znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 542/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   M.,   toho   času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   Trenčín,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   3   Tpo/38/2012-63   z 26.   júla   2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 0 Tp/68/2012-13 zo 4. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2012 doručená sťažnosť T. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   Tpo/38/2012-63 z 26.   júla 2012   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 Tp/68/2012-13 zo 4. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   v T.,   odboru   kriminálnej   polície   pod   ČVS:   ORP-125//1-OVK-TN-2012 zo 7. marca 2012 bolo začaté trestné stíhanie vo veci podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) pre zločin neoprávnenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením toho istého orgánu pod ČVS: ORP-125//1-OVK-TN-2012 zo 4. júla 2012 bolo podľa   §   206   ods.   1   Trestného   poriadku   vznesené   obvinenie   sťažovateľovi   pre zločin neoprávnenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona. Okresný súd rozhodol svojím uznesením č. k. 0 Tp/68/2012-13 zo 4. júla 2012 o väzbe sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa ako   prostriedok   náhrady   väzby.   Krajský   súd   konajúc   o sťažnosti   podľa   §   185   a nasl. Trestného poriadku rozhodol svojím uznesením č. k. 3 Tpo/38/2012-63 z 26. júla 2012 o jej zamietnutí a taktiež neprijal návrhy na prevzatie záruk za ďalšie správanie sťažovateľa ako obvineného poskytnutých jeho rodinnými príslušníkmi a známymi ako prostriedky náhrady väzby. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je koncentrovaná do dvoch oblastí.

3.1   V prvej   napáda   pochybenia   v postupe   orgánov   činných   v trestnom   konaní, ktorým vytýka to, že (i) „... vyšetrovateľ vydal nové uznesenie ČVS: ORP-125/1-OVK-TN- 2012 zo dňa 7. 3. 2012, ktoré ale neodstránilo svoju nepreskúmateľnosť... Najmä v otázke právnej kvalifikácie (ktorá nesúhlasí so skutkom), kedy tam opísaný skutok vykazoval znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. c, d TZ a nie § 172 ods. 1 písm. a, b TZ. Z uvedeného uznesenia ani nie je zrejmé z akých konkrétnych dôvodov bolo trestné stíhanie vôbec zastavené.“, (ii) „Na podklade tohto uznesenia boli vykonané ďalšie procesné úkony a to: zadržanie osoby podozrivej..., výsluch svedka a bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia..., ako aj uznesenie o vzatí do väzby. Mám zato, že uvedené úkony boli a sú   nezákonné   nakoľko   ich   podkladom   bolo   nezákonné   uznesenie   a teda...   že   došlo k stíhaniu   síce   zo   zákonných   dôvodov   ale   nezákonným   spôsobom.“,   (iii) „Vznesenie obvinenia voči mojej osobe... bolo... úmyselne pozdržané práve preto, aby som ja resp. môj obhajca   nemohli   byť   prítomný   pri   výsluchu...   svedkov   a klásť   svedkom   otázky.   Týmto postupom   OČTK   došlo   k porušeniu   rovnosti   zbraní   a na   takto   nezákonne   vykonaných dôkazoch   súdy   rozhodli   o mojom   väzobnom   stíhaní.   V tomto   smere   mi   za   pravdu   dáva i odôvodnenie   napádaného   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Trenčíne,   ktoré   potvrdzuje potrebu týchto svedkov opätovne vypočuť.“.

3.2 V druhej napáda postup súdov pri rozhodovaní o jeho väzobnom stíhaní, a to predovšetkým krajského súdu, keď uvádza „... poukazujem na skutočnosť, že som v prípade rozhodovania odvolacieho súdu o mojom väzobnom stíhaní nebol vypočutý a teda som sa osobne nezúčastnil konania pred odvolacím súdom. Moja osobná účasť na súdnom konaní patrí medzi dôležité záruky ochrany mojich základných práv, pretože vytvorenie priestoru na   účinné   vznesenie   námietok   (v   kontradiktórnej   schéme   konania)   najlepšie   zaistí   ich ochranu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   T.   M.   upravené   v čl.   47   ods.   3   Ústavy...   v spojení   s čl. 6 Dohovoru... uznesením Okresného súdu... sp. zn. 0 Tp/68/2012 z 4. 7. 2012 porušené bolo.

2. Základné právo T. M. upravené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy... a čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm.   c)   Dohovoru...   uznesením   Krajského   súdu...   sp.   zn.   3   Tpo/38/2012   z 26.   7.   2012 porušené bolo.

3.   Uznesenie   Okresného   súdu...   sp.   zn.   0   Tp/68/2012   z 4.   7.   2012   a uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 3 Tpo/38/2012 z 26. 07. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

4. T. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur...

5. T. M. sa priznávajú trovy konania/právneho zastúpenia...

6. Žiadosti o okamžité prepustenie na slobodu sa vyhovuje.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5 ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná...   Podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu...

10. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

11. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS 271/07).

12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

13. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

14. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

15. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä   ak   nemožno   jeho   totožnosť   ihneď   zistiť,   ak   nemá   stále   bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného   neumožňuje   jeho   výsluch.  ...   Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma   nadriadený   orgán   správnosť   výrokov   napadnutého uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a konanie   predchádzajúce   týmto výrokom napadnutého uznesenia...

16.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd   zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru došlo uznesením krajského súdu č. k. 3 Tpo/38/2012-63 z 26. júla 2012 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp/68/2012-13 zo 4. júla 2012.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

17. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

18. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

19.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

20. Krajský súd v uznesení č. k. 3 Tpo/38/2012-63 z 26. júla 2012 v podstatnom uviedol:

„Väzba   je   inštitút   trestného   konania   umožňujúci   na   základe   rozhodnutia   súdu dočasne   zbaviť   osobnej   slobody   obvinenú   osobu.   Podstatným   rysom   väzby   je   dočasné obmedzenie niektorých základných občianskych slobôd a práv, ktoré nie sú však v súlade so zásadou prezumpciou neviny účelom, ktorý by bol väzbou sledovaný, ale jeho nevyhnutným sprievodným znakom a prostriedkom. Použitie každého z väzobných dôvodov je podmienené zvláštnymi hľadiskami sledujúcimi ochranu pred určitým škodiacim následkom, ktorý by podľa všetkých okolností mohol nastať, pokiaľ by obvinená osoba bola na slobode. V tomto prípade je to   obava,   že by   po prípadnom prepustení na   slobodu   pokračoval v trestnej činnosti a to najmä drogového charakteru, ktorá je spoločnosťou intenzívne sledovaná, vzhľadom na to, že prináša so sebou značné ujmy na fyzickom, ale najmä psychickom zdraví konzumentov drog.

Krajský   súd   sa   v   prvej   rade   zaoberal   procesným   postupom   vyšetrovateľa,   pri objasňovaní   predmetného   konania   obvineného.   Je   potrebné   konštatovať,   že   výsluchy namietaných svedkov boli vykonané ešte predtým, než mal obhajca možnosť zúčastniť sa ich výsluchu a preto bude zrejme potrebné týchto svedkov opätovne za prítomnosti obhajcu vypočuť, najmä keď prokurátor v návrhu na vzatie obvineného do väzby uvádza, že bude potrebné vypočuť ďalších svedkov - odberateľov drog. Tvrdenie obhajoby o neprítomnosti súhlasu prokurátora na zadržanie podozrivého T. M. je nepravdivé (viď č. l. 14 trestného spisu). Taktiež domová prehliadka bola vykonaná na žiadosť prokurátora na príkaz súdu (č. l. 60) v súlade s Trestným poriadkom. Na druhej strane však podľa názoru súdu sú prítomné dostatočné dôvody a dôkazy pre vzatie obvineného do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. aj bez prihliadnutia k výpovediam Z. V. a M. S. Faktom zostáva, že obvinený pri výsluchu za prítomnosti obhajcu dňa 4. 7. 2012 sa doznal, že drogy zakúpil, pričom z ďalších dôkazov vyplýva, že vo väčšom množstve. Správne preto okresný súd konštatoval, že z tohto pohľadu tvrdenie obvineného, že ich zakúpil pre vlastnú potrebu je krajne nevierohodné, nehľadiac na to, že vykazuje aj v tomto prípade všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu uvedené v § 172 ods. 1 Tr. zák.. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že podstatný pre vzatie obvineného do väzby je samotný skutok a nie jeho právne posúdenie, ako namieta obhajoba. Podstata skutku v tomto prípade spočíva v zaobstaraní a držbe drog vo väčšom množstve ako požaduje zákon pre svoju potrebu tak, ako to vyplýva z uznesenia o vznesení   obvinenia.   Prihliadajúc   ďalej   k   osobe   obvineného,   jeho   osobným,   sociálnym pomerom, ale i zamestnaniu a jeho pracovnej činnosti, z ktorej príjmy mohli slúžiť na nákup drog,   ako   aj   predchádzajúcemu   životu,   ako   vyplýva   z   obsahu   trestného   spisu,   sú   teda prítomné všetky požiadavky pre väzbu v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. tak, ako sú konštatované v uznesení okresného súdu a preto jeho vzatie do väzby je zákonné a v súlade so zákonom je aj neprijatie jeho písomného sľubu.

Na základe vyššie uvedeného, ako aj dôvodov naznačených v napadnutom uznesení aj bez prihliadnutia k výpovediam namietaných svedkov, krajský súd sťažnosť obvineného zamietol, nepovažoval za dostatočný jeho písomný sľub a neprijal ani návrhy uvedených osôb za prevzatie záruk za ďalšie jeho správanie. Ako vyplýva z už konštatovaného návrhu prokurátora na   vzatie obvineného   do väzby   vo veci   sa   bude   konať ďalšie dokazovanie k objasneniu všetkých otázok potrebných pre samotné rozhodnutie vo veci a v závislosti na jeho výsledkoch, najmä na vyriešení otázky na aký účel predmetné drogy slúžili, bude môcť byť opäť rozhodované o trvaní väzby.“

21.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu s uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp/68/2012-13 zo 4. júla 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z napadnutého rozhodnutia okresného súdu:

«Z   doposiaľ   už   zadovážených   dôkazov   v   predmetnej   trestnej   veci,   a   to   výpovedí jednak obvineného, ako aj už vypočutých svedkov M. S., Z. V. a v neposlednej rade aj z viacerých   listinných   dôkazov,   ktoré   sú   už   v   súčasnosti   obsahom   predmetného vyšetrovacieho spisu tak, ako bol predložený súdu spolu s podaným predmetným návrhom, sú podkladom skutočnosti pre existenciu dôvodnosti podozrenia, že stíhaný skutok sa mal stať a že z jeho spáchania je skutočne dôvodne podozrivý obvinený T. M., ktorému bolo riadne vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. por. V súčasnom štádiu prebiehajúceho trestného konania nie je vierohodnosť všetkých doposiaľ získaných dôkazov ničím podstatne znížená. Stíhaný skutok tiež skutočne vykazuje doposiaľ všetky potrebné zákonné formálne znaky trestného činu - zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Tr. zákona.

K dôvodnosti podozrenia zo spáchania stíhanej trestnej činnosti je potrebné dodať, že sudca pre prípravné konanie považoval obhajobné tvrdenia obvineného, prezentované jednak na jeho výsluchu pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby, ako aj v prípravnom konaní v procesnom postavení obvineného, za účelové, keď obvinený sa bránil tým, že drogu, ktorú u neho zaistila polícia, chcel len prvýkrát vyskúšať. Tomuto tvrdeniu však nezodpovedá množstvo zaistenej drogy, keď podľa predbežného skúmania malo ísť až o 70 jednorazových dávok drogy (!), pričom neobstojí ani tvrdenie obvineného, že nevedel, o aké množstvo drogy sa malo jednať. Takéto zistenia výrazným spôsobom „podkopávajú“ jeho obhajobné tvrdenia, pričom výpoveďami svedkov M. S. predovšetkým Z. V. bolo v súčasnom štádiu trestného konania aj preukázané, že obvinený sa mal stíhanej trestnej činnosti dopúšťať po dlhší čas, keď Z. V. vypovedal, že pervitín bral od obvineného v priemere 2-krát týždenne, pričom dokopy od neho kúpil pervitín asi 50-krát. Obaja tiež mali vedomosť o tom, že obvinený predával drogy aj iným ľuďom v meste T. a jeho okolí, keď sa na ich predaji s týmito dorozumieval prostredníctvom mobilného telefónu, pričom mal mať tiež ďalšiu osobu, ktorá mala „jeho drogy“ distribuovať tiež.

Jednou   zo   základných   podmienok   vzatia   obvineného   do   väzby   je   existencia niektorého z dôvodov väzby uvedených v § 71 Tr. por., ak z konania obvineného, alebo z ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený sa bude správať spôsobom predpokladaným, v danom prípade v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por; v zmysle návrhu prokurátora. Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu, ktorý na základe skutkových okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci posúdi, či   vzatie   obvineného   do   väzby   je   naozaj   opatrením   nevyhnutným   na   dosiahnutie   účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inak.

Čo sa týka navrhovaného dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., teda že by z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, tento nebol u obvineného T. M. zistený, nakoľko ani z jeho výsluchu   pred   sudcom   pre   prípravné   konanie   a   ani   z   obsahu   doteraz   zadováženého spisového materiálu nebolo preukázané dokonané konanie obvineného, ktorým by pôsobil na   konkrétnych   svedkov   alebo   by   inak   konkrétnym   spôsobom   maril   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Takéto dokonané konanie obvineného je pri tom v   zmysle   Tr.   por.   podmienkou   pre   vyslovenie   dôvodnosti   z   možných   ďalších   kolúznych aktivít,   pričom   nie   je   možné   tieto   vzťahovať   len   na   určité   relevantne   nepodložené domnienky.

Avšak v tomto štádiu prebiehajúceho trestného konania je u obvineného T. M. daný dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda že je u neho dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Tento vyplýva predovšetkým zo skutočností, že obvinený je nezamestnaný, bez preukázateľných príjmov na svoju obživu, pričom z doposiaľ vykonaného vyšetrovania v predmetnej veci je zrejmé, že obvinený sa mal stíhanej   trestnej   činnosti   dopúšťať   po   dlhší   čas,   pričom   drogy   od   neho   malo   kupovať množstvo ľudí. V minulosti bol tiež 1-krát súdne trestaný pre prečin výtržníctva, pričom v podmienečnom treste uloženom zaň sa v skúšobnej dobe osvedčil. V jeho prípade bolo tiež raz podmienečne zastavené trestné stíhanie, v skúšobnej dobe ktorého sa rovnako osvedčil. V minulosti bol 1-krát priestupkov o riešený Obvodným úradom T. pre priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d) Zákona č. 372/1990 o priestupkoch v znení neskorších predpisov, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 20,- Eur. Skutok sa stal dňa 03. 10. 2011. Iná jeho priestupková vec bola právoplatne odložená. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   obvinený   sa   už   v nedávnej   minulosti   opakovane   dopúšťal protispoločenskej činnosti, za ktorú bol aj postihovaný. Charakter stíhanej trestnej činnosti a   jeho   nepreukázaný   zdroj   príjmov   na   obživu   v   danej   veci   napovedajú   o   dôvodnosti možného pokračovania v páchaní totožnej trestnej činnosti, aby si tak zadovažoval finančné prostriedky na svoju obživu.

Konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. u   obvineného   v   danej   veci   vychádzajú   zo   skutkových   okolností,   ktoré   vzišli   z   dôkazov doposiaľ zadokumentovaných v spise.

Sudca pre prípravné konanie zároveň neprijal písomný sľub obvineného ako náhradu za jeho väzbu, nakoľko vzhľadom na jeho osobné a majetkové pomery a charakter stíhanej trestnej činnosti, resp. povahu prejednávaného prípadu, nebola daná dostatočná záruka, že by obvinený nepokračoval v páchaní totožnej trestnej činnosti, v ktorej má vzhľadom na dlhší čas jej páchania obvinený preukázateľne určité skúsenosti, najmä čo sa týka nákupu drog   a   ich   následnej   distribúcii   konečným   spotrebiteľom,   ktorých   mal   obvinený   podľa doterajších   výsledkov   vyšetrovania   minimálne   dvoch   (už   spomenutí   svedkovia   S.   a V.), pričom je predpoklad,   že ich počet sa postupom vo   vyšetrovaní   bude zvyšovať,   ako   to vyplynulo z výpovedí týchto svedkov. Neakceptoval teda podaný písomný sľub, ktorý by podľa jeho názoru nebol dostatočný ani v prípade uloženia primeraných povinností alebo obmedzení.

Väzba je preto v prípade obvineného T. M. potrebná, pretože pri aplikácii zásady primeranosti jej účel nie je možné dosiahnuť iným procesným inštitútom.»

22. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne   preskúmavanie   a posudzovanie   právnych názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval, a jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj celkom   legitímne a právne   akceptovateľné.   Zo   záverov,   ku   ktorým   dospel   krajský   súd   pri   posudzovaní podmienok   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe   v jeho   trestnej   veci,   pritom   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím   ich   podstaty   a zmyslu.   Naopak,   prejavom   veľmi dôsledného   zhodnotenia dosiaľ   zistených   skutkových   okolností   trestnej   veci   sťažovateľa   v nadväznosti   na   jej charakter a protispoločenskú závažnosť bol už postup okresného súdu, ktorý bol odobrený aj   krajským   súdom   v odvolacom   konaní   a   ktorý   spočíval   v zúžení   dôvodov   väzby sťažovateľa na len preventívnu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorá je determinovaná charakterom trestnej činnosti mu kladenej za vinu, k čomu okresný súd dôvodil, že „Čo sa týka navrhovaného dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., teda že by z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava,   že   bude   pôsobiť   na   svedkov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, tento nebol u obvineného... zistený, nakoľko... nebolo   preukázané   dokonané   konanie   obvineného,   ktorým   by   pôsobil   na   konkrétnych svedkov alebo by inak konkrétnym spôsobom maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“, ako aj zohľadnením jeho osobných pomerov a predchádzajúceho spôsobu života, tak ako ich videl krajský súd: „Prihliadajúc... k osobe obvineného, jeho osobným, sociálnym   pomerom,   ale   i zamestnaniu   a jeho   pracovnej   činnosti,   z ktorej   príjmy   mohli slúžiť na nákup drog, ako aj predchádzajúcemu životu... sú teda prítomné všetky požiadavky pre väzbu v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. tak, ako sú konštatované v uznesení okresného súdu...“ Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sa taktiež neopomenul zmieniť, prečo neprijal ani sťažovateľom a jeho rodinnými príslušníkmi ponúknuté záruky, ako prostriedky nahradzujúce väzbu. Teda tak krajský súd, ako aj v podstate okresný súd (v príslušnej časti odôvodnenia svojho napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj krajský   súd,   pozn.)   dostatočne   dôsledne   skúmali   okolnosti   pozbavenia   osobnej   slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom.

24. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného   ako   zo   zákonného dôvodu   a na základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu   vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho   o zákonnosti   väzby,   konštatoval,   že   otázka,   či   je   väzba   zákonná,   má   byť vyriešená   nielen   s poukazom   na   vnútroštátny   zákon,   ale   aj   na   znenie   dohovoru   (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05).

25. Ústavný súd teda po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na ktoré sa odvoláva aj krajský súd, pozn.) konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému   ponechaniu   sťažovateľa   vo   výkone   väzby   nevyplýva   nič,   čo   by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17   ods.   2   a 5   ústavy   ako   práva,   ktoré   malo   byť porušené   napadnutým   rozhodnutím krajského   súdu   v jeho   obsahovej   spojitosti   s   napadnutým rozhodnutím   okresného   súdu s dôsledkom   nezákonného   ponechania   sťažovateľa   vo   výkone   väzby.   Ústavný   súd   na základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K námietke sťažovateľa byť osobne vypočutý v konaní pred krajským súdom

26. Sťažovateľ v podanej sťažnosti odvodzoval porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru aj od postupu krajského súdu, ktorý ho v odvolacom konaní osobne nevypočul k dôvodnosti jeho vzatia do väzby, resp. že nemal možnosť v konaní pred odvolacím súdom predniesť svoje obhajobné tvrdenia k dôvodnosti jeho prepustenia na slobodu, resp. nevzatia do väzby. Svoju argumentáciu podporil aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Helmes v. Švédsko z 29. októbra 1991 či Belzink v. Poľsko z 25. marca 1998.

27.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   tejto   námietky   sťažovateľa   vzal   do   úvahy relevantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej sa ESĽP v prípadoch, ak bola osobná sloboda fyzickej   osoby   obmedzená   v súlade   s čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   (čo   je   aj   prípad sťažovateľa,   pozn.),   prikláňa   k nutnosti   a nevyhnutnosti   výsluchu   dotknutej   osoby   pred súdom,   ako   aj   k zásade   kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci Nikolov v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995).   Možnosť   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   „osobne   sa   vyjadriť“   je   jednou zo základných procesných záruk spravodlivého procesu (rozsudok vo veci Sanchez-Reisse v.   Švajčiarsko   z 21.   októbra   1986).   Rovnako   tak   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   väzba   ako   zásadný   zaisťovací   inštitút   predstavuje   výrazný   zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06). Na druhej strane ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre formuloval tiež právny názor, podľa ktorého nemožno ani judikatúru ESĽP vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť druhostupňového súdu rozhodovať o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní vždy po vypočutí obvineného bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu (IV. ÚS 45/08).

28.   Z dikcie   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   vyplýva,   že...   o sťažnosti   proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Podľa § 302 ods. 1 Trestného poriadku neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa. Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené, pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na   neverejnom   zasadnutí   aj   prokurátor,   obvinený   a jeho   obhajca,   pri   rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Podľa   §   304   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   sa   má   rozhodnúť   o väzbe   alebo   ak   sa   má rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a predseda senátu umožnil účasť osobám uvedeným   v   §   302   ods.   2,   predseda   senátu   vypočuje   obvineného,   postupuje   pritom primerane podľa § 72 ods. 2...

29. Z citovaných zákonných ustanovení a predostretej judikatúry ESĽP v kontexte sťažovateľom   vytýkaného   postupu   krajského   súdu   („Moje   právo   osobne   sa   zúčastniť konania pred súdom a právo byť vypočutý je... potrebné považovať za základný prvok práva na   spravodlivý   proces“)   teda   vyplýva,   že   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa v dvojinštančnom súdnom   konaní,   v ktorom   všeobecné   súdy   rozhodovali   o jeho   vzatí do väzby,   by   mohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   nebol   vôbec   vypočutý.   Porušeniu   práv sťažovateľa   však   nezodpovedá   stav,   keď   v konaní   pred   prvoinštančným   súdom   bol   za prítomnosti   svojho   zvoleného   obhajcu   vypočutý,   mal   možnosť   predniesť   všetky   svoje argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu   vrátane   ponúknutia   prostriedkov   nahradenia   väzby,   o ktorých   súd v prvostupňovom   konaní   aj   rozhodol,   resp.   sa   nimi   ústavne   súladným   spôsobom   aj vysporiadal (pozri bod 21). Zo zákonnej dikcie § 302 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva fakultatívna   možnosť,   nie   obligatórna   zákonom   uložená   povinnosť   predsedu   senátu odvolacieho   súdu   uskutočniť   neverejné   zasadnutie   za   prítomnosti   sťažovateľa   ako obvineného a jeho obhajcu. Ústavný súd by sa k tejto možnosti priklonil napr. vtedy, ak by v okolnostiach   posudzovanej   veci   nebol   sťažovateľ   vypočutý   ani   pred   prvoinštančným súdnym   orgánom   ku   skutočnostiam,   na   ktoré   ho   ako   obvineného   treba   vypočuť,   alebo za situácie,   ak by pred   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   vyvstali   nové,   dosiaľ   nepoznané skutočnosti a obvinený výslovne na svojom výsluchu k týmto okolnostiam trval z dôvodu, že   sú   významné   pre   rozhodnutie   súdu   k otázke   jeho   zotrvania   vo   väzbe   (m.   m. IV. ÚS 290/07).

30.   Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   ústavný   súd   zistil,   že v písomne podanej sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ opakoval   svoju   argumentáciu   uplatnenú   v konaní   pred   okresným   súdom   a rozšíril   ju o ďalšie   ponúknuté   prostriedky   nahradenia   väzby,   ktoré   krajský   súd   takto   poznamenal: „Pred   rozhodnutím   krajského   súdu   predložil   doklady   preukazujúce   jeho   vyšší   príjem z pracovnej   činnosti,   doby   zamestnania   a najmä   zmluvu   o   pracovnej   činnosti so spoločnosťou M. s. r. o. B., čím dokladoval, že tvrdenie okresného súdu o tom, že je nezamestnaný nie je pravdivé. Ďalej namietal, že jeho zadržanie a obmedzenie osobnej slobody   bolo   v   rozpore   so   zákonom,   keď   k   takémuto   úkonu   nedal   prokurátor   súhlas. Konečne predložili návrhy na prevzatie záruky za ďalšie správanie sa obvineného bývalý tréner obvineného v plaveckom oddiely R. P., a tiež jeho otec, matka a stará matka. Preto žiadal, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu za prijatia uvedených záruk“, o ktorých aj neopomenul rozhodnúť, resp. takto rozhodol: „... krajský súd sťažnosť obvineného zamietol, nepovažoval za dostatočný jeho písomný sľub a neprijal   ani   návrhy   uvedených   osôb   za   prevzatie   záruk   za   ďalšie   jeho   správanie“. Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ v písomnej sťažnosti podanej proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu uplatnil v plnej miere všetky svoje obhajobné tvrdenia proti jeho vzatiu do väzby, ktoré uznal za vhodné a potrebné, resp. žiadna prekážka mu nebránila v tom, aby neuviedol iné/nové, dosiaľ neznáme skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť preň   priaznivejšie   rozhodnutie odvolacieho   súdu   o potrebe   jeho obmedzenia   na osobnej slobode vrátane ďalších ponúknutých záruk ako prostriedkov nahradenia väzby. Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd sťažnostné námietky v tejto časti sťažovateľom podanej sťažnosti za zjavne neopodstatnené, a preto ju aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.D K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru a základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu

31. Sťažovateľ sa v podanej sťažnosti domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru a základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozhodnutím   okresného súdu   a krajského súdu. Z obsahu podanej   sťažnosti a jej   príloh   je   zrejmé,   že   svoje   sťažnostné   námietky   koncentroval   na   rozhodnutia všeobecných   súdov   týkajúcich   sa   jeho   vzatia   do   väzby   potom,   ako   bol   zadržaný vyšetrovateľom Policajného zboru (teda fakticky obmedzený na svojej osobnej slobode, pozn.), keď o zákonnosti a ďalšom trvaní tohto obmedzenia na osobnej slobode sťažovateľa rozhodovali všeobecné súdy.

32. Vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe,   nie   sú   konaniami   o trestnom   obvinení   a ani   konaniami   o občianskych   právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý proces, a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytované osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade špeciálna prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (m. m. II. ÚS 15/05). V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľom   namietané   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemá   príčinné   uplatnenie   vo väzobných   veciach.   K rovnakým   záverom   dospel   ústavný   súd   aj   pri   sťažovateľom namietanom porušení čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorý nie je aplikovateľný v okolnostiach jeho veci a ktorý sťažovateľ konkretizoval v odôvodnení ním podanej sťažnosti a v jej petite ho nekonkretizoval.

33. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru (obdobne by tomu bolo aj podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, pozn.) uvádza, že uvedené právo je súčasťou tých ustanovení ústavy a dohovoru, ktoré   pojednávajú   o ochrane   práva   na   osobnú   slobodu.   Keďže   ústavný   súd   nezistil porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   nedošlo/nemohlo   dôjsť k porušeniu tohto sťažovateľom označeného práva.

34. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré malo byť porušené tým, že pri výsluchu „kľúčových“ svedkov pred vznesením obvinenia sťažovateľovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku nebol   prítomný   ním   zvolený   obhajca   (pozri   bod   3.1),   ústavný   súd   uvádza,   že   nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto namietaným porušením článku a sťažovateľom namietaným účelovým postupom orgánov činných v trestnom konaní, a to aj v dôsledku skutočnosti, že v súlade   s procesnými   predpismi   každý   svedok,   ktorý   bude   vypočutý   v trestnej   veci obvineného (po postupe orgánov činných v trestnom konaní podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku,   pozn.),   bude   podľa   §   34   ods.   1   Trestného   poriadku   vypočutý   za   účasti   buď samotného obvineného, alebo jeho obhajcu.

35.   V závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom   sa   v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09).

36. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené sťažovateľom popísaným   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Za   daných   okolností   podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod na to, aby vstupoval v predmetnej trestnej veci sťažovateľa do   právomoci všeobecných súdov, resp. orgánov prípravného konania. Naopak   skutočnosť,   že   všeobecné   súdy,   resp.   orgány   prípravného   konania môžu   podľa platného   právneho   poriadku   sťažovateľovi   poskytnúť   účinnú   ochranu   jeho   ústavou chráneným právam a slobodám, vylučuje právomoc ústavného súdu.

37. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, prepustenie sťažovateľa na slobodu, priznanie finančného zadosťučinenia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012