znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 542/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. M., B., zastúpenej Mgr. P. T., advokátom a konateľom   obchodnej   spoločnosti   a.   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 48/2012 zo 4. apríla 2013 a rozsudkom Okresného súdu Banská   Bystrica   č.   k.   61   Cbi   4/2009-831   z   10.   novembra   2010   v   spojení   s opravným uznesením č. k. 61 Cbi 4/09-854 z 3. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013 doručená   sťažnosť   Mgr.   M.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Mgr.   P.   T., advokátom a konateľom a. s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43   CoKR   48/2012   zo   4.   apríla   2013   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“) a rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 61 Cbi 4/2009-831   z   10.   novembra   2010   v   spojení   s   opravným   uznesením č. k. 61 Cbi 4/09-854 z 3. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «V právnej veci sťažovateľky ako navrhovateľa a JUDr. M. B... správcu konkurznej podstaty úpadcu Z., akciová spoločnosť „v konkurze“... ako odporcu (ďalej aj len ako „odporca“),   bolo   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   číslo   konania   61Cbi 4/2009-831, IČS: 6109205459, zo dňa 10. 11. 2010, v znení opravného uznesenia č. k. 61Cbi 4/09-854, zo dňa 03. 12. 2010, určené, že majetok sťažovateľky je vylúčený zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Č., a. s...

Zároveň   bolo   Okresným   súdom...   určené,   že   odporca   je   povinný   nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 17.406,83 €... do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti   uvedenému   rozsudku,   a   to   v   časti   výroku   súdu   prvého   stupňa   o   trovách konania,   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   zákonom stanovenej lehote odvolanie, a to podaním zo dňa 28. 12. 2010.

Dňa   15.   05.   2013   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   doručený   rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43CoKR/48/2012, IČS: 6109205459, zo dňa 04. 04. 2013, na základe ktorého:

- bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 11. 2010, č. k.   61Cbi   4/2009-831,   v   spojitosti   s   opravným   uznesením   zo   dňa   03.   12.   2010, č. k. 61Cbi 4/09-854;

- je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy odvolacieho a dovolacieho konania a to trovy právneho zastúpenia vo výške 5.937,48 €.»

Sťažovateľka ďalej uviedla: „Sťažovateľka týmto celkom otvorene uvádza, že voči rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43CoKR/48/2012,   IČS: 6109205459, zo dňa 04. 04. 2013, v časti potvrdzujúcej výrok súdu prvého stupňa o trovách konania, ako aj v časti výroku o trovách odvolacieho a dovolacieho konania, z dôvodu opatrnosti podala aj dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to podaním zo dňa 17. 06. 2013.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo Mgr. M. M... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   č.   k.   43   CoKR/48/2012, IČS: 6109205459, zo dňa 04. 04. 2013, v časti potvrdzujúcej výrok súdu prvého stupňa o trovách konania a v časti výroku o trovách odvolacieho a dovolacieho konania, ako aj rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   číslo   konania   61Cbi   4/2009-831, IČS: 6109205459, zo dňa 10. 11. 2010, v spojení s opravným uznesením č. k. 61Cbi 4/09- 854, zo dňa 03. 12. 2010, v časti výroku o trovách konania, porušené bolo.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   č.   k.   43   CoKR/48/2012, IČS: 6109205459, zo dňa 04. 04. 2013, v časti potvrdzujúcej výrok súdu prvého stupňa o trovách konania a v časti výroku o trovách odvolacieho a dovolacieho konania ako aj rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   číslo   konania   61Cbi   4/2009-831, IČS: 6109205459, zo dňa 10. 11. 2010, v spojení s opravným uznesením č. k. 61Cbi 4/09- 854, zo dňa 03. 12. 2010, v časti výroku o trovách konania, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Mgr. M. M... trovy právneho zastúpenia v sume 986,76 € (slovom: deväťstoosemdesiatšesť eur a sedemdesiatšesť centov) na účet advokátskej kancelárie a. s. r. o., ktorej konateľom je právny zástupca sťažovateľky Mgr. P. T..., za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia a spísanie sťažnosti v sume za dva úkony právnej pomoci po 403,34 € a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov   po   7,81 € + DPH),   do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie,   o   čom   sťažovateľka   vedela,   odvolanie   podala   a   krajský   súd   o   ňom   svojím rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok   na   ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Už spomínaná zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým (okresnému súdu doručené 19. júna 2013), ako podala sťažnosť ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (17.   júla   2013).   Sťažovateľka   podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho   štátu,   ktorý   rešpektuje   princíp   právnej   istoty,   nie   je   ústavne   aprobovateľné, pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci. Vzhľadom   na   to,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti   vecí   zjavne   vylučujú.   Preto   nie   je   odôvodnené,   aby   sťažovateľka   v   prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo   by   to   viesť   k   predĺženiu   konania   o   sťažnosti   a   navádzalo   by   to   potenciálnych sťažovateľov   na   obdobný   postup,   aký   zvolila   v   danom   prípade   sťažovateľka, t. j. na paralelné   podávanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa s ním ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013