SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 542/2014-43
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska kanceláriaGEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základnýchpráv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eura osem centov) na účet jeho advokáta JUDr. Jána Gerega, Advokátska kancelária GEREG& MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátskakancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 37ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014“).Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 5. februára 2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 13. júna 2014 (ďalej len „uznesenieokresného súdu z 13. júna 2014“) bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzbys tým, že jeho väzba sa bude viesť len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku, zároveň okresný súd ďalšími výrokmi rozhodol o neprijatí jeho písomného sľubua peňažnej záruky a rozhodol, že väzba sťažovateľa sa nenahrádza dohľadom mediačného aprobačného úradníka. Proti uzneseniu okresného súdu z 13. júna 2014 podali sťažnosťprokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) asťažovateľ. Krajský súd svojím uznesením z 1. júla 2014 rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1písm. b) Trestného poriadku zrušil uznesenie okresného súdu z 13. júna 2014 vo výroku,ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s tým, ževäzba sa u neho bude viesť len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku, ďalšími výrokmi podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosťsťažovateľa o prepustenie z väzby a podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietolsťažnosť sťažovateľa.
Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 trpí vadami, ktoréspočívajú v porušení „Ústavy SR a Tr. por., a to v čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR (§ 2 ods. 7 Tr. por.), pretože napriek výslovnej žiadosti mňa, sťažovateľa, mi nebolo umožnené predstúpiť pred krajský súd a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa mojej väzby a v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (§ 2 ods. 14 Tr. por.)...“.
Sťažovateľ označil uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 za nepreskúmateľné.Ďalej uviedol, že v predmetnej veci bola podaná prokurátorom krajskej prokuratúry sťažnosťproti uzneseniu okresného súdu z 13. júna 2014, ktorá sťažovateľovi ani jeho obhajcovinebola doručená. Nad rámec svojej povinnosti sa krajský súd podľa sťažovateľa v uznesení z1. júla 2014 dotýka aj vyjadrovania týkajúceho sa viny sťažovateľa terminológiou„kvalifikované podozrenie“, čo je podľa neho porušením zásady prezumpcie nevinyustanovenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 40 ods. 2listiny a tiež čl. 6 ods. 2 dohovoru.
Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 1. júla 2014,v ktorom tento súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením sťažnostiprokurátora krajskej prokuratúry, na ktoré v odôvodnení uvedeného uznesenia iba poukázal,bez uvedenia konkrétnych skutočností, s ktorými sa stotožňuje. Uvedené odôvodnenies ohľadom na skutočnosť, že sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola sťažovateľoviani jeho obhajcovi doručená, podľa názoru sťažovateľa „výrazne porušuje základnú zásahu trestného konania spočívajúca v rovnosti strán“, ktorá má za cieľ zabezpečiť obvinenémurovnakú možnosť pred súdom uplatniť svoje práva v rovnakom rozsahu ako prokurátorovi.
V spojitosti so zásadou rovnosti strán sťažovateľ poukázal na ustanovenia § 2 ods. 7,§ 302 ods. 2 a § 304 ods. 2 Trestného poriadku a následne uviedol, že pri prvomrozhodovaní o jeho väzbe krajský súd rozhodujúci v zložení identického senátu uznesenímsp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 6. februára 2014 opomenul rozhodnúť o ním ponúkanej peňažnejzáruke. Pri druhom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa skončenom uznesením krajského súdusp. zn. 5 Tpo 19/2014, 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014 sťažovateľovi ani jeho obhajcovineboli doručené písomné dôvody sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry. Pri v poradítreťom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, ktorého preskúmanie je predmetom tejto sťažnosti,sťažovateľovi nebola doručená sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry a aniz odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 1. júla 2014 nemožno zistiť obsah uvedenejsťažnosti, hoci sa v rámci neho krajský súd na jej obsah priamo odvoláva. Zároveňv predmetnom konaní pred krajským súdom sťažovateľ nebol krajským súdom vôbecvypočutý napriek tomu, že o svoj výsluch požiadal v rámci odôvodnenia svojej sťažnostipodaním z 13. júna 2014.
Krajský súd pochybil aj tým, že na strane 3 v druhom odseku v odôvodnení uviedol,že svoje uznesenie z 1. júla 2014 okrem iného opiera o tvrdenie, že posledné rozhodnutiekrajského súdu o väzbe sťažovateľa bolo negatívnym rozhodnutím o jeho sťažnosti vo vecijeho žiadosti o prepustenie z väzby a o nahradení tohto opatrenia substitučnými inštitútmi.Uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti, pretože o jeho väzbe naposledy rozhodovalokresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 31. marca 2014, ktorým ho prepustil z väzbyna slobodu, avšak uvedené uznesenie bolo na základe sťažnosti podanej krajskýmprokurátorom zmenené uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 19/2014, 5 Tpo 20/2014z 15. apríla 2014 v rámci konania, v ktorom krajský súd nedoručil sťažnosť prokurátorakrajskej prokuratúry sťažovateľovi ani jeho obhajcovi a v ktorom menil obsah zápisnice,v ktorej najskôr uviedol, že bolo rozhodované o sťažnosti sťažovateľa (ako obvineného),ba dokonca, že bola čítaná sťažnosť obvinených a podstatný obsah spisu.
Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétnedôvody, ktoré by postačovali na ďalšie trvanie jeho väzby, v ktorej sa nachádzaod 21. januára 2014. V súvislosti s odôvodnením svojej väzby sťažovateľ poukázal na nálezústavného súdu sp. zn. III. ÚS 220/04 z 11. januára 2005 a následne konštatoval,že odôvodnenie jeho väzby je v zásade rovnaké, aké bolo v predchádzajúcich rozhodnutiacho jeho väzbe, a to napriek tomu, že predmetná vec sa už nenachádza v počiatočnom štádiuvyšetrovania.
V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti z 13. júna 2014 sťažovateľ uviedol,že k ponúknutému sľubu a peňažnej záruke chce byť vypočutý osobne krajským súdom,avšak odvolací súd na túto jeho žiadosť nereagoval.
Podľa sťažovateľa jeho osobná prítomnosť v konaní pred krajským súdom bolapotrebná v záujme zabezpečenia kontradiktórnosti konania a realizácie princípu „rovnosti zbraní“ o to viac, že mu sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola doručená. V tejtosúvislosti sťažovateľ poukázal na nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 226/07z 11. decembra 2007 a sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. júna 2007.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci síce rozhodovali rýchlo, avšaknedôsledne a o postupe, ktorý zvolili, sa sťažovateľ dozvedel až z uznesenia krajského súduz 1. júla 2014.
Predmetná vec je v štádiu prípravného konania a od 1. júla 2014 (deň doručeniaznaleckých posudkov) v nej podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní nekonajú,preto dospel k záveru, že prípravné konanie v predmetnej veci bolo ukončené. Krajský súdv odôvodnení uznesenia z 1. júla 2014 poukazuje na zložitosť dokazovania v predmetnejveci, ktorá ale podľa sťažovateľa nemôže byť vyhodnotená v jeho neprospech ďalšímtrvaním väzby. Krajský súd podľa sťažovateľa na odôvodnenie trvania jeho väzby použil lenvšeobecné konštatovanie, ktoré vzbudzuje nedôveru v objektivitu jeho prístupupri rozhodovaní o jeho väzbe.
V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 1. júla 2014 krajský súd poukázal na § 302ods. 1 Trestného poriadku zvýrazňujúc v ňom danú možnosť, a nie povinnosť súdurozhodnúť o účasti okrem iných i obvineného na rozhodovaní o väzbe. Podľa názorusťažovateľa mal krajský súd s ohľadom na skutočnosť, že mu nedoručil sťažnosť prokurátorakrajskej prokuratúry, ako aj s prihliadnutím na to, že v rámci vykonaného dokazovania vpredmetnej veci došlo k výraznému posunu, nariadiť v predmetnej veci verejné zasadnutie auskutočniť ho za jeho účasti.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48ods. 1 a 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 porušené, uvedené uznesenie zrušía prikáže sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu a zaviaže krajský súdna úhradu trov konania v sume 284,08 €.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 542/2014-12 zo 17. septembra 2014 prijal podľa§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšiekonanie v senáte ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), MariannaMochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súduna rok 2015 účinného od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení:Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca).Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súduv zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podanímsp. zn. Spr 1756/14 zo 17. októbra 2014 vyjadril krajský súd, ktorý vo vzťahuk namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, akoaj čl. 37 ods. 3 listiny uviedol:
„Predmetom sťažnosti je námietka, že napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa mu nebolo umožnené predstúpiť pred súd a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jeho väzby aj s poukazom na to, že strany sú si v konaní pred súdom rovné. Zároveň rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici považuje za nepreskúmateľné, pokiaľ sa tento súd dovoláva iných listín a podaní s tvrdeniami v dôvodoch svojho rozhodnutia uvedenými. Namieta tiež porušenie ľudských práv a základných slobôd spočívajúcich v § 2 ods. 7 Trestného poriadku týkajúcich sa zásady zákonného trestného procesu...
Ustanovenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku neupravuje, že rozhodovanie o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu musí prebehnúť v prítomnosti obvineného, aby sa mohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom. Je potrebné vidieť rozdiel medzi rozhodovaním o väzbe v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku, kde pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý a rozhodovaním o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, kedy zákonom takáto podmienka upravená nie je. V tomto prípade je potrebné vychádzať už z toho predpokladu, že o prepustení obvineného z väzby na slobodu na základe jeho žiadosti môže rozhodnúť už prokurátor v prípravnom konaní. Ak prokurátor v prípravnom konaní takej žiadosti nevyhovie, následne na základe predloženia svojho stanoviska s návrhom na rozhodnutie rozhoduje o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu sudca pre prípravné konanie. Prokurátor je povinný upovedomiť o svojom stanovisku a o tom, že podal návrh sudcovi priamo obvineného a jeho obhajcu, preto zo strany súdu nie sú posudzované iné skutočnosti, než, aké vyplývajú zo žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu a zo stanoviska prokurátora. V tomto rozsahu preto krajský súd považuje sťažnosť sťažovateľa o porušení článku 48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky za neopodstatnenú.
Z tohto hľadiska preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 37 Listiny základných práv a slobôd v nadväznosti na § 2 ods. 14 Trestného poriadku, v zmysle ktorých sú si v konaní pred súdom strany rovné...“
K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajský súd predovšetkým poukázalna ustálenú judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04,IV. ÚS 397/2010, II. ÚS 382/2014 atď.), v ktorej už tento súd uviedol, že čl. 17 ústavyzahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú sloboduvrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súduo väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecnéustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu. V súvislosti s uvedeným krajskýsúd uviedol, že v tejto časti smerujúcej proti porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú. Následne krajský súduviedol, že sťažnosť, v časti smerujúcej proti postupu a napadnutému uzneseniu krajskéhosúdu pre namietané porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruz dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, považuje za neopodstatnenú.
Vo vzťahu k námietkam, podľa ktorých uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014neobsahuje konkrétne dôvody postačujúce na ponechanie sťažovateľa vo väzbe, krajský súdpredovšetkým uviedol, že v písomnom odôvodnení uvedeného rozhodnutia „sú rozvedené predpoklady ďalšieho trvania väzby, s odkazom na povahu trestnej činnosti obvineného, a nezmenenú situáciu vo vzťahu k trvaniu väzby. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako osoba voči ktorej podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, nemá možnosť ako sa vyjadriť bližšie k vecnej stránke prijatej sťažnosti ako odkazom na odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia, nakoľko nemôže prehodnocovať, vysvetľovať, či dopĺňať súdne rozhodnutie.“.
V závere svojho vyjadrenia krajský súd vzhľadom na uvedené navrhol, aby ústavnýsúd rozhodol, že k porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením krajského súduz 1. júla 2014 nedošlo.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámenísa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosťprerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti lenna základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúcehosúdneho spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobodylen pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľačl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014porušené. Uznesením z 1. júla 2014 bolo krajským súdom zrušené uznesenie okresnéhosúdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 13. júna 2014 v časti výroku, ktorým bola zamietnutá žiadosťsťažovateľa o prepustenie z väzby s tým, že sa jeho väzba ďalej bude viesť len z dôvodupodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ďalším výrokom tohto uznesenia krajský súdzamietol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie a taktiežpodľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením krajského súduz 1. júla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom malo dôjsť v dôsledku toho, že:
- uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 je nepreskúmateľné, pretože sa dovolávavo svojom odôvodnení listín a podaní predovšetkým sťažností prokurátora krajskejprokuratúry, ktorých obsah podľa neho nemožno zistiť ani z jeho odôvodnenia, a navyše bezšpecifikácie konkrétnych skutočností, s ktorými sa krajský súd pri rozhodovaní stotožnil,čím došlo k porušeniu princípu rovnosti strán,
- uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétne dôvody, ktoré bypostačovali na ďalšie trvanie väzby sťažovateľa,
- sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa osobne ku všetkým okolnostiam jehoväzby, a to napriek jeho žiadosti o vypočutie.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou konštatoval,že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (čl. 17ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súdneodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenieobvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobunevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označenýchustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Rešpektovanie základných práv garantovaných v ustanoveniach čl. 17 ods. 1, 2 a 5ústavy u osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou zahŕňa zabezpečenie základnýchprocesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní, ktoréhopredmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočnosti uzneseniakrajského súdu z 1. júla 2014 (nedostatok dôvodov väzby, odvolávanie sa na dôvodysťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry sťažovateľovi neznáme) ústavný súd preskúmaljeho obsah. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014 popísal výrokovúčasť uznesenia okresného súdu z 13. júna 2014 a uviedol:
«Prokurátor v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým, že aj v súčasnom štádiu prípravného konania u obvineného trvajú väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Na podklade zákonne vykonaných dôkazných prostriedkov v priebehu prípravného konania je totiž ustálená tá skutočnosť, že obvinený spolu s ďalšími spoluobvinenými preukázateľne komunikoval s cieľom koordinovať svoju činnosť vo vzťahu k orgánom finančnej správy. Z vykonaných hovorov je zjavné, že obvinený v spolupráci s ďalšími obvinenými v reálnom čase zabezpečoval dôkazy, ktoré nekorešpondovali s objektívnou skutočnosťou. Z toho dôvodu je preto objektívne daná obava, že obvinený bude rovnakú činnosť vyvíjať naďalej a súčasne je z povahy páchanej trestnej činnosti zrejmé, že táto nedáva žiadnu záruku, že by účel väzby bolo možné dosiahnuť inak. Súčasne je potrebné poukázať i na obsah výpovede svedkyne ⬛⬛⬛⬛, ktorá jednoznačne a jasne ozrejmila vzťah obvineného ⬛⬛⬛⬛ k spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ako i k spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ako i jeho reálny vplyv na dianie v týchto spoločnostiach, ako i zasahovanie do účtovnej dokumentácie týchto spoločností. V dôsledku týchto skutočností, je preto relevantná obava, priebežne potvrdzovaná vykonanými dôkazmi, že obvinený svojím konaním bude pôsobiť na svedkov, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti navrhol prokurátor, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a následne, aby žiadosť obvineného zamietol. Obvinený ⬛⬛⬛⬛ v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým, že niet konkrétneho poznatku, že by od septembra 2012 do januára 2014 páchal trestnú činnosť, pričom už boli vypočutí zrejme všetci v úvahu pripadajúci svedkovia. Trvá na tom, aby bol prijatý jeho písomný sľub alebo peňažná záruka. V závere zdôraznil, že v súčasnosti mu vznikol nárok na starobný dôchodok, o ktorý požiadal, takže nebude odkázaný na podnikateľskú činnosť. Skutočnosť, že popiera trestnú činnosť, nemôže byť dôvodom trvania väzby a zdôrazňuje, že doposiaľ súdne trestaný nebol.
Nakoniec žiadal, aby bol pred odvolací súd predvedený a k sľubu a peňažnej záruke vypočutý a následne z väzby prepustený na slobodu.
Krajský súd na podklade oboch sťažností podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia ako i konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť krajského prokurátora je v celom rozsahu dôvodná a sťažnosť obvineného je nedôvodná.
Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti dospel totiž k záveru, že ďalšie pretrvávanie väzby u obvineného z dôvodu § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., je aj v súčasnosti plne opodstatnené. Na podklade doposiaľ vykonaných dôkazov v prípravnom konaní, pretrváva naďalej až kvalifikované podozrenie, že aj obvinený ⬛⬛⬛⬛ sa mal dopustiť rozsiahlej daňovej trestnej činnosti, v úmysle získať majetkový prospech, za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody od 7 do 12 rokov. V tomto smere si krajský súd v celom rozsahu osvojuje odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora a z dôvodu stručnosti preto naň len poukazuje.
Okrem spomenutého dôvodného až kvalifikovaného podozrenia ako jedného z predpokladov ďalšieho trvania väzby, je v posudzovanej veci splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania obvineného, a to existencia konkrétnych väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Krajský súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. 5 Tpo 19/2014 a 5 Tpo 20/2014 z 15. 04. 2014 konštatoval, že povaha trestnej činnosti obvineného nedáva žiadnu záruku, že by účel väzby u neho bolo možné dosiahnuť inak a potvrdil existenciu dôvodov kolúznej a preventívnej väzby, a zároveň odmietol substitučné inštitúty.
Krajský súd opäť zdôrazňuje a opakuje, že zo spisového materiálu vyplynulo, že neprehľadnosť „obchodných transakcií“ vzájomne personálne prepojených obchodných spoločností, neumožňuje objektívne ustáliť pôvod tovaru, teda cez ktorú spoločnosť sa tento tovar do reťazca dostal a tiež nie je možné zistiť spoločnosť, ktorou mal tento tovar reťazec opustiť. Pokiaľ obvinený ⬛⬛⬛⬛ sa obhajuje tým, že dôvod uskutočnenia týchto obchodov bol realizovaný za účelom tvorby zisku v zmysle Obchodného zákonníka, tak v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa zdaniteľné plnenie aj uskutočnilo. Daňový subjekt je totiž povinný preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo. Daňový doklad je teda z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom údaje odrážajú objektívnu skutočnosť.
Ďalej je potrebné poznamenať, že posledné rozhodnutie krajského súdu bolo negatívnym rozhodnutím o sťažnosti obvineného o prepustenie z väzby a o nahradení tohto opatrenia substitučnými inštitútmi. Situácia do dnešného dňa však nevykazuje žiadne zmeny, a preto krajský súd dospel k záveru, že dôvody väzby u obvineného naďalej trvajú v takej intenzite a z dôvodov, pre ktoré mu bola obmedzená osobná sloboda dňa 21. 01. 2014. Tiež dospel k záveru, že nie je možné toto opatrenie nahradiť substitučnými inštitútmi, ktoré správne nepoužil prvostupňový súd, keďže nie je možné považovať ich za dostatočné. Riziko, t. j. dôvodná obava, že by obvinený v prípade prepustenia na slobodu konal spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., teda prevyšuje substitučné inštitúty. Doterajšia väzba u obvineného stíhaného pre daňové zločiny, za ktoré mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody 7 až na 12 rokov, nie je preto v súčasnom štádiu trestného stíhanie zjavne neprimeraná.
Podľa § 302 ods. 1 Tr. por., neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa. Podľa § 302 ods. 2 prvá veta Tr. por., iné osoby sú z účasti na verejnom zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Účasť obvineného na verejnom zasadnutí, krajský súd nepovažoval za potrebnú, keďže obvinený v sťažnosti len zopakoval svoje obhajobné tvrdenia, ktoré už prezentoval aj v minulosti, a to písomne alebo osobne aj na neverejnom zasadnutí konanom 06. 02. 2014, kde bol aj vypočutý.
Z týchto dôvodov krajský súd, akceptujúc aj odôvodnenie krajského prokurátora, potom zrušil napadnuté uznesenie vo výroku, ktorým zmenil dôvody väzby u obvineného a vo veci rozhodol tak, že žiadosť obvineného zamietol a tiež zamietol jeho sťažnosť ako nedôvodnú.»
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy stabilne uvádza, že ústavné zárukyosobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravunevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbezodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a časuustanovenému zákonom“. Z čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobnásloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkouz neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzbyv konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou.Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzbanepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanieväzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznakyskutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právomobvineného na osobnú slobodu (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,podľa ktorej pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam akov odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazomna vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnutéa účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoruje osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré súpodstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Broganand Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65 a už citovaný rozsudokvo veci Jecius v. Litva, bod 100).
Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamenápovinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazomna kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobuna slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarskozo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Táto povinnosť zahŕňa aj preskúmanie odôvodnenostipodozrenia zo spáchania trestného činu, na základe ktorého došlo k zadržaniu, apreskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov v. Bulharsko,rozsudok z 26. 7. 2001, bod 94). Odôvodnenosť podozrenia predpokladá existenciuskutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, žedaná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12.2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platnéhovnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie Lukanov v.Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie voveci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).
Krajský súd v danej veci pri preskúmaní existencie formálnych a materiálnychpodmienok väzby sťažovateľa v odôvodnení svojho uznesenia vo vzťahu k existenciidôvodného podozrenia odkázal na odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora a vo vzťahuk existencii konkrétnych dôvodov väzby predovšetkým na svoje predchádzajúce uzneseniesp. zn. 5 Tpo 19/2014 a 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu je z hľadiska§ 176 ods. 2 Trestného poriadku nepreskúmateľné. Spôsob preskúmania sťažnosti musí totižsúd rozhodujúci o sťažnosti (a teda aj o zákonnosti väzby) uviesť v odôvodnení svojhorozhodnutia, ktoré by malo obsahovať predovšetkým označenie skutočností, ktoré považovalza dokázané, dôkazy, o ktoré sa jeho skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa prirozhodovaní spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, a právne úvahy, na základektorých podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazoval na skutočnosť, žeodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré odkazuje na predchádzajúce rozhodnutiav tej istej veci, možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnúalternatívu odôvodnenia (napr. m. m. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).
V uvedenej veci aj túto krajnú hranicu ústavnej akceptovateľnosti odôvodneniauznesenia krajský súd nerešpektoval, keď v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014uviedol, že si v celom rozsahu osvojuje odôvodnenie sťažnosti prokurátora a z dôvodustručnosti naň preto len poukazuje, a takýto postup zvolil bez toho, aby poukázalna akékoľvek konkrétne skutkové zistenia z nej vyplývajúce či vyslovil právne závery,ku ktorým na základe tejto sťažnosti, ktorú sťažovateľ nemal k dispozícii, dospel.
Taktiež v rámci preskúmavania existencie konkrétnych dôvodov väzby po poukázanína závery uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 19/2014 a 5 Tpo 20/2014z 15. apríla 2014, ako aj na konkrétne skutkové zistenia krajský súd v odôvodnení uzneseniaz 1. júla 2014 neuviedol, aké závery z týchto skutkových zistení vyvodil, t. j. neuviedolvlastné právne úvahy a závery, z ktorých by existencia dostatočných dôvodov väzbysťažovateľa priamo vyplývala.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že krajský súd uznesením z 1. júla 2014,pri ktorom nerešpektoval požiadavky na odôvodnenie uznesenia podľa § 176 ods. 2Trestného poriadku, porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, akoaj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu.)
Sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj v súvislosti so svojímnevypočutím v konaní pred krajským súdom napriek tomu, že o vypočutie v konaní o svojejsťažnosti výslovne tento súd požiadal.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že podstatnou súčasťouprocesných záruk v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v prípadoch, keď pozbavenieosobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, je aj osobnáprítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu osobne sa k veci vyjadriť,pretože sama osebe predstavuje významnú garanciu rešpektovania práv obvineného(obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za určitých okolností môžepredstavovať nevyhnutný predpoklad pre rešpektovanie základných procesných garanciíuplatniteľných vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou(kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).
Povinnosťou súdu v trestnom konaní je poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranuv rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone (vykladanom a aplikovanom v súlades čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4 a s čl. 154c ods. 1 ústavy). V prípade kolízieuvedených práv je povinnosťou súdu zabezpečiť ich spravodlivú rovnováhu. Vzhľadomna uvedené nemusí rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sapreskúmania zákonnosti jeho väzby predstavovať v každom jednotlivom prípade ústavnenekonformný zásah do základných práv a slobôd obvineného. Sťažovateľ bol riadnevypočutý v konaní pred okresným súdom v predmetnej veci a krajský súd o podanejsťažnosti sťažovateľa následne rozhodol na neverejnom zasadnutí s odvolaním sana ustanovenie § 302 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý uvedený procesný postup umožňuje,a preto ústavný súd dospel k záveru, že na základe uvedeného postupu k porušeniusťažovateľom označených práv nedošlo (bod 3 výroku nálezu)
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru
V súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej poukazuje taktiežna svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúcez čl. 6 dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavysa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnomtrestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby a nie sú priamo aplikovateľné na konanietýkajúce sa väzby. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietaporušenie uvedených práv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jehoväzby, nevyhovel z dôvodu neexistencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenýmiprávami a namietaným uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 (bod 3 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto právaalebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,pozn.), obnovil stav pred porušením.
Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavnýsúd nálezom vyslovil porušenie ním označených práv uznesením krajského súduz 1. júla 2014, zrušil uvedené uznesenie a prikázal, aby bol sťažovateľ prepustenýneodkladne z väzby na slobodu.
Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 T 5/2014 z 18. júla 2014v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 bolorozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa, t. j. bolo vydané nové rozhodnutieo väzbe sťažovateľa, a preto sa už návrh rozhodnutia sťažovateľa v časti, v ktorej navrhovalzrušenie uznesenia z 1. júla 2014, stal bezpredmetným. Z tohto dôvodu ústavný súd jehonávrhu na rozhodnutie v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnymzastupovaním obchodnou spoločnosťou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., konajúcouprostredníctvom advokáta JUDr. Jána Gerega.
Sťažovateľ požadoval od krajského súdu zaplatenie náhrady trov konaniapred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 284,08 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trovza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu,ktorá zodpovedá ním uplatnenej sume uvedeného nároku (bod 2 výroku nálezu).
Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015