SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 54/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2015v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíkaa Petra Brňáka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Štefanom Ševčovičom, Jégeho 10, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konanívedenom pod sp. zn. 6 C 19/2001 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IIIv konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 19/2001 p o r u š e n é b o l o.
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 19/2001p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a peňažné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovomdesaťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť jej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účetadvokáta JUDr. Štefana Ševčoviča do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupomOkresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 6 C 19/2001.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 15. januára 2001 na okresnom súde„návrh na začatie konania na náhradu škody spôsobenej pri dopravnej nehode“, o ktoromnebolo doteraz právoplatne rozhodnuté, a to aj napriek sťažnosti podanej predsedoviokresného súdu.
3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci vydalnález, ktorým vysloví, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 19/2001 porušené bolo,prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal jejfinančné zadosťučinenie v sume 30 000 € a úhrady trov konania v sume 1 146,67 €.
4. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že ide o veľmináročnú vec s potrebným znaleckým dokazovaním, v ktorej sa permanentne koná okremobdobia október 2004 až október 2008, keď prebiehalo odvolanie a odvolacie konanie.Súhlasil s upustením od ústneho pojednávania a rovnako sa vyjadrila aj sťažovateľka.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 19/2001 bolo porušené jej označené základné právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
7. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sarozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 227/2015).
8. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov.
9. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvéhokritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Vzhľadom však na extrémnu dĺžkukonania súd vôbec nepovažoval za významné tieto kritériá z obsahu spisu podrobne skúmať,pretože ani právne či skutkovo náročnejší spor nemôže v právnom štáte trvať takú dlhúdobu, v dôsledku ktorej prudko klesá dôveryhodnosť justície.
9.1 Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhusťažovateľky na odškodnenie úrazu z dopravnej nehody spôsobenej 14. januára 1998. Pokiaľide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že predmetné konanie môže v danejveci predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci so zodpovedaním otázok týkajúcich savšetkých zložiek náhrady škody na zdraví sťažovateľky, ktoré si vyžadujú aj mnohé lekárskeposudky. Z tohto dôvodu boli vo veci vykonané dva znalecké dokazovania, ale aj napriektomu konanie nemôže trvať takú dlhú dobu.
9.2 Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniuzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd z obsahu vyjadrení konajúcejsudkyne dospel k záveru, že sťažovateľka nezapríčinila prieťahy v konaní.
9.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlok porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Priebeh konania zistený ústavnýmsúdom z vyžiadaného vyjadrenia predsedu okresného súdu, ako aj aktuálne konajúcejsudkyne poukazuje na záver, že prieťahy v konaní sú v prevažnej miere zapríčinenénekvalifikovaným postupom a rozhodovaním okresného súdu (mnohé jeho rozhodnutia bolizrušené), v dôsledku čoho konanie vo veci doteraz nie je právoplatne ukončené.
Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie začalo 2. júla 2002 podaním návrhunavrhovateľom (bývalým manželom sťažovateľky), pričom konanie vo veci doteraz nie jeprávoplatne ukončené.
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) taktiežkonštatoval, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdumôže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistotytýkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jehoveci rozhodol.
11. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania v trvaní vyše 14 rokovbez právoplatného skončenia veci a vzhľadom na konštatovanú zjavnú neefektívnosťpostupu okresného súdu, ktorého rozhodnutia boli opakovane zrušené odvolacím súdom,ústavný súd dospel k názoru, že okresný súd svojím postupom spôsobil zbytočné prieťahyv konaní, čím došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, abyvo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sasťažovateľka nachádza.
13. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorýmvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primeranéfinančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodneo priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 30000 € poukazujúc na doterajšiu extrémnu dĺžku namietaného konania a jej nepriaznivýzdravotný stav či dlhotrvajúci stav neistoty a stresu. Sťažovateľka tiež poukazujena nemožnosť disponovať so svojím majetkom – odškodným, ktoré jej patrí od vznikuškody.
14. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
15. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku namietaného konania okresného súdua zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a hlavne to, čo jepre sťažovateľku predmetom konania, pričom sa sama o predĺženie tejto doby svojímsprávaním nepričinila, ústavný súd považoval priznanie sumy 10 000 € za primeranéfinančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejtosúvislosti a s ohľadom na argumentáciu sťažovateľky tiež poznamenáva, že priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu práva priznaného čl. 46ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným,s náhradou či už za skutočnú škodu, ušlý zisk alebo nemajetkovú ujmu.
16. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkonyprávnej služby poskytnuté v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)po 139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €, ktorá po zvýšení o daň z pridanej hodnotypredstavuje celkovú sumu 355,73 €.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcusťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015