znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 54/08-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   októbra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a Marianny Mochnáčovej   o prijatej   sťažnosti   B.   H.,   B.,   zastúpeného   JUDr.   A.   D.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé a verejné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením z 18. júla 2007 sp. zn. 3 Obdo 39/2006, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júla 2007, sp. zn. 3 Obdo 39/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 18.   júla   2007 sp. zn. 3 Obdo 39/2006 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť B. H. trovy právneho zastúpenia v sume 11 238 Sk (slovom jedenásťtisíc dvestotridsaťosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. D. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1.   B.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   svojej   sťažnosti   podanej   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorá spĺňala všetky obsahové a formálne náležitosti   ustanovené   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   napadol uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 3 Obdo 39/2006 z 18. júla 2007 vydané v spore o obnovu konania. Uviedol, že v tejto veci rozhodol Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o jeho návrhu bez nariadenia   pojednávania   tak,   že   návrh   na   obnovu   konania   zamietol   z dôvodu,   že   ním uvedený nový dôkaz nemožno považovať za taký, ktorý by podstatným spôsobom privodil priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci   pre   sťažovateľa.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením z 27. júla 2006 sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a dovolací súd uznesením z 18. júla 2007 sp. zn. 3 Obdo 39/2006 dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože dospel k záveru, že obidva nižšie súdy nepochybili, ak návrh na obnovu konania a odvolanie proti namietajúcemu uzneseniu prerokovali bez nariadenia pojednávania.

2.   Sťažovateľ   nepovažoval   tento   záver   dovolacieho   súdu   za   správny.   Tvrdil,   že možnosť konať pred súdom a využiť všetky svoje procesné práva mu boli odňaté tým, že súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania a zároveň v konaní o povolenie obnovy konania vykonal nad rámec rozsahu a účelu konania o obnove samotné hodnotenie predloženého nového dôkazu a posúdil jeho vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Z dikcie ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) jednoznačne vyplýva, že pre prípustnosť obnovy konania   postačuje   možnosť,   že   nové   dôkazy   môžu   privodiť   pre   účastníka   priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Vykonanie a hodnotenie dôkazu jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi vykonanými v pôvodnom konaní je vecou základného (nachádzacieho) konania.   Uvedené   vyplýva   aj   z ustanovenia   §   235   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého,   len   čo nadobudne   rozhodnutie   o povolení   obnovy   právoplatnosť,   súd   bez ďalšieho   návrhu   vec znova prejedná. Prihliadne pritom na všetko, čo vyšlo najavo ako pri pôvodnom konaní, tak aj pri prejednávaní obnovy. Súd prvého stupňa však neskúmal možnosť nového dôkazu privodiť sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ale priamo vyhodnotil dôkaz ako taký, ktorý nie je spôsobilý privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, či podľa názoru sťažovateľa prekročil rámec konania o obnove a odňal mu tým možnosť konať pred súdom, keď nový dôkaz vykonal a o návrhu rozhodol súd prvého stupňa bez pojednávania. Podľa ustanovenia § 232 ods. 2 OSP pre konanie o obnove platia primerane ustanovenia o konaní v prvom stupni. Na základe tohto ustanovenia je teda potrebné pre konanie o obnove použiť aj ustanovenie § 115 ods. 1 OSP, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Z ustanovenia § 234 ods. 2 OSP vyplýva, že súd nemusí nariaďovať pojednávanie len v prípadoch, ak zamieta návrh na obnovu konania preto, že nie je prípustný, alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme   oneskorený.   Z výkladu   bývalého   Najvyššieho   súdu   Československej   republiky uvedeného v rozhodnutí publikovanom pod č. R 22/1967 vyplýva, že bez pojednávania môže súd   rozhodnúť o návrhu   na obnovu   len v   prípade,   ak ho zamieta   pre nedostatok formálnych podmienok. V tomto prípade súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že dôkaz nemôže privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci, preto je toho názoru, že mal nariadiť pojednávanie a umožniť tak účastníkom realizáciu ich procesných práv.   Ani   odvolací   súd   uvedenú   procesnú   vadu   neodstránil   a rozhodnutie   súdu   prvého stupňa potvrdil, čo akceptoval aj dovolací súd.

3. Z uvedených dôvodov sťažovateľ namietal skrátenie svojich ústavno-zákonných práv, preto žiadal, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 39/2006 z 18. júla 2007 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 39/2006 z 18. júla 2007 zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   B.   H.   trovy   právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. D. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

4. Ústavný súd sa oboznámil so všetkými dostupnými listinnými dôkazmi, najmä so spisom   okresného   súdu   sp.   zn.   28   Cb   179/2002,   a potom,   ako   si   vyžiadal   a   dostal od účastníkov   konania   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania,   dospel   k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná.

5.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predstavuje   súdny   orgán   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorý podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie...

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná.

7. Ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že nie je súčasťou všeobecnej   súdnej   sústavy,   a neprislúcha   mu   preto   právo   vykonávať   dohľad   nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je ústavný súd oprávnený zasiahnuť len vtedy, ak došlo ich právoplatným rozhodnutím v konaní, ktorého bol sťažovateľ účastníkom, k porušeniu jeho základných práv a slobôd chránených ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ dovolával   ochrany   svojho   základného   práva   na   spravodlivý   proces   vo   všetkých   jeho aspektoch,   preskúmal   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie   i konanie   mu   predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť podaná ústavnému súdu je v tomto smere dôvodná.

8.   V sťažnosti   označené   články   ústavy   a dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namieta, zabezpečujú pre každého účastníka konania právo na spravodlivý proces (čl. 46 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ktorého   podstata   spočíva   v práve   subjektu   domôcť sa oprávnenia   či   povinností   v procese,   ktorý   spĺňa   predovšetkým   právne   (ústavné a zákonné)   aspekty   spravodlivosti,   ktoré   by   mali   byť   súčasťou   samotnej   existencie demokratického   a právneho   štátu   a ktoré   sú   rozvinuté   aj   do   ďalšieho   práva   účastníka, a to, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy).

9.   Kvalita   procesu   musí   zodpovedať   právam   a povinnostiam,   o ktorých   sa   koná. Ústavný súd zastáva názor, že k prirodzeným právam každého človeka a občana patrí právo, aby   v zložitom   procese   hľadania   práva   a spravodlivosti   mu   aspoň   raz   bolo   umožnené predstúpiť pred nezávislý súd so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. Inak povedané, ide o to, aby mohol predstúpiť so svojou vecou pred konkrétneho sudcu, či skôr sudcov, ktorí sú vybavení   právom   a povinnosťou   zvážiť   všetky   okolnosti,   ktorých   individuálna a neopakovateľná povaha uplatneného nároku presahuje to, čo možno vteliť do abstraktnej právnej normy. Právo na „hearing“ patrí aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva medzi zásadné a základné práva, na rešpektovaní ktorých treba bezvýhradne trvať (porov. Delcourt v. Belgicko, 1970).

10. V predmetnej veci, ako vyplýva z rekapitulácie súdneho spisu, však sťažovateľ nemal možnosť sa k veci vyjadriť ani v konaní pred súdom prvého stupňa, ani pred súdom odvolacím.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu odmietol pre jeho neprípustnosť.

11.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   podľa   ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu nesprávna aplikácia práva môže byť dôvodom jeho zrušenia vtedy, ak ju možno opodstatnene kvalifikovať ako aplikáciu majúcu za následok porušenie základných práv a slobôd; t. j. hlavne vtedy, ak ide o takú aplikáciu ktorá sa javí v daných súvislostiach príliš formalistickou alebo nesprávnou, takže ju objektívne nemožno akceptovať.

12. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:„Podľa § 234 ods. 1, ods. 2 O. s. p. návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne, alebo obnovu konania povolí. Ak súd zamieta návrh na obnovu konania preto, že nie je prípustný, alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie.

V predmetnej veci o obnovu konania sťažovateľ v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. prípustnosť dovolania oprel o dôkaz – výpoveď Ing. arch. M. z 15. júna 2005, týkajúcej sa podpisov na odsúhlasených variantných návrhoch z júna 2000. Tvrdil, že na základe tejto výpovede možno uzavrieť, že odpisy na uvedených variantoch nie sú jeho podpismi, čo má rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci samej, o obnovu konania ktorej žiadal.

Súd   prvého   stupňa   bez   nariadenia   pojednávania   napadnutým   uznesením   návrhu na obnovu konania nevyhovel, pretože podľa neho označený dôkaz nemohol pre sťažovateľa privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Návrh na obnovu konania teda zamietol, nakoľko nebol   podaný   z dôvodu   uvedeného   v   §   228   ods.   1.   písm.   a)   O.   s.   p.   a preto   nebol neprípustný.   Neprípustnosť obnovy konania v prejednávanej veci teda vyplývala priamo z ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. Súd prvého stupňa na prejednanie návrhu na obnovu   konania   nariadi   pojednávanie   (§   232   ods.   2   v spojení   s   §   115   O.   s.   p.). Pojednávanie nemusí nariadiť v taxatívne stanovených prípadoch uvedených v ustanovení § 234 ods. 2 O. s. p., medzi ktoré patrí aj zamietnutie návrhu na obnovu konania z dôvodu jeho neprípustnosti. Odvolací súd na prejednanie odvolania smerujúceho proti uzneseniu o zamietnutí   alebo   povolení   obnovy   konania   nemusel   tiež   nariadiť   pojednávanie   §   214 ods. 2   písm.   c)   O.   s.   p.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ak   súdy   návrh   na   obnovu   konania a odvolanie proti zamietajúcemu uzneseniu prejednali bez nariadenia pojednávania, a teda bez účasti sťažovateľa na pojednávaní, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.).“

13. Ak teda najvyšší súd hodnotil dovolanie sťažovateľa ako neprípustný opravný prostriedok   proti   rozhodnutiam   nižších   súdov,   bol   tento   postup   extrémne   formalistický, a teda nesprávny, ktorým zasiahol do jeho ústavne zaručených práv na spravodlivý proces vo všetkých jeho aspektoch tak, ako sa ich právom dovoláva.

14. Z ustanovenia § 234 ods. 2 OSP možno vyvodiť, že o návrhu na obnovu konania rozhoduje súd po nariadení pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť potrebuje na riadne objasnenie veci (porov. § 232 ods. 2 a § 115 OSP). Prípady, v ktorých môže rozhodnúť súd aj bez pojednávania (teda výnimka z uvedeného pravidla), taxatívne   ustanovuje   §   234   ods.   2   OSP,   môže   ísť   aj   o prípad,   keď   zákon   výslovne ustanovuje, že návrh je neprípustný (§ 229 OSP). Ak sa však návrh opieral o dôvod uvedený v § 228 ods. 1 OSP, ale tvrdený dôvod nebol preukázaný, nešlo o neprípustnosť obnovy v zmysle ustanovenia § 234 ods. 2 v spojení s § 229 OSP, preto súd mohol návrh zamietnuť iba po jeho prejednaní na verejnom pojednávaní.

15.   Ak   okresný   súd   zamietol   návrh   na   obnovu   konania   z dôvodu   nedostatku zákonných podmienok na obnovu (§ 228 ods. 1 OSP) bez toho, že by nariadil vo veci pojednávanie a naň účastníkov predvolal, išlo o vadu konania, pre ktorú musel odvolací súd na odvolanie sťažovateľa také uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Iný postup odvolacieho súdu mal najvyšší súd považovať za odňatie možnosti sťažovateľovi konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP.

16. Prax všeobecných súdov (porov. R 64/2002) za odňatie možnosti konať pred súdom považuje taký postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   zákon   priznáva. O vadu   v zmysle tohto   ustanovenia   ide   len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup prejavil v priebehu konania (nemusel sa však aj pri rozhodovaní); pritom pre prípustnosť (a tým aj dôvodnosť)   dovolania   nie   je   rozhodujúce,   či   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa.

17. Z uvedených dôvodov preto ústavnému súdu nezostalo nič iné, ako tejto sťažnosti v celom rozsahu vyhovieť a v náleze vysloviť, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené v jeho výroku citované základné práva sťažovateľa, toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť dovolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 56 zákona o ústavnom súde).

18.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania vychádzal   z priemernej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2006,   ktorá   bola 17 822 Sk, keďže išlo o úkony právneho zástupcu sťažovateľa urobené v roku 2007. Úhradu priznal ako odmenu advokátovi za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie ústavnému súdu a ďalšie podanie ústavnému súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 8 910 Sk, čo spolu s režijným paušálom 3 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 9 444 Sk.

Právny zástupca sťažovateľa je platiteľom DPH, úhrada bola po prepočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 11 238 Sk.

Ústavný   súd   teda   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   v sume   11   238   Sk,   ktoré je povinný   uhradiť   najvyšší   súd   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   nálezu   uvedenom   vo   výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008