znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 54/2012-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 119/2010 z 28. septembra 2010 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., a. s.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 24. mája 2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 119/2010 z 28. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobným   návrhom   doručeným na Okresný súd Martin (ďalej len „okresný súd“) 10. júna 2000 sa sťažovateľka domáhala okrem   iného   aj   určenia,   že   je   výlučnou   vlastníčkou   nehnuteľností   nachádzajúcich sa v katastrálnom území M., zapísaných na liste vlastníctva č.... ako obytný dom vedený pod súpisným č...., postavený na..., M., na parcele číslo..., ktorý pozostáva z 36 bytových jednotiek.

3.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   231/01   z   21.   júna   2005   žalobný   návrh sťažovateľky   zamietol.   Sťažovateľka   podala   proti   zamietavému   rozsudku   súdu   prvého stupňa   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Co   465/2005 z 8. marca 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4.   Po   opätovnom   prerokovaní   veci   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   231/01 zo 16. októbra   2008   žalobný   návrh   rovnako   v   celom   rozsahu   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku podala sťažovateľka ďalšie odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 27/2009 zo 4. augusta 2009 rozsudok okresného súdu opätovne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5.   Po   druhom   zrušujúcom   uznesení   krajského   súdu   okresný   súd   vec   prerokoval a ďalším (v poradí tretím) meritórnym rozsudkom sp. zn. 7 C 231/01 z 11. februára 2010 žalobný   návrh   sťažovateľky   opätovne   zamietol.   Sťažovateľka   podala   odvolanie   aj   proti tomuto   rozsudku   prvostupňového   súdu.   Krajský   súd   odvolaniu   sťažovateľky   nevyhovel a napadnutým rozsudkom potvrdil v poradí tretí meritórny rozsudok okresného súdu.

6.   Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   jej označené základné práva tým, že „jeho rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu je nezákonné a v rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj s nesprávnym aplikovaním jednotlivých hmotnoprávnych ustanovení“.

7. Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla celý rad argumentov, ktoré predniesla (aj) v konaní pred súdmi nižšej inštancie a ktoré boli podľa jej názoru súdmi odmietnuté bez ich   logického   odôvodnenia.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   preukazovala nadobudnutie   svojho   vlastníckeho   práva   k   predmetným   nehnuteľnostiam   (okrem   iných listinných   dôkazov)   predovšetkým   hospodárskou   zmluvou   č.   25/1990,   ktorá   nadobudla účinnosť   30.   júna   1990   (ďalej   len   „hospodárska   zmluva“),   v   spojitosti   s   rozhodnutím ministra   hutníctva,   strojárstva   a   elektrotechniky   č.   54/1990   z   20.   júna   1990   (ďalej   len „rozhodnutie   ministra“),   ktorých   obsah   bol   podľa   názoru   sťažovateľky   interpretovaný konajúcimi súdmi v rozpore s hmotným právom. Sťažovateľka z ústavnoprávneho hľadiska v sťažnosti namietala:

«Podľa nášho názoru oba súdy nepochopili prejednávanú problematiku, a to najmä vo   vzťahu   k   otázke   vlastníctva.   Náležité   pochopenie   tejto   problematiky   bolo   podstatou, ktorá by vytvorila základ pre spravodlivé a zákonné vyriešenie tohto sporu. Analytická definícia vymedzuje vlastnícke právo tak, že je to právo ovládať vec, to znamená, že vlastník vec drží - ius possidendi, vec užíva - ius utendi, vec užíva, požíva - ius utendi, ius fruendi a oprávňuje   ho   s   vecou   nakladať   -   ius   disponendi   a   to   svojou   mocou.   Toto   je   nakoniec uvedené aj v ust. §-u 123 OZ.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, tento bez opory v zákone a bez akejkoľvek citácie na hmotné právo sa dopracoval „k akémusi“ právnemu názoru, „že úmyslom   zakladateľa   nebolo   prevedenie   vlastníctva   k   tomuto   majetku   na   našu   akciovú spoločnosť, ale prevedenie dispozičného práva, aby existoval právny podklad pre následné uskutočňovanie dispozičných úkonov navrhovateľa s týmto majetkom."

Takýto   právny   názor   je   „nóvum“   v   našom   právnom   poriadku   a   neudržateľnosť takéhoto stanoviska je daná aj tým, že okresný súd v konečnom dôsledku ani nenašiel oporu v hmotnom práve a neodkázal, ktoré ustanovenie v súdenej veci aplikoval na tento právny vzťah. Len skutkovo sa okresný sud zaoberá touto problematikou na str. 19. rozsudku. keď rozoberá problematiku časti III. rozhodnutia č. 54/1990 (rozhodnutie ministra, pozn.), a to formulácie „..převádím v souladu se zakládající listinou". Ďalej vo svojom rozsudku tento český   termín   aj   sám   preložil   do   slovenčiny   a   tiež   ho   chápe   ako   pojem   „previesť",   čo v konečnom   dôsledku   my   akceptujeme,   ale   ďalej   zmätočne   sa   zaoberá   výkladom problematiky či sa jednalo o prevod vlastníctva, alebo o prevod hospodárenia k tomuto majetku, pričom poukazuje na tú skutočnosť, že toto slovo použil zakladateľ aj v rozhodnutí v časti II., vo vzťahu k štátnym podnikom.

Stotožňujeme sa s odôvodnením okresného súdu, že na novozaložené štátne podniky zakladateľ v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi prevádzal len právo hospodárenia (prevod práva hospodárenia), nie vlastnícke právo a to z toho dôvodu, že išlo o štátne podniky,   pričom   právne   vzťahy   k   nim   boli   upravované   zákonom   o   štátnom   podniku   č. 111/90   Zb.   a   prevod   práva   hospodárenia   vyhláškou   č.   119/1988   Zb..   Je   teda   bez pochybností, že vlastníkom tohto majetku bol štát, išlo teda o štátne vlastníctvo a v zmysle citovanej   vyhlášky   tieto   štátne   podniky   nemohli   mať   k   takémuto   majetku,   ktorý   bol   vo vlastníctve štátu nič iné, len právo hospodárenia.

Okresný súd ale opomenul tú skutočnosť, že naša akciová spoločnosť nebola štátnym podnikom   a   teda   my   sme   nemohli   nadobudnúť   právo   hospodárenia   s   majetkom vo vlastníctve štátu, ale mohli sme nadobúdať veci len do vlastníctva, na ktorú skutočnosť poukázal aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení na strane 9., s poukazom na § 32 ods. 2 zák. č. 111/90 Zb., ktorý definuje prevod vlastníckeho práva do majetku a nie prevod práva   hospodárenia.   Teda   pokiaľ   sa   týka   predmetu   tohto   konania,   bez   akýchkoľvek pochybností nadobudli sme vlastnícke právo k týmto bytom a to v súlade s vtedy platnými právnymi normami, titulom zmluvy č. 25/1990, ktorá nadobudla účinnosť dňa 30.6.1990 a bola podpísaná oboma zmluvnými stranami dňa 30.6.1990, pričom dôvod k prevodu je konštatované rozhodnutie FMHSE č. 54/90 časť III.., v ktorej časti sa konštatuje, že dňom 30.6.1990   štátny   podnik   Z.   kombinát   sa   zrušuje   a   po   vyčlenení   jeho   vnútorných organizačných jednotiek a závodov z jeho vnútorných organizačných jednotiek uvedených v časti I. rozhodnutia, sa majetok a všetky práva a záväzky, ktoré neboli týmto rozhodnutím a k nemu pripojenými zakladacími listinami prevedené na štátne podniky uvedené v časti II. tohto   rozhodnutia,   prevádzajú   v   súlade   so   zakladateľskou   zmluvou   zo   dňa   6.6.1990 podpísanou   všetkými   zakladajúcimi   akcionármi   na   Z.   a.s.,   ktorá   vykoná   rozdelenie (delimitáciu)   všetkého   majetku,   práv   a   záväzkov,   ktoré   na   ňu   prešli   vyššie   uvedeným rozhodnutím.

Z uvedeného vyplýva, že na základe tohto rozhodnutia bývalý š.p. uzavrel s nami hospodársku   zmluvu   č.   25/90,   ktorou   sme   nadobudli   sporný   majetok   do   vlastníctva a zároveň sme sa v tejto zmluve zaviazali predmetný majetok delimitovať na novovzniknuté štátne podniky, ktoré vznikli vyčlenením z pôvodného Z., š.p.»

8.   Sťažovateľka   v   podanej   sťažnosti   namietala   nedostatočné   skutkové   a   právne posúdenie jej veci konajúcimi súdmi aj v ďalších sporných otázkach:

„Ďalej   chceme   poukázať   na   tú   skutočnosť,   že   tak   okresný,   ako   aj   odvolací   súd nesprávne použili na súdenú vec právnu normu a to ust. z. č. 111/91 Zb., konkrétne list. §-u 32 ods. 3 a 4, ktorá je v rozpore s listinným dôkazom a to rozhodnutím č. 54/1990, a to vo vzťahu k nedostatku udeleného súhlasu so zmluvou.   Bez akýchkoľvek pochybností je preukázané, že na našu a.s.   nedošlo k zmluvnému prevodu celého majetku zo štátneho podniku Z., ale len tej nepatrnej a nerozdelenej časti majetku, ktorá sa technicky neviazala na ich predmet podnikania a ktorá v konečnom dôsledku percentuálne vyjadrovala podiel 0,2 % z pôvodnej hodnoty majetku Z. š.p....

Súhlas   vlády   bol   vyžadovaný   v   prípade   ustanovenom   v   §-c   32   ods.   4,   a   to za podmienok uvedených v ods. 3 a to len pre ten prípad, že by došlo k prevodu celého majetku   štátneho   podniku   do   vlastníctva   inej   právnickej,   alebo   fyzickej   osoby.   Z   toho vyplýva, že pri prevode len časti majetku zo štátneho podniku sa takýto súhlas nevyžadoval, pričom   išlo   o   majetok,   ktorý   mal   pôvodne   v   správe   zaniknutý   š.p.   -   jeho   generálne riaditeľstvo. Je preto nesprávna úvaha súdov, ktorú si osvojili na základe tvrdenia právneho zástupcu odporcov, že takáto podmienka sa vzťahovala aj pri čiastočnom prevode majetku

- že je potrebný súhlas vlády.“

9. Sťažovateľka poukázala aj na odlišnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 728/95 z 15. marca 1995, v ktorom podľa jej názoru bola v skutkovo obdobnej veci vyslovená argumentácia, ktorá   korešponduje   s   jej   právnym   výkladom   uplatneným   pred   všeobecnými   súdmi a v ústavnej sťažnosti.

10.   V   závere   svojej   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľka   vytkla   krajskému   súdu   aj nedostatočné a arbitrárne odôvodnenie rozsudku, keď uviedla:

„Je   pravdou,   že   všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, avšak my máme za to,   že   v   tomto   prípade   sa   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vôbec nezaoberal podstatnými otázkami, ktoré sme v podanom odvolaní nastolili.“

11.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala vydať nález, ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom   krajského súdu, zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil vec na nové konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

13.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16.   Podstatu   odôvodnenia   ústavnej   sťažnosti   tvoria   námietky   sťažovateľky spočívajúce   v   tvrdení,   že   konajúce   súdy   nesprávne   vyhodnotili   vykonané   dokazovanie, na základe   čoho   dospeli   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   a   zároveň   vec   nesprávne právne   posúdili.   Sťažovateľka   argumentovala,   že   v   dôsledku   nesprávnej   interpretácie listinných dôkazov zo strany konajúcich súdov, najmä rozhodnutia ministra a hospodárskej zmluvy, došlo k zásahu do jej označených základných práv.

17.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   neprislúcha   mu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, tak ako to požaduje   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

18. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).

K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu   súdnictva, pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti.

19. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

20.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   skúmal   obsah   sťažnosti   a   napadnuté rozhodnutie krajského súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych   predpisov   nebola   neodôvodnená   až   do   takej   miery,   že   by   to   mohlo   mať za následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.

21. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, na ktoré aj odkázal. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd posudzoval ústavnú konformnosť rozsudku krajského súdu aj v spojitosti s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Okresný súd odôvodnil svoj rozsudok v podstatnom takto:   „Spornou medzi účastníkmi konania zostala skutočnosť, či navrhovateľ nadobudol rozhodnutím   ministra   hospodárstva,   hutníctva,   strojárstva   a   elektrotechniky   č.   54/1990 alebo iným právnym úkonom urobeným po vydaní tohto rozhodnutia spornú nehnuteľnosť do vlastníctva. Navrhovateľ vo svojich písomných vyjadreniach podávaných na súd v celom priebehu   konania   uvádzal,   že   predmetné   nehnuteľnosti   nadobudol   do   vlastníctva.   V žiadnom z písomných vyjadrení však neuviedol konkrétny titul nadobudnutia vlastníckeho práva.   Za účelom   preukázania   svojho   tvrdenia   odkazuje   na   list   adresovaný   prvému námestníkovi ministra hospodárstva č. j. AS/186 90, v ktorom uvádza, že Z. a. s., mala na základe rozhodnutia FMHSE č. 54/90 vykonať delimitáciu 60 bytových jednotiek. Tieto boli ponúknuté novozaloženým štátnym podnikom - subjektom delimitácie, ktoré majú sídlo v M. Ani   jeden   z   nich   neprejavil   o   bytové   jednotky   záujem.   Navrhovateľ   bytové   jednotky nepreviedol   ani   na   B.,   ktorý   podmienil   ich   prevzatie   bezodplatným   prevodom.   V   liste navrhovateľ   uviedol,   že   Valné   zhromaždenie   Z., a. s.,   doporučilo,   aby   bol   majetok ponechaný   v   rámci   „iného   majetku"   akciovej   spoločnosti   Z.,   a.   s.   Za   týmto   účelom navrhovateľ v liste žiadal Ministerstvo hospodárstva SR, aby sa stal subjektom delimitácie a prešiel   na   neho   majetok   -   60   bytových   jednotiek   v   kat.   úz.   M.   Predmetný   súhlas   bol navrhovateľovi udelený listom prvého námestníka ministra hospodárstva SR, Ing. J. K. zo dňa 10.12.1990. Udelený súhlas však sám o sebe neznamená prechod vlastníctva k bytovým jednotkám na navrhovateľa. Jedná sa len o súhlas s budúcim prevodom, ku ktorému by malo   dôjsť   na základe   na   to   nadväzujúceho   právneho   úkonu   alebo   rozhodnutia.   Na pojednávaní   dňa   16.06.2005   navrhovateľ   uviedol,   že   vlastnícke   právo   k   spornej nehnuteľnosti   na   neho   prešlo   Rozhodnutím   ministra   hospodárstva,   strojárstva   a elektrotechniky č. 54/1990, a to v súlade s ust. § 32 Zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, ktorý v ods. 3 ustanovoval, že zakladateľ môže do 31.12.1990 podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho zmluvne previesť do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. V súlade rozhodnutím č. 54/1990 bola podľa vyjadrenia navrhovateľa následne realizovaná Hospodárska zmluva č. 25/90 zo dňa 30.06.1990, ktorou Z. previedol na navrhovateľa vlastníctvo k 36 bytovým jednotkám na ulici..., na parcele..., v kat. úz. M., pričom prevod sa uskutočnil ku dňu 30.6.1990. V ďalších vyjadreniach - súd poukazuje aj na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku súdu zo dňa 16.10.2008, navrhovateľ následne zotrval na tom, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudli titulom hospodárskej zmluvy č. 25/90 s účinnosťou ku dňu   30.06.1990.   Uviedol,   že na rozhodnutím   FMHSE   č.   180/553/90   zo dňa   20.06.1990 označené pod č. 54/1990 mali povinnosť majetok po zrušenom štátnom podniku delimitovať

- bezodplatne zmluvne previesť k nim vlastnícke právo na novovzniknuté štátne podniky. Z vyššie uvedených vyjadrení navrhovateľa v podstate by sa dalo vyvodzovať, že vlastníctvo   k   sporným   nehnuteľnostiam   mohol   nadobudnúť   dvakrát,   a   to   dvomi samostatnými   nadobúdacími   titulmi.   Jednak   na   základe   rozhodnutia   ministra   hutníctva, strojárstva   a   elektrotechniky   a   jednak   hospodárskou   zmluvou   o   prevode   vlastníctva. Nakoľko nadobudnúť vlastníctvo k jednej nehnuteľnosti na základe dvoch samostatných titulov nie je možné, súd skúmal, či tak došlo aspoň niektorým z nich. V prvom rade skúmal, či   navrhovateľ   mohol   nadobudnúť   vlastnícke   právo   Rozhodnutím   ministra   hutníctva, strojárstva   a   elektrotechniky   č.   54/1990.   Podľa   ustanovenia   §   32   ods.   3   veta   prvá Zák. č. 111/1990 Zb., zakladateľ môže do 31. decembra 1990 podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho zmluvne previesť do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. Toto ustanovenie upravovalo prípady, v ktorých zakladateľ rozhodnutím rušil štátny podnik bez likvidácie, pričom   mu   umožňovalo   vložiť   jeho   hmotný   majetok   ako   celok   do   akciovej   spoločnosti. S majetkom prešli podľa tohto ustanovenia na akciovú spoločnosť aj práva a povinnosti zrušeného štátneho podniku. Išlo o prípady, v ktorých sa akciová spoločnosť stala právnym nástupcom zrušeného štátneho podniku. Ako je však zrejmé z časti III. rozhodnutia ministra č. 54/1990, zriaďovateľ na navrhovateľa previedol len ten majetok zrušeného š.p. Z., ktorý nebol týmto rozhodnutím prevedený na štátne podniky založené v bode II. predmetného rozhodnutia.   Nejde teda   o vloženie celého   majetku   do akciovej   spoločnosti tak,   ako to ustanovuje § 32 ods. 3 Zákona o štátnom podniku. Predmetné zákonné ustanovenie inú alternatívu   ako   vloženie   celého   hmotného   majetku   zrušeného   podniku   do   akciovej spoločnosti   nepripúšťa.   Preto   je   zrejmé,   že   v   rozhodnutí   č.   54/1990   nešlo   o   postup zakladateľa   podľa   tohto   zákonného   ustanovenia.   Okrem   toho   súd   poukazuje   aj   na ustanovenia § 32 ods. 4 Zákona o štátnom podniku, podľa ktorého opatrenia podľa odseku 3 vyžadujú predchádzajúci súhlas vlády Česko-slovenskej federatívnej republiky, prípadne vlády   Českej   republiky   alebo   Slovenskej   republiky,   ak   je   zakladateľom   ústredný   orgán štátnej správy republiky alebo národný výbor. Keďže zakladateľom zrušeného podniku bolo Federálne   ministerstvo   hutníctva,   strojárenstva   a   elektrotechniky   Praha,   teda   ústredný orgán štátnej správy, vyžadovalo by sa v tomto prípade pre uskutočnenie takéhoto postupu povolenie federálnej vlády. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal, že by federálna vlády by takýto súhlas udelila a niet o tom nikde záznam.

Pokiaľ ide o nadobúdací titul vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, za ktorý právny zástupca okrem iného i na pojednávaní súdu dňa 16.06.2005 označil hospodársku zmluvu č. 25/90 zo dňa 30.6.1990, v tejto súvislosti súd uvádza, že v dôsledku jej rozporu s právnymi   predpismi,   je   táto   hospodárska   zmluva   neplatná,   a   teda   nemohla   nastoliť sledovane účinky. Súd v tejto súvislosti poukazuje na zákonné opatrenie č. 364/1990 Zb. podľa ktorého, štátne podniky do dňa účinnosti zákona o podmienkach prevodov majetku štátu,   nemôžu   okrem   obvyklého   hospodárenia   uzavierať   zmluvy   o   prevode   vlastníctva majetku,   ku   ktorému   majú   právo   hospodárenia,   a   nemôžu   sa   svojimi   vkladmi   podieľať na spoločných podnikoch, združeniach, ktoré sú právnickými osobami, alebo na akciových alebo iných obchodných spoločnostiach, ak nejde o podniky so zahraničnou majetkovou účasťou. Je síce pravda, že toto zákonné opatrenie nadobudlo účinnosť až dňa 30.08.1990, avšak v § 2 zakotvuje povinnosť štátnych podnikov, aby oznámili do 31.10.1990 svojmu zakladateľovi právne úkony, ktoré štátny podnik urobil v dobe od 01.05.1990 do účinnosti tohto   zákonného   opatrenia.   Nedodržanie   tejto   povinnosti   má   za   následok   neplatnosť vykonaného   právneho   úkonu.   Z   vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že   ani   zo   strany štátneho podniku Z. ani zo strany navrhovateľa nebol v termíne do 31.10.1990 tento právny úkon   oznámený,   čo   spôsobuje   jeho   neplatnosť   v   zmysle   vyššie   uvedeného   ust.   §   2. Zákonného   opatrenia.   Predmetne   zákonné   opatrenie   tu   zakotvilo   povinnosť   i   spätne preveriť právne úkony spojené s nakladaním majetku štátu štátnymi podnikmi. Uvedenou právnou normou sa reagovalo   na potrebu   riešiť   neoprávnene prevody   majetku,   ktorým dochádzalo v dôsledku zrušenia ustanovenia § 14 ods. 4 vyhlášky Federálneho ministerstva financií   č.   119/1988   Zb.   o   hospodárení   s   národným   majetkom   od 01.05.1990.   Súd   sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že zákonné opatrenie sa nemohlo vzťahovať na danú situáciu, a to s odôvodnením, že hospodárskou zmluvou č. 25/90 len realizovali rozhodnutie zakladateľa,   ktorému   všetky   skutočnosti   boli   známe.   Zákonné   opatrenie   nerozlišuje,   či nejaký úkon bol, resp. nebol vykonaný so súhlasom zakladateľa, alebo bez neho, ale ukladá všeobecnú   povinnosť   oznámiť   vykonaný   právny   úkon   zakladateľovi.   Ďalej   súd   v   tejto súvislostí poukazuje aj na to, že podľa rozhodnutia č. 54/1990 vôľa zakladateľa prvotne nesmerovala k tomu, aby majetok ostal vo vlastníctve navrhovateľa, ale aby navrhovateľ vykonal   jeho   delimitáciu   -   prerozdelenie   medzi   novovzniknuté   štátne   podniky.   Z   tohto hľadiska teda neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že hospodárskou zmluvou č. 25/1990 sa realizovala vôľa navrhovateľa. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že hospodárska zmluva č. 25/1990 bola uzavretá v rozpore s vôľou zakladateľa....

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočnosti možno konštatovať, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že v súlade so zákonom nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tejto žaloby.“

22. V nadväznosti na závery uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa sa krajský   súd   vyjadril   aj   k   možnosti   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   sťažovateľky vydržaním, k čomu uviedol toto:

„V   nadväznosti   na   uvedené   odvolací   súd   poukazuje   na   konštatovanie prvostupňového   súdu   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   ktorý   správne   zdôraznil,   že napriek tvrdeniu navrhovateľa, že na neho rozhodnutím č. 54/1990 prešlo vlastnícke právo k nerozdelenému majetku zrušeného Štátneho podniku, z následného konania navrhovateľa vyplýva,   že   za vlastníka   sa   sám   nepovažoval,   čo   preukazuje   list   zo   dňa   27.11.1990 adresovaný   prvému   námestníkovi   ministra   hospodárstva,   ktorým   ho   žiada   o   udelenie súhlasu stať sa subjektom delimitácie a aby prešiel na neho majetok, konkrétne 60 bytových jednotiek   v   k.   ú.   M.   Uvedené   potom   vylučuje   aj   nadobudnutie   vlastníckeho   práva vydržaním, nakoľko síce navrhovateľ sa ujal držby dňa 30.6.1990, ale vzhľadom na vyššie uvedené ešte k 27.11.1990 sa sám nepovažoval za vlastníka veci a teda nie je splnená podmienka dobromyseľnosti v tom, že mu vec patrí a nakoľko Ministerstvo hospodárstva dňa 1.5.2000 vydalo dodatok č. 1/2000, nedošlo k uplynutiu 10-ročnej vydržacej doby.“

23. Prevažná časť argumentácie sťažovateľky v podanej ústavnej sťažnosti spočíva iba v zopakovaní dôvodov, ktoré už sťažovateľka predniesla v konaní pred všeobecnými súdmi   a   na   podklade   ktorých   vyvodzuje   záver,   že „...   bývalý   š.   p.   uzavrel   s   nami hospodársku   zmluvu   č.   25/90,   ktorou   sme   nadobudli   sporný   majetok   do   vlastníctva...“. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu v spojitosti s odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vysvetľuje,   na   základe akých vykonaných dôkazov a aplikáciou ktorých relevantných právnych predpisov dospeli konajúce súdy k odlišnému právnemu názoru. V rozsudku krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe i následnému odvolaniu. Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľky vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

24.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu v spojitosti   s rozsudkom   okresného súdu   sa   dostatočne vysporiadali aj s argumentáciou sťažovateľky   uvedenou   v   ústavnej   sťažnosti,   ktorou   spochybňovala   záver   všeobecných súdov, „že úmyslom zakladateľa nebolo prevedenie vlastníctva k tomuto majetku na našu akciovú   spoločnosť,   ale   prevedenie   dispozičného   práva...“.   Konajúce   súdy   sa   správne zaoberali   aj   identifikáciou   skutočnej   vôle   samotného   zriaďovateľa,   ktorú   v   daných okolnostiach prípadu možno prioritne odvodiť od ním určenej povinnosti pre sťažovateľku delimitovať   predmetné   nehnuteľnosti   na   ďalšie   osoby,   pričom   takto   uložená   povinnosť nebola v konaní pred súdmi spochybňovaná. Všeobecné súdy pri interpretácii nastolenej otázky použili taký gramatický a systematický výklad, ktorý ústavný súd po predbežnom prerokovaní   sťažnosti   považuje   za   ústavne   konformný,   v   súlade   s   účelom   použitých právnych noriem. Rovnako adekvátne sa všeobecné súdy v už citovanej časti odôvodnenia rozsudkov vysporiadali aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nadobudnutia vlastníctva na základe rozhodnutia ministra vo vzťahu k nedostatku súhlasu vlády Českej a Slovenskej Federatívnej   Republiky.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   námietky   sťažovateľky   uvedené v sťažnosti nesmerovali k nosným dôvodom, na základe ktorých konajúce súdy meritórne rozhodli, ale skôr k podpornej argumentácii, avšak ústavný súd ani v tejto časti odôvodnenia meritórnych rozhodnutí nezistil nič, čo by mohlo signalizovať porušenie základných práv sťažovateľky.  

25.   Ústavný   súd   zaujal   stanovisko   aj   k   namietanej   obsahovo   odlišnej   judikatúre všeobecných súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 728/95 z 15. marca 1995). Ústavný súd v prvom rade uvádza, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu   prax všeobecných   súdov,   lebo zjednocovanie rozhodovacej   prax   je vecou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08). Zároveň však ústavný súd poukazuje aj na to, že v konkrétnych okolnostiach prípadu vychádza odlišný názor Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   na   ktorý   poukazuje   sťažovateľka,   z   rozličného skutkového stavu (v označenom prípade predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho práva, ale vypratanie nebytových priestorov), a preto aj z tohto pohľadu možno napadnutý rozsudok   krajského súdu   považovať za legitímny   a v súlade   s označenými základnými právami.  

26. Napokon ústavný súd reagujúc na námietku sťažovateľky, ktorou poukazovala na nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   iba   opakovane   uvádza,   že odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojitosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval, z akého dôvodu a na základe   akých   právnych   predpisov   bolo   vo   veci   rozhodnuté.   Vychádzajúc   z   už uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia okresného súdu či krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

27.   Namietané porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy   videla   sťažovateľka   iba   v   záveroch   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Iné skutočnosti,   ktoré   by mali za následok   porušenie tohto   základného   práva, sťažovateľka neuviedla. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva vlastniť majetok garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy.

28. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie merita veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). Odkazujúc na už uvedené, v prípade sťažovateľkou namietaného rozsudku krajského súdu to tak nie je.

29.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05).   O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012