znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 54/2015-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Milana   Ľalíkaa Petra Brňáka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom   JUDr.   Štefanom   Ševčovičom,   Jégeho   10,   Bratislava,   vo   veci   namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konanívedenom pod sp. zn. 6 C 19/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IIIv konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 19/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   19/2001p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   peňažné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovomdesaťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účetadvokáta JUDr. Štefana Ševčoviča do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. januára 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorounamietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupomOkresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 6 C 19/2001.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 15. januára 2001 na okresnom súde„návrh na začatie konania na náhradu škody spôsobenej pri dopravnej nehode“, o ktoromnebolo   doteraz   právoplatne   rozhodnuté,   a to   aj   napriek   sťažnosti   podanej   predsedoviokresného súdu.

3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci vydalnález, ktorým vysloví, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpostupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   19/2001   porušené   bolo,prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal jejfinančné zadosťučinenie v sume 30 000 € a úhrady trov konania v sume 1 146,67 €.

4. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že ide o veľmináročnú vec s potrebným znaleckým dokazovaním, v ktorej sa permanentne koná okremobdobia október 2004 až október 2008, keď prebiehalo odvolanie a odvolacie konanie.Súhlasil s upustením od ústneho pojednávania a rovnako sa vyjadrila aj sťažovateľka.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súduv konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 19/2001 bolo porušené jej označené základné právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

7. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 227/2015).

8. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov.

9. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvéhokritéria   sa   považuje   aj   povaha   prerokúvanej   veci.   Vzhľadom   však   na   extrémnu   dĺžkukonania súd vôbec nepovažoval za významné tieto kritériá z obsahu spisu podrobne skúmať,pretože ani právne či skutkovo náročnejší spor nemôže v právnom štáte trvať takú dlhúdobu, v dôsledku ktorej prudko klesá dôveryhodnosť justície.

9.1   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhusťažovateľky na odškodnenie úrazu z dopravnej nehody spôsobenej 14. januára 1998. Pokiaľide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že predmetné konanie môže v danejveci predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci so zodpovedaním otázok týkajúcich savšetkých zložiek náhrady škody na zdraví sťažovateľky, ktoré si vyžadujú aj mnohé lekárskeposudky. Z tohto dôvodu boli vo veci vykonané dva znalecké dokazovania, ale aj napriektomu konanie nemôže trvať takú dlhú dobu.

9.2 Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniuzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd z obsahu vyjadrení konajúcejsudkyne dospel k záveru, že sťažovateľka nezapríčinila prieťahy v konaní.

9.3 Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Priebeh konania zistený ústavnýmsúdom   z   vyžiadaného   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu,   ako   aj   aktuálne   konajúcejsudkyne   poukazuje   na   záver,   že   prieťahy   v konaní   sú   v prevažnej   miere   zapríčinenénekvalifikovaným postupom a rozhodovaním okresného súdu (mnohé jeho rozhodnutia bolizrušené), v dôsledku čoho konanie vo veci doteraz nie je právoplatne ukončené.

Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie začalo 2. júla 2002 podaním návrhunavrhovateľom (bývalým manželom sťažovateľky), pričom konanie vo veci doteraz nie jeprávoplatne ukončené.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) taktiežkonštatoval, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdumôže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov,   a   to   v   prípade,   ak   jeho   činnosť   nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistotytýkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jehoveci rozhodol.

11.   Vzhľadom na doterajšiu   dĺžku namietaného konania v   trvaní   vyše 14   rokovbez právoplatného   skončenia   veci   a   vzhľadom   na   konštatovanú   zjavnú   neefektívnosťpostupu okresného súdu, ktorého rozhodnutia boli opakovane zrušené odvolacím súdom,ústavný súd dospel k názoru, že okresný súd svojím postupom spôsobil zbytočné prieťahyv konaní, čím došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

12. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, abyvo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sasťažovateľka nachádza.

13. Podľa   čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorýmvyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primeranéfinančné zadosťučinenie.

Podľa   §   50   ods.   3 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodneo   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 30000 € poukazujúc na doterajšiu extrémnu dĺžku namietaného konania a jej nepriaznivýzdravotný   stav   či   dlhotrvajúci   stav   neistoty   a   stresu.   Sťažovateľka   tiež   poukazujena nemožnosť   disponovať   so   svojím   majetkom   –   odškodným,   ktoré   jej   patrí   od   vznikuškody.

14. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

15.   S   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   okresného   súdua zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   a   hlavne   to,   čo   jepre sťažovateľku   predmetom   konania,   pričom   sa   sama   o predĺženie   tejto   doby   svojímsprávaním   nepričinila,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   10   000   €   za   primeranéfinančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejtosúvislosti   a s ohľadom   na   argumentáciu   sťažovateľky   tiež   poznamenáva,   že   priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu práva priznaného čl. 46ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným,s náhradou či už za skutočnú škodu, ušlý zisk alebo nemajetkovú ujmu.

16. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkonyprávnej služby poskytnuté v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)po 139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3vyhlášky)   predstavuje   sumu   296,44   €,   ktorá   po   zvýšení   o   daň   z   pridanej   hodnotypredstavuje celkovú sumu 355,73 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcusťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015