znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 54/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   13612/2012,   Rvp   13613/2012,   a sp. zn. Rvp 13614/2012,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2 Er 306/2008 z 29. septembra 2011, sp. zn. 3 Er 1009/2008 z 15. februára 2011 a sp. zn. 1 Er 1244/2008 z 1. júna 2011 a namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 73/2012 z 1. augusta 2012, sp. zn. 20 CoE 67/2012 z 1. augusta 2012 a sp. zn. 20 CoE 109/2012 z 1. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13612/2012, Rvp 13613/2012, a sp. zn. Rvp 13614/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13612/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 2. novembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom a uzneseniami Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2 Er 306/2008 z 29. septembra 2011, sp. zn. 3 Er 1009/2008 z 15. februára 2011 a sp. zn. 1 Er 1244/2008 z 1. júna 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   20   CoE   73/2012   z 1.   augusta   2012,   sp.   zn.   20   CoE   67/2012 z 1. augusta   2012   a sp.   zn.   20   CoE   109/2012   z 1.   augusta   2012   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmluvy   o úvere   uzavretej   s dlžníkom   úver,   ktorý   bol   povinný   vrátiť   podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že dlžník svoje záväzky dobrovoľne neuhradil a tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník nesplní svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá   má   povahu   exekučného   titulu.   Dlžník   neplnil   svoje   záväzky   v zmluve predpokladaným spôsobom a v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka uznal dlh formou notárskej zápisnice. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Napadnutými rozhodnutiami okresný súd exekúcie vyhlásil   za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

3. Sťažovateľka   v sťažnosti   v obšírnej   argumentácii   namieta,   že   postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   ako   aj   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol   nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení a zároveň mal odňať sťažovateľke možnosť konať   pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky tiež   nedostatočne   zistili   skutkový   stav   a nesprávne   právne   posúdili   veci,   keď   chybne interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že tak okresný súd, ako aj krajský súd mali nariadiť v jej veci ústne pojednávanie a jeho nenariadením jej bolo odňaté právo konať pred súdom.

Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených práv, zrušil napadnuté rozhodnutia okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, zrušil napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu,   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie a určil   náhradu   trov   konania. Zároveň   žiada, aby ústavný súd   vydal   dočasné opatrenia, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

4. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle § 112 ods.   1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti   konania spojiť na spoločné konanie veci,   ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   §   31a zákona   o ústavnom   súde   možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

5. S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 13612/2012, Rvp 13613/2012 a sp. zn. Rvp 13614/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   o spojení   sťažností   na   spoločné   konanie   tak,   ako   to   je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani   s jeho   rozhodnutiami   o jej   predchádzajúcich   typovo   zhodných   alebo   obdobných sťažnostiach.

Keďže ide o sťažnosti v podstate identické, resp. obdobné vzhľadom na skutkové a právne okolnosti s tisíckami sťažností sťažovateľky, ktoré už ústavný súd riešil, ústavný súd   odkazuje   sťažovateľku   v podrobnostiach   napríklad   na   rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 410/2012, II. ÚS 337/2012, I. ÚS 439/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011, III. ÚS 242/2011, III. ÚS 488/2012 a sp. zn. IV. ÚS 446/2011, keď ústavný súd sťažnosti sťažovateľky   odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci   a z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

10.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia sťažovateľkou   označených   základných   práv   alebo   slobôd,   reálnosť   ktorého   by   mohol posúdiť   po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie,   a dospel   tak   (opätovne)   k záveru,   že sťažnosti   je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

11.   Ústavný   súd   s poukazom   na   uvedené   skutočnosti   prihliadajúc   na   zásady procesnej   hospodárnosti   konania   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho   rozhodovacej   činnosti   týkajúcej   sa   jej   obdobných   vecí,   môže   využiť   možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

12. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013