znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 541/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   B.   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Michalom Feciľakom, Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 47/2013 z 20. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014 doručená sťažnosť B. B. (ďalej len „sťažovateľka) zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 S 47/2013 z 20. decembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľka   sa...   žalobou,   doručenou   Krajskému   súdu...   domáhala,   aby   súd uložil žalovanému Obvodnému pozemkovému úradu Prešov, v konaní č. k. OPPaLH 99/92 konať   a doručiť   žalobcovi   (sťažovateľke)   rozhodnutie   č.:   OPPaLH   99/92-1/S1   zo   dňa 22. 01. 1999, OPPaLH 99/92-11/S1 zo dňa 07. 04. 1999 a OPPaLH 99/92-13/S1 zo dňa 14. 04. 1999...

V žalobe sťažovateľka poukázala na nečinnosť žalovaného... na to, že listom zo dňa 28. 03. 2012...   vyzvala   žalovaného   na   doručenie   rozhodnutí   vydaných   v   tomto   konaní... žalovaný na výzvu sťažovateľky nereagoval a požadované rozhodnutia jej nedoručil... Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3 S 47/2013 zo dňa 20. 12. 2013 žalobu sťažovateľky zamietol...

Na Obvodnom pozemkovom úrade Prešov bolo vedené konanie č. k. OPPaLH 99/92 vo   veci   navrátenia   vlastníctva   k   pozemkom   U.   –   pozemkové   spoločenstvo.   Právna predchodkyňa sťažovateľky – M. B... bola podielnička pozemkového spoločenstva – U. Sťažovateľka, je účastníčkou súdneho konania... vo veci určenia vlastníckeho práva vedeného na Okresnom súde Prešov sp. zn. 13 C 141/2005. V tomto konaní boli zo strany žalobcu   predložené   rozhodnutia   Okresného   úradu   v   Prešove,   odbor   pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, č. j.: OPPaLH 99/92-1/S1 zo dňa 22. 01. 1999, OPPaLH 99/92-11/S1 zo dňa 07. 04. 1999 a OPPaLH 99/92-13/S1 zo dňa 14. 04. 1999. Všetky   vyššie   uvedené   rozhodnutia   mali   vyznačenú   doložku   právoplatnosti a vykonateľnosti, tzn., že prebehlo reštitučné konanie na základe návrhu U. – pozemkové spoločenstvo, ktoré v konaní zastupoval vtedajší predseda S. K., ktorý však, na konanie a zastupovanie oprávnených osôb – členov pozemkového spoločenstva nebol splnomocnený. Tzn., že nebol splnomocnený zastupovať ani právnu predchodkyňu sťažovateľky – M. B. Túto skutočnosť preukazuje čestné prehlásenie M. B. zo dňa 28. 09. 2008....

V zmysle ust. § 37 ods. 2 cit. zákona, teda bývalí členovia urbáru mohli poveriť svojho   zástupcu   na   uplatnenie   nároku   na   vydanie   nehnuteľnosti,   avšak   pre   platnosť takéhoto poverenia sa vyžaduje, aby bolo zrozumiteľné, jednoznačné a formulované tak, aby holo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, kto je povereným spoločným zástupcom, na aký konkrétny právny úkon bolo udelené a ktoré osoby poverenie udelili.

... plnomocenstvo z 22. 11. 1992 je v rozpore s ust. § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb., keďže predmetné splnomocnenie nepodpísali podielnici, ktorí majú väčšinu podielov. V plnomocenstve   z   22. 11. 1992   sú   podpísané   iné   osoby,   ako   sú   v   ňom   uvedené,   resp. niektoré osoby v ňom uvedené nie sú podielnici pozemkového spoločenstva U.

... sťažovateľka predložila Krajskému súdu v Prešove tabuľku, z ktorej vyplýva, že súčet platných podielov podielnikov uvedených v plnomocenstve z 20. 11. 1992 predstavuje iba 47,35 % podielov z celku. Keďže tento zoznam podielnikov v roku 1992 nebol správny, bol OPÚ PO predložený iný zoznam podielnikov U. s menami 148 podielnikov, tak ako sú uvedené v zoznamoch podielnikov, ktoré sú prílohou žiadaných – nedoručených rozhodnutí OPÚ   PO   (č.   OPPaLH   99/92-1/S1,   OPPaLH   99/92-11/S1   a   OPPaLH   99/92-13/S1).   Z priloženej   tabuľky   taktiež   vyplýva,   že   súčet   platných   podielov   podielnikov,   ktorí   platne podpísali   splnomocnenie   z   20. 11. 1992   a   sú   uvedení   aj   v   zoznamoch   osôb,   ktoré   sú prílohou nedoručených rozhodnutí, je iba 38,59% z celku....

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a   právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa sťažovateľky, napadnuté uznesenie uvedené atribúty nespĺňa, a to z nasledujúcich dôvodov: Sťažovateľka   považuje   za   irelevantný   názor   porušovateľa,   keď   uviedol: „Z ustanovení   zákona   č.   229/1991   Zb.,   ale   ani   z   iných   právnych   predpisov   odporcovi nevyplýva právo (teda ani povinnosť) posudzovať platnosť plnomocenstva, posúdenie tejto otázky (posúdenie platnosti právneho úkonu – plnomocenstva) neprislúcha ani krajskému súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. O platnosti či neplatnosti právneho úkonu môže rozhodovať jedine súd v riadnom civilnom konaní a až do rozhodnutia súdu je správny orgán svojimi právoplatnými rozhodnutiami viazaný“... pretože porušovateľ tak odmietol preskúmať rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania rozhodnutia, tzn. či predmetné   splnomocnenie   bolo   v   súlade   so   zákonom,   a   či   tak   konanie   pred   správnym orgánom mohlo vôbec začať, čím odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom.... Porušovateľ   sa   v   sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutí   nevysporiadal   so   všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, keďže odmietol preskúmať postup - stav konania, ktorý bol v čase   vydania   rozhodnutia,   ktorý   postup   porušovateľa   považuje   sťažovateľka   za nepreskúmateľný.

Podľa názoru sťažovateľky nie je možné súhlasiť ani s názorom porušovateľa, že jej návrh   nie   je   prípustný,   lebo   od   vydania   rozhodnutí,   ktoré   sťažovateľka   žiada   doručiť, uplynula lehota viac ako tri roky. Keďže sťažovateľke, resp. jej právnej predchodkyni neboli žiadané   rozhodnutia   odporcu   riadne   oznámené   –   doručené   v   zmysle   ust.   §   51   zákona č. 71/1967   Zb.,   čiže   nemožno   hovoriť   o   právoplatnosti   takto   nedoručených   rozhodnutí vydaných   odporcom   a   rovnako   nie   je   možné   posudzovať   nárok   sťažovateľky   ako oneskorený, poprípade vylúčiť možnosť postupovať podľa § 250t O. s. p....

Rozhodnutie   porušovateľa   nie   je   dostatočne   odôvodnené,   pretože   porušovateľ odmietol preskúmať rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania rozhodnutia – postup správneho orgánu pri preskúmavaní splnomocnenia zo dňa 20. 11. 1992, ako aj skutočnosť,   či   tieto   rozhodnutia   vydané   odporcom   boli   oznámené   účastníkom   konania v súlade   so   zákonom.   Taktiež   sa   porušovateľ   vo   svojom   rozhodnutí   vôbec   nezaoberal námietkami   sťažovateľky,   že   splnomocnenie   nepodpísala   nadpolovičná   väčšina   členov pozemkového   spoločenstva   U.   Možno   uzavrieť,   že   napadnuté   uznesenie   porušovateľa vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo B. B. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 47/2013 zo dňa 20. 12. 2013, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 47/2013 zo dňa 20. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť B. B. trovy konania pozostávajúce z trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   340,90   EUR...   na   účet   advokáta   JUDr. Michala Feciľaka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu. Krajský súd napadnutým uznesením zamietol návrh   sťažovateľky   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   –   Okresný   úrad   Prešov, pozemkový a lesný odbor. Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd sa nevysporiadal s jej relevantnými tvrdeniami, a preto je uznesenie krajského súdu podľa jej názoru neodôvodnené, a teda arbitrárne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 250t ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že je v   konaní nečinný, môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval uznesenie krajského súdu.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu je uvedené: „Krajský súd v konaní podľa § 250t O. s. p. preskúmal prípustnosť a dôvodnosť – podaného návrhu, oboznámil sa s vyjadrením odporcu aj s obsahom administratívneho spisu   a   jednohlasne   dospel   k   záveru,   že   návrh   je   potrebné   pre   jeho   neprípustnosť a nedôvodnosť zamietnuť.

Podľa § 250t ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 4 O. s. p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa § 250t ods. 8 O. s. p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

V   danom   prípade   sa   navrhovateľka   domáha   súdnej   ochrany   pred   nečinnosťou orgánu verejnej správy ktorá má spočívať v tom, že odporca nekoná bez vážneho dôvodu, t. j. aj napriek výzve zo dňa 28. 03. 2012, do podania návrhu na súd (dňa 05. 06. 2013) jej nedoručil reštitučné rozhodnutia presne špecifikované vyššie, preto s poukazom na § 51 Správneho poriadku ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 S 39/2009 je nečinný.

Vychádzajúc   z   obsahu   návrhu   má   byt'   povinnosť   odporcu   doručiť   reštitučné rozhodnutia navrhovateľke ako právnej nástupkyni po nebohej M. B. (matke) daná tým, že predložila   čestné   prehlásenie   –   oznámenie   nebohej   M.   B.   zo   dňa   28. 09. 2008,   že   na zastupovanie svojej osoby v konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. pána S. K., ktorému boli reštitučné   rozhodnutia   ako   splnomocnenému   zástupcovi   doručované,   nesplnomocnila. Zároveň je navrhovateľka toho názoru, že aj v jej prípade sú pre správny orgán záväzné rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 S 39/2009, 1 S 54/2012, 4 S 16/2012, 4 S 17/2012.

Z ustanovenia § 250t ods. 8 O. s. p. vyplýva, že na konanie podľa tejto hlavy (štvrtej hlavy) sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa § 250b ods. 2 O. s. p. ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie   o   žalobe.   Ak   sa   v   rámci   správneho   konania   po   vykonaní   pokynu   súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa   §   250b   ods.   3   O. s. p.   súd   postupuje   podľa   odseku   2,   len   ak   od   vydania rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení, ktoré sa analogicky vzťahujú aj na daný prípad, návrh nie je prípustný, lebo od vydania rozhodnutí, ktoré navrhovateľka žiada doručiť uplynula lehota viac ako 3 rokov (ide o rozhodnutia z roku 1999 a návrh bol podaný v roku 2013).

Okrem   neprípustnosti   krajský   súd   návrh   zamietol   aj   pre   jeho   nedôvodnosť.   Ak dodatočne po smrti M. B. spochybňuje navrhovateľka ako jej právna nástupkyňa platnosť plnomocenstva, ktorým M. B. splnomocnila Š. K. na zastupovanie v konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. a rozhodnutia žiada doručiť na základe čestného prehlásenia M. B. zo dňa 28. 09. 2008 je potrebné uviesť, že v konaní podľa § 250t O. s. p. možno uložiť správnemu orgánu   povinnosť   konať   len   v prípade,   že   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Z ustanovení zákona č. 229/1991 Zb., ale ani z iných právnych predpisov odporcovi nevyplýva právo (teda ani povinnosť) posudzovať platnosť   plnomocenstva,   posúdenie   tejto   otázky   (posúdenie   platnosti   právneho   úkonu   – plnomocenstva) neprislúcha ani krajskému súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. O platnosti či neplatnosti právneho úkonu môže rozhodovať jedine súd v riadnom civilnom   konaní   a   až   do   rozhodnutia   súdu   je   správny   orgán   svojimi   právoplatnými rozhodnutiami viazaný.

Keďže   odporca   nemôže   posudzovať   platnosť   plnomocenstva,   nemôže   posúdiť   ani dôvodnosť tvrdení navrhovateľky, že jej majú byť doručené reštitučné rozhodnutia z roku 1999. Naopak správny orgán je právoplatnými rozhodnutiami viazaný.

Táto povinnosť pre odporcu vo vzťahu k navrhovateľke nevyplýva ani z unesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 S 39/2009 zo dňa 31. 03. 2011, lebo týmto rozhodnutím súd uložil povinnosť odporcovi konať a doručiť rozhodnutie len J. W., a teda je záväzné len vo vzťahu k J. W., ani z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 S 54/2012 zo dňa 04. 09. 2012, ktoré je záväzné len vo vzťahu k M. V., ani z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 S 16/2012 zo dňa 18. 12. 2012, ktoré je záväzné len vo vzťahu k M. S. a ani z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 S 17/2012 zo dňa 18. 12. 2012, ktoré je záväzné len vo vzťahu k M. H.“

V citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd zrozumiteľne uviedol dôvody, pre   ktoré   návrh   sťažovateľky   zamietol,   a   odpovedá   na   všetky   podstatné   okolnosti sťažovateľkinej veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti,   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu a k sťažnosti   priložených   príloh   konštatuje,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   tvrdí,   že k porušeniu označených práv malo dôjsť nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu,   uplatnením   podstatnej   časti   argumentácie,   o   ktorú   už   oprela   svoju   žalobu   proti nečinnosti orgánu verejnej správy, vlastne požaduje, aby ústavný súd preskúmal namietané uznesenie krajského súdu a na základe jej tvrdení a predložených dôkazov dospel k inému skutkovému a právnemu záveru ako krajský súd v napadnutom uznesení.

V súvislosti s takto formulovanou sťažnosťou ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana sa prejavuje   aj   v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 S 47/2013 z 20. decembra 2013 neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014