znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 540/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   D.,   s.   r.   o.,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou O. s. r. o.,, v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vedených pod sp.   zn. Rvp 9994/2014 – sp.   zn. Rvp 999/2014 vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutiami   Daňového   úradu   Bratislava č. 9103309/5/2860168/2014 zo 16. júna 2014, č. 9103309/5/2908354/2014 z 18. júna 2014, č. 9103309/5/2908519/2014 z 18. júna 2014, č. 9103309/5/2908926/2014 z 18. júna 2014, č. 9103309/5/2908806/2014 z 18. júna 2014 a č. 9103309/5/2908645/2014 z 18. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti D., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9994/2014 – sp. zn. Rvp   9999/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 9994/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. augusta 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti D. 1, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozhodnutiami   Daňového   úradu   Bratislava   (ďalej   len   „daňový   úrad“) č. 9103309/5/2860168/2014 zo 16. júna 2014, č. 9103309/5/2908354/2014 z 18. júna 2014, č. 9103309/5/2908519/2014 z 18. júna 2014, č. 9103309/5/2908926/2014 z 18. júna 2014, č. 9103309/5/2908806/2014 z 18. júna 2014 a č. 9103309/5/2908645/2014 z 18. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia daňového úradu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako daňový subjekt alebo ako právny nástupca obchodnej spoločnosti L. (ďalej len „právny predchodca“), v konaní pred daňovým úradom domáhala odpustenia zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozhodnutiam   daňového   úradu   vydaným   v prvostupňovom   konaní,   ktorým   rozhodol o uložení   povinnosti   sťažovateľke,   resp.   jej   právnemu   predchodcovi   zložiť   daňovú zábezpeku vo všetkých namietaných prípadoch v sume 340 000 €. Daňový úrad svojimi napadnutými   rozhodnutiami   rozhodol   o nevyhovení   žiadostiam   sťažovateľky,   resp.   jej právneho predchodcu o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania z dôvodu, že „... účastník   konania   nepreukázal   existenciu   dôležitých   dôvodov   na predĺženie   lehoty“. V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosti.

3. Sťažovateľka v podaných sťažnostiach proti napadnutým rozhodnutiam daňového úradu obsahovo totožne namietala, že „Odôvodnenie rozhodnutia... nemá žiadnu právnu váhu - neobsahuje argumentáciu, ktorým by porušovateľ učinil zadosť právu na spravodlivý proces, preukázal splnenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku a vyvážil tak svoju právomoc autoritatívne rozhodnúť o právach a povinnostiach účastníkov, v dôsledku čoho nemožno považovať rozhodnutie za legitímne ani ponechať ho v platnosti.“. V konaní pred ústavným súdom sa „Vzhľadom na zrejmú zmätočnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia...“ sťažovateľka   domáhala „...   preskúmania   a   prijatia   opatrení   na   odstránenie   jeho nedostatkov tak, aby si porušovateľ splnil povinnosti podľa Ústavy SR, resp. Daňového poriadku a vydal nové rozhodnutie k žiadosti sťažovateľa: (i) pred ktorým sa vyporiada so všetkými   návrhmi   a   námietkami   sťažovateľa   (ii)   ktoré   bude   v   kvalite   podľa   §   63 Daňového   poriadku   a   rozhodovacej   praxe   ÚS   SR   (najmä   s   logickou,   súladnou a presvedčivou   argumentáciou,   ktorá   bude   vychádzať   z   relevantných   právnych   zdrojov a pozorne nadväzovať na žiadosť sťažovateľa).“.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv napadnutými rozhodnutiami daňového úradu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

K spoločnému prerokovaniu vecí

5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

6.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 9994/2014 – sp. zn. Rvp 9999/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú totožnosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj   totožnosť   v orgáne   verejnej   moci,   ktorým   je   daňový   úrad,   proti   ktorému   sťažnosti smerujú, a v neposlednom rade aj s prihliadnutím na úplne totožnú argumentáciu týkajúcu sa porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol ústavný súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v   bode   l   výroku   tohto uznesenia.

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

9. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

10.   Podľa   §   7   ods.   2   OSP   v   občianskom   súdnom   konaní súdy   preskúmavajú   aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci.   Podľa   § 244 ods.   1 OSP v   správnom   súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov   sa   rozumejú   rozhodnutia   vydané   nimi   v   správnom   konaní,   ako   aj   ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. V zmysle § 247 ods. 1 OSP sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti tohto zákona v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a   postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

11. Z citovaných právnych noriem vyplýva, že na prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí daňového úradu bola daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Túto   právomoc všeobecného   súdu   nemožno   nahradiť   konaním   pred   ústavným   súdom.   Ústavou   daná právomoc totiž neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a slobôd,   naopak,   čl.   127   ods. 1   ústavy jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   sťažovateľovi   dostupných   a účinných prostriedkov nápravy.

12. Uvedené vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo,   že   sťažovateľ má právo sa   domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Jeho zmyslom a účelom je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   predstavuje   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

13. V danom prípade bolo možné napadnuté rozhodnutia daňového úradu napadnúť žalobou   v   správnom   súdnictve,   čo   sťažovateľka   nevyužila.   Preskúmanie   napadnutých rozhodnutí   daňového   úradu   (ako   správneho   orgánu,   pozn.)   by   preto   bolo   v   rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo ich preskúmanie patrí do právomoci   všeobecných   súdov   (pozri   napr.   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 7 S/97/2012 z 21. mája 2014, pozn.). V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014