znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 54/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť L. I., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 30 S 6/2007-15 z 30. apríla 2007 v spojení s uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 38/2007 z 20. septembra 2007 a sp. zn. 1 Sdo 40/2008 z 25. novembra 2008, ako aj uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   30   S   6/2007-28   z 21.   apríla   2008   v   spojení s uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 50/2008 z 30. júla 2008 a sp. zn. 1 Sdo 71/2009 z 19. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. I. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2009 doručená sťažnosť L. I., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 30 S 6/2007-15 z 30. apríla 2007 v spojení s uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 38/2007 z 20. septembra 2007 a sp. zn. 1 Sdo 40/2008 z 25. novembra 2008, ako aj uznesením krajského súdu č. k. 30 S 6/2007-28 z 21. apríla 2008 v spojení s uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 50/2008 z 30. júla 2008 a sp. zn. 1 Sdo 71/2009 z 19. augusta 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   postup   všeobecných   súdov   vo   veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Sociálnej poisťovne (ďalej len „žalovaná“), pretože ich postup a rozhodnutia považuje za nespravodlivé, predpojaté a zaujaté, vydané na základe nesprávneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, a teda v celom rozsahu arbitrárne.

Podaním doručeným krajskému súdu 2. januára 2007 a doplneným 4. januára 2007 sťažovateľ podal odvolanie proti „likvidačnému predpisu“ č. 390 322 759–12-2 z 10. mája 2006   vydanému   žalovanou,   ktorý   žiadal   zrušiť   v   celom   rozsahu.   Súčasne   žiadal,   aby žalovaná bola povinná vyplatiť mu jeho „zákonný“ starobný dôchodok presne v sume 67 % zo   100 %   priemerného   mesačného   základu   v   II.   pracovnej   kategórii,   aby   súd   zaviazal žalovanú vydať a doručiť mu úplné rozhodnutia, záväzné listiny a záväzné listinné dôkazy, vyplatiť mu všetky dôchodkové dávky od 2. marca 1993 a vypracovať „kompletné znalecké posudky“. Ďalej žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ustanovenie bezplatného zástupcu   z   radov   advokátov   a   tiež   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom krajského súdu.

Krajský súd uznesením č. k. 30 S 6/2007-15 z 30. apríla 2007 konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zastavil, pretože zistil, že na krajskom súde prebieha pod sp. zn. 28 S 1/2007 konanie iniciované sťažovateľom, ktoré začalo skôr, týka sa tých istých účastníkov konania, má rovnaký predmet a sťažovateľ v ňom uviedol rovnaké skutkové okolnosti.

Podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie.

Podľa   §   103   OSP   kedykoľvek   za   konania   súd   prihliada   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

Podľa § 104 ods. 1 vety prvej OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže sťažovateľ napriek výzve krajského súdu nedoplnil svoje podanie týkajúce sa podaných námietok zaujatosti, súd na vznesené námietky neprihliadal.

Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 30 S 6/2007-15 z 30. apríla 2007 odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Sžso 38/2007 z 20. septembra 2007 v súlade s § 218 ods. 1 písm. d) OSP odvolanie sťažovateľa odmietol, keďže   tento   neuviedol,   v   akom   rozsahu   uznesenie   krajského   súdu   napáda   a   z   akých dôvodov ho považuje za nesprávne.

Sťažovateľ doručil 12. februára 2008 dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 38/2007, v ktorom žiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu   zrušil   ako   vecne   nesprávne.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Sdo 40/2008 z 25. novembra 2008 dovolacie konanie zastavil, pretože vo veciach správneho súdnictva najvyšší súd s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP nie je súdom dovolacím, teda nemá právomoc konať.

Čo sa týka žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov krajský súd rozhodol uznesením č. k. 30 S 6/2007-28 z 21. apríla 2008, ktorým žiadosť sťažovateľa zamietol. Krajský súd na základe skutočností tvrdených sťažovateľom a zistených pomerov dospel   k záveru, že   v   danom   prípade   nie sú   splnené podmienky,   za ktorých   je možné a odôvodnené priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Krajský súd vzal do úvahy najmä predmet konania, ktorý je v súlade s § 4 ods. 1 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov oslobodený od platenia súdnych poplatkov, ako aj skutočnosť, že zo strany   sťažovateľa   ide   o   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   práva,   pretože   konanie   bolo zastavené pre neodstrániteľnú prekážku konania (prekážku litispendencie).

Sťažovateľ doručil 12. mája 2008 odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 30 S 6/2007-28 z 21. apríla 2008, ktoré odôvodnil potrebou bezplatného právneho zástupcu na vypracovanie dovolania vo svojej dôchodkovej veci. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Sžso 50/2008 z 30. júla 2008 potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 30 S 6/2007-28 z 21. apríla 2008, pretože nezistil dôvod na to, aby na prerokovanie dovolania sťažovateľa ustanovoval advokáta (za stavu, keď sťažovateľ sám napriek poučeniu   súdu   dostatočne nezvážil, že konaniu o ním podanom návrhu už bráni prekážka začatého konania). Proti týmto uzneseniam podal sťažovateľ dovolanie z 19. februára 2009, ktorým žiadal dovolací súd, aby tieto uznesenia zrušil v celom rozsahu a ustanovil mu právneho zástupcu. Najvyšší súd   uznesením   sp.   zn.   1   Sdo   71/2009   z   19.   augusta   2009   dovolacie   konanie   zastavil s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd „jeho sťažnosti vyhovel a vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví porušenie jeho procesných práv ako účastníka konania a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 301.260.00 €“.

Súčasne požiadal ústavný súd, aby mu ustanovil právneho zástupcu pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   jeho   cieľom   je   dosiahnuť ochranu svojich práv v rámci konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 30 S 6/2007, ktoré bolo právoplatne skončené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 38/2007 z 20. septembra 2007, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 40/2008 z 25. novembra 2008, ktorým bolo rozhodnuté o jeho dovolaní. K porušeniu jeho v sťažnosti označených práv malo   dôjsť   tiež   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   jeho   žiadosti   o   ustanovenie   právneho zástupcu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   30   S   6/2007-28   z 21. apríla   2008   v   spojení s uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 50/2008 z 30. júla 2008 a sp. zn. 1 Sdo 71/2009 z 19. augusta 2009.

II.A   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   uznesením krajského   súdu   č.   k.   30   S 6   2007-15   z   30.   apríla   2007   v   spojení   s uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 38/2007 z 20. septembra 2007 a sp. zn. 1 Sdo 40/2008 z 25.   novembra   2008   (konanie   o preskúmanie   rozhodnutia   žalovanej),   ako   aj uznesením krajského súdu č. k. 30 S 6/2007-28 z 21. apríla 2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 50/2008 z 30. júla 2008 (konanie o ustanovení právneho zástupcu)

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Zo súdneho spisu predloženého krajským súdom vyplýva, že jeho uznesenie č. k. 30 S 6/2007-15 nadobudlo právoplatnosť 12. januára 2008 a že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 40/2008 z 25. novembra 2008 nadobudlo právoplatnosť 20. decembra 2008.

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   30   S 6/2007-28   z   21.   apríla   2008   v spojení s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Sžso   50/2008   nadobudlo   právoplatnosť 3. februára 2009.

Sťažnosť sťažovateľa z 13. novembra 2009 bola podaná na pošte 28. decembra 2009 a ústavnému súdu bola doručená 30. decembra 2009, teda zjavne po zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehote.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich   základných a iných   práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (III. ÚS 186/02).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Sdo   71/2009   z 19.   augusta   2009   (konanie   o ustanovení   právneho zástupcu)

Zo   spisového   materiálu   v   predmetnej   veci   ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 71/2009 z 19. augusta 2009 najvyšší súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 50/2008 z 30. júla 2008, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 30 S 6/2007-28 z 21. apríla 2008 o zamietnutí jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov v konaní pred krajským súdom vedenom pod sp. zn. 30 S 6/2007 týkajúcom sa preskúmania rozhodnutia a postupu žalovanej.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 1 Sdo 71/2009 z 19. augusta 2009 uviedol: „Dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je súdom dovolacím.

V   konaní   sa   navrhovateľ   domáhal   preskúmania   právoplatného   rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci patriacej na konanie podľa V. časti OSP, v ktorej najvyšší súd Slovenskej republiky nie je dovolacím súdom a ako súd dovolací nemá právomoc konať. Najvyšší súd preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.“

Ústavný   súd   preskúmal   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a   nezistil   pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu   v   zákone.   V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   predmetné   konanie zastaviť.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom, a teda o porušení základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal a ani ho nevyzýval na predloženie splnomocnenia pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010