostačovali na ďalšie trvanie väzby sťažovateľa,

- sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa osobne ku všetkým okolnostiam jehoväzby, a to napriek jeho žiadosti o vypočutie.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru

Ústavný   súd   už   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   konštatoval,že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (čl. 17ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súdneodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   jeho   väzby   a   nariadil   prepustenieobvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobunevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označenýchustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Rešpektovanie základných práv garantovaných v ustanoveniach čl. 17 ods. 1, 2 a 5ústavy   u   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   väzbou   zahŕňa   zabezpečenie   základnýchprocesných   záruk   vyžadovaných   v   zmysle   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v   konaní,   ktoréhopredmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nedostatočnosti   uzneseniakrajského   súdu   z 1. júla   2014   (nedostatok   dôvodov   väzby,   odvolávanie   sa   na   dôvodysťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry sťažovateľovi neznáme) ústavný súd preskúmaljeho obsah. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014 popísal výrokovúčasť uznesenia okresného súdu z 13. júna 2014 a uviedol:

«Prokurátor v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým, že aj v súčasnom štádiu prípravného konania u obvineného trvajú väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b), c)   Tr.   por.   Na   podklade   zákonne   vykonaných   dôkazných   prostriedkov   v   priebehu prípravného   konania   je   totiž   ustálená   tá   skutočnosť,   že   obvinený   spolu   s   ďalšími spoluobvinenými preukázateľne komunikoval s cieľom koordinovať svoju činnosť vo vzťahu k orgánom finančnej   správy. Z vykonaných hovorov   je zjavné,   že obvinený v   spolupráci s ďalšími   obvinenými   v   reálnom   čase   zabezpečoval   dôkazy,   ktoré   nekorešpondovali s objektívnou skutočnosťou. Z toho dôvodu je preto objektívne daná obava, že obvinený bude rovnakú činnosť vyvíjať naďalej a súčasne je z povahy páchanej trestnej činnosti zrejmé, že táto nedáva žiadnu záruku, že by účel väzby bolo možné dosiahnuť inak. Súčasne je potrebné poukázať i na obsah výpovede svedkyne ⬛⬛⬛⬛, ktorá   jednoznačne   a   jasne   ozrejmila   vzťah   obvineného ⬛⬛⬛⬛ k   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ako i k spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ako i jeho reálny vplyv na dianie v týchto spoločnostiach, ako i zasahovanie do účtovnej dokumentácie týchto spoločností. V dôsledku   týchto   skutočností,   je   preto   relevantná   obava,   priebežne   potvrdzovaná vykonanými dôkazmi, že obvinený svojím konaním bude pôsobiť na svedkov, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

V   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti   navrhol   prokurátor,   aby   krajský   súd napadnuté uznesenie zrušil a následne, aby žiadosť obvineného zamietol. Obvinený ⬛⬛⬛⬛ v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým, že niet konkrétneho poznatku, že by od septembra 2012 do januára 2014 páchal trestnú činnosť, pričom už boli vypočutí zrejme všetci v úvahu pripadajúci svedkovia. Trvá na tom, aby bol prijatý jeho písomný sľub alebo peňažná záruka. V závere zdôraznil, že v súčasnosti mu   vznikol   nárok   na   starobný   dôchodok,   o   ktorý   požiadal,   takže   nebude   odkázaný na podnikateľskú   činnosť.   Skutočnosť,   že   popiera   trestnú   činnosť,   nemôže   byť   dôvodom trvania väzby a zdôrazňuje, že doposiaľ súdne trestaný nebol.

Nakoniec žiadal, aby bol pred odvolací súd predvedený a k sľubu a peňažnej záruke vypočutý a následne z väzby prepustený na slobodu.

Krajský súd na podklade oboch sťažností podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia ako i konania, ktoré mu predchádzalo a zistil,   že   sťažnosť   krajského   prokurátora   je   v   celom   rozsahu   dôvodná   a   sťažnosť obvineného je nedôvodná.

Krajský   súd   v   rámci   prieskumnej   povinnosti   dospel   totiž   k   záveru,   že   ďalšie pretrvávanie   väzby   u   obvineného   z   dôvodu   §   71   ods.   1   písm.   b),   c)   Tr.   por.,   je   aj v súčasnosti plne opodstatnené. Na podklade doposiaľ vykonaných dôkazov v prípravnom konaní, pretrváva naďalej až kvalifikované podozrenie, že aj obvinený ⬛⬛⬛⬛ sa mal   dopustiť   rozsiahlej   daňovej   trestnej   činnosti,   v   úmysle   získať   majetkový   prospech, za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody od 7 do 12 rokov. V tomto smere si krajský   súd   v   celom   rozsahu   osvojuje   odôvodnenie   sťažnosti   krajského   prokurátora a z dôvodu stručnosti preto naň len poukazuje.

Okrem   spomenutého   dôvodného   až   kvalifikovaného   podozrenia   ako   jedného z predpokladov ďalšieho trvania väzby, je v posudzovanej veci splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania obvineného, a to existencia konkrétnych väzobných dôvodov podľa § 71 ods.   1   písm.   b),   c)   Tr.   por.   Krajský   súd   už   vo   svojom   predchádzajúcom   rozhodnutí sp. zn. 5 Tpo 19/2014 a 5 Tpo 20/2014 z 15. 04. 2014 konštatoval, že povaha trestnej činnosti obvineného nedáva žiadnu záruku, že by účel väzby u neho bolo možné dosiahnuť inak   a potvrdil   existenciu   dôvodov   kolúznej   a   preventívnej   väzby,   a   zároveň   odmietol substitučné inštitúty.

Krajský súd opäť zdôrazňuje a opakuje, že zo spisového materiálu vyplynulo, že neprehľadnosť   „obchodných   transakcií“   vzájomne   personálne   prepojených   obchodných spoločností, neumožňuje objektívne ustáliť pôvod tovaru, teda cez ktorú spoločnosť sa tento tovar do reťazca dostal a tiež nie je možné zistiť spoločnosť, ktorou mal tento tovar reťazec opustiť. Pokiaľ obvinený ⬛⬛⬛⬛ sa obhajuje tým, že dôvod uskutočnenia týchto obchodov bol realizovaný za účelom tvorby zisku v zmysle Obchodného zákonníka, tak v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa zdaniteľné plnenie aj uskutočnilo. Daňový subjekt je totiž povinný preukázať   a   správca   dane   je   oprávnený   preveriť,   kým   a   ako   sa   zdaniteľné   plnenie uskutočnilo. Daňový doklad je teda z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom údaje odrážajú objektívnu skutočnosť.

Ďalej   je   potrebné   poznamenať,   že   posledné   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo negatívnym rozhodnutím o sťažnosti obvineného o prepustenie z väzby a o nahradení tohto opatrenia   substitučnými   inštitútmi.   Situácia   do   dnešného   dňa   však   nevykazuje   žiadne zmeny, a preto krajský súd dospel k záveru, že dôvody väzby u obvineného naďalej trvajú v takej intenzite a z dôvodov, pre ktoré mu bola obmedzená osobná sloboda dňa 21. 01. 2014. Tiež dospel k záveru, že nie je možné toto opatrenie nahradiť substitučnými inštitútmi, ktoré správne nepoužil prvostupňový súd, keďže nie je možné považovať ich za dostatočné. Riziko, t. j. dôvodná obava, že by obvinený v prípade prepustenia na slobodu konal spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., teda prevyšuje substitučné inštitúty. Doterajšia väzba u obvineného stíhaného pre daňové zločiny, za ktoré mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody 7 až na 12 rokov, nie je preto v súčasnom štádiu trestného stíhanie zjavne neprimeraná.

Podľa § 302 ods. 1 Tr. por., neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa. Podľa § 302 ods. 2 prvá veta Tr. por., iné osoby sú z účasti na verejnom zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom   zasadnutí   aj   prokurátor,   obvinený   a   jeho   obhajca;   pri   rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Účasť   obvineného   na verejnom zasadnutí,   krajský   súd nepovažoval   za   potrebnú, keďže obvinený v sťažnosti len zopakoval svoje obhajobné tvrdenia, ktoré už prezentoval aj v minulosti, a to písomne alebo osobne aj na neverejnom zasadnutí konanom 06. 02. 2014, kde bol aj vypočutý.

Z týchto dôvodov krajský súd, akceptujúc aj odôvodnenie krajského prokurátora, potom zrušil napadnuté uznesenie vo výroku, ktorým zmenil dôvody väzby u obvineného a vo veci rozhodol tak, že žiadosť obvineného zamietol a tiež zamietol jeho sťažnosť ako nedôvodnú.»

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy stabilne uvádza, že ústavné zárukyosobnej   slobody   jednotlivca   sa   v   prípade   väzby   len   odkazom   na   zákonnú   úpravunevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbezodpovedalo   jednak   významu   zaručenej   osobnej   slobody   a   jednak   „dôvodom   a   časuustanovenému zákonom“. Z čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobnásloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkouz   neho,   musí   úvaha   súdu   o   existencii   zákonom   ustanovených   dôvodov   a   času   väzbyv konkrétnom   prípade   zodpovedať   vždy   tomuto   vzťahu   medzi   princípom   a   výnimkou.Výnimočnosti   tohto   prostriedku   musí   zodpovedať   aj   jeho   čas   použitia   tak,   aby   väzbanepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanieväzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné   náznakyskutočného   verejného   záujmu,   ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú   nad   právomobvineného na osobnú slobodu (I. ÚS 165/02).

Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,podľa ktorej pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam akov odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazomna vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnutéa účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoruje osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré súpodstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Broganand Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65 a už citovaný rozsudokvo veci Jecius v. Litva, bod 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamenápovinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a   proti   väzbe   a   rozhodnúť   s   poukazomna kritériá   právne,   či   sú   dané   dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj   prepustiť   osobuna slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarskozo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Táto povinnosť zahŕňa aj preskúmanie odôvodnenostipodozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   na   základe   ktorého   došlo   k zadržaniu,   apreskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov v. Bulharsko,rozsudok   z   26.   7.   2001,   bod   94).   Odôvodnenosť   podozrenia   predpokladá   existenciuskutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, žedaná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12.2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platnéhovnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie Lukanov v.Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie voveci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).

Krajský   súd   v   danej   veci   pri   preskúmaní   existencie   formálnych   a   materiálnychpodmienok   väzby   sťažovateľa   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   vo   vzťahu   k   existenciidôvodného podozrenia odkázal na odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora a vo vzťahuk existencii konkrétnych dôvodov väzby predovšetkým na svoje predchádzajúce uzneseniesp. zn. 5 Tpo 19/2014 a 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu je z hľadiska§ 176 ods. 2 Trestného poriadku nepreskúmateľné. Spôsob preskúmania sťažnosti musí totižsúd rozhodujúci o sťažnosti (a teda aj o zákonnosti väzby) uviesť v odôvodnení svojhorozhodnutia, ktoré by malo obsahovať predovšetkým označenie skutočností, ktoré považovalza dokázané, dôkazy, o ktoré sa jeho skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa prirozhodovaní spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, a právne   úvahy, na základektorých podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   opakovane   poukazoval   na   skutočnosť,   žeodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré odkazuje na predchádzajúce rozhodnutiav tej istej veci, možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnúalternatívu odôvodnenia (napr. m. m. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).

V uvedenej veci aj túto krajnú hranicu   ústavnej akceptovateľnosti   odôvodneniauznesenia krajský súd nerešpektoval, keď v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014uviedol, že si v celom rozsahu osvojuje odôvodnenie sťažnosti prokurátora a z dôvodustručnosti   naň   preto   len   poukazuje,   a takýto   postup   zvolil   bez   toho,   aby   poukázalna akékoľvek konkrétne skutkové zistenia z nej vyplývajúce   či vyslovil právne závery,ku ktorým na základe tejto sťažnosti, ktorú sťažovateľ nemal k dispozícii, dospel.

Taktiež v rámci preskúmavania existencie konkrétnych dôvodov väzby po poukázanína   závery   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   19/2014   a   5   Tpo   20/2014z 15. apríla 2014, ako aj na konkrétne skutkové zistenia krajský súd v odôvodnení uzneseniaz 1. júla 2014 neuviedol, aké závery z týchto skutkových zistení vyvodil, t. j. neuviedolvlastné   právne   úvahy   a   závery,   z   ktorých   by   existencia   dostatočných   dôvodov   väzbysťažovateľa priamo vyplývala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že krajský súd uznesením z 1. júla 2014,pri   ktorom   nerešpektoval   požiadavky   na   odôvodnenie   uznesenia   podľa   §   176   ods.   2Trestného poriadku, porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, akoaj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu.)

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   aj   v   súvislosti   so   svojímnevypočutím v konaní pred krajským súdom napriek tomu, že o vypočutie v konaní o svojejsťažnosti výslovne tento súd požiadal.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   vyslovil,   že   podstatnou   súčasťouprocesných   záruk v   konaní podľa   čl. 5   ods.   4 dohovoru   v prípadoch, keď pozbavenieosobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, je aj osobnáprítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu osobne sa k veci vyjadriť,pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú   garanciu   rešpektovania   práv   obvineného(obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za určitých okolností môžepredstavovať   nevyhnutný   predpoklad   pre   rešpektovanie   základných   procesných   garanciíuplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou(kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Povinnosťou súdu v trestnom konaní je poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranuv rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone (vykladanom a aplikovanom v súlades čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4 a s čl. 154c ods. 1 ústavy). V prípade kolízieuvedených práv   je   povinnosťou súdu zabezpečiť   ich spravodlivú   rovnováhu.   Vzhľadomna uvedené nemusí rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sapreskúmania zákonnosti jeho väzby predstavovať v každom jednotlivom prípade ústavnenekonformný   zásah   do   základných   práv   a   slobôd   obvineného.   Sťažovateľ   bol   riadnevypočutý   v   konaní   pred   okresným   súdom   v   predmetnej   veci   a   krajský   súd   o   podanejsťažnosti   sťažovateľa   následne   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   s   odvolaním   sana ustanovenie § 302 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý uvedený procesný postup umožňuje,a preto   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   na   základe   uvedeného   postupu   k porušeniusťažovateľom označených práv nedošlo (bod 3 výroku nálezu)

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej poukazuje taktiežna svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúcez čl. 6 dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavysa   týkajú   tej   časti   trestného   konania,   ktorej   predmetom   je   rozhodovanie   o   samotnomtrestnom   obvinení   (resp.   o   obžalobe) osoby   a   nie   sú   priamo   aplikovateľné   na   konanietýkajúce sa väzby. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietaporušenie uvedených práv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jehoväzby, nevyhovel z dôvodu neexistencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenýmiprávami a namietaným uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 (bod 3 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto právaalebo   slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšiekonanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republikaratifikovala a bola   vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   alebo   ak je   to možné,prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,pozn.), obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavnýsúd   nálezom   vyslovil   porušenie   ním   označených   práv   uznesením   krajského   súduz 1. júla 2014,   zrušil   uvedené   uznesenie   a   prikázal,   aby   bol   sťažovateľ   prepustenýneodkladne z väzby na slobodu.

Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 T 5/2014 z 18. júla 2014v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 bolorozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa, t. j. bolo vydané nové rozhodnutieo väzbe sťažovateľa, a preto sa už návrh rozhodnutia sťažovateľa v časti, v ktorej navrhovalzrušenie uznesenia z 1. júla 2014, stal bezpredmetným. Z tohto dôvodu ústavný súd jehonávrhu na rozhodnutie v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdeaj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnymzastupovaním obchodnou spoločnosťou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., konajúcouprostredníctvom advokáta JUDr. Jána Gerega.

Sťažovateľ   požadoval   od   krajského   súdu   zaplatenie   náhrady   trov   konaniapred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 284,08 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzalz príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €. S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trovza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu,ktorá zodpovedá ním uplatnenej sume uvedeného nároku (bod 2 výroku nálezu).

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015