znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 540/2012-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka o prijatej sťažnosti Mgr. R. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. S., PhD., konateľom A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   6   Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. R. L. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 p o r u š e n é b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžo   28/2011   z   18.   júla 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Mgr. R. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15   € (slovom tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu A., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Mgr. R. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2012 doručená sťažnosť Mgr. R. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. S., PhD., konateľom A., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Personálnym   rozkazom   Ministra   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií   SR   (ďalej   len „minister“) č. 3/2009 zo dňa 26. 01. 2009 (ďalej len „personálny rozkaz“) bol sťažovateľ dňom 1. februára 2009 po prerokovaní s odborovým orgánom v zmysle ust. § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe s poukazom na § 35 ods. 9 zákona o štátnej službe odvolaný zo stálej služby vo funkcii zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava Oblastnej správy Trnava z dôvodu, že si to vyžaduje dôležitý záujem služby. Zároveň bolo rozhodnuté, že ustanovenie do funkcie podľa § 33 zákona o štátnej službe vykoná 2. februára 2009 riaditeľ Oblastnej správy ŽP Trnava.

Napriek nesprávnemu poučeniu...   sťažovateľ   podal proti nemu dňa 24.   02.   2009 rozklad,   nakoľko   mu   neboli   zrejmé   dôvody,   príčiny   a   dôležitý   záujem   služby   vedúce k odvolaniu   z   funkcie.   Sťažovateľ   tiež   namietal   skutočnosť,   že   v   jeho   prípade   nebolo postupované v súlade s dvanástou časťou (Konanie vo veciach služobného pomeru) zákona o štátnej službe.

Rozhodnutím   ministra   č.   55/2009   zo   dňa   31.   03.   2009   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie“)   ako   odvolacieho   orgánu,   bol   personálny   rozkaz   potvrdený   a   rozklad sťažovateľa zamietnutý...

Sťažovateľ   má   za   to,   že   napadnuté   rozhodnutie   nadriadeného   v   spojení s personálnym rozkazom zo dňa 26. 01. 2009 sú v celom svojho rozsahu nepreskúmateľné, nakoľko   ani   jedno   z   uvedených   rozhodnutí   ako   individuálny   správny   akt,   ktorý   svojim obsahom do značnej miery zasahuje do práv fyzickej osoby, neobsahuje odôvodnenie. Minister neuvedením dôvodu svojho rozhodnutia síce z časti postupoval v súlade so zákonom o štátnej službe, ale nesprávnym právnym výkladom ustanovenia § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe ukrátil žalobcu na jeho právach...

Proti napadnutému rozhodnutiu podal sťažovateľ dňa 11. 06. 2009... na Krajský súd v Bratislave žalobu, v ktorej bolo rozhodnutie napadnuté v celom rozsahu, zo zákonných dôvodov uvedených v § 250j ods. 1 písm. d) O. s. p. (rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť   alebo   pre   nedostatok   dôvodov).   Sťažovateľ   v   žalobe   upozornil   najmä na skutočnosť, že poradná komisia... nepreskúmala personálny rozklad v celom rozsahu a že minister ako odvolací orgán nevychádzal zo skutočne zisteného stavu a nezaoberal sa rozkladom sťažovateľa, t. j. neozrejmil dôvody odvolania sťažovateľa z funkcie a nevymedzil pojem dôležitý záujem služby. Sťažovateľ navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 07. 04. 2011, sp. zn. 1S 108/2009, žalobu zamietol ako nedôvodnú,   nakoľko mal za preukázané,   že žalovaný postupoval v súlade so zákonom,   dostatočne   zistil   skutočný   stav   veci,   a   preto   nebol   dôvod   na   zrušenie napadnutého rozhodnutia. Konajúci súd v odôvodnení uviedol nasledovné: „Zákonodarca ministrovi taxatívne nevymedzil dôležitý záujem služby, neupravuje to ani žiaden interný predpis, preto okolnosti dôležitého záujmu služby sú ponechané na jeho úvahe. Takisto toto zákonné   ustanovenie   nevyžaduje   uvedenie   dôvodov,   pre   ktoré   takéto   rozhodnutie   bolo vydané. Pokiaľ by zákonodarca vyžadoval uviesť takéto dôvody, uviedol by to v zákonnom ustanovení.“.

Sťažovateľovi   priamo zákon o štátnej   službe   v ustanovení   §   248   priznáva nárok na preskúmanie rozhodnutia nadriadeného súdom. Súčasne však rozhodnutie žalovaného v súlade predmetným ustanovením zákona nedáva reálnu šancu účinnej právnej obrany, nakoľko žalobca nemá vedomosť o tom, k akým skutočnostiam sa má vyjadriť a aké dôvody, resp. aký dôležitý záujem služby viedol žalovaného k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Rovnako   je   mu   odnímaná   faktická   možnosť   využitia   inštitútu   preskúmania právoplatného rozhodnutia súdom, nakoľko žalobca môže napadnúť rozhodnutie ako také, ale bez uvedenia relevantných faktov na svoju obranu alebo vysvetlenie. Rovnako je sťažený postup   súdu,   ktorý   sa   stáva   len   „nástrojom“   zistenia   skutočných   dôvodov   rozhodnutia žalovaného.

Podľa názoru sťažovateľa žalovaný pristupuje k nesprávnemu výkladu uvedeného ustanovenia. Slovné spojenie „a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“ sa v uvedenom ustanovení § 35 ods. 2 viaže k slovám „aj nadriadeného“ a z toho vyplýva aj význam celého ustanovenia,   že   radového   policajta   zaradeného   v   útvare   inšpekčnej   služby   možno   bez uvedenia dôvodu previesť aj v prípade, ak to nevyžaduje dôležitý záujem služby, avšak práve uvedeným slovným spojením sa dáva najavo, že policajta, ktorý je podľa funkčného zaradenia   „nadriadeným“   možno   bez   uvedenia   dôvodu   previesť   len   v   prípade, ak to vyžaduje dôležitý záujem služby.

Z uvedeného vyplýva, že žalovaný aplikuje uvedené ustanovenie v rámci nesprávneho právneho výkladu ustanovenia, keď slovné spojenie „bez uvedenia dôvodu“ aplikuje aj k „dôležitému   záujmu   služby“,   ktorý   je   predpokladom   pre   prevedenie   nadriadeného policajta.

Sťažovateľ má za to, že je jeho právo dostať informáciu o dôležitom záujme služby, ktorý je podkladom na jeho preloženie, nakoľko neexistuje zákonná opora pre postup, ktorý bez   akéhokoľvek   vyjadrenia   preraďuje   nadriadeného   na   inú   funkciu.   „Bez   uvedenia dôvodu“   sa   teda   v   zmysle   zákona   o   štátnej   službe   vzťahuje   na   skutočnosť,   že   aj   keď žalobcovi žalovaný nič nevytýka, môže ho preradiť a nemusí uviesť konkrétny dôvod (napr. v čom žalobca pochybil pri výkone svojej služby), stačí, ak zdôvodní, v čom vidí dôležitý záujem   služby   na   takomto   preradení.   Následne   je   potom   na   súde,   aby   posúdil, či zákonodarcom   predpokladaný   „dôležitý   záujem   služby“   v   jeho   právnom   vyjadrení   je správne aplikovaný správnym orgánom, či konkrétny dôvod uvedený správnym orgánom je zlučiteľný so zákonodarcom všeobecne formulovaným dôvodom.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   má   žalobca   za   to,   že   rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné tak pre nezrozumiteľnosť ako aj pre absenciu akéhokoľvek dôvodu, súčasne sa jedná o nesprávnu právnu aplikáciu zákona, keď žalovaný aplikoval právny text „bez uvedenia dôvodu“ aj na „dôležitý záujem služby“.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 04. 2011, sp. zn. 1S 108/2009 podal   sťažovateľ   odvolanie   z   dôvodu,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   k   nesprávnemu skutkovému zisteniu, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.   Sťažovateľ   najmä   poukázal   na   skutočnosť,   že   minister   nemal   k   dispozícií   všetky potrebné údaje a podklady pre rozhodnutie, preto navrhol rozsudok predmetného krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   18.   07.   2012,   sp.   zn. 6Sžo/28/2011, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 108/2009 zo dňa 07. 04. 2011 potvrdil a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnym záverom a dôvodmi rozhodnutia, ktoré sú prezentované v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

V   odôvodnení   tiež   poukázal na   podobné rozhodnutie   č.   1Sžo/113/2007 z   11.   03. 2008, v ktorom sa Najvyšší súd SR obdobnou vecou už zaoberal. V odôvodnení uvádza: „Aj podľa názoru senátu odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu tým, že žalovaný postupoval vo vzťahu k žalobcovi podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z., uplatnil tým svoju kompetenciu. Posúdenie dôležitého záujmu služby je ponechané z dôvodu absencie akejkoľvek úpravy na voľnú úvahu príslušného orgánu…

K   dôvodom   podanej   sťažnosti   si   sťažovateľ   dovoľuje   poukázať   na   rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 07. 2012, sp. zn. 4Sžo/21/2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn. 2S 364/2010. Krajský súd v Bratislave v uvedenom rozsudku, ktorý riešil obdobný skutkový stav a zhodný právny stav (§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.) uviedol, že napadnuté rozhodnutie je pre absenciu vymedzenia   dôležitého   záujmu   služby   na   žalobcovom   prevedení   nepreskúmateľné   pre nedostatok dôvodov. Pri právnom posudzovaní veci vychádzal krajský súd a rovnako aj najvyšší súd predovšetkým z Ústavy Slovenskej republiky a z ústavne zakotvených princípov právneho   štátu,   z   pohľadu   ktorých   vykladal   citované   ustanovenie   §   35   ods.   2   zákona č. 73/1998 Z. z.»

V   závere   sťažovateľ   uvádza: «Dovoľujem   si   na   tomto   mieste   uviesť   požiadavku Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva na konzistenciu judikatúry   predovšetkým   najvyššej   súdnej   inštancie   v   štáte,   zdôraznenú   napríklad v rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Beian   proti   Rumunsku   zo   dňa 6. decembra 2007. „Diametrálne odlišná rozhodovacie činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju   nemožno objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná“ (IV.   ÚS   209/2012,   m.   m. PL. ÚS 21/00, PL, ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. R. L... na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júla 2012 č. k. 6Sžo/28/2011 porušené.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   18.   júla   2012   č.   k. 6Sžo/28/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   5540/2012-12   z   24.   októbra   2012   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   predsedníčka správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   podaním   č.   k.   KP   4/2013-63   zo   7.   februára   2013 doručeným   ústavnému   súdu   12.   februára   2013   (ďalej   len   „vyjadrenie   predsedníčky správneho   kolégia“)   takto: «Námietky   uvádzané   žalobcom   —   sťažovateľom,   považujem za nedôvodné.

V predmetnej   veci   krajský   súd   na   základe   žaloby   žalobcu   preskúmal   zákonnosť rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   v   rozsahu   uplatnených   námietok,   pričom postupoval   v   intenciách   ustanovení   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku. Súc viazaný ustanovením § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel k záveru, že v preskúmavanej veci bol náležíte zistený skutkový stav a žalovaný správny orgán dospel k správnym právnym záverom, žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky trvá na svojom právnom závere, ktorý vyslovil v rozsudku,   ktorý   je   predmetom   ústavnej   sťažnosti,   že   v   danom   prípade   z   dôvodov uvedených   v   časti   odôvodnenia   tohto   rozsudku   odvolanie   žalobcu   nebolo   dôvodné. Napadnutý rozsudok krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za vecne správny a v súlade so zákonom, a preto ho potvrdil.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v prejednávanej   veci   vychádzal   ako   odvolací   súd   zo   skutkových   zistení   vyplývajúcich   z predloženého   spisového   materiálu   súdu   prvého   stupňa,   ktorého   súčasť   tvoril administratívny   spis,   na základe   ktorých   mal   preukázané,   že   žalobca   bol   personálnym rozkazom Ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 3 zo dňa 26. 1. 2009 odvolaný podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. s poukazom na ust. § 35 ods. 9 zák. č. 73/1998 Z. z dňom 1. 2. 2009 z funkcie zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava, Oblastnej správy ŽP Trnava. Odvolanie bolo vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. z dôvodu, že to vyžaduje dôležitý záujem   služby.   Personálny   rozkaz   obsahoval   nesprávne   poučenie   o   nemožnosti   podať opravný prostriedok. Žalobca uvedený personálny rozkaz vzal na vedomie dňa 26. 1. 2009 a dňa 25. 2. 2009 podal žalobca proti nemu rozklad. Následne rozhodnutím ministra dopravy, pôst a telekomunikácii SR č. 55/2009 zo dňa 31. 3. 2009 bol personálny rozkaz potvrdený. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia žalovaného vyplýva, že minister je oprávnený aj bez uvedenia dôvodu policajta, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu, jedinou podmienkou je   predchádzajúce   prerokovanie   prevedenia   s   odborovým   orgánom   a   tá   splnená   bola, nakoľko odborový orgán Železničnej polície, Závodný výbor ZO OZŽ pri Železničnej polícií Bratislava listom   súhlasil s   prevedením účastníka   konania podľa   ust.   § 35   ods.   2   zák. č. 78/1998   Z.   z..   Súčasťou   administratívneho   spisu   bol   aj   personálny   rozkaz   riaditeľa oblastnej správy železničnej polície Trnava č. 100 zo dňa 30. 1. 2009 o ustanovení žalobcu do   funkcie   starší   odborný   inšpektor   oddelenia   ZP   Bratislava   –   Petržalka,   odboru   ŽP Bratislava, Oblastnej správy ZP Trnava, ktorý nie je vo vzťahu k preskúmavanej veci, keďže žalobou podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu   druhého   stupňa,   ktorým   bol   potvrdený   personálny   rozkaz,   ktorým   bol   žalobca odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava, Oblastnej správy ŽP Trnava. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   súčasne   dáva   do   pozornosti,   že   podľa   §   250i O. s. p. je pre súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pričom dokazovanie   sa   nevykonáva   a   súd   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné   na   preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Súd teda môže vykonať dôkaz, ktorý by mohol obsahovať zistenie významné   pre   rozhodnutie   o   zákonnosti   rozhodnutia   alebo   postupu   správneho   orgánu, alebo by slúžil na overenie toho, aký bol skutkový stav v čase rozhodovania správneho orgánu alebo v priebehu konania, v ktorom malo dôjsť k porušeniu zákonnosti v postupe správneho orgánu. Súčasne poukazuje na to, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len   preskúmavať   zákonnosť   rozhodnutí a postupov   správnych   orgánov,   t.   j.   či   orgány   verejnej   správy   pri   riešení   konkrétnych otázok,   vymedzených   opravným   prostriedkom   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu, rešpektovali príslušné hmotnoprávne alebo procesné predpisy, ktorou zásadou sa správny súd   spravuje   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   a   súčasne   pri   prieskume   je   viazaný dôvodmi uvedenými v žalobe (opravnom prostriedku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, oprávnený preskúmať zákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov, postupujúc v intenciách citovaných   právnych   noriem   sa   v   rámci   preskúmavania   rozsudku   krajského   súdu napadnutého   odvolaním,   oboznámil   s   celým   spisovým   materiálom   súdu   prvého   stupňa a v rámci   preskúmavacieho   procesu   súčasne   aj   s   celým   administratívnym   spisom žalovaného správneho orgánu a vzhľadom k tomu, že zo skutkových okolností aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci vyplynul právny záver, že pokiaľ žalovaný postupoval vo vzťahu k žalobcovi podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. uplatnil tým svoju kompetenciu, a preto odvolaniu žalobcu nevyhovel.

Súčasne   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   to,   že   pokiaľ   žalobca v ústavnej sťažnosti poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   4Sžo/21/2012   zo   dňa   30.   7.   2012,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 29. 2. 2012 sp. zn. 2S/364/2010 a súčasne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo 52/20011 zo dňa 30. 7. 2012, v ktorých najvyšší súd zaujal v obdobnej veci iný záver, tieto rozhodnutia boli vydané potom ako rozhodol najvyšší súd   rozhodnutím,   ktoré   je   predmetom   ústavnej   sťažnosti   Žalobcu   v   danej   veci,   keď rozhodnutím napadnutého ústavnou sťažnosťou rozhodol dňa 18. 7. 2012, pričom tak ako to vyplýva   z   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   poukázal   postupom   v   zmysle   §   250ja   ods.   7 O. s. p.   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   už   danou   problematikou   zaoberal v obdobnej veci a to v rozhodnutí sp. zn. 1Sžo/113/2007 zo dňa 11. 3. 2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že pokiaľ žalobca, v žalobe ako aj v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku a teraz v ústavnej sťažnosti namieta porušenie jeho procesných práv, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, žalobca počas celého administratívneho konania konkrétne nenamietal upretie jeho práv a to, že mu nebolo umožnené navrhovať dôkazy na podporu jeho tvrdení ako ani to, že mu nebolo umožnené nahliadať do spisu, robiť   si výpisky   z dokladov.   Z   obsahu administratívneho   spisu nie   je   vôbec   zrejmé,   že žalobca sa uplatnenia svojich práv počas konania účinné domáhal, z ktorých dôvodov aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd vyhodnotil jeho odvolaciu námietku týkajúcu sa upretia procesných práv za účelovú.

V danej súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva opätovne do pozornosti, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia.   Súd   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné   na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). V správnom súdnictve súd vychádza   zo   skutkových   okolností   zistených   správnym   orgánom   a   dôkazy   vykonáva   len za účelom preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Súd v správnom súdnictve na rozdiel   od   všeobecného   civilného   súdnictva   nie   je   súdom   skutkovým.   Na   základe oprávnenia,   ktoré   zákonodarca   zveruje   správnemu   súdu   v   druhej   hlave   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku, správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu štátnej správy a postup, ktorý mu predchádzal, za účelom čoho si zadováži administratívny spis.   Pokiaľ   žalobca   namieta,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   odvolací   súd postupoval v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, je potrebné konštatovať,   že   služobný   pomer   príslušníka   Policajného   zboru   nemá   znaky súkromnoprávneho pomeru, ale verejnoprávneho vzhľadom na jeho charakter, keďže ide o pomer   štátno-služobný,   ktorý   vzniká   individuálnym   mocenským   aktom   služobného funkcionára   a   po   celú   dobu   svojho   trvania   sa   výrazne   odlišuje   od   pracovnoprávneho pomeru. V štátno-služobnom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov vyplývajúcich z tohto pomeru a úprave konania pred služobnými orgánmi.

Uvedený názor vychádza z judikatúry Ústavného súdu SR napr. č. k. ÚS 403/2011-23 v zmysle ktorej „K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, aplikovateľnosť citovaného Článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach alebo záväzkoch" alebo o oprávnenosti „akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   pojmy   „práva   alebo   záväzky   občianskej   povahy“ a „trestné   obvinenie“   treba   vykladať   autonómne   od   ich   definovania   v   zmysle vnútroštátneho   právneho   poriadku   členských   štátov   dohovoru.   Medzi   občianske   práva alebo záväzky možno nahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru   v   jeho   občianskoprávnej   časti,   ak   je   ich   výsledok   rozhodujúci   pre   práva   a povinnosti súkromného charakteru.“

Postavením   príslušníkov   ozbrojených   zložiek   sa   vo   svojej   judikatúre   zaoberal   aj Európsky súd pre ľudské práva, v ktorej Súd konštatoval, že právo členských štátov zásadne rozlišuje   medzi   Štátnymi   zamestnancami   a   súkromnopravnými   zamestnancami,   pričom spory   týkajúce   sa   náboru,   výkonu   povolania   (kariéry)   a   ukončenia   pracovnej   činnosti štátnych   zamestnancov   všeobecne   nespadajú   do   pôsobnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru (rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len prípady, ak   predmetom   sporu   sú   priamo   práva   majetkovej   povahy   (napr.   právo   na   dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov. Súd sa otázkou   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   na   štátnych   zamestnancov   založené na povahe   funkcií   a   zodpovednosti,   aké   zamestnanec   vykonáva   zaoberal   aj   v   prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. 12. 1999, sťažnosť č. 28541/95), v ktorom konštatoval, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické Špecifickými činnosťami verejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov   štátu   alebo   iných   verejných   spoločenstiev.   Jasný   príklad   takých   činnosti predstavujú ozbrojené sily a polícia.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky jeho sťažnosti nevyhovel.»

Sťažovateľ v podaní z 20. februára 2013 doručenom ústavnému súdu 25. februára 2013   uviedol: «...   nakoľko   ani   príslušný   správny   orgán   ani   všeobecné   súdy   neposkytli vysvetlenie   v   čom   „dôležitý   záujem   služby“   súvisiaci   s   prevedením   na   inú   funkciu sťažovateľa spočíval, došlo k vydaniu sérií rozhodnutí, ktoré sú nepreskúmateľné, pričom práve z tohto dôvodu minimalizujú právo sťažovateľa na obranu voči nim.

Máme za to, že tak zo strany správneho orgánu ako aj zo strany súdov v predmetnej veci došlo k nesprávnej aplikácii a zjavne svojvoľnému výkladu zákonného ustanovenia, čím bolo porušené právo sťažovateľa na ústavou zaručené právo na súdnu ochranu.»

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   konania   je   rozhodovanie   o   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) minister môže policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby   alebo   do   iného   služobného   úradu   aj   bez   uvedenia   dôvodu   po   predchádzajúcom prerokovaní s odborovým orgánom.

Personálnym   rozkazom   ministra   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií   Slovenskej republiky č. 3 z 26. januára 2009 bol sťažovateľ podľa § 35 ods. 2 s poukazom na § 35 ods. 9 zákona o štátnej službe dňom 1. januára 2009 odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa Železničnej   polície   Bratislava,   Oblastnej   správy   Železničnej   polície   Trnava   (ďalej   len „personálny rozkaz“). Personálny rozkaz bol odôvodnený takto: „Odvolanie z funkcie si vyžaduje dôležitý záujem služby.“

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ 24. februára 2009 rozklad (ďalej len „rozklad“), ktorý okrem iného odôvodnil tým, že mu nie je známe, aký dôležitý záujem služby bol dôvodom na odvolanie z funkcie. O rozklade rozhodol minister dopravy, pôšt a telekomunikácií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   dopravy“)   rozhodnutím č. 55/2009 z 31. marca 2009 tak, že personálny rozkaz potvrdil (ďalej len „rozhodnutie ministra dopravy“).

Sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra dopravy a navrhol ho zrušiť a vrátiť vec ministrovi dopravy na ďalšie konanie (ďalej len „žaloba“), v ktorej opätovne poukázal na to, že minister dopravy sa nezaoberal námietkami uvedenými v rozklade – dôvodmi odvolania sťažovateľa z funkcie a vymedzením pojmu dôležitý záujem služby.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 108/2009-30 zo 7. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského   súdu“)   žalobu   zamietol   a   v   odôvodnení   okrem   iného   uviedol: „Návrh na prevedenie   žalobcu   z   predmetnej   funkcie   bol   predložený   ministrovi   dopravy,   pôšt a telekomunikácií SR a zároveň bol prerokovaný so Základnou organizáciou Odborového združenia železničiarov pri ŽP, ktorá s prevedením žalobcu podľa ust. § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. vyslovila súhlasné stanovisko. Ust. § 35 ods. 2 citovaného zákona definuje špeciálne   kompetencie   ministra,   ktorým   môže   (teda   nemusí)   práve   z   dôležitého   záujmu služby aj nadriadeného previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného   služobného   úradu   aj   bez   uvedenia   dôvodu.   Zákonodarca   ministrovi   taxatívne nevymedzil dôležitý záujem služby, neupravuje to ani žiaden interný predpis, preto okolnosti dôležitého záujmu služby sú ponechané na jeho úvahe. Takisto toto zákonné ustanovenie nevyžaduje   uvedenie   dôvodov,   pre   ktoré   takéto   rozhodnutie   bolo   vydané.   Pokiaľ   by zákonodarca vyžadoval uviesť takéto dôvody, uviedol by to v zákonnom ustanovení.“

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd okrem iného uviedol: «S poukazom na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa obdobnou vecou v rozhodnutí č. 1Sžo/113/2007 z 11. 3. 2008 už zaoberal, v súlade s ust. § 250ja ods. 7 O. s. p. poukazuje na jeho znenie, ktorého časť zároveň uvádza.

„Rozhodovanie   ministra   vnútra,   ktorým   realizuje   svoju   právomoc   menovať a odvolávať nadriadeného v zmysle zákona č. 73/1998 Zb. má povahu správneho úkonu, minister vnútra pritom vystupuje ako správny orgán sui generis. V danej veci vystupuje ako správny orgán, hory autoritatívne aplikačne rozhoduje v oblasti právne determinovaných subjektívnych práv subjektov so záväznými právnymi dôsledkami pre tieto subjekty. Správne orgány, ale i súdy v rámci prieskumu zákonnosti správnych rozhodnutí musia dôsledne aplikovať jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. V zákone č. 73/1998 Zb. nie je vymedzený obsah a teda ani hranice pojmu „dôležitý   záujem   služby“,   neupravuje   to   ani   žiaden   vykonávací   predpis,   je   teda   vecou voľnej úvahy ministra vnútra, ktoré skutočnosti bude považovať za dôležité záujmy služby. Predovšetkým však bolo potrebné vychádzať z právnej konštrukcie ustanovenia § 35 ods. 2 zákona a zo systematiky zaradenia slov „aj bez uvedenia dôvodov“ na konci vety, z čoho bolo potrebné vyvodiť záver, že uvedené slovné spojenie sa vzťahuje na obe časti (ktoré sú spojené spojkou „a“ predmetného odseku 2), teda nielen na príslušníkov PZ zaradených na útvare inšpekčnej služby, ale aj na nadriadeného, a teda toto personálne opatrenie (hoci s podmienkou „ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“, ktorá v predmetnom personálnom rozkaze formou jej deklarovania splnená bola),   bolo možné realizovať aj bez uvedenia dôvodu...

Odvolací súd taktiež považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že krajský súd sa nezaoberal skutočnosťou, či bolo ministrom pred vydaním personálneho rozkazu č. 3/2009 postupované v súlade s dvanástou časťou zákona č. 73/1998 Z. z., kedy minister podľa názoru žalobcu pred vydaním rozhodnutia nezaobstaral potrebné podklady na rozhodnutie a teda presne a úplne nezistil skutočný stav veci. Aj podľa názoru senátu odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu tým, že žalovaný postupoval vo vzťahu k žalobcovi podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z., uplatnil tým svoju kompetenciu. Posúdenie dôležitého záujmu   služby   je   ponechané   z   dôvodu   absencie   akejkoľvek   úpravy   na   voľnú   úvahu príslušného   orgánu.   Minister   rozhodol   o   odvolaní   z   funkcie   žalobcu   na   základe   svojej úvahy, kedy podklady obsiahnuté v administratívnom spise o skutkových okolnostiach, mu postačovali na to, aby rozhodol v súlade s ust. § 35 ods. 2 citovaného zákona. Pokiaľ teda minister v danom prípade zvolil postup podľa citovaného ustanovenia a žalobcu odvolal z funkcie bez uvedenia dôvodu, skúmanie dostatočného zistenia skutkového stavu vo vzťahu k   tomuto   ustanoveniu   ako   aj   k   obsahovým   náležitostiam   rozhodnutia   nie   je   právne významné.»

Rozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou na ústavnom súde.

Vychádzajúc   z   argumentácie   sťažovateľa   v   sťažnosti   možno   za   jeho   kľúčové námietky   považovať   skutočnosť,   že   minister   dopravy   a   následne   ani   všeobecné   súdy nezdôvodnili,   čo   je   potrebné   považovať   za „dôležitý   záujem   služby“ ako   podmienku odvolania sťažovateľa z funkcie, a najvyšší súd porušil princíp právnej istoty, keď vo veci rozhodol odlišne ako v obdobných veciach iný senát najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   vo   svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by ním zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 233/04).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí nielen právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon, ale aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   konformným   spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/00).

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03).   Potreba náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   vo   verejnom   záujme,   pretože   je   jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Z uvedených právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.

K   námietke   sťažovateľa,   že   minister   dopravy   a   následne   ani   všeobecné   súdy nezdôvodnili,   čo   je   potrebné   považovať   za   „dôležitý   záujem   služby“   ako   podmienku odvolania sťažovateľa z funkcie, je potrebné predovšetkým uviesť, že ustanovenie § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

Najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sa   priklonil   k   názoru,   že   dôležitý   záujem   služby   na   odvolaní   sťažovateľa   z   funkcie   je z dôvodu absencie akejkoľvek úpravy ponechaný na vôľu ministra dopravy, pričom tento dôležitý záujem služby nie je povinný minister dopravy pri odvolaní sťažovateľa z funkcie uviesť. Ústavný súd je však toho názoru, že za ústavne konformný výklad ustanovenia § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe je potrebné považovať výklad, ktorý prezentuje sťažovateľ v sťažnosti,   keď   uvádza: «Ak   zákon   ustanovuje   v   hypotéze   právnej   normy   určité predpoklady, v danom prípade existenciu „dôležitého záujmu služby“, je potrebné tento predpoklad   náležité   objasniť,   pretože   protichodné   konanie   zakladá   nepreskúmateľnosť rozhodnutia a možnosť svojvoľného rozhodovania príslušných orgánov.»

V   situácii,   keď   ustanovenie   právneho   predpisu   dovoľuje   dvojaký   výklad   (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému   výkladu   každého   zákona   týkajúceho   sa   ich   rozhodovacej   činnosti.   Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   ústavne   súladný   výklad   zákonov týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov   predstavuje   neoddeliteľnú   súčasť   ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01).

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány   aplikujúce   správne   právo   a   spomedzi   nich   osobitne   sudcovia   pri   rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by   narúšala   ústavný   princíp   trojdelenia   štátnej   moci.   Sudca   pri   interpretácii   normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“.

Rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako   orgán   s   mocenskou   autoritou   v   oblasti   verejnej   správy,   pričom   takéto   rozhodnutie nemôže byť odôvodnené len všeobecným poukazom na „dôležitý záujem štátu“ bez toho, aby   bol   dôležitý   záujem   štátu   konkretizovaný,   ako   to   bolo   v   prípade   sťažovateľa. V opačnom prípade možno rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava považovať za prejav jeho svojvôle, ktorá je v podmienkach materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a   neudržateľná.   Na   tom   nič   nemení   ani   skutočnosť,   že   zákon   o   štátnej   službe   pojem „dôležitý záujem služby“ nedefinuje. Naopak, práve pri absencii vymedzenia uvedeného pojmu   je   nevyhnutné,   aby   bol   dôležitý   záujem   služby   pri   odvolávaní   nadriadených pomenovaný tak, aby mohol správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia ministra dopravy posúdiť, či bol dôležitý záujem služby ako podmienka na odvolanie nadriadeného naplnený, teda či minister dopravy ako správny orgán neprekročil medze správnej úvahy, ku ktorej je oprávnený. Nemožno preto súhlasiť s názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, že skúmanie dostatočného zistenia skutkového stavu k obsahovým náležitostiam rozhodnutia ministra dopravy nie je právne významné.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd porušil princíp právnej istoty, keď vo veci rozhodol odlišne ako v obdobných veciach iný senát najvyššieho súdu, je potrebné predovšetkým uviesť, že sa správne uvádza vo vyjadrení predsedníčky správneho kolégia   rozsudok   najvyššieho súdu   sp.   zn.   4 Sžo 21/2012 z   30.   júla 2012,   ktorým   bol potvrdený rozsudok krajského súdu z 29. februára 2012 sp. zn. 2 S 364/2010, a súčasne rozsudok   najvyššieho súdu   sp.   zn.   2 Sžo   52/20011 z 30.   júla 2012,   na ktoré   poukázal sťažovateľ a v ktorých najvyšší súd vyslovil v obdobnej veci iný právny záver a boli vydané potom, ako rozhodol   najvyšší súd napadnutým rozhodnutím. Súčasne však ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 52/2011   z 13.   júna 2012,   aj keď   v sťažnosti   naňho nepoukázal. Tento   rozsudok najvyššieho súdu existoval už v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa, pričom v ňom najvyšší súd nielenže zaujal stanovisko k zásadnej právnej otázke týkajúcej sa   nutnosti   odôvodnenia   dôležitého   záujmu   služby,   ako   podmienky   na   odvolanie sťažovateľa   z funkcie,   ale   tiež   vysvetlil   odklon   od   predchádzajúcej   rozhodovacej   praxe (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 113/2007 z 11. marca 2008, z ktorého najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzal).

V   súvislosti   s   touto   skutočnosťou   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   neoddeliteľnou   súčasťou   princípov   právneho   štátu   zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty   práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že   príslušné   štátne   orgány   budú   konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie   právnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci,   a   to   tak   v   oblasti   normotvornej,   ako   aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,   ako   aj   iných   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   k   orgánom   verejnej   moci (IV. ÚS 92/09).   Diametrálne odlišná rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju   nemožno objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná   (IV.   ÚS   209/2010,   m.   m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad   a   používanie   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (§   22 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (IV.   ÚS   209/2010)   v   zhode a s poukazom   na   judikatúru   s Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) konštatoval,   „že   rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté v   každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou   pôsobnosťou“,   ale   zároveň   zdôraznil,   že   „úlohou   najvyššieho   súdu   je   práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých   inkonzistencií   (m. m. Beian   v.   Rumunsko,   Baranowski   v.   Poľsko).   Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).“

Za daných okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu v namietanom rozsudku minimálne   poukázať   na   už   existujúce   rozhodnutia   všeobecných   súdov   v   identických právnych   veciach   vychádzajúce   z   odlišných   právnych   názorov   a   na   tomto   základe zdôvodniť, prečo sa od nich v právnej veci sťažovateľa odkláňa, resp. prečo sa prikláňa k jednému z dvoch rozhodnutí, ktoré riešili obdobnú vec. Ak tak najvyšší súd v danom prípade neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej   moci   a   ktorý   je   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08).

Ústavný súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uvádza, že aplikovateľnosť citovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o,,občianskych právach alebo   záväzkoch“   alebo   o   oprávnenosti  ,,akéhokoľvek   trestného   obvinenia“.   Podľa judikatúry ESĽP pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku členských   štátov   dohovoru.   Medzi   občianske   práva   alebo   záväzky   možno   zahrnúť   aj rozhodovanie   súdov   o   niektorých   právach   vyplývajúcich   z   verejného   práva.   ESĽP konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru.

Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi   štátnymi   zamestnancami   a   súkromnoprávnymi   zamestnancami,   pričom   spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov   všeobecne   nespadajú   do   pôsobnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (rozhodnutie vo veci   Niegel   proti   Francúzsku   zo   17.   marca   1997).   Výnimkou   sú   len   prípady, ak predmetom   sporu   sú   priamo   práva   majetkovej   povahy   (napr.   právo   na   dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).

V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť č. 28541/95)   súd   priniesol   nové   tzv.   funkčné   kritérium   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1 dohovoru   na   štátnych   zamestnancov   založené   na   povahe   funkcií   a   zodpovednosti,   aké zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné miesta   zahŕňajú   povolania   všeobecného   záujmu   alebo   účasť   na   výkone   verejnej   moci. Ich držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov   štátu,   ktorých   zamestnanie   je   charakteristické   špecifickými   činnosťami verejnej   správy   do   tej   miery,   v   akej   táto   koná   ako   držiteľka   verejnej   moci   poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.

Súd v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku z 8. júna 1976 po prvýkrát formuloval kritériá vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk spravodlivého procesu, ktorými   sú   kvalifikácia   deliktu   podľa   vnútroštátneho   práva,   povaha   deliktu   z   hľadiska chráneného   záujmu   a   účel   ukladanej   sankcie   a   jej   závažnosť.   Ďalšími   rozhodnutiami štrasburských orgánov ochrany práva v súvislosti s ustálením a výkladom pojmu závažnosti uloženej sankcie ako kritériom na posúdenie prípadu ako „trestného“ neboli za dostatočne prísne na to, aby boli považované za „trestné“ uznané, ani sankcie ako napr. trest odňatia slobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy, prepustenie policajta zo služby a pod.

Prihliadajúc   na   výklad   a   aplikáciu   pojmov   „občianske   práva   alebo   záväzky“ a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti ustanovenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   konanie,   v   ktorom   všeobecné   súdy   rozhodovali o zákonnosti   rozhodnutia   ministra   dopravy   o   zamietnutí   rozkladu   sťažovateľa   proti personálnemu   rozkazu,   ktorým   bol   sťažovateľ   odvolaný   z   funkcie   zástupcu   riaditeľa Železničnej   polície   Bratislava,   Oblastnej   správy   Železničnej   polície   Trnava   (m.   m. I. ÚS 1/2013).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   okolnostiach   danej   veci   k   porušeniu   čl.   6   ods.   1 dohovoru nemohlo dôjsť, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

III.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   § 56   ods.   3 písm.   b)   zákona o   ústavnom   súde   ak ústavný súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Na   základe   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to po 130,17 € za 2 úkony právnej služby a režijný paušál 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 275,96 €. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa je platiteľom DPH, ústavný súd sumu 275,96 € zvýšil o 20 % DPH, t. j. o 55,19 €. Spolu tak ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013