SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 541/2015-29
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňákaa Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Radoslavom Kučerom, LEGAL CARTELs. r. o., Ľubinská 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava Vv konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 7908/2011 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.37 Er 7908/2011 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 7908/2011p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý zaplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 447,97 € (slovom štyristoštyridsaťsedem eur a deväťdesiatsedem centov) naúčet advokáta JUDr. Jaroslava Kučeru, LEGAL CARTEL s. r. o., Ľubinská 18, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.37 Er 7908/2011 (ďalej len „namietané konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúciedoručeným súdnemu exekútorovi 30. novembra 2011 domáhal vymoženia dlžnej sumyod povinného na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice z 8. septembra 2011,v ktorej povinný uznal svoj záväzok v sume 16 250 €, ktorý má voči sťažovateľovi z tituluodplaty za prevod obchodného podielu obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a súhlasils jeho vykonateľnosťou. Súdny exekútor vydal 22. februára 2012 upovedomenie o začatíexekúcie. Námietky povinného proti exekúcii boli podané na exekútorskom úrade 6. marca2012. Okresný súd podľa sťažovateľa o týchto námietkach nerozhodoval a bol v tejto vecinečinný.
Z uvedených dôvodov podal sťažovateľ predsedovi okresného súdu sťažnosťna prieťahy v konaní, v ktorej zdôraznil, že okresný súd od podania námietok (6. marca2012) do podania predmetnej sťažnosti predsedovi okresného súdu (29. októbra 2013), tedav období viac ako 19 mesiacov, nevykonal žiadny procesný úkon. V odpovedi predseduokresného súdu z 8. novembra 2013 bolo sťažovateľovi oznámené, že vzhľadom na dĺžkukonania bude vec sledovať do jej právoplatného skončenia.
Okresný súd uznesením z 26. marca 2014 rozhodol tak, že námietky povinného protiexekúcii zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie povinný prostredníctvomsvojho právneho zástupcu 17. apríla 2014. Od tohto momentu nebol okresným súdomv namietanom konaní vykonaný žiadny procesný úkon. O skutočnosti, že bolo podanéodvolanie, sa sťažovateľ dozvedel nahliadnutím do súdneho spisu, a napriek tomu, že nebolokresným súdom vyzvaný na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu, doručil okresnému súdu20. apríla 2015 svoje stanovisko. Od podania odvolania ku dňu podania sťažnostiústavnému súdu tak uplynulo viac ako 18 mesiacov, počas ktorých okresný súd nevykonalžiadny relevantný úkon.
Sťažovateľ poukazujúc na uvedený postup okresného súdu v namietanom konaní(v trvaní 4 rokov) je toho názoru, že okresný súd„sa bezdôvodne vyhýba konaniu vo veci a týmto spôsobuje prieťahy v predmetnom konaní, pričom zároveň dochádza k porušovaniu jedného zo základných ústavných práv sťažovateľa – práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že povinný s cieľom nesplniť splatný záväzok podalna sťažovateľa trestné oznámenie, na základe ktorého bolo sťažovateľovi vznesenéobvinenie za zločin podvodu a v tejto súvislosti vydaný aj príkaz na zatknutie. UznesenímOkresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn. 4 Pv 201/12/1101 z 11. septembra 2015 bolotrestné stíhanie zastavené, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestnéstíhanie viedlo.
Podľa sťažovateľa okresný súd„nezabezpečil v danej právnej veci taký procesný postup, ktorý by odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa a v dôsledku tohto postupu všeobecného súdu stav právnej neistoty sťažovateľa naďalej trvá. K odstráneniu stavu právnej neistoty nedošlo ani po tom, čo sa sťažovateľ dožadoval zjednania nápravy u predsedu Okresného súdu Bratislava V...“.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 37 Er 7908/2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo vecibez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradutrov konania.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 541/2015-15 z 9. decembra 2015 prijal sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšiekonanie.
Predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.Spr. 3623/2015 z 28. decembra 2015 (doručenom ústavnému súdu 5. januára 2016) okreminého uviedol:
„Sťažnosť oprávneného považujem za dôvodnú v prevažnej časti. Súd nerozhodol o námietkach proti exekúcii v období od 08.03.2012 do 26.03.2014, kedy o námietkach rozhodol vyšší súdny úradník.
Dňa 16.04.2014 podal povinný voči tomuto rozhodnutiu odvolanie v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. Odvolanie bolo zaslané elektronickou cestou so zaručeným elektronickým podpisom. Súd odvolanie oprávnenému nedoručoval s poukazom na skutočnosť, že ide o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa. Odvolanie bolo preto doručené právnemu zástupcovi oprávneného na jeho žiadosť. Dôvodnosť sťažnosti je daná i v ďalšom období, kedy súd po podaní odvolania 16.04.2014 rozhodol o námietkach až 23.11.2015.
Zároveň Vám oznamujeme, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania prijatej sťažnosti.“
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení zo 14. januára 2016 uviedol:„Okresný súd Bratislava V de facto v plnom rozsahu potvrdil dôvodnosť nami podanej sťažnosti a to v celom rozsahu a konštatoval, že v predmetnej veci dochádzalo k porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na základe uvedeného máme za to, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v predmetnom konaní bolo porušené.
Dovoľujeme si Vám zároveň oznámiť, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu, nakoľko máme za to, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“
Právny zástupca sťažovateľa si súčasne uplatnil trovy konania za tri úkony právnejslužby v celkovej sume 1 064,14 €.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosťprerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti lenna základe písomne podaných stanovísk, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho spisuvedeného pod sp. zn. 37 Er 7908/2011.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, súvo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj napredmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, žedĺžka posudzovaného exekučného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon anipredseda okresného súdu neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali faktickejalebo právnej zložitosti napadnutého konania; naopak, konštatoval, že sťažnosť jev prevažnej časti dôvodná.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanejveci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitnezohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomtokonaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, žeokresný súd o námietkach povinného doručených 8. marca 2012 rozhodol až 26. marca2014 (dva roky), keď uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom námietky povinnéhozamietol. V uvedenom období okresný súd nevykonal žiadne relevantné procesné úkonysmerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ako oprávneného v exekučnomkonaní, čo je základným účelom práva zaručeného v označených článkoch ústavya dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02).
V ďalšom období sa postup okresného súdu v namietanom konaní opätovnevyznačoval nečinnosťou, keď rozhodnutie o odvolaní povinného proti uzneseniuo zamietnutí jeho námietok (okresnému súdu doručené 17. apríla 2014) bolo zákonnýmsudcom prijaté až 23. novembra 2015 (takmer 19 mesiacov), keď námietky opakovanezamietol.
K prieťahom v danom konaní tak nedošlo v dôsledku zložitosti ani správaniaúčastníkov konania, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2pritom zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušnéopatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonaniespravodlivosti v primeranej lehote.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a právazaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtorozhodnutia.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, abyvo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu,v bode 2 výroku tohto rozhodnutia mu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočnýchprieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľ.
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €. Tentosvoj návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu zdĺhavosť namietaného konania a s týmsúvisiacim pretrvávajúcim stavom svojej právnej neistoty, ako aj zdôrazňujúc dôležitosťochrany svojich majetkových práv a finančnú náročnosť spojenú s vedením namietanéhokonania. Sťažovateľ tiež argumentoval, že v priamej súvislosti s namietaným konaním bolnútený čeliť trestnému stíhaniu.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Pri rozhodovaní o priznanífinančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovanýchESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznávaso zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd v danom prípade zohľadnil predovšetkým celkovú dĺžku konaniaokresného súdu, prihliadol na viaceré dlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu, predmetsporu, stav konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľa.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností ústavný súd považovalv konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 1 000 € sťažovateľoviza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trovkonania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ichúhradu v celkovej sume 1 054,14 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 €a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dvaúkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podaniesťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 447,97 € vrátane režijnéhopaušálu. Právny zástupca si uplatňoval aj nárok na zvýšenie sumy o 20 %, keďže jeplatiteľom DPH, avšak ústavnému súdu nepredložil osvedčenie o registrácii DPH.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákonao ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016