SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 540/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,v zastúpení ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Tomášom Borecom,a Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,v zastúpení ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Tomášom Borecom,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 211/2013a jeho uznesením z 30. júla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej republiky,zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola21. októbra 2015 doručená sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvomspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.1 Cdo 211/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 (ďalej len „namietané uznesenie“ alebo„uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) 17. februára 2010 sa žalobca v konaní vedenom pod sp. zn.25 C 17/2010 domáhal proti sťažovateľovi v 1. rade náhrady škody v sume 51 723,02 €s príslušenstvom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenúrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákono zodpovednosti za škodu“).
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 25 C 17/2010 z 9. novembra 2011(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietolz dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane sťažovateľa v 1. rade, pričomKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tento záver okresného súdu odobrilpotvrdzujúcim rozsudkom sp. zn. 8 Co 62/2012 z 19. februára 2013 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu“). Žalobca nesúhlasiac s názorom krajského súdu napadol jeho rozhodnutiedovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že rozsudokkrajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že žalobca, ktorý sadomáhal náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym rozhodnutím ministra spravodlivostiSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 2490/2004 41 z 5. februára 2004,ako žalovaného označil sťažovateľa v 1. rade, pričom svoj nárok vyvodzoval z § 1 ods. 1 a 2a § 9 zákona o zodpovednosti za škodu. Z uvedených ustanovení zákona o zodpovednostiza škodu je zrejmá zodpovednosť štátu za vznik škody, i keď žalobca v žalobeza zodpovedný subjekt označil sťažovateľa v 1. rade. Rozpor medzi skutkovým a právnymodôvodnením žaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu a označenímžalovaného, mal podľa názoru najvyššieho súdu za následok nezrozumiteľnosť žalobyvo forme jej neurčitosti, a preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, aby v zmysle § 43ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyzval žalobcu na jeho odstránenie.Keďže okresný súd takto nepostupoval a krajský súd tento nedostatok nijako neodstránil,bolo konanie pred oboma súdmi nižšieho stupňa podľa názoru najvyššieho súdu poznačenéodňatím možnosti žalobcu konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Namietaným uznesením najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľov došlo k porušeniunimi označených práv, pretože
„A) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí len vyvolal zdanie, že sťažovateľovi v prvom rade poskytol súdnu ochranu (v skutočnosti je podstatná a rozhodujúca časť odôvodnenia doslova nekriticky a necitlivo doslova prebratá z iného rozhodnutia najvyššieho súdu, bez toho aby o tom v rozhodnutí bola čo i len zmienka). Uvedené zároveň znamená flagrantné porušenie § 157 ods. 2 OSP.
B) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí bezdôvodne nerešpektoval (svoju vlastnú) ustálenú judikatúru v obdobných veciach a odklonil sa od nej, jeho rozhodnutie je tak prekvapivé, nerešpektuje požiadavku na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a je v rozpore s princípom právnej istoty ako takým.
C) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí porušil zásadu rovnosti účastníkov (nebola dodržaná rovnosť zbraní) a nerešpektoval požiadavku nestrannosti súdu.“.
Sťažovatelia tiež uviedli, že sťažovateľ v 2. rade sa pripája k sťažnosti len v bode C,keďže v danom konaní nevystupuje v žiadnom procesnom postavení. Sťažovateliapripojenie sťažovateľa v 2. rade k sťažnosti odôvodnili tým, že namietané uzneseniepripúšťa aj taký výklad, podľa ktorého štát ako žalovaný vystupuje v danom konaníod okamihu podania žaloby a ako účastník konania je len nepresne označený.
K námietke uvedenej v bode A sťažovateľ v 1. rade konštatoval, že uznesenienajvyššieho súdu nemožno považovať za dostatočne odôvodnené v zmysle zákonnýchpožiadaviek vyplývajúcich z § 157 ods. 2 OSP. Nespĺňa požadované atribútypresvedčivosti, ktoré sú v prípade rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku ešteviac očakávané a zdôrazňované, keďže následky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutiadovolacieho súdu sú nepomerne závažnejšie v porovnaní s nedostatočne odôvodnenýmrozhodnutím súdu prvého stupňa. Podľa sťažovateľov namietané rozhodnutie požiadavkupresvedčivosti nenapĺňa, pretože jeho nosná časť je len nekriticky opísanáz predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra2009. Na základe uvedeného nemožno namietané rozhodnutie podľa sťažovateľa v 1. radepovažovať za racionálne, prijateľné a spravodlivé.
Sťažovateľ v 1. rade ďalej namietal, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutíbezdôvodne odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry. Najvyšší súd otázku nemožnostizmeny označenia žalovaného zo štátneho orgánu na štát riešil vo svojom predchádzajúcomrozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 87/98, ktoré bolo potvrdené jeho neskorším rozhodnutímsp. zn. 3 Cdo 309/2008. V protiklade s uvedeným právnym názorom sa najvyšší súdod tohtojednorázovo(bezakéhokoľvekodôvodnenia)odklonilvuznesenísp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra 2009, v ktorom pripustil možnosť opravy označeniažalovaného zo štátneho orgánu na štát. Podľa sťažovateľa v 1. rade je v súlade s princípomprávnej istoty, pokiaľ všeobecné súdy rozhodujú v skutkovo a právne analogických veciachidenticky, pričom právna otázka, ktorá je predmetom sťažnosti, už bola najmenej dvakrátvyriešená podstatne odlišným spôsobom, s čím sa najvyšší súd nijako nevysporiadal.
Sťažovatelia napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu vytýkajú, že nímprezentovaný právny názor je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Uvedenýrozpor sa podľa sťažovateľov prejavil aj v tom, že uznesenie najvyššieho súdu možnovykladať aj tak, že sťažovateľ v 2. rade je účastníkom konania vedeného okresným súdomuž odo dňa podania žaloby, keďže žalobca ho len nesprávne označil. Najvyšší súd tiežuviedol, že na výzvu súdu v zmysle § 43 OSP je možné označenie účastníka konaniaopraviť, pričom súd je zároveň povinný účastníka konania o spôsobe opravy poučiť. Tentonázor je podľa sťažovateľov zjavne v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.
Sťažovatelia tiež argumentovali, že„podľa § 19 ods. 1 OSP v spojení s § 79 ods. 1 OSP a s § 90 OSP môže byť účastníkom konanie len subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti, čiže fyzická osoba, právnická osoba alebo štát. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že aj pri určovaní/označovaní účastníka konania je nevyhnutné rozlišovať medzi štátom zastúpeným príslušným orgánom alebo právnickou osobou v zmysle § 21 ods. 4 OSP a len štátnym orgánom ako právnickou osobou, nakoľko tak štát, ako aj štátny orgán, ktorý je právnickou osobou, je samostatným subjektom práva, so samostatnou právnou subjektivitou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. V prípade, že v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. žalobca za žalovaného označí len štátny orgán a nie štát, zohľadňujúc procesnú zodpovednosť žalobcu za určenie/označenie účastníkov konania, musí byť návrh (žaloba) zamietnutý pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie označeného odporcu (žalovaného).
V otázke odstránenia nesprávnosti návrhu (žaloby) v podobe označenia pasívne nelegitimovaného subjektu za účastníka konania v konaniach o nárokoch podľa zák. č. 58/1969 Zb. je tiež potrebné zohľadniť nasledovné. Štát je samostatným subjektom práva, a preto nie je možná oprava označenia pôvodného žalovaného ako ústredného orgánu štátnej správy na štát formou opravy, ale iba zámenou účastníka podľa § 92 ods. 4 OSP. Vzhľadom k vyššie uvedenému tak nie je možné stotožniť sa so záverom vysloveným napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu s ohľadom potreby aplikácie § 43 OSP), resp. prezentovaný názor je možné aj vzhľadom na uvedenú rozhodovaciu činnosť považovať za arbitrárny, t. z. (podľa judikatúry Ústavného súdu SR) obsahujúci interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe. Rovnako sa podľa sťažovateľov prezentovaný názor vymyká princípu spravodlivosti. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), ale aj v ustanovení § 1 a § 117 ods. 1 OSP je kritériom ukladajúcim súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej vecí, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 01. 2012. sp. zn. 2 Cdo 101/2010).
Je dostatočne zrejmé, že na vyriešenie otázky (ne)dostatku pasívnej legitimácie žalovaného štátneho orgánu (v konaní podľa zák. č. 58/1969 Zb.) nemá súd oprávnenie použiť § 43 OSP. Ak tak urobí, neprimerane poruší zásadu rovnosti účastníkov konania. Okruh účastníkov konania sa v zásade v priebehu konania mení iba minimálne, v nevyhnutnej miere a podlieha rozhodnutiu súdu. K zmene okruhu účastníkov môže dôjsť jedine aplikáciou § 92 OSP, čomu zodpovedá aj systematika a logické usporiadanie jednotlivých častí OSP. Je teda mylné domnievať sa, že rovnaký výsledok (napr. zámenu účastníkov) možno dosiahnuť aj aplikáciou § 43 OSP a okruh účastníkov konania meniť opravou, zmenou či spresnením (hoci aj na výzvu súdu).
V prejednávanej veci bol navyše žalobca zastúpený advokátom (teda realizoval právo podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy) a bolo vecou (povinnosťou) advokáta, aby sa postaral o to, aby na súd podal kvalifikované podanie za situácie, kedy je (z obsahu zák. č. 58/1969 Zb.) nepochybné, že žalovaným môže byť len štát zastúpený príslušným orgánom.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí jehosťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„- Základné práva sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu zo dňa 30. 7. 2015, sp. zn. 1 Cdo 211/2013, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 2. 2013, č. k. 8Co/62/2012 spolu s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. 11. 2011, č. k. 25C/17/2010, porušené boli.
- Uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 30. 7. 2015, sp. zn. 1 Cdo 211/2013, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 2. 2013, č. k. 8Co/62/2012 spolu s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. 11. 2011, č. k. 25C/17/2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 211/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 došlok porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1dohovoru.
K právnemu zastúpeniu sťažovateľov
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčnýmprávnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 21 ods. 3 zákona o ústavnom súde štátne orgány alebo orgány územnejsamosprávy ako účastníkov konania alebo vedľajších účastníkov konania na ústnompojednávaní zastupuje nimi ustanovený zástupca. Ak nejde o zástupcu zákonodarnéhoorgánu alebo o skupinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky uvedenej v § 18ods. 1 písm. a), musí mať vysokoškolské právnické vzdelanie.
Z citovaných všeobecných ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak jeúčastníkom konania pred ústavným súdom orgán verejnej moci (štátny orgán), čo je aj danýprípad, na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom ho nemusí zastupovať advokát,ale postačuje, ak ho bude zastupovať ním ustanovený zástupca s právnickým vzdelaním.Z uvedeného možno per analogiam vyvodiť, že ak zákonodarca pripustil možnosť, aby bolna ústnom pojednávaní pred ústavným súdom štátny orgán zastúpený osobou s právnickýmvzdelaním, ktorá nie je advokátom, o to viac je prípustné, aby takáto osoba zastupovalaštátny orgán v konaní pred ústavným súdom aj v písomnom styku (II. ÚS 163/2013).
Vzhľadom na skutočnosť, že aj v danom prípade zastupuje sťažovateľa, ktorý ještátnym orgánom (ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) minister, ktorý máprávnické vzdelanie, ústavný súd s ohľadom na uvedené nepovažoval za potrebné vyzývaťsťažovateľa na ustanovenie si advokáta v konaní pred ústavným súdom.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľov ústavný súdpovažoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnouani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolomožné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia v nej formulujú tieto zásadné výhradyproti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu:
a) nesprávne posúdenie inštitútu tzv. poučovacej povinnosti najvyšším súdom, ktorýnamietaným rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdua vec mu vrátil na ďalšie konanie z toho dôvodu, aby v súlade s § 43 ods. 1 OSP vyzvalžalobcu na odstránenie rozporu medzi skutkovým a právnym odôvodnením žalobya označením žalovaného, ktorým je sťažovateľ v 1. rade,
b) uznesenie najvyššieho súdu nespĺňa požiadavky vyplývajúce z § 157 ods. 2 OSPna riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je tiež nedostatočne presvedčivé, keďže jehonosná časť je len nekriticky opísaná z predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdusp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra 2009,
c) namietaným rozhodnutím sa najvyšší súd bezdôvodne odklonil od svojejpredchádzajúcej stabilnej judikatúry,
d) prezentovaný právny názor najvyššieho súdu na vecný rozsah poučovacejpovinnosti je podľa sťažovateľov porušením zásady rovnosti účastníkov konania.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v jeho relevantnej časti uviedol:„Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť pred ním konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Žalobca videl vadu tejto povahy vtom, že nižšie súdy si nesplnili poučovaciu povinnosť podľa § 43 ods. 1 O. s. p.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Podľa § 43 ods. 1 prvá veta O. s. p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O. s. p).
Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 O. s. p. musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O. s. p.). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní treba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (porovnaj Nález Ústavného súdu z 28. septembra 2008 sp. zn. II. ÚS 154/08 a zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 361/2010). V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej mu, podľa jeho tvrdenia nesprávnym rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2490/2004 41 z 5. februára 2004. V žalobe za subjekt zodpovedný za vzniknutú škodu označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa odôvodnenia žaloby svoj nárok vyvodzoval zo zákona č. 58/1969 Zb., pričom citoval konkrétne ustanovenia § 1 ods. 1, 2 a § 9 o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, z ktorých je zrejmá zodpovednosť štátu, i keď v žalobe za subjekt zodpovedný za vzniknutú škodu označil iný subjekt. Medzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu, t. j. proti štátu, a označením žalovaného, ktorý v takýchto prípadoch je len orgánom konajúcim v mene štátu, bol zjavný logický rozpor. Tento rozpor mal za následok nezrozumiteľnosť žaloby vo forme jej neurčitosti. V zmysle citovaného ustanovenia § 43 ods. 1 O. s. p. bolo povinnosťou súdu prvého stupňa uznesením vyzvať žalobcu na odstránenie tejto vady žaloby. Prvostupňový súd však takto nepostupoval, ale vo veci meritórne rozhodol. Z uvedeného nedostatku v postupe súdu prvého stupňa nevyvodil žiadny dôsledok ani odvolací súd. Tým bolo konanie pred oboma súdmi postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237 písm. f/ O. s. p., t. j. odňatím možnosti žalobcu konať pred súdom, zakladajúcou prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Existencia takejto vady je porušením práva na poskytnutie spravodlivej ochrany práv zaručeného citovaným ustanovením § 1 O. s. p., ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Ústavný súd konštatuje, že zákonodarca zakotvil v Občianskom súdnom poriadkuvšeobecnú poučovaciu povinnosť súdov v občianskom súdnom konaní, pričom vymedzilvecný a osobný rozsah tejto povinnosti. Súdy sú povinné poučovať účastníkov konania,ktorí nie sú zastúpení advokátom. Poučenie poskytujú o procesných právacha povinnostiach účastníka. V ďalších častiach Občianskeho súdneho poriadku je zakotvenáosobitná poučovacia povinnosť súdu (napr. § 43 ods. 1, § 49 ods. 5 a § 52 ods. 1 OSP),ktorou je súdu výslovne uložené, aby v konkrétnych procesných situáciách osobitne poučilúčastníka, a to v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia povinnosť uvedená v § 43ods. 1 OSP smeruje k tomu, aby boli vady žaloby odstránené, a preto je súd povinnýúčastníka konania (žalobcu) poučiť, ako treba opravu alebo doplnenie žaloby vykonať.Po splnení tejto povinnosti všeobecným súdom záleží už len na účastníkovi konania, či tietovady odstráni alebo či bude jeho podanie odmietnuté.
Ústavný súd tiež dodáva, že najvyšší súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre(nielen v sťažovateľmi uvádzanom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra2009) opakovane dospel k právnemu záveru, že riadne označenie štátu ako žalovanéhoúčastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konanípokračovať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označenýpríslušný orgán, ktorý má v mene štátu konať s uvedením jeho názvu a sídla. Pokiaľ nie ježalovaný takto riadne označený, súd v zmysle § 43 OSP žalobcu poučí a vyzve hona doplnenie alebo opravu žaloby (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 64/2011z 28. októbra 2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 149/2011 z 26. septembra2012).
Súčasne ústavný súd v súvislosti s podstatou námietok sťažovateľov dávado pozornosti uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégiaNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 2847/2011 zo 14. marca 2012, v ktoromsa uvádza:
„Ak je žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán štátu (kraja, obce), pričom z iných častí žaloby vyplýva, že smeruje proti štátu (kraju, obci), je namieste takýto stav posúdiť ako vadu žaloby v zmysle § 43 ods. 1 OSŘ. Ak je žalobcom následne zjednaná náprava spočívajúca v označení žalovaného ako Českej republiky (kraju, obce), je možné odteraz pôvodne vadnú žalobu (§ 43 OSŘ) posudzovať ako takú, ktorú žalobca sám zhojil.“
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľov ústavný súd poukazuje na svojustabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku(napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch,ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušnéhoorgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivýa vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľov preskúmanímnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovaťza svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel právana súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska nietžiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v jehorozhodnutí, v ktorom najvyšší súd zdôraznil potrebu materiálnej ochrany zákonnosti, a tedav konečnom dôsledku aj ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.Skutočnosť, že dovolacie konanie pred najvyšším súdom neskončilo podľa predstávsťažovateľov, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia ich právana súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože ako bolo uvedené,označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní.
Ústavný súd tiež považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľov, ktoroupoukazujú na rozdielnosť prístupov najvyššieho súdu k rozhodovaniu obdobných vecí.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúrav skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátnehosúdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založenýna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádzaaj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,abynajvyššiasúdnainštanciapôsobilaakoregulátorkonfliktovjudikatúrya aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovorovnakých alebo podobných veciach (IV. ÚS 107/2012).
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov považuje za potrebnézopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje právenajvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoczaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiánajvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania účastníkov súdnych konaní.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušenímzákladného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nejuplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015