znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 540/2013-77

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra   Brňáka   v   konaní   o   sťažnostiach   Ing.   S.   S.,   t.   č.   vo   výkone   väzby,   zastúpeného obchodnou spoločnosťou A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Š., a tiež advokátskou kanceláriou G. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. G., v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva Ing. S. S. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Najvyšší súd j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. S. S. trovy právneho zastúpenia spolu v sume 413,91   €   (slovom   štyristotrinásť   eur   a   deväťdesiatjeden   centov)   na účet   obchodnej spoločnosti A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Š., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 540/2013-46 z 11. septembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosti Ing. S. S., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Š., a tiež advokátskou kanceláriou G. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. G., v časti   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 17   ods.   1,   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013, ďalšími výrokmi nevyhovel jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia a vo zvyšnej časti jeho sťažnosti odmietol.

Zo sťažnosti a z jej príloh vo vzťahu k tej časti sťažnosti (Zo sťažností a z ich príloh vo vzťahu   k   tej časti   sťažností),   ktorá   bola ústavným súdom   prijatá   na ďalšie   konanie, vyplýva, že na základe návrhu prokurátora zo 17. apríla 2013 na vzatie sťažovateľa a jeho spoluobvineného do väzby Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) po uskutočnení ich výsluchov v ten istý deň uznesením sp. zn. Tp 27/13 zo 17. apríla 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa a jeho spoluobvineného na slobodu. Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť, ktorej odôvodnenie doplnil 22. apríla 2013. Najvyšší súd následne uznesením sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa a jeho spoluobvineného do väzby v trestnej veci podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v   predmetnom   konaní   prostredníctvom   svojho   obhajcu   v   stanovisku k sťažnosti prokurátora z 23. apríla 2013 požiadali o nahradenie väzby zárukou. Najvyšší súd sa týmto jeho návrhom vôbec nezaoberal, čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   v   tejto   súvislosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2013   boli   porušené,   zruší   uvedené   uznesenie   a   prikáže,   aby   sťažovateľa   bezodkladne prepustili   na   slobodu,   alebo   vráti   vec   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   prizná   mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním č. k. KP 3/2013-56 z 11. októbra 2013, v ktorom k argumentácii predloženej sťažovateľom   uviedol: „Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie,   Senát   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky rozhodoval o sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o nevzatí obvinených S. S. a A. S. do väzby. Sľub obvineného na nahradenie väzby nebol ponúknutý v konaní pred sudcom pre prípravné konanie, ale ako zo sťažnosti vyplýva, len v rámci vyjadrenia obhajcu obvineného k sťažnosti prokurátora. Na základe   vyjadrenia   obvineného   k   sťažnosti   prokurátora   senát   najvyššieho   súdu   nezistil dôvod   na   nahradenie   väzby   sľubom.   Pokiaľ   by   ho   bol   zistil,   nerozhodol   by   spôsobom uvedeným v napadnutom uznesení.

Dodávame, že ak, v neskoršom štádiu konania bol taký návrh riadne predložený a sľub mal predpísané náležitosti, bolo o ňom rozhodnuté s odôvodnením, že súd nezistil zákonný dôvod na nahradenie väzby sľubom, vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu a osobu obvineného. Musel pritom vziať do úvahy charakter trestnej činnosti, motiváciu, ktorá mala viesť obvineného k jej   spáchaniu a veľký rozsah   prospechu,   ktorý   mal   byť cieľom korupčného konania (pozri uznesenie NS 5 Tost 29/2013).

Z týchto dôvodov navrhujeme,   aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že práva sťažovateľa Ing. S. S. podľa článku 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd napadnutým uznesením porušené neboli a preto jeho sťažnosť odmietol.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu podaním z 25. októbra 2013, v ktorom uviedol: «... vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu SR   je   vyhýbavé   a   nezaoberá   sa   namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa. V súvislosti   s   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napádaným   uznesením   je bezvýznamné, že sľub obvineného nebol ponúknutý už v konaní pred sudcom pre prípravné konanie. Uvedené platí o to viac, že sudca pre prípravné konanie nariadil prepustenie sťažovateľa na slobodu. Rovnako pre konštatovanie porušenia práv sťažovateľa napádaným uznesením nemajú význam ani neskoršie rozhodnutia o väzbe, naviac v situácii, keď tieto sú založené   na   inom   skutkovom   podklade   ako   napádané   uznesenie.   Nie   je   preto   možné stotožniť sa so záverom predsedu Najvyššieho súdu SR, že napádaným uznesením neboli porušené práva sťažovateľa chránené Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom. Predseda   Najvyššieho   súdu   SR   uviedol:   „Na   základe   vyjadrenia   obvineného k sťažnosti prokurátora senát najvyššieho súdu nezistil dôvod na nahradenie väzby sľubom. Pokiaľ   by   ho   bol   zistil,   nerozhodol   by   spôsobom   uvedeným   v   napadnutom   uznesení.“ Uvedené vyjadrenie je nenáležité, pretože Najvyšší súd SR vôbec nepreskúmal a nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby. Z napádaného uznesenia vyplýva, že Najvyšší súd SR celkom opomenul o návrhu na nahradenie väzby rozhodnúť. Z odôvodnenia napádaného uznesenia nemožno zistiť, čo Najvyšší súd SR viedlo k tomu, aby návrh v tak závažnej otázke, akou je obmedzenie osobnej slobody ignoroval. Súdna prax dospela k jednoznačnému záveru, že týmto dochádza k porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky.   Ústavný   súd   SR   tento   právny   názor   doposiaľ   neprehodnotil na rokovaní v pléne tak ako to v § 6 predpokladá zákon o konaní pred Ústavným súdom. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi opakovane zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o väzbe je povinnosťou súdu zvážiť alternatívne prostriedky, ktorými možno dosiahnuť účel väzby. Pokiaľ Najvyšší súd SR nereflektuje v napádanom uznesení možnosť alternatívneho nahradenia väzby dokonca ani na základe návrhu obvineného, jeho postup je hodný kritiky o to viac.

Väzba   je   vždy   až   ultimatívnym   prostriedkom   zabezpečenia   zákonom predpokladaného účelu. V zmysle vyššie uvedeného, Najvyšší súd SR sa mal zaoberať aj tým, či vzatie do väzby v danom prípade je nevyhnutné na dosiahnutie účelu väzby a či v záujme   zachovania   práva   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   nie   sú   dané   miernejšie prostriedky,   ktoré   toto   právo   nezasahujú,   alebo   zasahujú   v   menšej   intenzite.   Uvedená povinnosť je tiež výrazom zásady primeranosti a zdržanlivosti, ako aj pozitívneho záväzku štátu chrániť osobnú slobodu svojich občanov. Pokiaľ Najvyšší súd SR otázke možného nahradenia väzby nevenoval žiadnu pozornosť, zlyhal a jeho uznesenie nemožno označiť za ústavne súladné...»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa   čl. 5 ods.   3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2013, ktorým zrušil uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 27/13 zo 17. apríla 2013 o jeho prepustení a jeho spoluobvineného z väzby na slobodu.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho, že najvyšší súd nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie jeho väzby písomným sľubom, ktorý predložil v predmetnom konaní prostredníctvom svojho obhajcu.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17 ods. 1,   2   a   5   ústavy   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru   ústavný   súd   predovšetkým poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17   ústavy,   ako aj   čl.   5   ods.   3   dohovoru   týkajúcich   sa   práva   na osobnú   slobodu   sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby   na   slobodu   môže   byť   v   zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   z 23.   apríla   2013   spoločne,   pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru, z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), určenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne,   tiež   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby.   Uplatňuje   sa   nielen   v   prípade   takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých   trestných   činov   vôbec   možnosť   záruky   (Caballero   c.   Spojené   kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre (napr. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06) a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do   vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Z   listinných   dôkazov   v   predmetnej   veci   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   22.   apríla   2013   predložil   najvyššiemu   súdu podanie označené ako „Stanovisko k odôvodneniu sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR“. V závere tohto podania sťažovateľ požiadal najvyšší súd o nahradenie jeho väzby „zárukou na základe sľubu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky“.

V   rámci   svojho   vyjadrenia   podaného   k   tejto   sťažnosti   najvyšší   súd   vo   vzťahu k návrhu   sťažovateľa   o   nahradenie   väzby   písomným   sľubom   uviedol: „...   bolo   o   ňom rozhodnuté s odôvodnením, že súd nezistil zákonný dôvod na nahradenie väzby sľubom, vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu a osobu obvineného.“

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti   a   že   splní   povinnosti   a   dodrží   obmedzenia,   ktoré   sa   mu   uložia,   a   súd   alebo v prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby   dosiahnuť   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nad   obvineným   alebo odovzdaním   dohľadu   nad   obvineným   do   iného   členského   štátu   Európskej   únie   podľa osobitného predpisu.

V preskúmavanom prípade je preukázané, že sťažovateľ požiadal prostredníctvom svojho obhajcu podaním z 22. apríla 2013 o nahradenie väzby písomným sľubom.

Najvyšší súd uznesením z 23. apríla 2013 o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu zo 17. apríla 2013 rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného   poriadku   rozhodol   o   vzatí   sťažovateľa   a   jeho   spoluobvineného   do   väzby. Z obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   23.   apríla   2013   vyplýva,   že   ním   tento   súd nerozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   o   nahradenie   jeho   väzby   písomným   sľubom.   Táto skutočnosť je zrejmá jednak z výrokovej časti tohto uznesenia, vzhľadom na neexistenciu samostatného   výroku   týkajúceho   sa   uvedeného   prostriedku   náhrady   väzby,   a   taktiež   aj zo samotného   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia,   v   ktorom   sa   najvyšší   súd   splnením podmienok   nahradenia   väzby   písomným   sľubom   navrhnutým   sťažovateľom   vôbec nezaoberal.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zákonná povinnosť nadriadeného orgánu   v   zmysle   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   preskúmať   správnosť   výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým bola podaná sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto   výrokom   v   sebe   implikovane   zahŕňa   povinnosť   rozhodnúť   aj   o   tom,   čo   žiadal sťažovateľ vo svojom vyjadrení, resp. stanovisku z 22. apríla 2013 k sťažnosti prokurátora proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   zo   17.   apríla   2013.   Táto   požiadavka vyplýva okrem iného aj z princípu právnej istoty ako jedného z atribútov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.

Potreba   individualizácie   výroku   uznesenia,   ktorým   sa   rozhodovalo   o   väzbe sťažovateľa,   resp.   o   nahradení   väzby   písomným   sľubom,   vyplýva   nielen   z   citovaných ustanovení   Trestného   poriadku,   ale najmä aj z   charakteru   základného   práva   na osobnú slobodu. Zásah do osobnej slobody v podobe jej obmedzenia musí mať svoj jednoznačný základ vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, s ktorou zákon spája právne účinky, a musí sa odzrkadliť aj v jeho samotnom odôvodnení.

Z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   23.   apríla   2013   vyplýva,   že   sa žiadosťou   o   nahradenie   väzby   sťažovateľa   písomným   sľubom   najvyšší   súd   nezaoberal a nerozhodol o nej, hoci v okolnostiach prípadu to bolo jeho povinnosťou, čím došlo podľa názoru ústavného súdu k odopretiu práva sťažovateľa na rozhodnutie o tejto žiadosti, a tým k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Hoci   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy   a   čl.   5   ods.   3 dohovoru   tým,   že   najvyšší   súd   nerozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   o   nahradení   väzby písomným sľubom, nevidel dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 23. apríla 2013. Porušenie práv sťažovateľa nerozhodnutím o jeho žiadosti o nahradení väzby   písomným   sľubom   v   konečnom   dôsledku   nemalo   vplyv   na   vecnú   správnosť uznesenia   najvyššieho   súdu   z   23.   apríla   2013   o   dôvodoch   a   trvaní   väzby,   a   preto   ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia a v nadväznosti na to nebol dôvod prepustiť   sťažovateľa   na   slobodu.   V   tejto   súvislosti   navyše   ústavný   súd   poukazuje na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania už bola zákonnosť dôvodov väzby sťažovateľa opätovne preskúmavaná v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu (vrátane možnosti   nahradiť jeho väzbu ponúknutým písomným sľubom) a o návrhu prokurátora na rozšírenie   dôvodov   väzby,   v   ktorom   bol   sťažovateľ   uznesením   sp.   zn.   Tp   27/2013 z 3. septembra   2013   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tost   29/2013 z 19. septembra   2013   ponechaný   vo   väzbe.   Na   špecializovanom   trestnom   súde   bola v predmetnej veci 25. septembra 2013 obžaloba a tento súd opätovne preskúmal zákonnosť dôvodov väzby sťažovateľa a následne uznesením sp. zn. PK-2T/46/2013 z 1. októbra 2013 v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   31/2013   zo   16.   októbra   2013 rozhodol, že dôvody väzby sťažovateľa naďalej trvajú.

Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04). Zohľadňujúc všetky   okolnosti   tohto   prípadu,   predovšetkým   charakter   pochybenia najvyššieho súdu a skutočnosť, že zákonnosť dôvodov väzby sťažovateľa bola následne v krátkom čase súdmi opätovne preskúmavaná, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade postačuje vyslovenie porušenia práv sťažovateľa a v záujme dovŕšenia ochrany porušených práv nie je potrebné poskytnúť sťažovateľovi vyšší stupeň ochrany priznaním finančného zadosťučinenia, a preto v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel.

Napokon   sťažovateľ   požiadal   aj   o   priznanie   náhrady   trov   konania.   Ústavný   súd v súlade s § 1 ods.   3, § 11 ods.   3 a § 14 ods.   1 písm. a) a b) vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu iba 130,16 € a režijný paušál 7,81 €.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu trov konania za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, písomné podanie na súd) za každý úkon právnej služby po 130,16 €, t. j. spolu v sume 390,48 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,81 € spolu 23,43 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 413,91 €.

Najvyšší   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013