znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 54/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 298/2009 a jeho rozsudkom   zo   4.   februára   2010   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 100/2010 a jeho uznesením z 28. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. decembra 2010 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva „aby sa jej vec prerokovala v jej prítomnosti“ podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 298/2009 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 298/2009 zo 4. februára 2010   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 100/2010 a jeho uznesením z 28. septembra 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola v procesnom   postavení   žalovanej   v súdnom   spore „o   zaplatenie   6.871,14   €   s prísl.“ vedenom na Okresnom súde Komárno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 63/2008. Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 63/2008-226 z 11. septembra 2009 návrhu žalobkyne vyhovel   a sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalobkyni   požadovanú   sumu s príslušenstvom.   O odvolaní   sťažovateľky   z 27.   októbra   2009   rozhodol   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 298/2009 zo 4. februára 2010 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dovolanie sťažovateľky z 21. mája 2010 najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 100/2010 z 28. septembra 2010 odmietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Krajský   súd   Nitra   ako   odvolací   súd   rozhodol   o   jej   odvolaní   bez   nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvého stupňa podľa   odvolacieho   súdu   riadne   zistil   skutkový   stav   a   vec   správne   posúdil   po   právnej stránke,   preto...   rozsudok   súdu   prvého   stupňa...   potvrdil... Sťažovateľka   podala... dovolanie... Podľa názoru dovolateľky postupom prvostupňového aj odvolacieho súdu sa odporkyni odňala možnosť konať pred súdom.

Odporkyňa listom podaným na poštový úrad dňa 9. 9. 2009 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní vytýčenom na deň 11. 9. 2009 z dôvodu neodkladných pracovných povinností, pričom v ospravedlnení výslovne uviedla, že nesúhlasí s tým, aby súd konal v jej neprítomnosti, že chce znalcovi položiť otázky a ospravedlnila aj neúčasť svojho právneho zástupcu. Túto skutočnosť odignoroval prvostupňový aj odvolací súd... na tom nič nemení prezentačná pečiatka súdu, podľa ktorej ospravedlnenie súd od poštového doručovateľa vydvihol až 14. 9. 2009. Nemôžu ísť na ťarchu účastníka súdneho konania prekážky na strane   súdu,   alebo   poštového   úradu,   že   včas   odoslaná   zásielka   bola   súdom   prevzatá neskoro.   Túto   skutočnosť   mal   podľa   dovolateľky   zistiť   odvolací   súd   a   vec   prejednať s nariadením   pojednávania,   pretože   odopretím   účasti   odporkyne   na   prvostupňovom   aj odvolacom konaní jej bolo znemožnené k veci sa vyjadriť. Chcela predniesť svoje výhrady k obsahu   a   záverom   znaleckého   posudku   z   oblasti   grafológie...   Obidva   súdy   jej   svojim postupom odopreli právo účastníka súdneho konania konať pred súdom a znemožnili jej reálny prístup k súdu...“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Krajský súd v Nitre rozsudkom 9 Co 298/2009-254 z 4. 2. 2010... porušil jej základné   práva   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy...   a   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru.

2. Najvyšší súd... Uznesením 1 Cdo 100/2010 z 28. 9. 2010... porušil jej základné práva zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. G. trovy konania v sume 430,30 € včítane DPH...“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jej vec verejne prerokovala v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 298/2009 a jeho rozsudkom zo 4. februára 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 100/2010 a jeho uznesením z 28. septembra 2010 (bod 4).

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

11.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymi názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

12.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

14.   Sťažovateľka   namietala   neústavnosť   uznesenia   sp.   zn.   1   Cdo   100/2010 z 28. septembra 2010, ktorým najvyšší súd jej dovolanie odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s.   p.   v spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   O.   s.   p.“ ako   dovolanie   smerujúce „proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

15.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

16.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených v § 238 OSP.

17.   Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Cdo 100/2010 z 28. septembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa   zaoberal   a   vysporiadal   s dovolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   ale   pretože   sa   s   nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom uviedol, že:

„ako súd dovolací... skúmal bez nariadenie dovolacieho pojednávania... najskôr či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Z   ustanovenia   §   236   ods.   1   O.   s.   p.   vyplýva,   že   dovolaním   možno   napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V   prejednávanej   veci   je   dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu... Prípustnosť... dovolania... z § 238 O. s. p. nevyplýva.

Dovolanie žalovanej by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.... Žalovaná už v odvolacom konaní namietala, že jej postupom prvostupňového súdu bola odňatá možnosť konať   pred   súdom.   Odvolací   súd   sa   so   vznesenou   námietkou   vysporiadal   s tým,   že   zo zápisnice   o   pojednávaní   zo   dňa   11.   9.   2009   vyplýva,   že   žalovaná   mala   doručenie predvolania   riadne   vykázané,   a   preto   súd   podľa   §   101   ods.   2   OSP   pojednával   v   jej neprítomnosti.   Na   č.   l.   235   spisu   sa   nachádza   ospravedlnenie   neúčasti   a nesúhlas   s konaním v neprítomnosti žalovanej, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 14. 9. 2009, teda až na tretí deň po pojednávaní konanom dňa 11. 9. 2009. Keďže ospravedlnenie neúčasti žalovanej bolo dané na prepravu poštou 10. 9. 2009, 11. 9. 2009 bol piatok a následné   dva   dni   sobota   a   nedeľa   a   až   dňa   14.   9.   2009   bola   žiadosť   žalovanej o ospravedlnenie neúčasti doručená súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z uvedeného zistenia odvolací súd preto dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom, keď na pojednávanie konané dňa 11. 9. 2009 bola riadne a s dostatočným predstihom predvolaná a žiadosť súdu prvého stupňa o odročenie pojednávania a nesúhlas s konaním vo veci doručila súdu prvého stupňa až 14. 9. 2009, teda po pojednávaní, na ktorom súd prvého stupňa i rozhodol vo veci. Bolo na žalovanej, aby s dostatočným časovým predstihom upovedomila súd prvého stupňa o vážnom dôvode, pre ktorý žiada odročiť pojednávanie, a preto túto skutočnosť nie je možné dať na ťarchu súdu   prvého   stupňa.   Súd   prvého   stupňa   využijúc   §   101   ods.   2   OSP   prejednal   vec v neprítomnosti žalovanej, ktorá do dňa prejednania veci súdu prvého stupňa nedoručila žiadosť o odročení pojednávania   z dôležitého   dôvodu.   V   takomto   postupe súdu   prvého stupňa nie je možné vidieť postup, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnako za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovanej s postupom znalca   a   jeho   znaleckým   posudkom.   Súd   prvého   stupňa   doručil   žalovanej,   resp.   jej právnemu   zástupcovi   znalecký   posudok   znalca   V.   R.   s   tým,   aby   sa   v   lehote   10   dní   k znaleckému   posudku   vyjadril,   ak   to   považuje   za   potrebné.   Žalovaná   na   výzvu   súdu nereagovala a svoje prípadné námietky voči postupu znalca resp. k znaleckému posudku súdu nepredložila. Rovnako nenavrhla do rozhodnutia súdu prvého stupňa osobný výsluch znalca. V sporovom konaní platí zásada dispozičná a prejednávacia, a preto žalovaná na podporu svojich tvrdení mala uviesť rozhodné skutočnosti, ktorými popiera nárok žalobkyne a mala k tomu uviesť potrebné dôkazy (§ 79 ods. 1 OSP). Žalovaná ako účastníčka, ktorá neoznačila   dôkazy   potrebné   na   preukázanie   svojich   tvrdení   nesie   v   danom   prípade nepriaznivý následok v podobe súdneho rozhodnutia, ktoré vychádza zo skutkového stavu, zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky súdny poriadok. V zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv [napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do   spisu   a   robiť   si   z   neho   výpisy   (§   44   O.   s.   p.),   právo   byť   predvolaný   na   súdne pojednávanie (§115 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods.   2   O.   s.   p.)].   Zo   spisu   nevyplýva,   že   by   prvostupňový   súd   alebo   odvolací   súd v prejednávanej veci v prípade žalovanej nerešpektoval   niektoré z týchto práv.   Dôvody žalovanej, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nemožno považovať   za   odňatie   možnosti   účastníkovi   konať   pred   súdom.   Odvolací   súd   sa v odôvodnení   svojho   rozsudku   správne   a   vyčerpávajúco   zaoberal   všetkými   námietkami dovolateľky a dovolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje... Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania... mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s.   p.   ako   smerujúci   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...“

18.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s procesnými normami Občianskeho súdneho poriadku, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.   1 Cdo 100/2010   z 28.   septembra   2010   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

19. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou namietaného porušenia označeného práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a   práva   podľa   čl.   6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   298/2009   zo   4.   februára 2010,   ktorým   o jej   odvolaní   proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 63/2008-226 z 11. septembra 2009 rozhodol tak, že „odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

21. Krajský súd v úvode odôvodnenia namietaného rozsudku najskôr podrobne opísal skutkový   a právny   stav,   z   ktorého   vychádzal   okresný   súd,   oboznámil   odvolaciu argumentáciu   sťažovateľky   a   stanovisko   žalobkyne   k   nej.   Svoje   faktické   (skutkové) a právne závery formuloval krajský súd takto:

„Odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť...   Odvolací   súd   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania (§   214   ods.   2   OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke... Súd prvého stupňa veľmi podrobne v dôvodoch svojho rozhodnutia vyhodnotil vykonané dôkazy, tieto posúdil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, jeho rozhodnutie má oporu vo vykonanom dokazovaní, preto odvolací súd sa v dôvodoch svojho odôvodnenia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   vyčerpávajúcim   spôsobom   odôvodňuje rozhodnutie vo veci samej. Využijúc ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd sa preto v dôvodoch obmedzil   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   a   preto   opakovať   tieto   dôvody nebude  ... Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní namietala, že jej postupom súdu prvého stupňa   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   odvolací   súd   uvádza   nasledovné.   Zo zápisnice   o pojednávaní   zo   dňa   11.   9.   2009   vyplýva,   že   žalovaná   mala   doručenie predvolania   riadne   vykázané,   a   preto   súd   podľa   §   101   ods.   2   OSP   pojednával   v   jej neprítomnosti. Na č. l. 235 sa nachádza ospravedlnenie neúčasti a nesúhlas s konaním v neprítomnosti žalovanej, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 14. 9. 2009, teda až na   tretí   deň   po   pojednávaní   konanom   dňa   11.9.2009.   Keďže   ospravedlnenie   neúčasti žalovanej bolo dané na prepravu poštou 10. 9. 2009, 11. 9. 2009 bol piatok a následné dva dni sobota a nedeľa a až dňa 14. 9. 2009 bola žiadosť žalovanej o ospravedlnenie neúčasti doručená súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z uvedeného zistenia odvolací súd preto dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom,   keď   na   pojednávanie   konané   dňa   11.   9.   2009   bola   riadne   a   s   dostatočným predstihom predvolaná a žiadosť súdu prvého stupňa o odročenie pojednávania a nesúhlas s konaním vo veci doručila súdu prvého stupňa až 14. 9. 2009, teda po pojednávaní, na ktorom   súd   prvého   stupňa   i   rozhodol   vo   veci.   Bolo   na   žalovanej,   aby   s   dostatočným časovým predstihom upovedomila súd prvého stupňa o vážnom dôvode, pre ktorý žiada odročiť pojednávanie, a preto túto skutočnosť nie je možné dať na ťarchu súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa využijúc ust. § 101 ods. 2 OSP prejednal vec v neprítomnosti žalovanej, ktorá do dňa prejednania veci súdu prvého stupňa nedoručila žiadosť o odročení pojednávania z dôležitého dôvodu. V takomto postupe súdu prvého stupňa nie je možné vidieť postup, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnako za   nedôvodnú   považuje   odvolací   súd   námietku   žalovanej   s   postupom   znalca   a   jeho znaleckým posudkom. Súd prvého stupňa doručil žalovanej, resp. jej právnemu zástupcovi znalecký posudok znalca V. R. s tým, aby sa v lehote 10 dní k znaleckému posudku vyjadril, ak to považuje za potrebné. Žalovaná na výzvu súdu nereagovala a svoje prípadné námietky voči postupu znalca resp. k znaleckému posudku súdu nepredložila. Rovnako nenavrhla do rozhodnutia súdu prvého stupňa osobný výsluch znalca. V sporovom konaní platí zásada dispozičná   a   prejednávacia,   a   preto   žalovaná   na   podporu   svojich   tvrdení   mala   uviesť rozhodné skutočnosti, ktorými popiera nárok žalobkyne a mala k tomu uviesť potrebné dôkazy (§ 79 ods. 1 OSP)... Záverom odvolací súd dodáva, že výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá kritériám uvedených v ust. § 132 OSP. Je v súlade s obsahom spisu, ako aj so zásadami formálnej logiky... odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil.“

22.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co 298/2009 zo 4. februára 2010 boli svojvoľné a že by zasahovali do práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku) je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné   (namietané)   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému   súdu   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

24. Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na verejné prerokovanie jej veci v jej prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré malo byť spôsobené tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy konali a rozhodli bez jej osobnej účasti (okresný súd na pojednávaní 11. septembra 2009 a krajský súd bez nariadenia pojednávania 4. februára 2010), čím jej „odopreli právo... konať pred súdom a znemožnili jej reálny prístup k súdu“.

25.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   posudzovaním   postupu   v   predmetnej sťažovateľkinej veci konajúcich všeobecných súdov (prvého a aj druhého stupňa), majúcich podľa tvrdenia sťažovateľky porušiť čl. 48 ods. 2 ústavy, sa už zaoberal najvyšší súd, ktorý nezistil v postupe podriadených všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii príslušných procesných ustanovení také porušenie zákona (Občianskeho súdneho poriadku), ktoré by vynucovalo (odôvodňovalo) jeho ingerenciu do už právoplatne skončeného konania ním posudzovanej sťažovateľkinej právnej veci (pozri bod 17).

26. Aj keď ústavný súd zistil časovú disproporciu medzi napadnutými rozhodnutiami krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   a tvrdeniami   sťažovateľky,   pokiaľ   ide   o   moment odovzdania „ospravedlnenia“ sťažovateľky na poštovú prepravu (podľa sťažovateľky tak učinila 9. septembra 2009 a podľa napadnutých rozhodnutí k tomu došlo až 10. septembra 2009), ústavný súd poukazuje na štandardnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 156/03 (uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/2005) podľa ktorej „z hľadiska splnenia podmienok postupu podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku treba za rozhodujúci považovať čas prvotného prevzatia žiadosti   o   odročenie   pojednávania   súdom   (podateľňou   súdu   alebo   vec   prejednávajúcim sudcom)“. Je pritom nepochybné, že poštová zásielka („ospravedlnenie“) bola okresnému súd doručená až 14. septembra 2009, hoci pojednávanie sa uskutočnilo 11. septembra 2009. V okolnostiach   danej   veci   nie   je   bez   významu   tiež   skutočnosť,   že   sťažovateľka   bola v konaní pred okresným súdom kvalifikovane zastúpená advokátom a k možnosti vyjadriť sa k znaleckému posudku, čo považovala za nosný nedostatok (bod 3 in fine), bola strana sťažovateľky riadne a v primeranej lehote vyzvaná okresným súdom už v čase, keď jej bol doručený   znalecký   posudok;   sťažovateľka   na   postup   znalca   ani   k obsahu   znaleckého posudku   nijako   nereagovala,   rovnako   nenavrhla   osobný   výsluch   znalca   na   súdnom pojednávaní (nehľadiac už na nedostatok/neexistenciu jej súčinnosti v čase vypracovania znaleckého   posudku,   pozn.).   Vychádzajúc   z   posúdenia   obsahu   sťažnosti   a najmä   k   nej pripojených písomných dokumentov (najmä rozhodnutia prvostupňového súdu, odvolacieho súdu   a dovolacieho   súdu)   ústavný   súd   konštatuje   zjavnú   neopodstatnenosť   tej   časti sťažnosti,   v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl.   48 ods.   2 ústavy postupom v jeho právnej veci konajúcich všeobecných súdov, t. j. krajského súdu (nadväzne aj okresného súdu) a najvyššieho súdu.

27. Keďže podľa zistenia ústavného súdu argumentácia sťažovateľky produkovaná v ňou   podanom   dovolaní   je   v   zásade   totožná   s   argumentáciou   uvedenou   v   ústavnej sťažnosti, ústavný súd pri odôvodňovaní odmietnutia tejto časti sťažnosti poukazuje aj na svoje právne názory a závery, ktorými odmietol sťažovateľkou namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dovolacom konaní poukazujúc, že nezistil prípadný dôvod oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu, prípadne ich revidovať. Podľa názoru ústavného súdu   odôvodnenie najvyššieho súdu (a aj krajského súdu) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia   (a   aj   interpretácia)   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzného   predpisu (Občianskeho súdneho poriadku), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

28. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy taktiež odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.

29. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2011