znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 54/07-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval   sťažnosť   MUDr.   J.   V.,   Ž.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K.,   K.,   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 806/96, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 806/96 p o r u š i l základné právo   MUDr.   J.   V.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   806/96 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. J. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. MUDr. J. V. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 444 Sk. (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť jeho právnemu zástupcovi JUDr. J. K., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2007 doručená sťažnosť MUDr. J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 (ďalej len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 806/96.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ podal 13. júna 1994 okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci vydania   bezdôvodného   obohatenia.   Po   čiastočnom   späťvzatí   žaloby   voči   pôvodnému žalovanému   sa   od   27.   novembra   1995   (okresný   súd   pripustil   zmenu   navrhnutú sťažovateľom) predmetné súdne konanie vedie proti Ľ. G. a jej právnemu nástupcovi (po jej smrti) pod sp. zn. 14 C 806/96 a nie je doteraz právoplatne skončené. Uviedol, že vo veci boli   vykonané   viaceré   úkony,   avšak   od   posledného   pojednávania   prešiel   jeden   rok a prvostupňový súd vo veci samej ani raz neurčil termín pojednávania. Urýchlenie konania chcel sťažovateľ dosiahnuť sťažnosťou u predsedu okresného súdu 20. novembra 2006, ktorý v odpovedi uviedol, že sťažnosť je čiastočne odôvodnená. Poukázal na to, že okresný súd dvakrát vo veci meritórne rozhodol (naposledy 11. novembra 2004, pričom podľa právneho   názoru   odvolacieho   súdu   je   potrebné   ešte   doplniť   dokazovanie   v súvislosti s určením výšky neoprávneného prospechu (vyjadrenie realitných kancelárií alebo znalca a o zisku žalovaného, ktorý získal užívaním nehnuteľnosti). Na dĺžku konania mala vplyv aj skutočnosť, že v priebehu konania zomrela žalovaná a právny zástupca žalovaného.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   6.   augusta   2002   predložil   okresnému   súdu   dôkazy z realitných   kancelárií   P.   a S.   Počas   dlhého   časového   obdobia   prvostupňový   súd niekoľkokrát   nekonal   napriek   tomu,   že   tomu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka,   čím spôsobil zbytočný prieťah.

Sťažovateľ okrem vyslovenie porušenia základného práva podľa označených článkov ústavy žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.

3.   Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   54/07-8   z   24.   mája   2007   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   27.   júla 2007   písomne   vyjadril okresný súd (sp. zn. Spr 2431/06) a k jeho vyjadreniu zaujal stanovisko 24. augusta 2007 právny zástupca sťažovateľa.

4.1 Predseda okresného súdu   vo svojom vyjadrení podal chronologický prehľad úkonov okresného súdu v predmetnom konaní a uviedol, že: „súd vo veci koná. Vec po právnej stránke nie je náročná. Zvlášť náročná je však po stránke skutkovej.

Dĺžku konania ovplyvnili aj samotní účastníci konania svojimi procesnými úkonmi a tiež objektívne skutočnosti spočívajúce v smrtí žalovanej Ľ. G., v smrti právneho zástupcu žalovaného a pod.

Je pravdou, že stav právnej neistoty u žalobcu doposiaľ odstránený nebol.“

4.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu   okrem   iného   uviedol: „prieťahy   v tomto   súdnom   konaní   sú   spôsobené   aj   ďalšími skutočnosťami a to nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu zákonným sudcom prvostupňového súdu a nerozhodnosť zákonného sudcu vo veci určenia znalca zo správneho odboru.“

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich   vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   neho   nemožno očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   podľa   označených článkov   ústavy.   Prerokovanie   sťažnosti   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 806/96 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ (v postavení žalobcu) je účastníkom súdneho konania vedeného bývalým Obvodným   súdom   Košice   I   o vydanie   úžitkov   a o zaplatenie   nájomného,   ktoré   začalo na jeho návrh 16. júna 1994 pod sp. zn. 14 C 302/94.

Po následných úkonoch súvisiacich s poplatkovou povinnosťou žalobcu a doručení rovnopisu   protistrane   žalobca   podaním   z 13.   septembra   1995   rozšíril   žalobu   o ďalšieho účastníka konania, Ľ. G., a navrhol zmenu žalobného petitu.

Dňa 27. novembra 1995 sa uskutočnilo súdne pojednávanie za prítomnosti žalobcu a v neprítomnosti   odporcov   v 1.   a 2.   rade.   Okresný   súd   pripustil   uznesením   zmenu žalobného návrhu a pripustil aj vstup žalovaného v 2. rade do konania. Okresný súd vypočul žalobcu a odročil pojednávanie na 4. január 1996.

Súdneho pojednávania 4. januára 1996 sa nezúčastnil navrhovateľ ani odporcovia, ktorí   sa   telefonicky   ospravedlnili.   Navrhovateľ   a   jeho   právny   zástupca   sa   nezúčastnili pojednávania bez ospravedlnenia. Okresný súd pojednávanie odročil na 25. marec 1996.

Súdneho pojednávania 25. marca 1996 sa zúčastnili aj navrhovateľ aj odporcovia.

Pojednávanie   bolo   odročené   na   26.   máj   1996   z dôvodu   práceneschopnosti predsedníčky senátu.

Súdneho pojednávania 23. mája 1996 sa nezúčastnil navrhovateľ ani jeho právny zástupca a taktiež ani odporcovia. Súd pojednávanie odročil na 16. september 1996.

Listom z 10. septembra 1996 zobral žalobca späť žalobný návrh proti odporcovi v 1. rade a navrhol v tejto časti konanie zastaviť.

Dňa   16.   septembra   1996   sa   na   súdnom   pojednávaní   zúčastnil   právny   zástupca žalobcu a odporca v 1. rade, neprítomný bol odporca v 2. rade a jeho právny zástupca.

Okresný súd vydal 16. septembra 1996 uznesenie č. k. 14 C 302/94-22, ktorým uložil poriadkovú   pokutu   právnemu   zástupcovi   odporcov   a   uznesenie   č.   k.   14   C   302/94-24, ktorým   konanie   voči   žalovanému   v 1.   rade   proti   Š.   G.   zastavil.   Nárok   žalobcu   voči odporkyni v 2. rade súd vylúčil na samostatné konanie.

Dňa 22. októbra 1996 dal sudca kancelárii pokyn, aby vylúčený nárok bol zapísaný pod novým číslom. Okresný súd zaevidoval vec pod novým spisový číslom 14 C 806/96.Dňa 1. júla 1997 dal sudca   pokyn   kancelárii, aby vymáhala uloženú poriadkovú pokutu od právneho zástupcu žalovaných a aby vyzvala žalobcu na doplatenie súdneho poplatku.

Dňa   30.   septembra   1997   bolo   nariadené   pojednávanie   na   10.   november   1997, na ktorom sa zúčastnil navrhovateľ a právny zástupca odporcov. Okresný súd pojednávanie odročil   na   neurčito   za   účelom   výsluchu   odporkyne   v jej   byte   a za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania.

Sudca   nariadil   výsluch   žalovanej na 28. november 1997.   Okresný   súd uskutočnil 28. novembra 1997 výsluch odporkyne za prítomnosti žalobcu.

Dňa 4. decembra 1997 bol uhradený doplatok súdneho poplatku žalobcom.

Uznesením   zo   16.   decembra   1997   č.   k.   14   C   806/96-12   súd   nariadil   znalecké dokazovanie.

Podaním z 29. apríla 1998 doručil súdny znalec vypracovaný znalecký posudok.

Uznesením č. k. 14 C 806/96-27 okresný súd určil odmenu znalcovi za vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 23. júna 1998 bolo nariadené pojednávanie na 21. september 1998.

Podaním z 14. septembra 1998 sa žalobca vyjadril k veci a doručil okresnému súdu listinné dôkazy a listom zo 17. septembra 1998 navrhol zmenu žalobného petitu.

Na   pojednávaní   21.   septembra   1998   sa   zúčastnil   žalobca,   ktorý   navrhol   zmenu žalobného   návrhu   a právny   zástupca   odporcu.   Okresný   súd   uznesením   pripustil   zmenu žalobného návrhu. Právny zástupca odporkyne súhlasil s čiastočným prevzatím žaloby. Súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 14 C 806/96-35 z 21. septembra 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť v časti, v ktorej zastavil konanie, a proti zostávajúcej časti podala odporkyňa 10. novembra 1998 odvolanie.

Dňa   16.   novembra   1998   dal   sudca   pokyn   kancelárii   na   doručenie   odvolania navrhovateľovi a výzvy žalovanému zaplatiť súdny poplatok.

Na pokyn sudcu bol 18. decembra 1998 spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Sudca krajského súdu nariadil 14. apríla 2000 termín pojednávania odvolacieho súdu na 24. apríl 2000.

Krajský súd uskutočnil 27. apríla 2000 súdne pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil navrhovateľ ani jeho právny   zástupca.   Krajský   súd   pojednával bez prítomnosti   žalobcu a jeho zástupcu.

Uznesením č. k. 16 Co 6/99-52 z 27. apríla 2000 krajský súd rozhodol tak, že zrušil rozsudok v napadnutej časti a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 23. júna 2000 dal sudca pokyn kancelárii na doručenie rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania.

Okresný   súd   si   listom   zo   14.   augusta   2000   vyžiadal   písomnú   informáciu o všeobecnej   cene   za   užívanie   nehnuteľnosti   od   Okresného   úradu   K.,   Miestneho   úradu mestskej časti K., a od spoločností: Realitná kancelária S., K., N., K., R. V. R., K., P., K., Q., s. r. o., K.

Podaním zo 4. septembra 2000 sa na výzvu odpovedal Okresný úrad K.

Okresný súd listom zo 14. novembra 2000 a 19. decembra 2000 urgoval odpoveď na výzvy od spoločností R. – V. R.,K., P., K., a Q. s. r. o., K.

Podaním z 11. januára 2001 Q., s. r. o., K. a R. – V. R.,   K., odpovedali na výzvu okresného súdu.

Dňa   11.   decembra   2001   vyzval   okresný   súd   účastníkov   konania,   aby   podali informáciu o všeobecnej cene za užívanie nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a listom z 18. februára 2002 opätovne vyzval účastníkov konania, aby podali informáciu v lehote 30 dní od najmenej dvoch realitných kancelárií, aká bola cena za užívanie predmetných nehnuteľností v rozhodnom čase od 1. júla 1992 do 31. decembra 2001.

Odporkyňa podaním okresnému súdu 10. mája 2002 podala informáciu o všeobecnej cene nehnuteľnosti.

Navrhovateľ   podaním   okresnému   súdu   6.   augusta   2002   podal   informáciu o všeobecnej cene nehnuteľnosti.

Dňa 16. júla 2002 bol nariadený termín pojednávania na 14. október 2002.

Odporkyňa   podaním   okresnému   súdu   14.   októbra   2002   požiadala   okresný   súd o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov.

Súdneho   pojednávania   14.   októbra   2002   sa   zúčastnil   navrhovateľ,   odporca sa nedostavil. Súdne pojednávanie bolo odročené na 21. november 2002.

Okresný súd vyzval listom z 18. októbra 2002 odporkyňu, aby predložila dôkazy.

Súdneho   pojednávania   21.   novembra   2002   sa   zúčastnil   navrhovateľ   a právny zástupca odporcu. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu, že žalobca sa nevedel vyjadriť k dôkazom predloženým odporkyňou.

Odporkyňa   podaním   okresnému   súdu   25.   novembra   2002   predložila   dôkazy,   ku ktorým sa vyjadril žalobca podaním okresnému súdu z 31. marca 2003.

Okresný súd 10. septembra 2003 nariadil pojednávanie na 23. október 2003.

Podaním okresnému súdu 15. októbra 2003 žalobca oznámil, že odporkyňa Ľ. G. zomrela (...), a navrhol, aby boli do konania pripustení právni nástupcovia žalovaných: Ľ. T., rod. G., K., P. G., K., Š. G., K. Zároveň ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 23. októbra 2003 a žiadal odročiť ho z dôvodu práceneschopnosti.

Súdneho pojednávania 23. októbra 2003 sa nezúčastnil navrhovateľ ani jeho právny zástupca. Okresný súd pojednávanie odročil na 15. január 2004.

Podaním z 13. januára 2004 navrhol P. G. odročenie pojednávania z 15. januára 2004 z dôvodu neukončenia dedičského konania po Ľ. G.

Súdneho pojednávania 15. januára 2004 sa nezúčastnili navrhovateľ a odporca a ani ich právni zástupcovia. Okresný súd pojednávanie odročil na 4. marec 2004.

Úradným   záznamom   3.   marca   2004   bolo   vyznačené   právoplatné   skončenie dedičského konania po nebohej Ľ. G. pod sp. zn. 19 D 457/03.

Listom   z   3.   marca   2004   požiadal   P.   G.   o odročenie   nariadeného   pojednávania z dôvodu neprítomnosti jeho právneho zástupcu, ktorý je služobne mimo K.

Súdneho pojednávania 4. marca 2004 sa nezúčastnili navrhovateľ a odporca a ani ich právni zástupcovia. Okresný súd pojednávanie odročil na 22. apríl 2004.

Dňa   23.   apríla   2004   sa   pojednávania zúčastnil   navrhovateľ   a P.   G.   Okresný   súd pripustil, aby na strane žalovanej vstúpil do konania jej právny nástupca P. G., K. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.

Uznesením č. k. 14 C 806/1996-136 z 23. apríla 2004 okresný súd pripustil, aby na strane žalovanej vstúpil do konania namiesto Ľ. G. jej právny nástupca P. G., K.

Podaním z 30. apríla 2004 žalobca navrhol zmenu petitu žalobného návrhu.

Dňa   4.   mája   2004   dal   sudca   pokyn   kancelárii   na   doručenie   vyjadrenia   žalobcu z 30. apríla 2004 a 22. júla 2004 nariadil pojednávanie na 16. september 2004.

Podaním z 31. augusta 2004 sa k veci vyjadril odporca.

Súdneho   pojednávania   16.   septembra   2004   sa   zúčastnil   navrhovateľ   aj   odporca, okresný súd pojednávanie odročil na 11. november 2004.

Podaním z 10. novembra 2004 sa k veci vyjadril navrhovateľ.

Dňa 11. novembra 2004 sa na pojednávaní zúčastnil navrhovateľ, neprítomný bol odporca.   Okresný   súd   pripustil   zmenu   žalobného   návrhu   podľa   písomného   podania z 30. apríla 2004 a zároveň vo veci rozhodol rozsudkom.

Uznesením okresného súdu č. k. 14 C 806/96-169 z 9. decembra 2004 okresný súd opravil výrok rozsudku.

Dňa 12. januára 2005 podal navrhovateľ odvolanie proti rozsudku, požiadal okresný súd   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   za   podané   odvolanie   a priložil   potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a rozhodnutie o starobnom dôchodku.

Podaním zo 17. januára 2005 podal odvolanie proti rozsudku aj odporca.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 806/96-193 z 18. januára 2005 nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Listom z 18. januára 2005 požiadal okresný súd odporcu, aby sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľa a zároveň ho vyzval, aby doplnil dôvody svojho odvolania.

Okresný   súd   vyzval   odporcu   18.   januára   2005,   aby   uhradil   súdny   poplatok   za odvolanie.

Navrhovateľ podal 26. januára 2005 odvolanie proti uzneseniu č. k. 14 C 806/96-193 vo veci oslobodenia od súdnych poplatkov.

Podaním z 1. februára 2005 odporca doplnil dôvody svojho odvolania proti rozsudku.

Okresný   súd   2.   februára   2005   vyzval   navrhovateľa,   aby   sa   vyjadril   k   odvolaniu odporcu.

Okresný súd 24. februára 2005 predložil súdny spis spolu s odvolaním krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd nariadil pojednávanie na 5. október 2005, na ktorom zrušil rozsudok aj s opravným uznesením a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sudca   okresného   súdu   dal   11.   novembra   2005   pokyn   kancelárii   na   doručenie rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania.

Okresný   súd   predložil   14.   novembra   2005   krajskému   súdu   súdny   spis   spolu s odvolaním žalobcu proti uzneseniu č. k. 14 C 806/96-183 z 18. januára 2005.

Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 394/2006-216 zo 14. marca 2006 zmenil uznesenie okresného súdu z 18. januára 2005 a priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 %. Okresný súd uznesenie dostal 25. apríla 2006.

Podaním z 29. novembra 2005 bolo oznámené úmrtie právneho zástupcu odporcu 16. októbra 2005.

Sudca   dal   18.   mája   2006   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   o odvolaní   vo   veci oslobodenia od súdnych poplatkov.

Uznesením č. k. 14 C 806/96-224 z 9. augusta 2006 uložil zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku.

Okresný súd listom z 9. augusta 2006 vyzval advokáta JUDr. Š. S., K., aby predložil fotokópie   rozhodnutia   dedičov   po   nebohom   JUDr. B.   B.   a aby   oznámil,   či   je   právnym zástupcom odporcu.

Listom   z 28.   novembra   2006   okresný   súd   požiadal   právneho   zástupcu   odporcu o vyjadrenie k spôsobu užívania nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 806/96-236 z 29. novembra nariadil znalecké dokazovanie.

Podaním z 19. decembra 2006 právny zástupca požiadal okresný súd o predĺženie lehoty, aby sa mohol vyjadriť k veci.

Podaním z 9. januára 2007 súdny znalec Ing. J. H. vrátil uznesenie okresného súdu z 29.   novembra 2006   z dôvodu,   že nemá oprávnenie na určenie nájomného v rodinnom dome.

Dňa 19. januára 2007 dal sudca pokyn kancelárii, aby vybrala nového znalca.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 806/96-243 zo 14. februára 2007 nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. Ľ. P.

Podaním z 22. februára 2007 predložil právny zástupca odporcu vyjadrenie a dôkazy.

Dňa 21. marca 2007 okresný súd zaslal spisovú dokumentáciu súdnemu znalcovi Ing. P. na vypracovanie znaleckého posudku.

Listom z 1. júna 2007 okresný súd urgoval u znalca vyhotovenie znaleckého posudku Ing. Ľ. P. pod hrozbou poriadkovej pokuty.

Súdny znalec Ing. Ľ. P. podaním z 27. júna 2007 oznámil okresnému súdu, že nie je schopný vypracovať posudok, a preto vrátil spisový materiál. Zároveň oznámil, že nespĺňa zákonné   podmienky   podľa   zákona   č.   382/2004   Z.   z.   o znalcoch   a tlmočníkoch   a bude vyčiarknutý zo zoznamu znalcov a tlmočníkov.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 806/96-271 z 19. júla 2007 nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. Š. A.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

1.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie týkajúce sa vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré sa pôvodne začalo 13.júna 1994 a dosiaľ nie je skončené. Z hľadiska skúmania okamžiku začiatku posudzovaných prieťahov však ústavný súd   vychádzal   z neskoršie   určeného   času,   a   to   z   13.   septembra   1995,   kedy   sťažovateľ požiadal okresný súd o rozšírenie žaloby na ďalšiu žalovanú, pričom následne žalobu proti pôvodnému žalovanému zobral späť. V ďalšom sa už konanie pred okresným súdom viedlo proti tejto žalovanej, resp. jej právnemu nástupcovi. Obdobie, v ktorom sa konanie pred súdom (nesprávne) viedlo proti nesprávne označenému žalovanému, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za začiatok prieťahu v prerokúvanej veci.

1.1 Pri kritériu zložitosť veci bral ústavný súd do úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie.   Na   základe   týchto   hľadísk   konanie   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia, vychádzajúc   z majetkových   podielov   vedených   na   liste   vlastníctva   a   pri   zhodných výpovediach   účastníkov   konania   o okolnostiach   užívania   nehnuteľnosti,   ktorá   bola predmetom súdneho sporu, nehodnotil ako právne zložité konanie. Ústavný súd pripúšťa istú   skutkovú   zložitosť   veci   v súvislosti   s komparatívnym   určovaním   výšky   žalovaným neoprávnene získaného   prospechu   alebo časovú   náročnosť   súvisiacu   s tým,   že   po smrti žalovanej bolo potrebné v inom konaní „riešiť“ právne nástupníctvo na žalovanej strane, ale žiadna z uvedených skutočnosti však v danom prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania, ktorá činila v čase rozhodovania ústavného súdu viac ako 12 rokov. V tomto ohľade   nemení   nič   na   veci   ani   okolnosť,   že   okresný   súd   vo   veci   dvakrát   rozhodol rozsudkom, ktorý bol odvolacím súdom zrušený.

1.2 Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   v zásade   nezistil   okolnosť,   ktorá   by   rozhodným spôsobom   ovplyvnila zistené   zbytočné   prieťahy v konaní.   Napriek   uvedenému   nemohol ústavný súd pri určení výšky priznaného finančného zadosťučinenia nezohľadniť procesné správanie sa sťažovateľa (napr. neurčitosť podanej žaloby čo do výšky žalovanej istiny, jeho časovo   neprimeranú   súčinnosť   pri   následnom   zisťovaní   jej   výšky,   zmeny   v označení žalovaného subjektu, z hľadiska času primerané nesignalizovanie prieťahov v konaní), ktoré mali určitý vplyv na priebeh konania, avšak neboli hlavným dôvodom jeho doterajšej dĺžky (pozri chronologický priebeh konania v časti II odôvodnenia).

1.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov. Na základe uvedeného   ústavný   súd   vychádzal   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných (označených)   období   zbytočných   prieťahov,   ale   aj   z hľadiska   celkového   priebehu posudzovaného   konania.   V tomto   ohľade   nemožno   považovať   ani   niektoré   úkony   súdu týkajúce sa zisťovania rozsahu nároku žalobcu za efektívne a zmysluplné, a teda nemožno nimi   ani   založiť   plynulý   priebeh   súdneho   konania.   Na   dokumentáciu   uvedeného   stačí poukázať na ostatné formalistické ustanovovanie znalcov súdom (Ing. J. H. a Ing. Ľ. P.), ktorí   nakoniec   posudky   nevypracovali,   hoci   procesnoprávne   inštrumentárium   poskytuje okresnému   súdu,   podľa   názoru   ústavného   súdu,   dostatočné   a efektívne   možnosti komparatívnych zistení o rozsahu (výške) nároku.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bol   vo   veci   nečinný   od   19.   decembra   2000 do 11.decembra   2001   v trvaní   11   mesiacov   a 8 dní,   v období   od   21.   novembra   2002 do 10. septembra 2003 v trvaní 9 mesiacov a 18 dní. Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí obdobie nečinnosti v trvaní viac ako 20 mesiacov.

Trvanie súdneho konania v dĺžke presahujúcej 12 rokov je ústavne neakceptovateľné, čo zdôrazňuje aj obdobie viac ako 20 mesiacov, keď bol okresný súd absolútne nečinný.

Aj   predseda   okresného   súdu   uznal   sťažnosť   za   čiastočne   oprávnenú   v liste sp. zn. Spr.   2431/06   (reakcia   na   podanú   sťažnosť   sťažovateľa),   hoci   v rámci   vyjadrenia k podanej sťažnosti sa už takto nevyjadroval.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

4.1 Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk z dôvodu „že neadekvátnou a nedostatočnou právnou ochranou zapríčinenou nečinnosťou súdu   a zbytočnými   prieťahmi   v konaní   boli   porušené   moje   základné   práva   garantované ustanovením čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

4.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam   pre účastníkov   konania)   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal za odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 1.1 až 1.3. tejto časti), ako aj na predmet konania považuje za primerané v sume 60 000 Sk.

4.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo s časti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 16. januára 2007 a vyjadrenie z 27. augusta 2007. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 1/6 z výpočtového základu 17 822 Sk) je 2 970 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 178 Sk sumu 3 148 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 9 444 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007